Žiabronôžka arktická

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Žiabronôžka arktická
Branchinecta paludosa (plate).jpg
Ilustrácia Fauna Norvegiae od Georg Ossian Sars (1896)
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Branchinecta paludosa
(O. F. Müller, 1788
Synonymá
žiabronôžka severská
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Žiabronôžka arktická alebo žiabronôžka severská (lat. Branchinecta paludosa) je druh žiabronôžky (Anostraca Sars, 1867), zástupca bezstavovcov, žijúci v arktických oblastiach.

Výskyt[upraviť | upraviť kód]

Je rozšírená v arktickej tundre v Eurázii, predovšetkým nad 60° severnej zemepisnej šírky. Dosahuje až na hranicu severnej zemepisnej šírky 77° pri Ivanovskom zálive v súostroví Nová Zem. Obýva plytké, malé a periodické jazierka v arktickej oblasti. Žije v Škandinávii, Laponsku, na Sibíri, v Grónsku, na Aljaške, v Barentsovom mori, Novosibirskom súostroví, na Wrangelovom ostrove a kanadskom arktickom súostroví. V poslednej dobe sa objavili informácie o nájdení Branchinecta paludosa v pohorí Ťanšan (informácia nebola overená). Žije aj ďaleko južnejšie vo Vysokých Tatrách, približne na 49° severnej zemepisnej šírky. Je glaciálnym reliktom. V Tatrách len v dvoch plesách v kosodrevinovom vegetačnom stupni. Na slovenskej strane Vysokých Tatier stále žije vo Furkotskej doline vo Vyšnom Furkotskom plese a v Poľsku donedávna žil v Doline Gąsienicowej v Dwoistom Stawe Gąsienicowom.[1]

Prečo v Tatrách?[upraviť | upraviť kód]

Biotop[upraviť | upraviť kód]

Žiabronôžka v Tatrách je glaciálnym reliktom. Do pohoria sa dostala v dobe ľadovej. Podmienkou na prežitie je, že plesá úplne strácajú v zime vodu, čo zaisťuje preschnutie a premrznutie vajíčok i dĺžka obdobia, v ktorom pleso nezamŕza, teda v týchto lokalitách asi 5 mesiacov, čo je obdobie od znášky vajec v jeseni až po ich vyliahnutie na jar. Dôležitá je aj čistota vody, ktorá musí byť bez ílovitých a humusových častíc, ktoré by mohli zanášať dýchacie orgány žiabronôžok. Teplota vody v plesách sa pohybuje v lete od 4°C na jar až do 16°C. V plesách je nízka koncentrácia vápnika. Voda v týchto plesách je kyslá a najnižšie hodnoty boli zaznamenané hneď po roztopení snehu (pH 4,2 - 4,5), potom sa pH postupne zvyšovalo a v auguste bolo pH 6,2 - 6,5.[1][2]

Biológia[upraviť | upraviť kód]

Žiabronôžka je približne 15 mm dlhá, má 11 párov nožičiek, ktoré sú zároveň dýchacím orgánom – odtiaľ pochádza jej rodové meno. Vyznačuje sa pohlavným dimorfizmom – samčeky majú na hlave silne vyvinuté rožky druhého páru, ktoré sú metamorfované na hmatový orgán. Toto prispôsobenie im dáva energický a bojový vzhľad. Samičky sú štíhlejšie a jemnejšie – vajíčka nosia až do vyliahnutia lariev vo vaječných vakoch umiestnených na brušku. Potravu si hľadajú na dne jazera, ale vyplávajú aj na hladinu. Pohybujú sa rýchlo, vyplašené hľadajú úkryt v hlbine plesa.

Začiatkom mája sa z vajíčok vyliahnu malé larvy. Po dosiahnutí dospelosti samičky na konci augusta kladú vajíčka a koncom októbra, keď plesá začínajú zamŕzať umierajú. Na ďalekom severe, kde slnko svieti v lete nepretržite počas 24 hodín a nedochádza k nočným poklesom teploty, je životný cyklus tohto druhu kratší. Liahnutie z vajíčok začína koncom júna, larválne obdobie trvá 20-30 dní, reprodukcia začína od konca júla do polovice augusta a trvá 35-45 dní.[1][2]

Hrozby a ich príčiny[upraviť | upraviť kód]

V Dwoistom Stawe Gąsienicowom pozorovali žiabronôžku od konca 19. storočia (v roku 1881, 1910, 1918, 1923, 1924, 1925, 1926, 1932 bolo vylovených 900 jedincov). V roku 1961 bolo v jednom štvorcovom metri 6 až 10 exemplárov. Ďalšie vedecké pozorovania uskutočnené v rokoch 1978 – 1984 a komplexný výskum v rokoch 1995 – 1996, ako aj pozorovania zamestnancov Tatranského národného parku ukázali, že tento druh v poľskom plese vyhynul. V plese na slovenskej strane stále existuje pomerne veľká populácia (asi 60 jedincov/1 m³ vody v pobrežnej zóne).[2]

V súčasnosti nemožno jednoznačne vysvetliť, čo spôsobilo vyhynutie tohto druhu v Dwoistom Stawe Gąsienicowom. Najpravdepodobnejšia hypotéza spočíva v tom, že jeho zánik spôsobila jednorazová environmentálna katastrofa. Príčiny môžu byť viaceré. V rokoch 1950 a 1960 boli poľské tatranské jazerá intenzívne zarybňované. To viedlo k zmiznutiu mnohých druhov planktonických kôrovcov. Následky boli nekontrolovateľné. Nemožno vylúčiť, že do plesa boli vypustené pstruhy, ktoré vyhubili značnú časť populácie B. paludosa. V zime, po vyschnutí jazera, ryby zahynuli. Ďalšou príčinou mohol byť nekontrolovateľný výlov veľkého počtu jedincov na vedecké a zberateľské účely. V 60-tych rokoch 20. storočia na zamrznutom plese trénovala lyžiarka, ktorá mohla voskom s chemickou látkou (farbivom?) znečistiť sneh a otrávila biocenózu plesa.

Hypotéza zmeny chemického prostredia plesa a najmä zvýšenie okysľovania vody vplyvom atmosférických zrážok je nepravdepodobná. V chemickom zložení vody za posledných 30 rokov nenastali významné rozdiely. Podľa niektorých poľských vedcov nejestvujú ani veľké rozdiely v chemickom zložení vôd oboch plies na slovenskej i na poľskej strane Tatier, kde žije žiabronôžka, ktoré mohli zapríčiniť kyslé dažde. Okrem toho je B. paludosa prispôsobený na to, aby žil v okyslených vodách. Vyhynutie mohli spôsobiť klimatické anomálie a znečistenie prostredia cudzorodými látkami.

Za predpokladu, že dôvodom zániku žiabronôžky v poľskom plese bola jednorazová ekologická katastrofa a nie významné zmeny v životnom prostredí, ktoré boli zdokumentované, existujú reálne možnosti opätovného nasadenia tohto druhu do Dwoisteho Stawu Gąsienicoweho. Základom pre opätovné oživenie populácie by mali byť jedince vylovené zo slovenského plesa.[2][1]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d CHOVANCOVÁ, Barbara. Žiabronôžka arktická v Tatrách. Tatry, roč. XXXIII., čís. 3, s. 7.
  2. a b c d Žiabronôžky v Poľsku

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]