Žilnatina (rastlina)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Najpôvodnejšia vejárovitá žilnatina – ginko dvojlaločné
Bežná perovitá žilnatina – u dvojklíčnolistových najbežnejšia

Žilnatina (venatio), niekedy nazývaná nervatúra, je systém ciev (žiliek) v listoch rastlín nadväzujúci na stopku. Ich úlohou je privádzať živiny a mechanicky spevňovať list, vytvára jeho rebrovanie. Sú často vystužené sklerenchýmom. Ovplyvňuje tvar čepele a je dôležitým vodidlom pri rozlišovaní listov.

Opis[upraviť | upraviť kód]

Veľa listov je žilnatinou prestúpených úplne. Žilnatinou, t.j. cievnymi zväzkami vodivého rastlinného pletiva, sú živiny roznášané omnoho rýchlejšie, než priamo medzi bunkami. Zo stonky vedú do listu minerálne látky a v opačnom smere sa odvádzajú asimiláty (sacharidy). Často možno pohľadom rozlíšiť hlavné rebro a postranné žilky rôzneho radu. Primárne, hlavné žilky bývajú niekedy prepojené komisurálnymi žilkami (napr. pri lipnicovitých (Poaceae), sekundárne žilky vyššej úrovne sú prepojené anastomoznými spojkami. Konečné rozvetvenie v jemných žilkách je veľmi zjednodušené a obsahuje často len tracheidy, ktoré končia slepo.

Štruktúra jemných žiliek medzi rebrami, vytvorenými primárnymi a sekundárnymi žilkami, je zložená zo siete mnohouholníkovitých častí veľmi rozličného tvaru. Ak vytvárajú žilky vyšších radov hustú sieť, hovoríme o sieťovitej žilnatine.

Podľa prítomnosti a nápadnosti žiliek možno listy rozdeliť na:

Rozdelenie[4][upraviť | upraviť kód]

Vo všeobecnej praxi sa jednotlivé druhy žilnatín odlišujú a sú pomenované podľa usporiadania hlavných žiliek. Neexistuje typ žilnatiny, ktorý je presne priradený jednoklíčnolistovým alebo dvojklíčnolistovým rastlinám, existujú len typické. Rozdeľujú sa takto:

Najpôvodnejšia[upraviť | upraviť kód]

  • Vejárovitá žilnatina (venatio dichotoma) – Zo stredu bázy čepele listu sa rozbiehajú žilky vejárovito usporiadané, ktoré sa ďalej vejárovito vetvia. Jednotlivé žilky nie sú navzájom prepojené. Je to žilnatina najpôvodnejšia, vyskytuje sa u niektorých sladičorastov a ginko dvojlaločného (Ginkgo biloba).

Tejto žilnatine s neprepojenými žilkami sa hovorí otvorená žilnatina (venatio aperta), všetky ostatné sú uzavreté žilnatiny (venatio conjucta).

Typické pre jednoklíčnolistové[upraviť | upraviť kód]

  • Rovnobežná žilnatina (venatio parallelodroma) – je tvorená niekoľkými podobne hrubými žilkami vedenými takmer v celej dĺžke vedľa seba rovnobežne od bázy čepele listu až po vrchol, napr. lipnicovité (Poaceae) a šachorovité (Cyperaceae).
  • Vrcholovo súbežná žilnatina (venatio acrodroma) – je tiež vytvorená niekoľkými podobne hrubými žilkami, ktoré od bázy čepele listu sa rozbiehajú oblúkovito do strán a pred vrcholom sa opäť spájajú, napr. vstavačovec (Dactylorhiza)

Typické pre dvojklíčnolistové[upraviť | upraviť kód]

  • Perovitá žilnatina (venatio pinnata) – v osi čepele listu prebieha hlavná žilka od ktorej sa na obe strany vetvia žilky primárne, tie sa ďalej vetvia rovnakým spôsobom na žilky sekundárne atď., najbežnejšia u dvojklíčnolistových rastlín.
  • Dlaňovitá žilnatina (venatio palmata) – z takmer jedného miesta pri báze čepele listu sa lúčovito rozbiehajú hlavné žilky, ktoré sa ďalej vetvia, napr. javor (Acer).
  • Odnožená žilnatina (venatio pedata) – z jedinej hrubej žilky odnožuje na vonkajšiu stranu vždy len jedna tenšia žilka napr. čemerica (Helleborus)[2][3][5][6]

Evolúcia[upraviť | upraviť kód]

Žilnatina je z celého listu najtrvanlivejšia časť, často sa nachádza aj pri archeologických nálezoch a pomáha spätne určovať fosílne rastliny. Z nálezov z geologického obdobia spodnej kriedy možno určiť, že najpôvodnejšie listy dvojklíčnolistových rastlín boli jednoduché, celokrajné. Súčasne s primitívnym dvojklíčnolistovým typom listov boli nájdené aj drobné listy so znakmi jednoklíčnolistových rastlín. Pokiaľ skutočne prináležia jednoklíčnolistovým, boli tieto línie separované minimálne už v spodnej kriede.[3]

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. * ČERNOHORSKÝ, Zdeněk. Základy rostlinné morfologie. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1967. (po česky)
  2. a b Encyklopedie rostlin – žilnatina listů [online]. Václav Kubíček, [cit. 2010-11-28]. Dostupné online. (po česky)
  3. a b c Fylotaxe [online]. Jihočeská universita v Českých Budějovicích, Přírodovědecká fakulta, [cit. 2010-11-28]. Dostupné online. (po česky)
  4. Slovenské názvy žilnatín sú podľa - Terminologického slovníka biológie rastlín
  5. Botanický slovník, Žilnatina [online]. Wendys, Zdeněk Pazdera, [cit. 2010-11-28]. Dostupné online. (po česky)
  6. Slovník pojmů [online]. Mendelova univerzita v Brně, Agronomická fakulta, [cit. 2010-11-28]. Dostupné online. (po česky)
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Žilnatina (botanika) na českej Wikipédii.