14. granátnická divízia SS (1. haličská)

14. granátnická divízia SS (1. haličská)
Krajina	Nemecká ríša
Vznik	1943
Zánik	1945
Typ	divízia zbraní SS
Prezývka	Haličská divízia 1. ukrajinská divízia
Velitelia	Walter Schimana Fritz Freitag Pavlo Šandruk
Účasť
Vojny	Druhá svetová vojna
Bitky	Povstanie v Zamośći Poľsko-ukrajinský konflikt (1939–1947) Ľvovsko-sandomierzská ofenzíva Slovenské národné povstanie Viedenská operácia Invázia západných spojenocov do Nemecka

14. granátnická divízia SS (1. haličská) (nem. 14. Waffen-Grenadier-Division der SS (galizische Nr. 1)), alebo 14. granátnická divízia SS „Halič“ (ukr. 14-та гренадерська дивізія СС «Галичина»), bežne označovaná ako haličská divízia, bola pešia divízia zbraní SS, vojenského krídla nemeckej nacistickej strany, zložená prevažne z dobrovoľníkov ukrajinského etnického pôvodu z oblasti Haliče a neskôr čiastočne aj z príslušníkov Volksdeutsche zo Slovenska a Maďarska.

Divízia vznikla v roku 1943 a bola nasadená najmä na východnom fronte druhej svetovej vojny v bojoch proti Červenej armáde a pri represiách proti sovietskym, poľským, slovenským a juhoslovanským partizánskym oddielom. Počas Ľvovsko-sandomierzskej ofenzívy bola z veľkej časti zničená, potom bola reformovaná a zúčastnila sa bojov proti Slovenskému národnému povstaniu, v Juhoslávii a Rakúsku, kým nebola 14. apríla 1945 prevedená pod velenie Ukrajinského národného výboru. Táto zmena bola do 10. mája 1945 uprostred kolapsu Nemecka a kapitulácie západným spojencom vykonaná len čiastočne.

Údajne sa časti divízie zúčastnili niekoľkých masakrov poľského obyvateľstva, napríklad v Hute Pieniackej, Pidkamine a Palikrowom. Počas Slovenského národného povstania bojovali bojové skupiny Wildner a Wittenmayer vyčlenené z divízie priamo na povstaleckom fronte, zvyšok divízie kryl tylo nemeckých okupačných vojsk. Bojová skupina Wittenmayer 28. októbra 1944 vypálila slovenskú obec Smrečany a 1. novembra obec Kvačany.

Jednotka počas svojej existencie niesla niekoľko mien. Pôvodne vzniku do októbra 1943 bola známa ako SS-dobrovoľnícka divízia „Halič“ (nem. SS-Freiwilligen-Division "Galizien", ukr. Добровільна Дивізія СС "Галичина"). Následne sa stala 14. haličskou dobrovoľníckou divíziou SS. V júni 1944 bola opäť premenovaná na 14. granátnickú divíziu Waffen-SS (1. haličská), a toto meno niesla až do novembra 1944. Vtedy sa jej označenie zmenilo na 1. ukrajinskú (nem. 14. Waffen-Grenadier-Division der SS (ukrainische Nr. 1)). Koncom apríla 1945 bol jej názov zmenený na 1. divíziu Ukrajinskej národnej armády a toto meno zotrvalo po zvyšok vojny.

V roku 1946 Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu vyhlásil členov všetkých divízií SS „za zločincov v zmysle Norimberskej charty“. V roku 1985 kanadská Deschênesova komisia dospela k záveru, že divízia Halič by nemala byť obžalovaná ako skupina. Poľská a nemecká komisia ju v roku 2000 uznali vinným z vojnových zločinov . V roku 2003 Hlavná komisia pre stíhanie zločinov proti poľskému národu zistila, že 4. prápor 14. divízie sa dopustil vojnových zločinov. V roku 2005 Historický inštitút Ukrajinskej akadémie vied potvrdil poľské zistenia o vojnových zločinoch spáchaných 4. práporom 14. divízie.

Divízia je uctievaná krajnou pravicou na Ukrajine a niektorými organizáciami ukrajinskej diaspóry v Kanade. V roku 2020 Najvyšší súd Ukrajiny rozhodol, že symboly divízie SS Halič nepatria nacistom a nie sú v krajine zakázané. V roku 2021, po verejnom pochode, na ktorom boli zobrazené symboly divízie, ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj pochod odsúdil. Odznak divízie je klasifikovaný organizáciou Freedom House a Ukrajinskou Helsinskou úniou pre ľudské práva ako nacistický a nenávistný symbol.

Pozadie

Región Halič, ktorý sa nachádza v dnešnom južnom Poľsku a západnej Ukrajine, bol do roku 1772 súčasťou Poľsko-litovskej únie a potom do roku 1918 Rakúska – Uhorska. V rokoch 1918 až 1920 v chaose po prvej svetovej vojne sa nakrátko sa zapojilo do ukrajinského úsilia o národnú nezávislosť, aby sa následne stalo súčasťou Poľska. Počas prvej svetovej vojny sa mnoho dobrovoľníkov z Haliče pridalo k jednotkám Ukrajinských sičových strelcov Rakúsko-uhorskej armády a v rokoch 1918 až 1919 tvorili súčasť Ukrajinskej haličskej armády. Sičovskí strelci boli neskôr považovaní za inšpiráciu pre členov SS divízie Halič.

Ukrajinské obyvateľstvo Haliče si v čase, keď bol región rakúskou provinciou a neskôr súčasťou Poľska, vypestovalo silné národné povedomie, väčšie ako obyvatelia zvyšku Ukrajiny, ktorý bol v rovnakom období súčasťou Ruskej ríše a potom Sovietskeho zväzu. Najmä východná polovica Haliče mala väčšinu ukrajinského obyvateľstva popri poľskej a židovskej menšine. Napriek tomu začiatkom roku 1920 vodcovia Ukrajinskej ľudovej republiky, ktorú práve obsadzovala Červená armáda, podpísali zmluvu, ktorá Poľsku dala celú Halič výmenou za vojenskú podporu proti Sovietom. Po poľských vojenských víťazstvách počas následnej poľsko-sovietskej vojny nasledoval podpis Rižskej poľsko – sovietskej zmluvy z roku 1921, uznala poľskú zvrchovanosť na západnej Ukrajine vrátane celej Haliče. V roku 1922 poľský parlament udelil autonómiu východnej Haliči, čo viedlo Spoločnosť národov v roku 1923 k uznaniu poľskej kontroly nad týmto regiónom. Celá oblasť zostala súčasťou Poľska až do anektovania východnej Haliče Sovietskym zväzom v septembri 1939 na základe podmienok nemecko – sovietskeho paktu Molotov-Ribbentrop.

Väčšina západoukrajinskej inteligencie a duchovenstva v čase, keď bol región súčasťou Poľska, podporovala Ukrajinskú národnodemokratickú alianciu, stranu, ktorá sa zasadzovala za demokraciu a rozvoj ukrajinského národa prostredníctvom zvyšovania sebestačnosti a budovania ukrajinských inštitúcií. Ďalším cieľom strany bolo zastupovať záujmy ukrajinskej etnickej príslušnosti. Strana sa stala sa najväčšou ukrajinskou stranou v poľskom parlamente. Postavila sa proti radikálnej Organizácii ukrajinských nacionalistov (OUN) a považovala jej násilné akcie za kontraproduktívne. Po sovietskej anexii regiónu v roku 1939 začala tajná polícia NKVD v Haliči masové zatýkanie, vraždy a deportácie ukrajinskej inteligencie a ďalších členov obyvateľstva do iných častí Sovietskeho zväzu. Tieto opatrenia trvali počas celého obdobia sovietskej kontroly nad regiónom v rokoch 1939 až 1941. Medzi zatknutými a deportovanými boli aj vodcovia Ukrajinskej národnodemokratickej aliancie a rozpustenie strany Sovietmi spôsobilo, že OUN (pôsobiaca v ilegalite kvôli konfliktu s poľskou vládou v 20. a 30. rokoch 20. storočia) zostala jedinou funkčnou ukrajinskou politickou organizáciou, ktorá zostala v Haliči.

