Žlč

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Žlč (gr. cholé; lat. bilis) je hustá telesná tekutina, ktorá sa tvorí v pečeni. Tá sa zbiera v žlčníku a vylučuje sa počas trávenia žlčovými cestami do dvanástnika. Jej sfarbenie sa mení, podľa toho, v akom pomere sú zastúpené dôležité farbivá bilirubín a biliverdín cez žltú až po zelenú farbu. Keď je žlč veľmi hustá, ma až hnedastú farbu.

Žlč primárne slúži na vstrebávanie tukov. Emulguje lipidy, čo znamená, že ich premieňa na malé, tukovo štiepateľné lipazény. Žlč je taktiež médium na vylučovanie látok, ktoré sú ťažko rozpustné vo vode.

Pohyblivosť žlče v žlčovodoch a k tomu patriaca pohybová činnosť žlčníka a žlčových ciest sa nazýva cholekinetika.

Zloženie žlče[upraviť | upraviť zdroj]

Zloženie elektrolytu [1]
Ión Podiel
Na+ 130–165 mmol/l
K+ 3–12 mmol/l
Cl 90–120 mmol/l
HCO3 30 mmol/l
pH-Hodnota 8,0–8,5

Žlč obsahuje 82% vody a elektrolytov. Je ľahko zásaditá (alkalická). Najdôležitejšou súčasťou žlče sú ale minerálne soli (12%), ktoré majú centrálnu úlohu pri trávení tukov.

V žlči sa nachádzajú prvky ako lecitín, fosfolipidy (4%), cholesterín (0,7 %) a odpadové produkty pečene, ktoré sa dostávajú do tráviaceho traktu a odtiaľ sa vylučujú stolicou z tela. Ďalšou zložkou žlče je bilirubín, ktorý vzniká hlavne rozpadom červených krviniek (hemoglobín).

Farba žlče vzniká prostredníctvom žlčových farbív: žltkastého bilirubínu a zelenkastého biliverdínu. Bilirubín sa rozkladá v črevách prostredníctvom tam sa nachádzajúcich baktérií na sterkobilín, bilifuscín a mezobilifuscín, ktoré dávajú stolici charakteristickú hnedú farbu.

Transport cholesterínu v žlči sa deje v micélach, ktoré sa skladajú z lecitínu, cholesterínu a žlčových solí. Vzájomný pomer a koncentrácia týchto troch látok nesmie mať veľké výkyvy, aby transport mohol fungovať. V opačnom prípade cholesterín kryštalizuje a tvoria sa žlčové kamene.

Fyziológia[upraviť | upraviť zdroj]

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Denne sa tvorí okolo 500 až 700 mililitrov žlče, ktorá sa uskladňuje sa v žlčníku. Žlč sa tvorí v bunkách pečene hepatocytoch. Medzi dvoma hepatocytmi sa nachádzajú žlčové kanáliky (lat. canaliculi),tie sa spájajú do väčších kanálikov, ktoré nakoniec privádzajú žlč až do tráviaceho traktu. Prvky, ktoré sa vylučujú do žlčových kanálikov sú: lecitín, konjugované žlčové soli a hormóny, cholesterín a bilirubín. Taktiež sa takto vylučujú aj konjugované lieky. Hepatocyty odoberajú konjugované žlčové soli zo sínusoidov (mikroskopické krvné cievy), ktoré transportujú krv k hepatocytom.

Bunkové membrány hepatocytov sú vybavené špecializovanými transportnými systémami pre žlčové soli.

Transport a uskladňovanie žlče[upraviť | upraviť zdroj]

Žlčové cesty začínajú vývodom Ductus hepaticus communis, ústiac extra vývodom Ductus cysticus zhruba po piatich centimetroch do žlčníka. Spojením žlčníkového a pečeňového vývodu vzniká spoločný žlčový vývod Ductus choledochus v dĺžke asi 7,5 centimetra, ktorý smeruje dole za dvanástnikom a po priechode hlavovým koncom slinivky brušnej do dvanástníka (Duodenum) ústi. No ešte než do nej vstúpi, spája sa so slinivkovým vývodom Ductus pankreaticus, privádzajúcim šťavy zo slinivky (Pankreas). Tento vchod do dvanástnika sa nazýva Papilla duodeni major, ktorá má svalový zvierač, cez ktorý vtekajú tieto šťavy do dvanástnika.

