Židia (etnikum)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Židia
יהודים (Jehudim)
Populácia
13 155 000[1]
Krajina s významnou populáciou
Izrael Izrael 5 393 000[1]
Ďalšie štáty s významnou populáciou:
Spojené štáty Spojené štáty 5 275 000 [1]
Francúzsko Francúzsko 490 000 [1]
Kanada Kanada 374 000 [1]
Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo 295 000 [1]
Rusko Rusko 225 000 [1]
Argentína Argentína 184 000 [1]
Nemecko Nemecko 120 000 [1]
Austrália Austrália 104 000 [1]
Brazília Brazília 96 000 [1]
Ukrajina Ukrajina 77 000 [1]
Juhoafrická republika Juhoafrická republika 72 000 [1]
Maďarsko Maďarsko 49 000 [1]
Mexiko Mexiko 40 000 [1]
Belgicko Belgicko 31 200 [2]
Holandsko Holandsko 30 000 [2]
Taliansko Taliansko 28 600 [2]
Čile Čile 20 700 [2]
Bielorusko Bielorusko 18 200 [2]
Uruguaj Uruguaj 18 000 [2]
Švajčiarsko Švajčiarsko 17 900 [2]
Turecko Turecko 17 800 [2]
Venezuela Venezuela 15 400 [2]
Švédsko Švédsko 15 000 [2]
Španielsko Španielsko 12 000 [2]
Irán Irán 10 800 [2]
Jazyk(y)

Historické židovské jazyky:
hebrejčina, jidiš, ladino
Liturgické jazyky:
hebrejčina a aramejčina
Dominantné jazyky:
Materský jazyk Židov v diaspore významne ovplyvnila: angličtina, hebrejčina, jidiš a ruština

Náboženstvo

judaizmus

Židia (hebrejsky יְהוּדִים, Jehudim, sg. יְהוּדִי, Jehudi) sú semitským národom pochádzajúcim z oblasti Blízkeho východu. Okrem označenia Židia sú nazývaní tiež ako Izrael (hebrejsky Jisra’el) alebo Synovia Izraela, Izraeliti (hebrejsky Bnej Jisra’el). Občas sa pre Židov používa aj označenie Hebrejci (hebrejsky עברי, Ivri (sg.); עברים, Ivrim; rusky Jevrej). Najstaršie záznamy o existencii izraelského národa spadajú do 2. tisícročia pred Kr. Počas 3 000 rokov sa Židia zo svojej pravlasti – Izraela – rozšírili do celého sveta. Okrem národnostne-etnickej skupiny tvoria Židia aj skupinu náboženskú.

Pokiaľ sa píše s veľkým prvým písmenom, označuje slovo Žid príslušníka židovského národa, teda Žida v etnickom slova zmysle, zatiaľ čo žid (s malým písmenom) je príslušníkom židovského náboženstva. Oba významy sa do veľkej miery prekrývajú, pretože židovské náboženstvo je pôvodne náboženstvom národným a bolo jedným z určujúcich rysov príslušnosti k židovskému národu. Ďalšími národnými rysmi bolo územie štátu Izraela a Palestíny a jazyk (hebrejčina).

Etymológia slova[upraviť | upraviť zdroj]

Searchtool.svg
Pozri aj: Židovské etnonymá

Slovo „Žid“ prešlo do slovenčiny pravdepodobne z talianskeho Giudeo, ktoré pochádza z latinského Iudeus, respektíve gréckeho Ἰουδαῖος (Iudaios), čo je prispôsobenie hebrejského יְהוּדִי Jehudi, znamenajúca „judský“, „pochádzajúci z Judska“, „Judejec“. V pôvodnom význame znamenalo „príslušník kmeňa Jehuda“ (Juda), pozri Izraelský národ. Samotné meno Jehuda znamená „Ten, ktorý ďakuje“ alebo „Ten, ktorý vzdáva chválu“.