Nemecká invázia a okupácia

Spolupráca medzi členmi Organizácie ukrajinských nacionalistov žijúcich v Nemecku a Abwehrom, nemeckou vojenskou spravodajskou službou vedenou Wilhelmom Canarisom, začala ešte pred nemeckou inváziou do Poľska. Ochota nemeckej armády spolupracovať viedla ukrajinských nacionalistov k presvedčeniu, že Nemecko v budúcnosti uzná ukrajinskú nezávislosť výmenou za ich pomoc. V septembri 1939 sprevádzal nemecké sily do Poľska prápor OUN, ale keď Nemecko dovolilo Sovietskemu zväzu obsadiť východnú Halič, vedenie prápor stiahlo. Samotnú OUN viedol od augusta 1939 Andrij Melnyk, hoci časť jej miestnej pobočky v Haliči s ním mala nezhody a vo februári 1940 sa táto frakcia pod vedením Stepana Banderu oddelila. Banderova frakcia, OUN-B, začala na jar 1941 spolupracovať s Nemcami a založila dva prápory, známe ako „Nachtigall“ a „Rolandov prápor“. Pôsobili pod velením Wehrmachtu, hoci za ich výcvik a politické vedenie bola zodpovedná OUN. Melnykova frakcia OUN-M si tiež vytvorila vlastnú jednotku s Nemcami. Obe frakcie mali v úmysle zúčastniť sa nemeckej invázie do sovietskej Ukrajiny a uchopiť moc.

Nemecko začalo inváziu do Sovietskeho zväzu, operáciu Barbarossa, 22. júna 1941. Adolf Hitler sa rozhodol pre inváziu, aby zničil komunizmus a získal Lebensraum, životný priestor, pre Nemecko na východe, ako aj prístup k väčšiemu množstvu prírodných zdrojov. Nacistická strana považovala Ukrajincov a ostatných Slovanov za podľudí, a preto, keď vodcovia OUN-B 30. júna 1941 dorazili do haličského hlavného mesta Ľvova a vyhlásili nezávislú vládu Ukrajiny, boli zatknutí bezpečnostnou službou SS. To isté sa stalo Melnykovi a jeho frakcii predtým, ako mohli v Kyjeve vyhlásiť vládu. Melnyk aj Bandera boli Nemcami zatknutí a väznení až do roku 1944 a leto a jeseň 1941 Nemci strávili zatýkaním vodcov OUN a členov ukrajinskej inteligencie. Jednotky OUN sa s Wehrmachtom plne integrovali a boli vyslané do okupovaného Bieloruska ako prápor Schutzmannschaft 201 na protipartizánske operácie. Tam pôsobili až do konca roku 1942, kým nezhody medzi nimi a Nemcami neviedli k rozpusteniu práporu. Jeho vodca Roman Šuchevič a niekoľko ďalších členov založili v januári 1943 po návrate na Ukrajinu podzemnú Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA). OUN a UPA vyhlásili svoj odpor voči Nemecku aj Sovietskemu zväzu.

Sformovanie divízie

Náborový leták divízie v jej novinách.

Myšlienku náboru Ukrajincov do zbraní SS prvýkrát navrhol Gottlob Berger, vedúci Hlavného úradu SS, už v apríli 1941. Jeho žiadosť bola zamietnutá Reichsführerom SS Heinrichom Himmlerom z rasových dôvodov.

Znovu to navrhol až v roku 1942 Otto Wächter, ktorý bol v auguste 1941 vymenovaný za druhého nemeckého guvernéra Haliče. Wächter sympatizoval s ukrajinským obyvateľstvom, z ktorých mnohí spočiatku vnímali Nemcov ako osloboditeľov po predchádzajúcich rokoch sovietskeho útlaku, a verili, že Nemecko s nimi môže spolupracovať proti Sovietom. Wächterova správa Haliče, ktorá bola súčasťou Generálneho guvernementu ( okupovaného Poľska ), bola zhovievavejšia ako správa Ericha Kocha, ktorý viedol zvyšok ukrajinského územia ako šéf Ríšskeho komisariátu Ukrajina. Ako bývalá súčasť Rakúskej ríše bola Halič spravovaná oddelene od zvyšku Ukrajiny a bola tiež jediným regiónom, kde sa Ukrajinci mohli významne podieľať na jej správe. Wächter chcel z regiónu urobiť príklad pre zmenu nemeckej politiky voči Ukrajine. Začiatkom roku 1943 Wächter diskutoval s Himmlerom o otázke ukrajinskej divízie SS a 28. marca 1943 získal Himmlerov súhlas so základnou myšlienkou.

Na konferencii predstaviteľov SS, ktorú 12. apríla 1943 usporiadal Wächter, dospeli k dohode o detailoch novej divízie. Návrh názvu jednotky znel SS-Dobrovoľnícka divízia „Halič“(Himmler trval na tom, aby sa v názve nepoužívalo slovo „ukrajinský“) a aby dostala štandardné uniformy Waffen-SS poľnej sivej farby s pridaním nášivky na pravom rukáve s haličským regionálnym symbolom. Ako znak divízie sa namiesto ukrajinského trojzubca používal haličský lev. V divízii mali byť aj kapláni z Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, pretože obyvateľstvo Haliče je veľmi nábožensky založené. Diskutovalo sa o rôznych logistických záležitostiach týkajúcich sa jednotky, ako aj o metódach náboru a propagandy. Bola zriadená náborová komisia spolu s vojenskou radou zloženou z ukrajinských vojenských veteránov a ďalších ukrajinských poradcov. 28. apríla 1943 sa vo Ľvove konal slávnostný ceremoniál, na ktorom Wächter oznámil vytvorenie Haličskej divízie. Krátko nato získal Himmlerov konečný súhlas, napriek tomu, že Erich Koch nesúhlasil s vytváraním akýchkoľvek ukrajinských vojenských jednotiek. Himmler tiež veril, že haličskí Ukrajinci boli viac germanizovaní, pretože boli súčasťou Rakúskej ríše, a že Haličania boli viac „árijskí“. Takto sa nová divízia stala druhou negermánskou divíziou vo Waffen-SS po chorvátskej 13. horskej divízii SS Handschar.

V júli 1943 sa Wächter hádal s Himmlerom o jeho rozkaze zakazujúcom používanie slova „ukrajinský“ v názve s cieľom odradiť ukrajinskú štátnosť, ale Himmler stál pevne na svojom a trval na tom, aby členov divízie nazýval „Haličania“ namiesto Ukrajinci. Regionálny symbol Haliče sa používal ako odznak divízie, pretože sa nepovažoval za spojený s ukrajinským nacionalizmom. Runy SS sa nenosili, a preto Melnyk vo svojich štúdiách o divízii publikoval desiatky obrázkov Ukrajincov, ktorí ich nosili, pretože negermánski členovia Waffen-SS namiesto nich nosili odznaky svojej divízie.

