Žralok modrý (Carcharodon carcharias)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Žralok biely)
Žralok modrý
Stupeň ohrozenia
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
[1]
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Carcharodon carcharias
Linnaeus, 1758
Synonymá
žralok belasý

Mapa rozšírenia (modrým).
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Žralok modrý[2][3][4] (iné názvy: žralok belasý[5], lamna veľká [6], lamna ľudožravá[7], nevhodne žralok biely[8][9], staršie alebo ľudovo: žralok ľudožravý[10][11], staršie: žralok-ľudožrút[12], ľudovo ľudožrút[13], ľudovo biely žralok[14] alebo veľký biely žralok [čo je doslovný preklad anglického mena][15] ; lat. Carcharodon carcharias) je veľký žralok z čeľade lamnovité (Lamnidae) vyskytujúci sa v pobrežných vodách.

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Žralok modrý patrí medzi paryby, a to znamená, že základ jeho endoskeletu tvorí chrupka. Je považovaný za človeku najnebezpečnejšieho žraloka a ako taký bol dlhodobo systematicky hubený námorníkmi a rybármi. Jeho prenasledovanie ešte zosilnelo po uvedení úspešného filmu Čeľuste, takže v súčasnosti čelí bezprostrednej hrozbe vyhubenia. Vo viacerých štátoch sveta je zákonom chránený (napr. Juhoafrická republika) a jeho lov je v tamojších vodách zakázaný.[16] V skutočnosti tieto žraloky človeka systematicky nelovia. K útokom v jeho prirodzenom prostredí dochádza predovšetkým v dôsledku zámeny siluety vo vode vznášajúceho sa človeka so siluetou plutvonožcov, ktoré tvoria hlavnú zložku jeho potravy. Žralok modrý v recente predstavuje vrchol potravného reťazca vo svetových oceánoch.

Žralok modrý sa poháňa bočným vlnením chvostovej časti tela. Tuhé prsné plutvy mu slúžia ako nosná plocha, chrbtová plutva ako stabilizátor. Je to dobrý a vytrvalý plavec, ktorý križuje vodný stĺpec buď tesne pod hladinou, alebo pri dne, pričom veľmi rýchlo prekonáva veľké vzdialenosti. Dokáže podnikať aj krátke a rýchle výpady za korisťou či obdivuhodne vyskakovať nad hladinu. Jedince s dĺžkou do 5 m sa v juhoafrickej zátoke False bay bežne vyhadzujú počas útokov na uškatca juhoafrického celou dĺžkou svojho tela. Žralok modrý rovnako ako ďalšie žraloky dýcha pomocou žiaber, ktoré sa pri prijímaní vody neotvárajú a nepulzujú ako u rýb. Žralok sa preto musí stále pohybovať, aby do žiaber prichádzala čerstvá voda a on sa nezadusil, čo sa stáva, pokiaľ sa zamotá do rybárskych sietí.

Samice sú väčšie ako samce. Dosiahnuteľná dĺžka tela osciluje okolo 7 – 9 metrov. Najväčším exemplárom žraloka modrého vôbec, ktorého sa podarilo nafilmovať v ostatnom čase, bola gravidná samica nazvaná „Deep Blue“, ktorej dĺžka sa odhaduje na 6 m[17], čo približne zodpovedá veľkosti makety žraloka „Bruce“ z filmu Čeľuste od Stevena Spielberga. Jedince samičieho pohlavia s takýmito morfometrickými parametrami už mávajú hmotnosť, ktorá môže presiahnuť aj 3 000 kg. Jej vek sa odhaduje na 50 rokov. Sfarbenie žraloka modrého je variabilné. Jedince z populácie vyskytujúcej sa pri Dyer Islands (Dyerove ostrovy) 11 km od pobrežia Juhoafrickej republiky majú základné sfarbenie v odtieni hnedej (dorzálna časť tela). Ventrálna časť tela je krémovobiela. Vrhajú 4 – 14 mláďat, ktoré merajú 1,2 metra, niekedy aj viac. Embryá sa už v tele matky kŕmia neoplodnenými vajíčkami a svojimi súrodencami.

V roku 2019 bol jeho genóm dekódovaný.[18]

Potrava[upraviť | upraviť zdroj]

Žralok modrý (Isla Guadalupe, Mexiko)

V podstate skoro každý živočích žijúci v oceáne je jeho potenciálnou korisťou – čím väčší, tým lepšie. Tuniaky, marlíny (ryby príbuzné makrelám) a mečiare patria k jeho najlepším pochúťkam, zatiaľ čo uškatce, tulene a delfíny uvíta skôr ako pochúťku. Ale niekedy si trúfne aj na ľudského tvora.

Zvyčajne žije samotársky, niekedy ho však možno vidieť v pároch alebo malých skupinách, ako sa kŕmi zdochlinou, pričom najskôr sa nažerú väčšie jedince. Postavenie v rebríčku, najmä dominanciu, dáva najavo osobitým spôsobom plávania.