Podobnou cestou, teda cez gréčtinu, prešiel do slovenčiny aj výraz „Hebrejec“ (z gréckeho Ἑβραῖος, Hebraios), prispôsobenie hebrejského עברי, Ivri. Koren עבר znamená „prekračovať“, „prechádzať“. Môže teda odkazovať ako na kočovníkov („Tí, kto chodia sem a tam“) alebo na národ „z druhej strany (rieky)“ – v tomto prípade Eufratu. Výraz Hebrejci sa dnes používa predovšetkým v súvislosti so starovekými kmeňmi alebo skupinami kmeňov, ktoré hovorili hebrejsky a ktoré neskôr vytvorili kmeňové spoločenstvo Izrael.

Meno „Izrael“ (hebrejsky ישראל, „Boh bojuje“, „Ten, ktorí zápasí s Bohom“), presnejšie בני ישראל, Bnej Jisra’el, „Synovia Izraela“, odkazuje v národnostnom kontexte na celý izraelský národ, vrátane desiatich stratených kmeňov, v náboženskom potom na celé spoločenstvo ľudí uznávajúcich a veriacich len v jedného Boha Izraela. V súčasnosti je treba odlišovať medzi slovom Izraeliti, čo sa vzťahuje na biblický národ, prípadne na príslušníka náboženskej komunity; a Izraelčania, čo je označenie občanov štátu Izrael.

Kto je Žid[upraviť | upraviť zdroj]

„Etnický Žid“[upraviť | upraviť zdroj]

V judaizme bolo vždy náboženstvo úzko prepojené s myšlienkou vlastného národa a krajiny. V staroveku boli Židia (respektíve Izraelčania) vždy považovaní za národ a na ich náboženstvo nebol kladený žiadny zvláštny dôraz. Zmena prišla v poexilnom období, zvlášť potom počas gréckej a rímskej nadvlády, kedy začalo byť židovstvo považované za samostatné (a štátom vcelku uznávané) náboženstvo, ktorého hlavným nositeľom je národ – Židia. V tom čase tiež rastie počet konvertitov, teda sa stávalo, že človek židovského vyznania bol zároveň rímskym občanom. V období stredoveku sa zvlášť v kresťanskom a moslimskom prostredí naopak národnostný princíp v židovstve vytráca – Židia sú považovaní za náboženskú skupinu a zrieknutím sa svojej viery alebo prestupom na inú vieru židmi byť prestávajú. Pokrstený žid už nieje braný ako žid, ale ako kresťan. Termín „židovské etnikum“ je pomerne nový a vychádza až z nacionalistických tendencií počas 19. storočia a je priamym dôsledkom sekularizácie spoločnosti, v ktorej prestalo hrať rolu rozdelenie náboženské a začalo naopak byť dôležité rozdelenie národnostné. Vo vnútri samotného judaizmu existovali v tom čase rozporuplné tendencie. Niektoré skupiny dávali prednosť asimilácii (tieto skupiny považovali židovstvo za prejav viery, nie etnickej či národnostnej príslušnosti), iné skupiny začali klásť dôraz na národnú svojbytnosť Židov (zvlášť pod dojmom udalostí, ako Dreyfusova aféra, ktorá znamenala pre veľa priaznivcov asimilácie sklamanie) – z tejto skupiny sa neskôr zrodil sionizmus. Prvá definícia Žida na základe „rasy“ bola stanovená až v nacistickom Nemecku prostredníctvom tzv. norimberských zákonov. Tieto zákony definovali ako Žida každého, kto má oboch rodičov Židov (Volljude). Človek, ktorý mal Židom jedného z rodičov, bol považovaný za miešanca prvého stupňa (Mischling ersten Grades), človek, ktorý mal židovského jedného prarodiča potom za miešanca druhého stupňa (Mischling zweiten Grades). Zákony ďalej rozoberali prípady, kedy bol jeden alebo obidvaja rodičia či prarodičia miešanci prvého alebo druhého stupňa. Všetci ľudia, označení nacistickým režimom ako Židia (Volljuden) aj miešanci (Mischlinge) boli počas druhej svetovej vojny perzekvovaní a v konečnom dôsledku mali byť podľa zámerov nacistov vyhladení. Po založení štátu Izrael roku 1948 bol prijatý zákon zaručujúci, že každý človek, ktorý bol nacistami a ich rasovými zákonmi označený za Žida, a ako taký perzekvovaný, má právo odsťahovať sa do Izraela, kde tejto alebo podobnej perzekúcii už vystavený nebude. Táto klauzula potom dala vzniknúť Zákonu o návrate, podľa ktorého každému, kto má aspoň jedného židovského prarodiča, je možné udeliť občianstvo v Štáte Izrael. Zákon o návrate sa stal normou pre prijatie členov aj pre mnoho židovských obcí vo svete.