Okrem získania súhlasu Himmlera a hierarchie SS Wächter spolupracoval aj s ukrajinskými komunitnými vodcami v Haliči a zistil, myšlienka divízie má medzi nimi širokú podporu. Jedným z podporovateľov bol Volodymyr Kubijovič, vedúci Ukrajinského ústredného výboru. Ukrajinský ústredný výbor bol založený v júni 1940 v Nemeckom okupovanej západnej Haliči so súhlasom nemeckých úradov. Nemal žiadny politický status a jeho cieľom bolo organizovať sociálne služby pre obyvateľstvo západnej Ukrajiny, a to aj prostredníctvom spolupráce s Medzinárodným Červeným krížom. Počas celej okupácie apeloval na nemeckých predstaviteľov, aby minimalizovali alebo zabránili zavádzaniu brutálnej politiky. Motiváciou organizácie pre podporu divízie Halič bola túžba vytvoriť ukrajinskú vojenskú silu a vzhľadom na to, že Ukrajincov už Nemecko využívalo, považovali za lepšie, aby boli sústredení v jednej ukrajinskej jednotke.

Na oplátku za svoju podporu získal Kubijovič od Wächtera uistenie, že divízia bude môcť mať kaplánov Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, že bude použitá iba proti komunistickým silám na východnom fronte (a nie pre vnútornú bezpečnosť Nemecka), že bude mať ukrajinských dôstojníkov a jej vojaci budú mať rovnaké výhody ako ostatní príslušníci Wehrmachtu a zbraní SS. Kubijovič po vojne povedal, že Nemci jeho požiadavky z veľkej časti splnili. Nemci urobili aj ďalší ústupok, keď do prísahy vernosti divízie Adolfovi Hitlerovi pridali frázu, že to bolo v jeho úlohe „vrchného veliteľa nemeckých ozbrojených síl v boji proti boľševizmu“.

Kubijovič vydal vyhlásenie, v ktorom vyzval Ukrajincov, aby sa pridali k Haličskej divízii s cieľom „zničiť Červené monštrum“. Ukrajinská gréckokatolícka cirkev vytvorenie divízie podporila. Hlava cirkvi, metropolita Andrej Šeptyckij, údajne povedal Kubijovičovi, že „neexistuje prakticky žiadna cena, ktorá by sa nemala zaplatiť za vytvorenie ukrajinskej armády.“ Ukrajinská autokefálna pravoslávna cirkev bola tiež za. Iniciatíva sa stretla so zmiešanou reakciou zo strany podzemného ukrajinského nacionalistického hnutia. Divíziu Halič podporovala umiernená frakcia OUN Andriya Melnyka, ktorá ju vnímala ako protiváhu extrémistickej Ukrajinskej povstaleckej armády ovládanej banderovcami, ako aj niektorí dôstojníci bývalej Ukrajinskej ľudovej republiky, ako napríklad generál Mychajlo Omeljanovič-Pavlenko.

Vytvoreniu divízie spočiatku odporovali frakcia OUN-B a UPA. V bulletine, ktorý vydali v máji 1943, sa kritizovalo vytvorenie ukrajinskej divízie vedenej Nemeckom, pretože by to ich nacionalistické hnutie pripravilo o potenciálnych regrútov tým, že by ich využilo ako potravu pre kanóny, a ďalej sa uvádzalo, že je to znak kolonializmu, pričom sa táto myšlienka prirovnávala k britsko-indickej armáde. V bulletine sa tiež uvádzalo, že vytvorenie Haličskej divízie by podkopalo prestíž myšlienky ukrajinského štátu. OUN-B nebola v kontakte s Ukrajinským ústredným výborom a nemala žiadny podiel na vytvorení divízie. UPA Romana Šucheviča odrádzala mladých mužov v Haliči od vstupu do divízie a namiesto toho sa ich snažila naverbovať do svojej partizánskej armády. Ale UPA neskôr z pragmatizmu zmenila svoj postoj. Organizácii chýbali vyškolení nováčikovia a mala nedostatok zdrojov, čo jej bránilo stať sa významnou silou. Šuchevič sa preto začiatkom októbra 1943 tajne stretol s ukrajinským členom Wächterovej vojenskej rady. Na stretnutí sa dohodli na vyslaní dobrovoľníkov UPA do divízie, aby absolvovali výcvik, zbrane a spravodajské informácie, pričom by čo najviac využili Haličskú divíziu v prospech hnutia, a potom by ich prinútili dezertovať a opäť sa pripojiť k UPA. Šuchevič tiež vydal vyhlásenie, že rešpektuje rozhodnutie každého, kto sa pridal k divízii Halič a považuje ich za ukrajinských vlastencov.

Nábor a zloženie

Pochod regrútov v Ľvove.

Prísaha vojakov SS-dobrovoľníckej divízie Halič.

Začiatkom mája 1943 sa pomaly začal proces náboru. Zhromaždenia sa konali v mestách a obciach Haliče dva mesiace a v polovici roku 1943, keď divízia získala podporu od vyslúžilých ukrajinských dôstojníkov a od UPA, sa nábor ešte zvýšil. Po prvých troch mesiacoch náborovej kampane bolo do divízie SS Halič zapísaných 80 000 mužov, z ktorých 53 000 bolo prijatých. Hlásili sa tisíce mužov, ktorí sa nikdy nemohli kvalifikovať na službu, ako napríklad muži s nevyliečiteľnými chorobami, muži vo vyhradených povolaniach (lesní robotníci, baníci atď.), chlapci mladší ako 18 rokov a muži starší ako 60 rokov. Približne 25 000 bolo uznaných za spôsobilých na službu a 13 245 úspešne absolvovalo lekársku prehliadku. Boli vyslaní na výcvik; počas výcvikového obdobia bolo vyradených 1 487 ľudí, čím divízia mala 11 758 príslušníkov. Títo dobrovoľníci boli väčšinou vo veku 18 až 30 rokov, mnohí zo strednej triedy alebo z farmárskych rodín. Väčšina vojakov v divízii boli ukrajinskí gréckokatolíci, s výnimkou malého počtu ukrajinských pravoslávnych. Hlavným kaplánom divízie sa stal protokňaz Vasyl Laba, blízky spolupracovník gréckokatolíckeho metropolitu Andreja Šeptyckého, ktorý mal spočiatku celkovo dvanásť kaplánov.

Ukrajinci s predchádzajúcimi vojenskými skúsenosťami (dôstojníci alebo poddôstojníci) boli prednostne odvádzaní do divízie. Títo ukrajinskí dôstojníci predtým slúžili v Ruskej cárskej armáde, armáde Ukrajinskej ľudovej republiky, Poľskej armáde, Červenej armáde, Wehrmachte (vrátane bývalých práporov Nachtigall a Roland) alebo Rakúsko-uhorskej armáde. Okrem toho bolo 1 000 ukrajinských regrútov, ktorí narukovali v roku 1943 a mali vyššie vzdelanie, poslaných do škôl pre dôstojníkov alebo poddôstojníkov. Väčšina ukrajinských dôstojníkov zostala na úrovni roty alebo nižšie. Dmytro Paliiv, veterán Sičovských strelcov, bol vymenovaný za ukrajinského politického poradcu nemeckého veliteľa Haličskej divízie.