V žlčníku sa ukladá žlč, ktorá zmenší jej volúm až na ca. 10%.[2] Dostanú sa Lipidy do tenkého čreva, podniedzujú tieto produkciu hormónu Cholecystokinin (CCK)v sliznici tenkého čreva. CCK stimuluje hladnú muskulatúru steny žlčníka tak, že sa do seba vztiahne a jej obsah sa primieša s pokrmovou kašou v tenkom čreve (Duodenum). Zvýšená aktivita parasympatického Nervus vagus (Vagotonus) má ten istý účinok.

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Žlč hrá veľkú úlohu pri prijímaní tukov z jedál a pričiňuje sa k neutralizácii potravinovej kaši, ktorá prichádza silne kyslá zo žalúdka. Slúži taktiež k vylučovaniu rôznych substancií z tela ako cholesterín, bilirubín, taktiež lieky a produkty látkovej premeny. Produkcia žlče je dôležitá pre rovnováhu cholesterínu v tele.

Žlčové soli slúžia k stráveniu tukov, to znamená, tvorba Mibuniek (z Triacylglyceridov, voľných tukových kyselín, vitamínov a cholesterínu), cez ktoré sa tuk transportuje do krvi. Lieky a ich odpadové produkty sa pomocou Glutathionu premenené na rozpustné a tak cez žlč vylúčené do tráviaceho traktu, a tým von z tela. To sa týka aj bilirubínu, ktorý vzniká pri rozklade červených krviniek v pečeni. Ďalšou úlohou žlče je vylučovanie ťažkých kovov z tela, neutralizáciu dvanástnika po vyprázdnení žalúdka a aktivácia enzýmov pankreasu. Žlčníkova kyselina účinkuje mimochodom aj ako bakterizid.

Ťažkosti[upraviť | upraviť zdroj]

Pri poruche tvorby žlče alebo sekrécií sa dajú vysvetliť pri ľuďoch symptómy poruchy spaľovania tukov a vylučovanie produktov látkovej premeny. Zápcha žlčových ciest so zastavením prívodu žlče sa nazýva aj Cholestase. Pri tejto komplikácii sa vyskytuje neznášateľnosť tukov, lebo tieto sú prijímané len v malom množstve v čreve. Vysoké prijímanie tukov v strave spôsobuje mastnú stolicu (Steatorrhoe). Ďalej sa vyskytuje taktiež aj takzvaný posthepatický Ikterus (Žltačka), lebo nemôže byť správne vylúčený Bilirubin, žlté farbivo, nasleduje žltnutie pokožky a slizníc. Pre nedostatok žlčníkových farbív sa zmení aj farba stolice/výkalov až do šeda. Zápchy môžu mať viaceré príčiny, ako nádor na pankrease, žlčníku, žlčových cestách alebo dvanástniku. Ďalšou príčinou môžu byť žlčové kamene v Ductus hepaticus communis alebo v Ductus choledochus. Len málokedy sa stáva, že je blokovaný Ductus cysticus a neprepúšťa žlč (Mirizzi-Syndrom).

Žlčové kamene sú výsledkom kryštalizovania žlče, keď pomer zmesi Lecitínu, cholesterínu a žlčových solí vyjde z rovnováhy. Symptómy vznikajú len asi tak pri štvrtine všetkých prípadov. K tomu patria žltačka a Koliky, bolesti na pravej strane v žalúdkovej oblasti.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Manfred Dietel, Joachim Dudenhausen, Norbert Suttorp (Hrsg.): Harrisons Innere Medizin (15. Aufl.), ABW Wissenschaftsverlag, Berlin 2003, ISBN 3-936072-10-8.
  • Eckhart G. Hahn, Jürgen F. Riemann: Klinische Gastroenterologie, Thieme, Stuttgart 1996, S. 1262–1269, ISBN 3-13-477703-7.
  • Robert F. Schmidt, Florian Lang, Gerhard Thews: Physiologie des Menschen. Springer, Berlin 2004, ISBN 3-540-21882-3.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Georg Löffler, Petro E. Petrides: Biochemie und Pathobiochemie. (6. Aufl.) Springer, Berlin 1998. ISBN 3-540-64350-8.
  2. Stefan Silbernagl, Agamemnon Despopoulos: Taschenatlas der Physiologie. Sechste Auflage, S. 248. Thieme, Stuttgart 2003. ISBN 3-13-567706-0.