„Halachický žid“[upraviť | upraviť zdroj]

Žid a žid nemusí byť vždy jedno a to isté. Zatiaľ čo „etnickým Židom“ je nutné sa narodiť, židom podľa židovského náboženského práva – halachy – je možné sa narodiť i stať. Tzv. halachickým židom je každý, kto:

  • sa narodil židovskej matke, ktorá sama bola halachickou židovkou (židovstvo sa dedí matrilineárne, a nie patrilineárne, ako je tomu napr. u islamu)
  • každý, kto podstúpil predpísaným spôsobom gijur a konvertoval k judaizmu. Konvertita je rovnako aj štátom Izrael uznaný za človeka, ktorému náleží právo návratu.

Z tejto definície vyplýva, že človek, ktorý mal napr. židovského dedka, je síce považovaný za Žida štátom Izrael, ale nieje už považovaný za žida z náboženského hľadiska – nieje započítavaný do minjanu, nieje vyvolávaný k Tóre a jeho náboženský status je rovnaký ako u akéhokoľvek inovierca.

Väčšina náboženských (veriacich) židov nepovažuje „nehalachických židov“ vôbec za židov a „etnický“ charakter židovstva viac-menej neuznávajú, rozhodujúca je pre nich halacha. Niektoré malé skupiny ultraortodoxných židov nielenže neuznávajú nehalachických židov, ale neuznávajú ani konvertitov ako plnoprávnych židov. Táto prax je však skôr výnimkou potvrdzujúcou pravidlo.

Etnické rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasné židovské obyvateľstvo je možné rozdeliť podľa pôvodu a oblastí, kde Židia žili alebo žijú, a to následovne:

  • Aškenázi – ide o Židov pochádzajúcich predovšetkým zo strednej a východnej Európy, tvoria viac ako 70 % svetovej židovskej populácie. Dnes žijú predovšetkým v Izraeli (48 % populácie), USA, Kanade a Európe.
  • Sefardi – ide o Židov pochádzajúcich z oblasti Španielska a Stredomoria. Dnes žijú v Izraeli (spolu s Mizrachim 52 % populácie), Francúzsku a Latinskej Amerike.
  • Mizrachim – Židia pochádzajúci z arabských krajín, predovšetkým Irak, Irán, Sýria a Libanon. Medzi Mizrachim sa počítajú aj exotické skupiny ako Berberskí židia, Horskí židia z Kaukazu, Kurdistanu a pod. Hlavné centrum ich populácie je v Izraeli.

Okrem týchto veľkých skupín existujú ešte skupiny menšie, ktorých príslušníci tvoria komunity v rade stovák až tisícov členov. Sú to napr.:

  • Falašovia – tiež Beta Israel tzv. Čierni židia, pochádzajúci predovšetkým z Etiópie
  • Samaritáni – potomkovia severoizraelských kmeňov a mezopotámskeho obyvateľstva z 1. tis. pred Kr.
  • Tejmanim – Židia z Jemenu
  • Bnej Menaše – indickí Židia odvodzujúci svoj pôvod od kmeňa Menaše
  • Ibo Bnej Jisrael – tzv. Igbo – Židia z Nigérie odvodzujúci svoj pôvod od kmeňov Gád, Zabulon a Menaše
  • Kaifeng – čínski Židia

Tieto skupiny sa od sebe môžu odlišovať dialektom hebrejčiny, používanými jazykmi, kultúrou, folklórom aj náboženskými praktikami.