Divízii velil nemecký veliteľ a na vyšších pozíciách bol štáb nemeckých dôstojníkov. Všetci okrem náčelníka štábu boli prevezení zo 4. (policajnej) divízie SS Waffen-SS. Najdlhšie slúžiaci veliteľ divízie, SS-Brigadeführer a generálmajor Waffen-SS Fritz Freitag, sa zdráhal udeliť viac právomocí ukrajinským dôstojníkom, pretože nemali čerstvé bojové skúsenosti, čo spôsobovalo napätie medzi Nemcami a Ukrajincami. Freitag bol oddaný národný socialista a sústredil sa na vštepovanie „pruského ducha“ Ukrajincom, aby sa z divízie Halič stala efektívna bojová sila. Náčelník štábu divízie od januára 1944 do konca vojny, major Wehrmachtu Wolf-Dietrich Heike, poznamenal, že nemeckých dôstojníkov a poddôstojníkov je nedostatok, a že mnohí z nich nie sú vhodní na prácu s Ukrajincami kvôli kultúrnym rozdielom.

Na základe povojnových štúdií a výpovedí veteránov po vojne bola najčastejšou motiváciou ukrajinských dobrovoľníkov v divízii myšlienka, že sa v určitom okamihu stane súčasťou ukrajinskej národnej armády vytvorenej za účelom dosiahnutia nezávislosti Ukrajiny. V medzivojnovom období chcela mať veľká časť obyvateľstva Haliče a jej politickej triedy vlastnú armádu, a to už od existencie Ukrajinských sičových strelcov v prvej svetovej vojne a neskoršej Ukrajinskej ľudovej republiky.

Z niektorých dobrovoľníkov, ktorí sa prihlásili do divízie Halič, ale nespĺňali základné vojenské požiadavky, boli vytvorené aj štyri policajné pluky; dostali názov Haličské dobrovoľnícke pluky SS 4. až 7. (nem. Galizische SS-Freiwilligen Regiment). Tieto boli úplne oddelené od divízie a spadali pod Ordnungspolizei (poriadkovú políciu) SS. Na jar roku 1944 boli policajné pluky rozpustené a ich personál bol zlúčený do divízie Halič.

Výcvik

Heinrich Himmler na inšpekcii divízie Halič v máji 1944. Otto Wächter je v pozadí.

Himmler hovorí s ukrajinským vojakom vo výcvikovom tábore.

Regrúti začali odchádzať na výcvik 18. júla 1943 a vo Ľvove ich odprevadilo zhromaždenie viac ako 50 000 ľudí. Približne v tomto čase divízia získala svojho prvého veliteľa, brigádneho dôstojníka SS a generálmajora Waffen-SS Waltera Schimanu, ktorý bol počas celého svojho pôsobenia na výcvikových kurzoch a jeho velenie bolo len na papieri. Výcvik sa spočiatku konal v tábore Heidelager v Generálnom gouvernemente. Dostali inštruktáž v bojovej taktike, streľbe z pušky a ťažkých zbraní. Personál, ktorý vyžadoval špecializovaný výcvik v rôznych oblastiach (protitankový boj, komunikácia, starostlivosť o zvieratá), a tí, ktorí boli vybraní, aby sa stali dôstojníkmi, poddôstojníkmi alebo kaplánmi, bol pred návratom do zvyšku divízie vyslaný na rôzne iné miesta po celej Európe. Nemeckí inštruktori poznamenali, že ukrajinskí nováčikovia boli nadšení a oddaní. Počas výcviku absolvovali nováčikovia aj dve hodiny týždenne politickej výchovy a národného socializmu, ktorej cieľom bolo vštepiť im vieru vo víťazstvo Tretej ríše.

V septembri 1943 bola zriadená časť štábu veliteľstva divízie pod velením Waltera Schimanu predtým, ako 20. októbra 1943 Fritz Freitag nahradil Schimanu ako veliteľ divízie. V októbri bola divízia premenovaná a jej jednotky prečíslované v súlade s reorganizáciou jednotiek Waffen-SS. Teraz už 14. haličská dobrovoľnícka divízia SS pozostávala z troch „granátnických“ (peších) plukov a rôznych špecializovaných jednotiek, hoci ešte neboli v plnej sile. V posledných mesiacoch roku 1943 a začiatkom roku 1944 divízia dostala ďalších vojakov z rozpustených policajných plukov a nových dobrovoľníkov. V januári 1944 Freitag odišiel na niekoľko týždňov na výcvikový kurz pre veliteľov divízií a v jeho neprítomnosti veliteľom bol SS-Standartenführer a plukovník Waffen-SS Friedrich Beyersdorff, ktorý bol inak veliteľom divízneho delostrelectva. Začiatkom februára divízia vyslala rotu do Ľvova, aby slúžila ako čestná stráž na pohrebe dvoch vysokopostavených zamestnancov haličského guvernéra, ktorí boli zavraždení.

Krátko po Freitagovom odchode, v polovici februára 1944, divízia dostala rozkaz na vytvorenie Kampfgruppe (bojovej skupiny) zloženého z jedného pešieho pluku a jedného oddielu delostrelectva, ženistov a protitankových granátnikov, aby bojovala proti sovietskej partizánskej skupine Sidora Kovpaka, ktorá vstúpila do Poľska z Bieloruska. Beyersdorff neveril, že divízia je už pripravená, ale rozkaz splnil, pretože prišiel od vyššieho veliteľa SS a polície v Krakove, Wilhelma Koppeho.

V záverečnej fáze výcviku a zostavovania bola divízia v apríli 1944 vyslaná do výcvikového tábora Neuhammer v Dolnom Sliezsku. Oddiel Kampfgruppe Beyersdorff sa v polovici marca 1944 opäť pripojil k zvyšku divízie v Neuhammeri. V tom čase mala divízia údajne 12 901 členov. Na tomto mieste sa k divízii pridali ukrajinskí dôstojníci a poddôstojníci, ktorí absolvovali výcvik inde, spolu s novými regrútmi z Haliče, a bolo ukončené formovanie divízie. V polovici mája 1944 navštívil Heinrich Himmler Neuhammer, aby vykonal inšpekciu divízie. Počas toho času predniesol prejav k dôstojníkom divízie, v ktorom ich uznal za ukrajinských (nie iba haličských) a povedal, že divíziu mal od začiatku označiť za ukrajinskú a že s nemeckými a ukrajinskými členmi sa musí zaobchádzať ako s rovnocennými. Po prehliadke Himmler informoval veliteľa skupiny armád Severná Ukrajina, že divízia Halič je pripravená na vyslanie do boja. V polovici júna ich navštívili aj predstavitelia Ukrajinského ústredného výboru. Koncom mesiaca bolo rozhodnuté, že divízia bude nasadená v oblasti západnej Ukrajiny, ktorú držala 4. tanková armáda. 27. júna 1944 bola premenovaná na 14. granátnickú divíziu Waffen SS (1. haličská). Nasledujúci deň, 28. júna 1944], odišli z Neuhammeru smerom na západnú Ukrajinu.

Prvé bojové nasadenie

Protipartizánske akcie

Vojaci divízie Halič s protitankovým kanónom 5 cm Pak 38.

Približne 2 000 vojakov divízie Halič bolo nasadených ako Kampfgruppe Beyersdorff do oblasti Biłgoraj – Zamość v juhovýchodnom Poľsku. Formácia bola rozdelená na dve menšie skupiny, pričom jedna z nich bola vyslaná do Ľvova, a od 28. februára do 27. marca 1944 začala protipartizánske operácie proti sovietskym partizánskym bojovníkom. Zaútočili na partizánsku skupinu, pričom spôsobili straty a objavili skryté sklady zbraní. Bolo zabitých približne 20 až 25 vojakov divízie Halič. Kampfgruppe Beyersdorff si plnila svoju úlohu natoľko dobre, že si vyslúžila vzácnu pochvalu nemeckého poľného maršala Waltera Modela.

Brody

Sovietska ofenzíva v lete 1944, XIII. armádny zbor je zobrazený ako obkľúčený južne od Koveľu.