Vďaka veľkým trojuholníkovitým zubom s pílkovitým okrajom je žralok modrý vynikajúco vyzbrojený na rezanie a trhanie mäsa koristi. V niektorých situáciách pláva s vycerenými zubami, čím dáva svojim súkmeňovcom a všetkým rivalom jasne najavo, aby sa radšej stiahli do úzadia a nesnažili sa súťažiť s ním o získanie potravy a narúšať jeho osobný priestor. Tento osobitý prejav správania označujú behaviorálni ekológovia (napr. Mark A. Marks), ktorí sa týmto druhom zaoberajú, ako tzv. „gaping“ (zívanie).

V súčasnosti neexistujú žiadne štúdie o tom, koľko potravy spotrebuje žralok modrý za deň. Je ale známe, že jej množstvo závisí na teplote vody a na tom, koľko vhodnej koristi má zrovna žralok na dosah. Pre loviaceho žraloka je životne dôležitý mimoriadne jemný čuch, najcitlivejší z jeho zmyslov. Čuchom dokáže vystopovať potravu na veľkú vzdialenosť. Tisíce drobných jamôk (tzv. Lorenziniho čiašky), ktorými je posiate rostrum (predná časť hlavy), predstavujú dôležitý zmyslový orgán. Svojim mimoriadne výkonným čuchom dokáže žralok vystopovať aj nepatrné množstvo krvi (1 kvapka v 4,6 miliónoch litrov vody).

Posledné výskumy ukazujú, že predná časť aj s bokmi na hlave je pokrytá špecializovanými zmyslovými orgánmi (elektroreceptormi) schopnými vnímať veľmi slabé elektrické pole. Touto vlastnosťou sa radí medzi dokonalé výtvory evolúcie. S veľkou pravdepodobnosťou práve typ elektrického poľa veľmi spoľahlivo vyhodnotí a podľa určitého vzorca rozhodne o napadnutí iného tvora. Aj keď je to dokonalý stroj na zaistenie svojej potravy, dokáže sa veľmi dobre spriateliť s potápačmi. Nechá sa hladiť a pod. Ale pozor, sú to celkom ojedinelé prípady za dodržania najprísnejších pravidiel bezpečnosti. Ide o zriedkavé etologické prejavy. Na svete nie je veľa ľudí, ktorí dokážu rozpoznať a využiť priaznivú dispozíciu jedinca (napr. Mark A. Marks, André Hartman) a potápať sa so zvieraťom bez ochrannej klietky, dokonca s ním vedno plávať na vzdialenosť desiatok metrov držiac sa pri tom za dorzálnu plutvu žraloka (André Hartman). Potápač je totiž oblečený do tzv. železnej košele vrátane nohavíc a vrátane rukavíc z oceľových očiek. Práve tento odev je pravdaže tzv. Faradayova klietka, ktorá človeka dokonale odtieni a ten navonok potom nevyžaruje úplne žiadne elektrické pole! Toto je však dosiaľ pred zberom kvalitatívnych a kvantitatívnych dát potrebných pre vytvorenie hypotézy o tomto chovaní žraloka modrého.

Teplota tela[upraviť | upraviť zdroj]

Ako jeden z málo žralokov si dokáže udržovať vyššiu teplotu tela ako má okolitá voda. V jeho svaloch tvoria cievy spletitú sieť. Pri pohybe sa zahrievajú svaly a tým aj krv v cievach. Krv vytekajúca zo svalov, potom ohrieva studenú krv pritekajúcu zo žiaber. Pre žraloka to má mnohé výhody. Jeho svaly sú neustále pripravené k akcii a tiež trávenie prebieha omnoho rýchlejšie. Potom čo sa žralok nasýti, zvýši sa teplota jeho žalúdka o 6 °C. Keď korisť rýchle strávi, môže opäť skoro požiť novú. Tak si vytvára zásoby na horšie časy.

Útoky na ľudí x plutvonožce[upraviť | upraviť zdroj]

Žralok modrý hryzie do návnady z rybacej hlavy (False Bay, Južná Afrika)

Žralok modrý ľudí systematicky neloví, obvykle ich napáda v situácii, kedy mu pripomínajú plutvonožce (čo je pravdaže takmer každý človek plávajúci na hladine, surfista alebo potápač).

Na základe etologických štúdií dnes vieme, že útok modrého žraloka na plutvonožce prebieha podľa akéhosi „plánu“. Žralok najprv zaútočí na korisť zospodu s cieľom odhryznúť z jej tela veľký kus. Potom okolo svojej koristi pláva a vyčkáva, až ju silné krvácanie oslabí natoľko, že sa už nebude môcť brániť. Snaží sa tak vyhnúť zraneniu, ktoré by mu mohol plutvonožec pri zápase o život spôsobiť, napr. pazúrmi. Až potom sa ku koristi vracia, aby ju zožral.

Tento poznatok o spôsobe lovu modrého žraloka vedie k vysvetleniu mnohých smrteľných nehôd plavcov a surfistov. V prípade, že sú mylne identifikovaní ako plutvonožce, prebieha útok rovnako. Rozdiel je v tom, že po prvom „ochutnávacom“ zahryznutí sa žralok mnohokrát už nevráti, alebo sa obeti podarí dostať z vody skôr, ako k návratu dôjde. Tak či onak, vzhľadom na veľkosť modrého žraloka bývajú následky aj tohto jediného uhryznutia často nezlučiteľné so životom.