Populácia[upraviť | upraviť zdroj]

Nasledujúca tabuľka uvádza počet a percentuálne zastúpenie Židov podľa národnosti v niektorých krajinách a oblastiach. Údaje sú len orientačné.

krajina židovská populácia celková populácia podiel Židov (%) poznámky
Spojené štáty americké 5 300 000 301 469 000 1,80 [3][4]
Izrael 5 393 400 7 116 700 75,80 [5]
Európa 2 000 000 710 000 000 0,30 Pravdepodobne menej
Francúzsko 494 000 64 102 140 0,80 [4]
Spojené kráľovstvo 267 000 60 609 153 0,40 [6]
Rusko 228 000 142 400 000 0,15 Oblasť bývalého Sovietskeho zväzu.[4] Počet podľa niektorých odhadov omnoho vyšší.[7]
Nemecko 220 000 82 310 000 0,30 100 000 členov židovských obcí
Ukrajina 103 591 46 481 000 0,20 [8]
Maďarsko 80 000 – 100 000 10 053 000 0,8 – 1 [9] Predovšetkým maďarsky hovoriaci, neologickí, asimilovaní Židia
Belgicko 30 000 10 419 000 0,30
Taliansko 30 000 58 883 958 0,05
Kanada 371 000 32 874 400 1,10 [4]
Guatemala 1200 14 655 000 1,20 [10]
Turecko 30 000 72 600 000 0,040 [6]
Argentína 250 000 39 921 833 0,60 [11]
Brazília 130 000 188 078 261 0,07 [11]
Južná Afrika 106 000 47 432 000 0,20 [11]
Austrália 126 000 20 788 357 0,60 [12]
Ázia (bez Izraela) 50 000 3 900 000 000 0,001
Irán 20 405 68 467 413 0,03 [11]
Mexiko 40 000 – 50 000 108 700 000 0,04 [11]
Celkom 15 871 000 6 453 628 000 0,25

Jazyk[upraviť | upraviť zdroj]

Searchtool.svg
Pozri aj: Hebrejčina, Jidiš, Ladino

Hlavným dorozumievacím jazykom Židov bola v staroveku hebrejčina. Tá neskôr prešla do liturgického užívania a jej funkciu v bežnej komunikácii prejala aramejčina, prípadne gréčtina alebo latinčina. Od babylónskeho zajatia sa stalo nepísaným pravidlom, že Židia prijímali a dorozumievali sa jazykom krajiny, v ktorej žili. Okrem toho Židia vytvorili a používajú svoje vlastné jazyky – jidiš (zmes hebrejčiny a stredovekej nemčiny), používaná medzi aškenázskými Židmi, a ladino (zmes hebrejčiny a kastílčiny) používaná medzi Sefardmi. Okrem týchto dvoch jazykov ešte existujú rôzne variácie ako judeo-arabčina alebo judeo-perzština. Všetky tieto jazyky vznikli vzájomným ovplyvňovaním jazykov hostiteľských krajín a hebrejčiny. Zvláštnym jazykom je ge'ez, ktorým sa hovorilo v Etiópii pred nástupom amharčiny a ktorý zostal ako liturgický jazyk etiópskych Židov. Hebrejčina sa udržala ako jazyk literárny. Na prelome 19. a 20. storočia bola hebrejčina obnovená ako živý jazyk v Izraeli (ivrit).

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Judaizmus

Judaizmus vznikol ako kmeňové náboženstvo hebrejských kmeňov približne v 2. tisícročí pred Kr.[chýba zdroj] V súčasnosti je jediným náboženstvom židovského národa. Podľa náboženských zákonov ani podľa zákonov svetských nieje možné[chýba zdroj] byť Židom (príslušníkom židovského národa) a zároveň byť príslušníkom nejakého iného náboženstva, ako judaizmu, pokiaľ sa pre toto iné náboženstvo človek slobodne rozhodne[chýba zdroj] (je pravdaže možné byť Židom „bez vyznania“).[chýba zdroj] Náboženský a národnostný fenomén je v židovstve neodmysliteľne spätý. Judaizmus je monoteistickým náboženstvom, tzn. že uctieva jediného Boha. Uctievanie iných bohov je zakázané, rovnako ako uctievanie sôch, iných predmetov či miest alebo prírodných úkazov. Judaizmus odmieta dogmy a podobné „nezvratné pravdy“. Po dlhú dobu bola jedinou dogmou tá, že Tóra je Boží Zákon zoslaný Bohom[chýba zdroj] a Izrael ho nasleduje,[chýba zdroj] aby dodržal podmienky zmluvy s Bohom uzatvorenej, totiž vyvolenie výmenou za nasledovanie jediného, pravého Boha.