Začiatkom roka 1944 Sovieti prešli do ofenzívy na východnom fronte, zatiaľ čo Nemecko sa snažilo udržať si územie, ktoré ešte malo. Väčšinu Ukrajiny dobyla Červená armáda, ale väčšina Bieloruska a pobaltských štátov zostala pod nemeckou kontrolou. Na jar začali Sovieti obsadzovať oblasti západnej Ukrajiny, ktoré boli pred vojnou súčasťou Poľska.

15. mája 1944 bol pod vedením sovietskeho maršala Ivana Stepanoviča Koneva vytvorený 1. ukrajinský front s cieľom prelomiť nemecké línie v Haliči a na západnej Ukrajine. Proti nej sa postavila nemecká skupina armád Severná Ukrajina, ktorá mala za úlohu držať oblasť medzi Pripjaťskými močiarmi a Karpatmi. Hoci nemecká armádna skupina pozostávala z viac ako 40 divízií, bola nedostatočne silná a jej najlepšie obrnené jednotky boli v júni 1944 premiestnené do Francúzska, kde sa v tom istom mesiaci vylodili západní spojenci. 1. ukrajinský front výrazne prevyšoval skupinu armád Severná Ukrajina v pechote, tankoch a delostrelectve. Divízia Halič dostala rozkaz ich posilniť a pripojiť sa k XIII. armádnemu zboru, ktorý bol v tom čase prevelený zo 4. tankovej armády do 1. tankovej armády.

V júli 1944 bola divízia Halič spolu so šiestimi nemeckými pechotnými divíziami zodpovedná za držanie frontu približne 80 km blízko mesta Brody. Keď Sovieti spustili ofenzívu, divízia bola spočiatku v zálohe. V Brodoch boli nasadené 29., 30. a 31. pluk Waffen-Grenadier divízie, strelecký a ženijný prápor spolu s delostreleckým plukom. Poľný náhradný prápor bol nasadený 24 km za ostatnými jednotkami.

13. júla začali sovietske sily útok. Nasledujúci deň rozdrvili 291. nemeckú divíziu severne od XIII. zboru a odrazili pokus o nemecký protiútok. 15. júla boli 1. a 8. tanková divízia spolu s 30. plukom z divízie Halič nasadené do protiútoku proti sovietskemu prieniku v oblasti Koltiv, zatiaľ čo sovietska 2. letecká armáda podnikla letecké výpady a bombardovala ich pri pokuse o protiútok. 18. júla sa poľnému náhradnému práporu divízie podarilo z veľkej časti uniknúť obkľúčeniu a údajne unikol na západ, zatiaľ čo zvyšok XIII. zboru, pozostávajúci z viac ako 30 000 nemeckých a ukrajinských vojakov, bol obkľúčený Sovietmi v kapse pri Brodoch.

V rámci tejto oblasti mali haličské jednotky za úlohu brániť východný perimeter v blízkosti Oleska a zámku Pidhirci. Sovieti chceli zničiť kapsu v Brodoch sústredením útoku na to, čo považovali za jej najslabšie miesto; 349. nemeckú pešiu divíziu, ktorá utrpela v počiatočnej sovietskej ofenzíve ťažké straty, čo viedlo k vyslaniu divízie Halič na posilnenie jej sektora frontu. 29. a 30. pluk haličskej divízie, podporované delostreleckým plukom divízie, kládli nečakane prudký odpor. Zatiaľčo v Olesku odrazil strelecký a ženijný prápor divízie rozsiahly sovietsky útok s použitím tankov T-34, Pidhirci niekoľkokrát zmenili majiteľa, až Haličania boli neskoro popoludní definitívne premožení.

Vojaci divízie Halič

20. júla sa nemecké divízie v tejto oblasti pokúsili o prienik, ktorý sa nepodaril, čiastočne preto, že dážď z predchádzajúceho dňa znemožnil napriek počiatočným úspechom prístup k cestám pre obrnené jednotky III. tankového zboru útočiacim na sever, aby uvoľnili uväznené sily. V tomto okamihu boli 30. a 31. pluk divízie zničené. Druhý nemecký pokus o prielom, ktorý sa začal 21. júla, skončil neúspechom, ale 16 km západne od kapsy 8. tanková divízia prerazila sovietske línie a na krátky čas nadviazala kontakt s kapsou Brody. 21. júla poslali veliteľstvu 1. tankovej armády správu, že tisíce mužov z oblasti boli zachránené skôr, ako Sovieti prielom odrazili.

Do konca toho dňa sa 14. haličská divízia v dôsledku drvivých sovietskych útokov ako celok rozpadla. 19. júla sa jej nemecký veliteľ Fritz Freitag vzdal velenia a bol povolaný do služby k štábu XIII. zboru. Velenie všetkých zostávajúcich jednotiek bolo potom zverené generálovi Gerhardovi Lindemannovi. Freitag zostal so štábom zboru, zatiaľ čo Lindemann organizoval stiahnutie zvyškov haličskej divízie na juh. Niektoré ukrajinské jednotky zostali neporušené, iné sa pridali k nemeckým jednotkám a ďalšie utiekli alebo sa rozplynuli. Ukrajinský 14. SS strelecký prápor, ktorý sa v tomto okamihu tiež z veľkej časti rozpadol, sa stal zadným vojom toho, čo zostalo z celého XIII. zboru. Držaním mesta Bilyi Kamin umožnila jednotkám alebo oneskorencom uniknúť na juh a dokázal odolať niekoľkým sovietskym pokusom o jeho dobytie. Do večera 21. júla zostala jedinou neporušenou jednotkou severne od rieky Bug, hoci niekoľko jej bývalých členov zaznamenalo, že do 19. júla panoval v streleckom prápore chaos a dochádzala mu munícia.

Skoro ráno 22. júla opustil 14. strelecký prápor Bilyi Kamin. Brodská kapsa bola teraz len 6 – 8 km dlhá a široká. Nemeckí a ukrajinskí vojaci dostali pokyn zaútočiť so všetkým, čo mali, a postupovať vpred, kým neprerazia cestu alebo nebudú zničení. Boj bol prudký a zúfalý. Nemeckí a ukrajinskí vojaci postupujúci na juh dokázali premôcť sovietsku 91. samostatnú tankovú brigádu a jej pešiu podporu a uniknúť po tisíckach. Zostávajúca časť pásma sa zrútila do večera 22. júla.

Prestavba a druhé nasadenie

Mychailo Levenec, kaplán v divíznej uniforme s haličským levom a výložkami Untersturmführera na golieri.

Z približne 11 000 vojakov divízie Halič, ktorí bojovali pri Brodoch, sa nakoniec z obkľúčenia vrátilo do nemeckých línií iba okolo 4 500. Ostatní boli zabití alebo zajatí Červenou armádou. Niektorí z tých, ktorí prežili, sa rozhodli utiecť a pripojiť sa k Ukrajinskej povstaleckej armáde (UPA). Ďalší zdroj odhaduje, že ďalších 2 000 prežilo, ale pri ústupe sa buď pridali k UPA, alebo boli zlúčení s inými nemeckými jednotkami, než sa o niekoľko týždňov neskôr vrátili do divízie Halič. Freitag sa vrátil k svojej úlohe veliteľa ukrajinských jednotiek, ktoré ustúpili na západ so zvyškami XIII. zboru. Nemecké vrchné velenie verilo, že Ukrajinci si vzhľadom na podmienky v Brodoch viedli dobre. Freitag a jeho náčelník štábu sa po bitke stretli v Berlíne s Himmlerom, ktorý sa osobne zaujímal o divíziu Halič. Himmler obhajoval výkon Ukrajincov v bitke, keď Freitag navrhol rozpustenie divízie a 8. augusta 1944 vydal rozkaz na obnovu divízie Halič. Preživší vstúpili do maďarských Karpát spolu so zvyškami 8. tankovej divízie a 18. divízie SS Horst Wessel, kde si krátko oddýchli a potom sa presunuli do výcvikového tábora Neuhammer na obnovu divízie Halič.

