Žurnalistika

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Žurnalistika alebo novinárstvo (z fr. journalisme < fr. journal = denník/každodenný < lat. (acta) diurna = denná správa) je:

  • a) tvorivá činnosť verejne a periodicky šíriaca aktuálne informácie a publicistiku spravidla pomocou masových oznamovacích prostriedkov (médií); žurnalistika dnes už označuje aj príslušnú vedu a vysokoškolský odbor
  • b) príslušná ideovopolitická inštitúcia, ako aj výsledky a komplex novinárov a ich novinárskeho verejného pôsobenia
  • c) v užšom zmysle činnosť zaoberajúca sa slovesnou a výtvarnou stránkou novín a časopisov

Príbuzný pojem žurnalizmus označuje:

  • a) žurnalistický spôsob písania alebo žurnalistický vyjadrovací prostriedok
  • b) = žurnalistika a) s dôrazom na činnosť (a nie vedu či odbor)

Nepresne sa žurnalistika aj žurnalizmus používa na označenie siete médií a inštitúcií verejného informovania.


Články a skupiny článkov z oblasti žurnalistiky vo Wikipédii[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri: Kategória:Žurnalistika

Význam[upraviť | upraviť zdroj]

Činnosť novinárov umožňuje verejnú diskusiu, ktorá je základom každého demokratického spolužitia. V tejto súvislosti sa žurnalistika resp. médiá často označujú ako 4. moc v štáte. Niekedy novinári preberú dôležitú funkciu kontroly štátnych, spoločenských a ekonomických inštitúcií a osôb.


Špeciálne disciplíny[upraviť | upraviť zdroj]

atď.

Žurnalistické žánre[upraviť | upraviť zdroj]

Komplexnosť žurnalistiky a rozmanitosť komunikačného kanála, ktorý sprostredkúva prenos žurnalistickej informácie (noviny, časopisy, rozhlas televízia...) sa podieľal na bohatej žánrovej diferenciácii, na základe čoho vznikli základné žánre vrátane ich podžánrov. Patria tu:

Dejiny novinárstva[upraviť | upraviť zdroj]

Starovek[upraviť | upraviť zdroj]

Pravidelné zbieranie a posielanie správ, ktoré sa neskôr rozvíjalo v období kapitalizmu, malo svoje skromné počiatky už v staroveku. Niečo podobné ako noviny poznali už starí Číňania v 2. storočí pred našim letopočtom. Noviny sa volali Ti-pao a informačne sa starali o vládnucu dynastiu. Neboli ešte verejne prístupné, mali utajený charakter. Staroveký rímski úradníci a obchodníci žijúci vo vzdialených provinciách si vydržiavali v Ríme osobitných dopisovateľov, ktorí im posielali informácie. Väčšinou to boli vzdelaní otroci, alebo prepustenci /libertini/. Bola to akási súkromná korešpondencia vykonávaná čiastočne živnostenským spôsobom. Gaius Július Caesar (59 pred Kr.), zaviedol uverejňovanie krátkych protokolov o uzneseniach senátu tzv. Acta senatus, ako aj o verejných schôdzach ľudu a iných dôležitých podujatiach pod názvom Acta diurna populi romani. Boli to denné správy rímskeho ľudu ktoré vychádzali denne. Ich obsahom neboli už len vyhlášky ale aj správy o udalostiach na cisárskom dvore a v celej krajine. Tieto správy boli písané na tabuliach, ktoré zostávali nejakú dobu verejne vystavené s potom ich originály prešli do štátneho archívu. Acta senatus zanikli už za Caesarovho nástupcu Augusta, kým Acta diurna populi romani sa udržali ešte aj v časoch cisárskeho Ríma. Acta diurna vychádzali do roku 330 nášho letopočtu, keď ich zrušil cisár Konštantín Veľký v súvislosti so svojim rozhodnutím premiestniť hlavné mesto impéria z Ríma do Konštantinopolu. Acta diurna vychádzali 389 rokov, čím ich možno považovať za najdlhšie vychádzajúce periodikum v dejinách ľudstva.

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

S rozpadom Rímskej ríše na začiatku stredoveku došlo k veľkému úpadku vzdelanosti. Politický i sociálny život ľudí sa vtedy obmedzoval na úzke uzavreté kruhy obvodov miest a panstiev, ku ktorým patrili.

Až v 12. a v 13. storočí je možno za novú etapu organizovania spravodajskej služby a listovej dopravy pokladať inštitúciu poslov, ktorí sprostredkovali písomný styk medzi kláštormi, univerzitami a cirkevnými hodnostármi. Rozsiahle zariadenie dopravy listov poslami pre potreby obchodu a mestskej vrchnosti sa objavuje postupne až v 14. a v 15. storočí. Bolo to spravodajstvo založené na základe rovnoprávnosti a dobrovoľnosti miest v boji proti šľachte, ba aj proti panovníkovi. Obstarávali ho mestskí poslovia, ktorí udržiavali pravidelné spojenie napr. medzi horným a dolným Nemeckom. Odtiaľ ja aj výraz ordinárii - pravidelný, ktorý sa často vyskytoval v názvoch prvých písaných, alebo tlačených novín.