Dejiny Židov[upraviť | upraviť zdroj]

Dejiny Židov v staroveku[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Staroveké dejiny Židov

Staroveké dejiny Izraela sú vymedzené prvými zmienkami o izraelskom národe v 13. storočí pred Kr. a arabskou expanziou na začiatku 7. storočia[13] Podľa Tóry pochádza celý Izraelský národ z jedného rodu patriarchov.[14] Tí sa presťahovali do Egypta, kde sa značne rozrástli. V Egypte ale boli zotročení a utlačovaný[15] Preto Izraeliti z Egypta odišli, prešli púšťou a vstúpili do Kanaánu, zabrali zem a usadili sa v nej. Podľa biblického chápania sa Izraelský národ rovnako ako jeho náboženstvo ustanovuje predovšetkým pri svojom putovaní púšťou, kedy od Boha dostáva zákon a kedy sa stáva Božím ľudom. Ak môžeme datovať tieto udalosti, tak podľa údajov o mestách Ramses a Pitom, na ktorých stavbe sa Izraeliti mali ako otroci podieľať, možno hovoriť o 13. storočí pred Kr.

Kráľovstvo izraelské (červená) a judské (žltá).

Doba kráľovská a rozdelená monarchia (1000 – 586 pred Kr.)[upraviť | upraviť zdroj]

Searchtool.svg
Pozri aj: Izraelské kráľovstvo, Judské kráľovstvo

Podľa biblických prameňov sa z vlády sudcov jednotlivých kmeňov vyvinula monarchia. Na prelome stála osoba Saula, ktorý bol síce pomazaný na kráľa, ale jeho činnosť pripomínala skôr sudcu. Prvým skutočným kráľom bol Dávid, po ňom potom jeho syn Šalamún.[16] Keďže biblia neudáva presné dáta a mimobiblické pramene mlčia, datácia týchto panovníkov je len približná. Dávidovská ríša (ak sa označuje) zaberala nielen územie Izraelských kmeňov, ale všetko okolie. Bola spravovaná centrálne, hlavným mestom bol Jeruzalem, ktorý Dávid dobyl na Jebuzejcoch. Počas tohto obdobia bol v Jeruzaleme zbudovaný Šalamúnov chrám.

Po Šalomúnovej smrti došlo k rozdeleniu dávidovskej ríše. Rozpadol sa aj zväzok severných izraelských kmeňov a kmeňov južných (konkrétne Judy a Benjamína) – vzniklo tzv. severné kráľovstvo alebo Izrael a južné kráľovstvo alebo Juda (Judské kráľovstvo, Judsko). Izraelské kráľovstvo zaniklo v roku 722, keď jeho hlavné mesto Šomron dobyli Asyrania pod vedením Salmanassara V. Severné kmene boli z veľkej časti deportované a usídlené mimo svoju vlasť, asimilovali sa s okolím a zanikli. V Judskom (južnom) kráľovstve (v Jeruzaleme) vládla aj po rozdelení dávidovská dynastia. Podľa oficiálnych prameňov pretrvala celú dobu až do zániku kráľovstva v roku 587/6. Jeruzalem padol v roku 587 alebo 586 (dátum neisté aj v babylonských prameňoch). Veľká časť Židov bola v niekoľkých etapách odvedená do exilu v Babylónii.

Babylonská a perzská nadvláda (586 – 323)[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie po páde Jeruzalema v roku 586 pred Kr. a deportáciu židovských obyvateľov z Judska do Babylonie sa nazýva babylonské zajatie. Jeho trvanie však nebolo dlhé. V roku 539 pred Kr. obsadil perzský kráľ Kýros II. Babylon. Skončilo babylonské zajatie a Židia sa mohli, pokiaľ chceli, vrátiť späť do vlasti. Zďaleka nie všetci túto možnosť využili a tak vzniká prvá veľká židovská diaspora v Mezopotámii. Jeruzalem aj Chrám bol obnovený – do tohto obdobia spadá pôsobenie Ezdráša a Nehemjáša. Ezdráš so sebou mal priniesť Perzií schválený „zákon našého Boha“ – niektorí bádatelia sa domnievajú, že išlo buď o konečnú alebo o jednu zo záverečných verzií Tóry. Život židovskej komunity sa začínal zameriavať na písaný a tradovaný zákon. V tomto období vznikajú teologické a písomné základy židovského náboženstva – judaizmu. Od zajatia tiež bude pravidlom, že vždy bude väčšia časť Židov žiť mimo územie Izraela.