Preživší veteráni boli spojení s 8 000 mužmi, ktorí prišli z výcvikového a záložného pluku divízie, a s kandidátmi na dôstojníkov a poddôstojníkov, ktorí v tom čase ukončili výcvikové kurzy. K divízii Halič boli pridelení aj ďalší nemeckí dôstojníci a poddôstojníci. Mnohí z pridelených Nemcov boli Volksdeutsche z Maďarska a Slovenska. Do divízie bolo prijatých aj viac dobrovoľníkov z Haliče, hoci títo sa líšili od tých, ktorí vstúpili v roku 1943. Mnohí z nich sa pridali z iných dôvodov ako kvôli ukrajinskému nacionalistickému cíteniu, napríklad aby unikli z ťažkých podmienok v Haliči, a mali len veľmi malý záujem o ukrajinskú národnú vec. Výcvik nových regrútov bol tiež nižšej kvality kvôli nedostatku času, vybavenia a munície. Po prestavbe divízie mala údajne 286 dôstojníkov a 13 999 poddôstojníkov a vojakov. 30. septembra 1944 bol Freitag vyznamenaný Rytierskym krížom Železného kríža za svoju úlohu veliteľa divízie Halič v bitke pri Brody.

29. augusta 1944 vypuklo na Slovensku Slovenské národné povstanie proti pronemeckej vláde prezidenta Josefa Tisa. Dňa 22. septembra 1944 dostala divízia Halič rozkaz vyslať na Slovensko bojovú skupinu na pomoc nemeckým silám pri potláčaní SNP. Bojová skupina, vedená SS-Obersturmbannführerom Karlom Wildnerom, pozostávala z jedného práporu 29. pluku a niekoľkých rôt podporných jednotiek. 28. septembra dostala celá divízia rozkaz na presun na Slovensko.

Od 28. júla do 3. novembra 1944 bol oddiel 1 000 ukrajinských vojakov z výcvikového a záložného pluku divízie Halič vyslaný do stredného Poľska, do oblasti Legionowa a Varšavy, kde bol použitý na posilnenie oslabenej 5. tankovej divízie SS Wiking, zmiešanej nemecko-škandinávsko-holandsko-flámskej jednotky v IV. tankovom zbore SS. Bojovali proti vojskám 1. a 2. bieloruského frontu. Začiatkom novembra sa 700 z nich, ktorí ešte žili, opäť pripojilo k zvyšku divízie Halič na Slovensku. Za ich výkon ich pochválil veliteľ divízie Wiking, SS-Oberführer Karl Ullrich.

Slovenské národné povstanie

Bojová skupina Wildner

Bojová skupina Wildner
Krajina	Nemecká ríša
Vznik	september 1944
Zánik	november 1944
Veľkosť	900 mužov 1 prápor z 29. pluku (3 pešie roty, 1 ťažká rota vyzbrojená guľometmi a granátometmi, ženijná, protitanková, prieskumná a spojovacia čata, batéria ľahkého delostrelectva
Velitelia	SS-Obersturmbannführer Karl Wildner
Nadradené jednotky	14. granátnická divízia SS Halič
Účasť
Bitky	Slovenské národné povstanie

Po vypuknutí SNP vydal Heinrich Himmler rozkaz divízii presunúť sa na Slovensko. Štáb divízie dostal za úlohu narýchlo sformovať bojovú skupinu a vyslať ju do Bratislavy pod velením nemeckého dôstojníka. Príslušníci divízie sa do bojovej skupiny hlásili dobrovoľne, pretože vedeli, že krátko pred začiatkom povstania poskytla slovenská vláda azyl veľkej skupine utečencov z Haliče a mysleli si, že v tejto skupine utečencov nájdu príbuzných a rodiny. Sformovaná skupina Wildner dorazila na Slovensko 29. septembra 1944 do Zemianskych Kostolian a bola podriadená skupine SS „Schill“. Bojové skupiny „Schill“ a „Wildner“ dobyli Žarnovicu. V priebehu niekoľkých dní zaútočili údolím rieky Hron na 3. taktickú skupinu „Gerlach“ 1. československej armády. Dokázali dobyť Svätý Kríž, tvrdo bojovali o Vyhne, dobyli Banskú Štiavnicu, Banskú Belú, Kozelník, odkiaľ postupovali na Krupinu.

Krátko po príchode celej divízie Halič na Slovensko posilnilo veliteľstvo divízie skupinu „Wildner“ 2. rotou 14. protitankového oddielu a šiestimi útočnými delami. 18. októbra 1944 (v deň začiatku nemeckej generálnej ofenzívy proti povstaniu) táto jednotka spolu so skupinou Schill dobyla Krupinu. V Krupine sa príslušníci skupiny Wildner dostali do kontaktu s predstaviteľmi ukrajinských utečencov ubytovaných v neďalekom Senohrade. Skupina Wildner vyslala 40 vojakov a tri obrnené vozidlá a tí zo Senohradu priviezli stovky ukrajinských utečencov. Tí boli začiatkom októbra premiestnení do okolia Bratislavy.

Nemecké jednotky sa následne obrátili na sever smerom na Babinú, Pliešovce, Sásu a Zvolen. Počas nasledujúcich dní (26. a 27. októbra 1944) skupina Wildner spolu so skupinou Schill pokračovala v útoku smerom na Zvolen a Banskú Bystricu. Po prelomení poslednej obrannej línie Badín – Vlkanová vpochodovali haličskí vojaci 27. októbra 1944 medzi prvými do centra povstania – Banskej Bystrice. 30. októbra 1944 v Banskej Bystrici vyznamenal vybraných nemeckých vojakov prezident Slovenskej republiky Jozef Tiso, no medzi týmito vyznamenanými nebol žiaden príslušník skupiny Wildner. Viacerí príslušníci skupiny však obdržali nemecké vojenské medaily za odvahu a službu.

Príchod zvyšku divízie

V októbri 1944 vstúpil na Slovensko aj zvyšok 14. divízie SS Halič. Vo večernej správe z 8. októbra 1944 nemecký veliteľ na Slovensku uviedol, že 14. divízia Waffen-Grenadier SS sa presúva do Žiliny: „V tomto čase divízia vstúpila na Slovensko s 286 dôstojníkmi a 13 999 poddôstojníkmi a vojakmi“. Začala sa nasadzovať na Považí a do týždňa obsadila severozápadnú časť Slovenska – oblasť od Púchova po Štrbu (vrátane Kysúc, Oravy, Rajca a Dolného Turca).

V Žiline bolo zriadené veliteľstvo 14. divízie SS Halič spolu s jej rádiovým, administratívnym a náhradným práporom. Veliteľstvo 29. pešieho pluku bolo dislokované v Kysuckom Novom Meste, 30. peší pluk bol vo Veľkej Bytči, 31. peší pluk bol v Turčianskom Sv. Martin, 14. delostrelecký prápor bol v Považskej Bystrici a prieskumný oddiel bol v Rajci. 14. náhradný výcvikovo-záložný pluk bol v Čadci, protitankový prápor v Martine a ženijný prápor bol vo Vrútkach. Okrem toho boli niektoré jednotky divízie umiestnené v Ružomberku, Dolnom Kubíne, Terchovej, Svätom Ďure, Vrútkach, Sklabinskom Podzámku, Rakovej a Kolároviciach, kde boli dislokované v dňoch 12. a 13. októbra 1944.