Koncom 15. storočia existovala podobná listová výmena správ, ako bežný zjav i medzi osobami vyššieho postavenia. Tieto správy sa sústavne zbierali vo veľkých obchodných a tržných mestách, križovatkách, sídlach univerzít - odkiaľ sa zasa zastavené a osobitne zredigované rozosielali vo forme listov na všetky strany. Boli určené hlavne pre kniežatá, štátnikov a mestské rady, pre univerzitných profesorov a iných verejných činiteľov na školách a v cirkvi i pre veľkoobchodníkov.

Benátky boli mestom, v ktorom sa pravidelné zbieranie a rozosielanie správ vyvinulo v samostatné povolanie. Už v 15. storočí si benátska mestská rada dávala zostavovať správy o udalostiach v republike a z informácií získaných od vyslancov, konzulov, úradníkov, lodných kapitánov a kupcov vytvárala osobitné depeše, ktoré posielala svojim vyslancom v cudzine, aby boli dobre informovaní o medzinárodnej situácii. Tieto zbierky správ sa nazývali Fogli d'avvisi (doslova: Listy oznámení). V 16. storočí existovala na Rialte v Benátkach zvláštna kupecká spravodajská kancelária, ktorá začala obchodovať s politickými a obchodnými správami, so záznamami o prichádzajúcich a odchádzajúcich lodiach, s prehľadmi o cenách tovarov, so správami o bezpečnosti ciest a podobnými informáciami tak, že ich v opisoch predávala záujemcom. Vznikol tak úplne nový cech pisárov týchto správ, ktorí sa nazývali scrittori d'avvisi (doslova:pisatelia oznámení). V Ríme sa hovorilo ľuďom tohto zamestnania novellanti, alebo gazettanti. Činnosť týchto spravodajských kancelárií sa stávala veľmi nepríjemnou pre vládnucu triedu práve pridávaním politických informácií k bežným obchodným a hospodárskym správam. Svedčia o tom aj dve pápežské buly z roku 1572 namierené proti cechu gazettantov a novellantov.

Podľa viacerých literárnych pamiatok z 15. storočia vieme, že aj v Rusku existovala osobitná spravodajská služba. Ruské veľkoknieža, a hlavne cár, disponoval rozsiahlou sieťou spravodajcov, regrutujúcich sa z rôznych verejných predstaviteľov. Ich správy boli postupom času publikované v tzv. cárskych kurantoch. Spravodajská služba bola jednou z povinností ruských diplomatických zástupcov.

Novovek[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj:Dejiny slovenského novinárstva, Americká žurnalistika

Vznik novín a časopisov je úzko spojený s obdobím upevňovania sa kapitalizmu, s rastom výroby a s rozvojom obchodu, čo vytvorilo priaznivé podmienky pre tento druh spravodajskej činnosti. Teda len vtedy, keď je záujemca ochotný za správu zaplatiť, keď sa táto správa stáva tovarom, vytvárajú sa podmienky pre vznik novinárstva. Stáva sa tak v nových ekonomických podmienkach, keď nastupuje nová spoločenská trieda meštiactva, ktorá z ekonomických dôvodov potrebuje v širšej miere hospodárske a politické informácie.

Prvé noviny na svete bol antverpský týždenník Nieuwe Tijdinghe, ktorý vychádzal od roku 1605. Prvé anglické noviny bol londýnsky týždenník Weekly News, ktorý vychádzal od roku 1622. Prvé francúzske boli La Gazette, ktoré vydával Théophraste Renaudot od roku 1631. Prvé pravidelne vychádzajúce noviny na Slovensku boli Nova posoniensia (1721-1722) a pravidelne vychádzajúce noviny v slovenčine Prešpůrske nowini (1783-1787).

22. októbra 1835 Charles-Louis Havas vytvoril prvú svetovú tlačovú agentúru „Agence des feuilles politiques, correspondance générale“ (neskôr Agence France-Presse). Tlačové agentúry sa väčšinou zjavili až v 20. storočí (Napríklad Československá tlačová kancelária vznikla v roku 1918). V roku 1880 sa v dennej tlači začala používať fotografia.

V 18. a 19. stor. si politickí lídri uvedomili veľkú moc novín na obyvateľstvo. Do konca 19. stor. objavili komerčný potenciál žurnalistiky podnikatelia a tak sa zjavili prvé publikácie podobné dnešným denníkom. V USA Joseph Pulitzer a Randolph Hearst vytvorili veľké denníky určené na masový predaj. Nové vynálezy, ako napríklad telegraf, uľahčili odovzdávanie správ.

V 20-tych rokoch 20. storočia sa zjavili žurnály v kinách, v tom istom desaťročí nasledovali rozhlasové reportáže, v 40-tych rokoch prvé televízne správy a v 90-tych rokoch prvé internetové spravodajstvo.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Slančová, Daniela.: Praktická štylistika. Prešov, Slovacontact 1996. s. 139 ISBN 80-901417-9-X