K svojej ľudskej obeti sa už nemusí vrátiť z „nutričných“ dôvodov. Vzhľadom na to, že jeho telesná teplota je vyššia ako teplota okolitej vody, nie je bezprostredne viazaný na vodu určitej teploty a môže sa vydať aj do chladnejších oblastí. Udržanie vyššej telesnej teploty je ale značne energeticky náročné. A to je dôvod, prečo sú plutvonožce obľúbenou potravou žraloka modrého. Ich telá sú obalené silnou vrstvou tuku (tzv. blubber), ktorý má funkciu tepelnej izolácie. Pre žraloka modrého je tento tuk výdatným zdrojom energie. Oproti plutvonožcom má človek tuku málo a pre žraloka by tak predstavoval nevýživný „balast“. Preto sa útok modrého žraloka veľakrát končí „ochutnávacím“ uhryznutím. Je ale treba vziať do úvahy, že vyhladovaný žralok veľmi vyberavý nebude. Dospelý jedinec má 3 až 4 m.

Podľa R. A. Martin si žralok ľudí s plutvonožcami nemýli a ide o mýtus. Útok na človeka má normálne až ležérne tempo a žralok po uhryznutí odpláva. Útok na plutvonožca sa líši, je rýchly a násilný. Žralok má dosť efektívny zrak aj farebné rozlíšenie na to, aby rozoznal človeka od plutvonožca. Uhryznutie človeka nie je dravé, ale skôr s cieľom identifikovať neznáme.[19]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Fergusson, I., Compagno, L.J.V. & Marks, M. 2009. Carcharodon carcharias. The IUCN Red List of Threatened Species 2009: e.T3855A10133872. http://dx.doi.org/10.2305/IUCN.UK.2009-2.RLTS.T3855A10133872.en. Prístup 20. február 2019.
  2. ↑ ORSZÁGHOVÁ, Zlatica; SCHLARMANNOVÁ, Janka, a kol. Slovník zoologických termínov a taxónov. 1. vyd. Bratislava : Univerzita Komenského, 2010. 343 s. ISBN 978-80-223-2903-3. S. 338.
  3. ↑ BURNIE, David. Praktická encyklopédia zvierat. Bratislava : Mladé letá, 2003. ISBN 8010002496.
  4. ↑ žraloky. In: Malá encyklopédia biológie 1975, S. 556
  5. ↑ TEROFAL, F. Morské ryby. Bratislava: Ikar, 1996. citované v: Žraloky Stredozemného mora. In: Enviromagazín 2/2006, S. 28-29 [1]
  6. ↑ nariadenie Rady (ES) č. 338/97 z 9. decembra 1996 o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a rastlín reguláciou obchodu s nimi (Ú. v. ES L 61, 3.3.1997, s. 1)
  7. ↑ TRNKA, A. Zoológia chordátov - vybrané kapitoly. Trnava, 2018, S. 40
  8. ↑ [2] S. 36
  9. ↑ 1000 zázrakov prírody. Bratislava: Perfekt 2000. (Preklad: Zuzana Guldanová)
  10. ↑ Príbeh žralokov – Pol miliardy rokov premien [online]. goldman.sk, [cit. 2020-07-10]. Dostupné online.
  11. ↑ Čítanka pre ľudové školy. 5. zväzok. Budapešť. 1876, S. 279
  12. ↑ žraloci. In: Slovenský náučný slovník. Ed. Pavel Bujnák. Zväzok III N – Ž. Bratislava; Praha : Litevna, literárne a vedecké nakladateľstvo Vojtech Tilkovský, 1932. 348 s. S. 348.
  13. ↑ PROCIKOVÁ, A.. Školský lexikón. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1992. 376 s. ISBN 80-08-01570-5. S. 376.
  14. ↑ ľudojed. In: Slovník súčasného slovenského jazyka
  15. ↑ BURNIE, D. Zviera. Bratislava: Ikar, 2002, S. 471
  16. ↑ Fergusson, I., Compagno, L.J.V. & Marks, M. 2009. Carcharodon carcharias. The IUCN Red List of Threatened Species 2009: e.T3855A10133872. http://dx.doi.org/10.2305/IUCN.UK.2009-2.RLTS.T3855A10133872.en . Prístup 10. 11. 2015.
  17. ↑ PADILLA, Mauricio Hoyos. Is This The Biggest Great White Shark Ever Filmed? [online]. nationalgeographic.com, 10.8.2015, [cit. 2015-11-10]. Dostupné online. (anglicky)
  18. ↑ UNIVERSITY, Nova Southeastern. Great White Shark Genome Decoded [online]. nova.edu, [cit. 2019-02-20]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  19. ↑ Jennifer Hile. Great White Shark Attacks: Defanging the Myths [online]. January 23, 2004. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Žralok bílý na českej Wikipédii.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Žralok_modrý_(Carcharodon_carcharias)&oldid=7829218“