Izrael za Herodovcov

Grécka (323 – 167), makabejská (167 – 163) a rímska vláda (63 – 135)[upraviť | upraviť zdroj]

Alexander Macedónsky roku 331 pred Kr. ovládol územie Blízkeho východu a Judsko prešlo pod vládu Grékov. Po jeho smrti (323 pred Kr.) bola ríša rozdelená medzi diadochov a Judsko pripadlo egyptským Ptolemaiovcom. V tejto dobe vznikla a rozmohla sa alexandrijská diasporná komunita, kde došlo aj k prekladu Starého zákona do gréčtiny (Septuaginta). V roku 198 pred Kr. dobyli po niekoľkých vojnách Seleukovci Sýriu a Kanaán. Keď Antiochos IV. Epifanes zakázal prevádzať základné rituály judaizmu, povstalo vidiecké obyvateľstvo a toto povstanie nakoniec prerástlo roku 167 pred Kr. v makabejské povstanie.[17] Makabejské vojny začala roku 167 pred Kr. rodina Makabejských, otec a jeho synovia. Otec vzápätí zomrel a vedenia sa ujal Juda Makabejský. V roku 164 pred Kr. sa podarilo Judovi ovládnuť Jeruzalem a priľahlé oblasti a obnoviť Chrámový kult. Boje pokračovali za všetkých jeho nástupcov-bratov Jonatána a Šimona. Tieto vojny skončili založením vládnucej kráľovskej dynastie Hasmonejcov. Panovanie Hasmonejskej dynastie bolo zmarené vnútornými spormi v samotnej rodine. Keď sa bratia Aristobulos II. a Hyrkanos II. nemohli zhodnúť na vedení krajiny, zasiahli do sporu ako Pompeius, tak idumejský vládca Antipatros II. Pompeius nakoniec pririekol vládu Antipatrovi, čím Hasmoneovská dynastia skončila svoju vládu a ich miesto zaujali Herodovci.

Po Césarovom víťazstve zostal Hyrkanos v Judsku veľkňazom, ale prokurátorom Judska bol menovaný Idumejec Antipater II. Po Antipatrovej smrti zostali v Judsku jeho dvaja synovia, Fasael a Herodes. Marcus Antonius im potvrdil ich úrad etnarchy. V rokoch 40 – 37 sa dostal vďaka partskej expanzii na trón Hasmonejec Antigon, syn Aristobula II. Herodes utiekol do Ríma, kde získal hodnosť kráľa. Vrátil sa v roku 37, porazil Antigona, dobyl Jeruzalem a stal sa prakticky jediným vládcom v krajine. Po Herodovej smrti (4 pred Kr.) nastúpil na jeruzalemský trón jeho syn Archelaos, bol však krátko na to (6 po Kr.) Rimanmi zosadený a Judsko prešlo pod priamu správu Ríma. Judsko bolo spravované rímskymi prefektmi (6 – 41) a prokurátormi (44 – 68). Od roku 41 do roku 44 vládol v Judsku Herodes Agrippa I. Po jeho smrti Judsko opäť prechádza do priamej správy Ríma a spravujú ho prokurátori.