Veliteľstvo nemeckých okupačných síl rozhodlo, že 14. divízia SS Halič prevezme kontrolu nad severozápadným Slovenskom, ktoré bolo dovtedy pod kontrolou 178. divízie pancierových granátnikov „Tatra“. Cieľom bolo kryť tylo divízie „Tatra“, aby táto mohla byť použitá proti povstalcom v oblasti Malej a Veľkej Fatry. Neskôr kryla tylo brigády SS Dirlewanger. Nasadenie 14. divízie SS Halič umožnilo preskupenie nemeckých vojsk na severozápadnom Slovenska pred nemeckou generálnou ofenzívou.

Bojová skupina Wittenmayer

Bojová skupina Wittenmayer
Krajina	Nemecká ríša
Vznik	október 1944
Zánik	november 1944
Veľkosť	1 300 mužov 3 000 mužov
Velitelia	SS-Sturmbannführer Fridrich Wittenmayer
Nadradené jednotky	14. granátnická divízia SS Halič
Účasť
Bitky	Kráľova Lehota – Malužiná

Na rozkaz generála H. Höfleho z 15. októbra 1944 veliteľstvo 14. divízie SS Halič vytvorilo v Žiline druhú bojovú skupinu „Wittenmayer“, ktorá mala za úlohu útočiť z Liptovského Hrádku smerom na Kráľovú Lehotu – Malužinú – Čertovicu a následne na Brezno. Jej úlohou bolo tiež vystriedať a uvoľniť bojovú skupinu SS „Schäfer“. Bojová skupina „Wittenmayer“ mala silu pluku (tri posilnené prápory) a velil jej Fridrich Wittenmayer. Počas 17. a 18. októbra 1944 táto jednotka vyčistila oblasti Horného Liptova, Liptovskej Porúbky a Kráľovej Lehoty. 19. októbra 1944 sa jedna posilnená rota skupiny dostala do kontaktu s nemeckým obrneným vlakom Armádnej skupiny „A“, ktorý bol umiestnený v Štrbe. Zároveň veliteľstvo Armádnej skupiny „A“ doplnilo skupinu „Wittenmayer“ o rotu z výcvikového zariadenia ženistov v Kežmarku.

Túto nemeckú aktivitu spozorovali povstalci. V období od 22. do 25. októbra zviedla skupina Wittenmayer s podporou pancierového vlaku ťažké boje s vojakmi obranného úseku „Kosatec“ pod velením kapitána M. Kučeru a dobyla Malužinú. V tom čase nemecká divízia SS „Horst Wessel“ postupovala z Telgártu a dobyla Brezno, čím sa obrana Čertovice stala bezpredmetnou. Povstalci, ktorí v tom čase trpeli dezerciami, ustúpili do Nízkych Tatier do oblasti Ďumbiera a Rovnej hole. Po dobytí Nižnej Boce 25. októbra 1944 haličskí vojaci spolu s pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy prehľadali domy, kde našli 8 povstaleckých dezertérov, ktorých popravili za obcou. Podľa iného zdroja sa členovia skupiny Wittenmayer infiltrovali do obce z Jánskej doliny a zastrelili štyroch ľudí (nie je známe, či išlo o tých istých dezertérov alebo o iných civilistov z obce). Bezpečnostná jednotka z Haliče bola v oblasti Malužiná – Vyšná Boca hlásená až do konca januára 1945.

Vypálenie obce Smrečany

Vypálenie obce Smrečany bolo represívnou nemeckou reakciou bojovej skupiny SS Wittenmayer na partizánske akcie. Partizáni 24. októbra zabili nemeckého vojaka vo Vitálišovciach a 25. októbra zabili pri prepade nemeckého auta dôstojníka Waffen SS. 28. októbra 1944, dva dni po odchode partizánov, obec obkľúčili nemecké jednotky skupiny SS Wittenmayer a POHG a spustili na ňu delostreleckú a minometnú paľbu. Následne boli všetci jej obyvatelia zadržaní a vypočúvaní. Pôvodne mal byť každý desiaty obyvateľ obce zastrelený, no po vysvetlení, že obyvatelia obce za smrť nemeckého vojaka nemôžu, boli všetci prepustení. Pri incidente zahynuli 4 obyvatelia (1 muž, 2 ženy a sedemročné dieťa) a zhorelo viac ako 20 domov.

Vypálenie obce Kvačany

Dňa 1. novembra 1944 bojová skupina SS Wittenmayer ostreľovala zápalnými strelami obec Kvačany. Vyhorelo 6 domov a 11 hospodárskych budov. V dôsledku ostreľovania zahynuli 3 obyvatelia obce. Následne boli zaistení 4 obyvatelia obce (Chovan Ján, Klepáč František, Kojš Štefan starší, Tkáč Jozef), odvezení do Liptovskej Sielnice a odtiaľ do nemeckých koncentračných táborov, odkiaľ sa nevrátili.

Minister obrany SR Peter Gajdoš v roku 2020 obec ocenil „Pamätnou medailou k 75. výročiu Slovenského národného povstania a skončenia druhej svetovej vojny“ ako obec, vypálenú počas druhej svetovej vojny.

Ďalšie pôsobenie divízie na Slovensku

Jednotky 14. divízie SS Halič začali operácie proti odboju na Považí, Orave, Kysuciach, v Turci a Liptove. Podľa správ nemeckého generála v Bratislave – „divízia bola úspešná vo viacerých trestných akciách“, čo malo za následok „ústup silných skupín bánd smerom k hraniciam protektorátu“.

Ukrajinské a nemecké zdroje tvrdia, že jednotky Haličskej divízie mali vo všeobecnosti dobré vzťahy so slovenským civilným obyvateľstvom a že s divíziou spolupracovali slovenskí sprievodcovia, najmä z Hlinkovej gardy, hoci zo slovenských zdrojov existujú obvinenia, že niektorí z nich vykonávali odvety proti civilistom a ničili celé dediny počas protipartizánskej operácie. Približne 200 ukrajinských vojakov prebehlo z divízie Halič k slovenským partizánom, kým boli umiestnení na Slovensku. Okrem toho správa o UPA a OUN z novembra 1944, ktorú vypracoval nemecký generál Reinhard Gehlen, šéf vojenskej spravodajskej služby na východnom fronte, tvrdila, že členovia divízie Halič boli v kontakte s UPA a poskytovali svoju výstroj ukrajinskému nacionalistickému podzemiu.

V decembri 1944 a januári 1945 bola sformovaná ďalšia skupina známa ako „Kampfgruppe Dern“ nasadená proti sovietskej 40. armáde 2. ukrajinského frontu, ktorá začala ofenzívu smerom na Slovensko z Maďarska. V polovici januára sa frontová línia približovala k veliteľstvu divízie v Žiline. Dňa 21. januára 1945 divízia dostala rozkaz presunúť sa zo Slovenska do pohraničnej oblasti Rakúska a Slovinska v okupovanej Juhoslávii, aby bola podriadená vyššiemu veliteľovi SS a polície v Ľubľani. Ukrajinci mali koncom roka 1944 a začiatkom roka 1945 približne 16 000 vojakov vrátane výcvikového a záložného pluku. V slovenských zdrojoch sa objavili tvrdenia, že ukrajinské jednotky sa počas evakuácie podieľali na rabovaní zásob civilného obyvateľstva. Približne v tom čase bola jednotka premenovaná na 14. granátnickú divíziu Waffen SS (1. ukrajinskú), pričom ju nemecké vojenské velenie prvýkrát nazvalo Ukrajinskou divíziou. Mnohí členovia divízie si túto zmenu neuvedomovali a naďalej používali názov Halič.