Rímski vojaci nesú menoru po zničení Jeruzalema

Židovské povstania[upraviť | upraviť zdroj]

Searchtool.svg
Pozri aj: Prvá židovská vojna, Povstanie Bar Kochbu

Za prokurátora Gessia Flora prerástla všeobecná nespokojnosť v celonárodne židovské povstanie. Počiatočný úspech bol zastavený postupom Vespasiana. Keď bol Vespasianus zvolený císarom (69), prevzal velenie vojsk jeho syn Titus. Titovi sa podarilo v roku 70 dobyť Jeruzalem a v roku 73 zlomiť posledný odpor Židov v pevnosti Masada. O niekoľko desaťročí neskôr, v rokoch 132 – 135, došlo k ďalšiemu povstaniu, ktoré viedol Šim'on bar Kochba. Aj toto povstanie však bolo rozdrtené, Židia boli vyhnaní z Jeruzalema, z ktorého bolo učinené nové mesto, Aelia Capitolina a provincia premenovaná z Judska na Palestínu, aby bola vyhladená akákoľvek pamiatka na neustále sa búriacich Židov. Po Druhej židovskej vojne sa ťažisko židovského života presunulo do Galileje, kde sa židovský život začal znovu obnovovať.

Židia v diaspore[upraviť | upraviť zdroj]

V 3. storočí mnoho židov počas krízy Rímskej ríše krajinu opustilo. Ich cieľom bola predovšetkým Babylónia, ktorá nebola pod nadvládou Ríma a navyše tu už od dôb babylónskeho zajatia sídlila silná a početná židovská komunita. Po povolení kresťanstva a jeho prijatí za štátne náboženstvo sa vzťah rímskej a neskôr byzantskej ríše k Židom zhoršoval.[18] Židia preto privítali, keď roku 614 získala oblasť Perzia ale Jeruzalem bol roku 629 dobytý späť. Roku 638 bola oblasť podmanená Arabmi a situácia v oblasti sa na dlhú dobu celkom zmenila. Židia získali podobne ako kresťania status Dhimmi – t. j. ľudí druhého radu – mohli slobodne vyznávať svoje náboženstvo, ale nesmeli ho šíriť, ani nosiť zbrane a museli platiť zvláštnu daň. Tolerancia moslimov bola závislá na tolerancii konkrétneho panovníka.

Vzhľadom na roztrúsenie (diaspory) Židov po svete prestalo byť určujúcim faktorom obývané územie a postupne sa vytratil aj pôvodní spoločný jazyk. Náboženstvo a kultúrne tradície zostali.

Pretože počas stredoveku žili Židia často v getách a prinajmenšom teoreticky sa nemiesili s nežidovským obyvateľstvom, možno tak naďalej hovoriť o národe, ak je chápaný ako spoločenstvo odvodzované od spoločného predka. Existuje však množstvo náhľadov na túto otázku; realite snáď bližší je výklad židovstva ako druhu kultúrneho či diskurzívneho spoločenstva (Eliyahu).

Počas 18. a 19. storočia sa židia stále viac začali považovať za príslušníkov národov, v ktorých krajinách žili. V týchto prípadoch už označenie žid zostalo len vyjadrením náboženskej príslušnosti.

Od roku 1948 existuje na území zhruba zodpovedajúcom bývalému Britskému mandátu Palestína štát Izrael, v ktorom Židia opäť tvoria majoritnú skupinu a hovoria modernou hebrejčinou (ivrit). Najpočetnejším náboženstvom krajiny je judaizmus, väčšina obyvateľov Izraela sa však považuje za sekulárnych. Do krajiny sa postupne vysťahovalo mnoho Židov, poslednou veľkou vlnou boli sovietski židia v roku 1990.

Genetické choroby[upraviť | upraviť zdroj]

Je známe, že v rámci určitých skupín židovskej populácie sa vyskytujú niektoré genetické choroby nadpriemerne často. Príčina tohto javu nieje jasná, ale vplyv mohol mať genetický drift spôsobený inbreedingom v izolovaných židovských populáciách. Napríklad Aškenázi trpia často Riley-Dayovým syndrómom, Tay-Sachsovou chorobou, Gaucherovou chorobou, Niemann-Pickovým syndrómom, ale ďalej tiež vo veľkej miere cukrovkou, pentozúriou, dystóniou a kolorektálnym karcinómom. Medzi Sefardskými židmi sa vo zvýšenej miere vyskytuje familiárna stredomorská horúčka (FMF), naopak Tay-Sachsova choroba u nich nepredstavuje tak vysoké riziko. Medzi orientálnymi židmi perzského pôvodu je zvýšená incidencia hypoaldosteronizmu a Dubin-Johnsonovho syndrómu, medzi líbyjskými židmi je zvýšené riziko prepuknutia Creutzfeldt-Jakobovej choroby.[19] Existuje organizácia Dor ješorim, ktorá poskytuje židovským komunitám screening pred týmito a ďalšími genetickými chorobami.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i j k l m n o Annual Assessment [online]. American Jewish Year Book. vyd. American Jewish Committee, 2007, [cit. 2009-02-23]. Dostupné online. (angličtina)
  2. a b c d e f g h i j k l [Virtual Library]. The Jewish Population of the World [online]. American Jewish Year Book. vyd. American Jewish Committee, 2006, [cit. 2008-04-25]. Dostupné online. (angličtina)
  3. Pozri [1] (Updated to May 2, 2006).
  4. a b c d V roku 2007 už židovská populácia Izraela prekonala židovskú populáciu USA
  5. Population, by religion [online]. Izraelský centrálny štatistický úrad, [cit. 2007-11-13]. Dostupné online.
  6. a b Sčítanie obyvateľov v r. 2001
  7. Správa Ministerstva zahraničných vecí USA ohľadne náboženskej slobody [2] odhaduje počet Židov v Rusku na 600 000 až 1 000 000.
  8. Údaj podľa oficiálneho cenzu z r. 2001. Podľa miestnej pobočky Židovskej agentúry sa počet Židov pohybuje medzi 250 000 až 500 000
  9. Židovská komunita v Maďarsku
  10. http://www.jewishvirtuallibrary.org/jsource/vjw/Guatemala.html
  11. a b c d e Jewish Virtual Library, JewFAQ
  12. Department of Immigration and Citizenship (DIMA), 1996 Census
  13. SEGERT, Stanislav. Starověké dějiny židů. 1. vyd. Praha: Nakladatelství Svoboda, 1995. ISBN 80-205-0304-8. (ďalej len Segert). str. 17.
  14. Dt 1,8
  15. Ex 1,7 – 16
  16. Segert. str. 80 – 88.
  17. Schäfer. 37 – 67.
  18. Schäfer. 155 – 165.
  19. RÉDEI, George P.. Encyclopedia of Genetics, Genomics, Proteomics, and Informatics. 3rd Edition. vyd. [s.l.] : Springer, 2008. ISBN 978-1-4020-6753-2.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Židé na českej Wikipédii.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • BARNAVI, Eli a kolektiv. Atlas univerzálních dějin židovského národa. Praha : Victoria Publishing, 1995. 299 s. ISBN 80-7187-013-7.
  • CAMUS, Jean-Yves; DERCZANSKY, Annie-Paule. Svět Židů. Praha : KMa, 2008. 64 s. ISBN 978-80-7309-50-7.
  • DE LANGE, Nicolas. Svět Židů. Praha : Knižní klub, 1996. 240 s. ISBN 80-7176-325-X.
  • GILBERT, Martin. Židé ve 20. století. Praha : BASET, 2003. 375 s. ISBN 80-86223-54-X.
  • NEWMAN, Ja'akov; SIVAN, Gavri'el. Judaismus od A do Z. Praha : Sefer, 1992. 285 s. ISBN 80-900895-3-4.
  • PAVLÁT, Leo; FIEDLER, Jiří; ŠEDINOVÁ, Jiřina a kolektiv. Židé − Dějiny a kultura. Praha : Kliment a Mrázek, 1997. 144 s. ISBN 80-85608-17-0.
  • SADEK, Vladimár; FRANKOVÁ, Anita; ŠEDINOVÁ, Jiřina. Židovské dějiny, kultura a náboženství. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1992. 59 s. ISBN 80-04-25998-7.
  • SCHÄFER, Peter. Dějiny Židů v antice: Od Alexandra Velikého po arabskou nadvládu. Praha : Vyšehrad, 2003. 264 s. ISBN 80-7021-633-6.
  • SPIEGEL, Paul. Kdo jsou Židé?. Brno : Barrister & Principal, 2007. 228 s. ISBN 978-80-87029-07-7.
  • STERN, Marc. Svátky v životě Židů. Praha : Vyšehrad, 2001. 247 s. ISBN 80-7021-551-8.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]