Juhoslávia

Divízia sa od 31. januára 1945 presúvala zo Slovenska do Mariboru v Slovinsku peším presunom v dvoch samostatných skupinách, pretože železničné trate neboli k dispozícii. Divízia mala počas pobytu na Slovensku možnosť pokračovať v obnove a prezbrojovaní, ako aj získať skúsenosti v bezpečnostných operáciách a pochod na nové miesto bol úspešný. Divízne jednotky boli rozmiestnené v slovinskej ako aj rakúskej časti Štajerska. Svoj príchod dokončili do 28. februára. Tam sa divízia Halič postavila juhoslovanským partizánom, ktorí boli oveľa lepšie organizovaní ako partizáni na Slovensku.

Veliteľ SS v Ľubľani bol spokojný s prvými úspešnými operáciami divízie proti miestnym juhoslovanským partizánskym jednotkám a rozhodol sa rozšíriť jej úlohu a vyslať niektoré ukrajinské jednotky na pomoc Wehrmachtu v horách južne od Ľubľany. Uskutočnili dve rozsiahle operácie proti partizánom, z ktorých ani jedna nebola úspešná, pretože partizáni sa dokázali vyhnúť a uniknúť pred divíziou Halič vďaka hornatému terénu, ktorý spomaľoval pohyb divízie a poskytoval partizánom čas na odhalenie ich priblíženia. Počas svojho pobytu v tejto oblasti bola divízia Halič posilnená ďalším ukrajinským práporom pod nemeckým vedením, známym ako Ukrajinská légia sebaobrany, a ďalšími Ukrajincami z rôznych iných nemeckých jednotiek, ktoré sa snažili pripojiť k divízii, keď Tretia ríša čelila kolapsu. V apríli 1945 divízia absorbovala aj približne 2 500 pozemných príslušníkov a pilotov Luftwaffe z 10. parašutistickej divízie.

Rakúsko

Koncom marca 1945 bola ukrajinská divízia pridelená veliteľstvom skupiny armád Juh k I. jazdeckému zboru. Keď sa maďarský odpor zrútil a sovietskemu 3. ukrajinskému frontu sa podarilo prelomiť do Rakúska, divízia dostala rozkaz na presun do oblasti Bad Gleichenberg – Feldbach, južne od Viedne. Evakuácia z juhoslovanskej strany hranice do Rakúska bola ukončená 1. apríla 1945. Divízia bojovala proti sovietskym jednotkám vrátane 3. gardovej výsadkovej divízie v juhovýchodnom Rakúsku po boku ďalších nemeckých jednotiek, ako napríklad IV. tankový zbor SS. Od 15. do 17. apríla odrazila divízia Halič sovietsky útok a prelomila obkľúčenie hradu Gleichenberg. Pomocné sily divízie dorazili k jednotkám v hrade a zatlačili Červenú armádu.

1. divízia Ukrajinskej národnej armády

Dňa 12. marca 1945 vydal Alfred Rosenberg dekrét, v ktorom uviedol, že nemecká vláda uznala Ukrajinský národný výbor za jediného zástupcu Ukrajincov v Nemecku. Výbor, ktorý vznikol koncom roka 1944, zahŕňal Andrija Melnyka, Stepana Banderu a Volodymyra Kubijoviča, predsedu Ukrajinského ústredného výboru, ktorý bol evakuovaný pred postupom Červenej armády do Nemecka. Národný výbor vymenoval Pavla Šandruka za veliteľa Ukrajinskej národnej armády. Dňa 14. apríla 1945 nemecká vláda súhlasila s prevodom kontroly nad 14. divíziou Waffen-SS na Ukrajinský národný výbor. Generálporučík Pavlo Šandruk z Národnej armády dorazil do veliteľstva divízie, aby 19. apríla prevzal velenie. Súčasný veliteľ Freitag dostal v predstihu oznámenie od Fritza Arlta z Východného úradu dobrovoľníkov SS o dohode s Ukrajinským národným výborom. Freitag spolu so Šandrukom predsedal zmene názvu a emblémov a zložil vojakom prísahu vernosti Ukrajine a ukrajinskému ľudu. Tieto udalosti sa odohrali len niekoľko týždňov pred nemeckou kapituláciou. Šandruk pokračoval v spolupráci s Freitagom a nemeckými dôstojníkmi ako veliteľ divízie.

Vedú sa spory o to, či bola zmena jej statusu ako jednotky Ukrajinskej národnej armády formálne uznaná uprostred zhoršujúcej sa vojnovej situácie v Nemecku. Hitler buď nevedel o existencii divízie, alebo na ňu zabudol, a keď sa o nej dozvedel počas stretnutia generálov v polovici marca 1945, vydal rozkaz, ktorý sa nikdy nerealizoval, aby boli Ukrajinci odzbrojení a ich zbrane odovzdané nemeckej divízii. Ale kvôli situácii na fronte a rýchlemu postupu západných spojencov a Sovietov zostala 1. ukrajinská divízia v podstate súčasťou nemeckej armády až do konca vojny. 6. mája 1945 nemeckí velitelia v juhovýchodnom Rakúsku rozhodli, že všetky jednotky sa stiahnu z frontovej línie a vzdajú sa Američanom alebo Britom na západe namiesto Červenej armády. Ukrajinci sa vzdali britským jednotkám v Tamswegu v strednom Rakúsku do 10. mája 1945.

Rimini

Väčšina ukrajinských vojakov bola internovaná v talianskom Rimini, v oblasti kontrolovanej II. poľským zborom . Veliteľ UNA Pavlo Šandruk požiadal o stretnutie s poľským generálom Władysławom Andersom, predvojnovým kolegom z poľskej armády, a požiadal ho o ochranu armády pred deportáciou do Sovietskeho zväzu. Existujú dôveryhodné dôkazy o tom, že napriek sovietskemu tlaku sa Andersovi podarilo ochrániť ukrajinské jednotky ako bývalých občanov Druhej poľskej republiky. Toto, spolu so zásahom Vatikánu, zabránilo deportácii jeho členov do ZSSR. Biskup Bučko z Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi apeloval na pápeža Pia XII., aby zasiahol v mene rozdelených, ktorých označil za „dobrých katolíkov a zarytých antikomunistov“. Kvôli zásahu Vatikánu britské úrady zmenili status členov divízie z vojnových zajatcov na nepriateľský personál, ktorý sa vzdal. 176 vojakov divízie, prevažne dôstojníci poľskej armády z predvojnového obdobia, nasledovalo svojho veliteľa a pridalo sa k Andersovej poľskej armáde.

Emigrácia príslušníkov divízie do Kanady a Británie

Bývalým vojakom divízie SS „Galizien“ bolo v roku 1947 povolené emigrovať do Kanady a Spojeného kráľovstva. Mená približne 8 000 mužov z divízie, ktorí boli prijatí do Spojeného kráľovstva, boli uložené v takzvanom „zozname Rimini“. Napriek niekoľkým žiadostiam rôznych lobistických skupín neboli podrobnosti zoznamu nikdy oficiálne zverejnené; je k dispozícii online na verejné nahliadnutie v Schevchenko Archive v Linden Gardens v Londýne. V roku 2003 začala protiteroristická odnož Scotland Yardu vyšetrovanie osôb zo zoznamu krížovým porovnaním záznamov o pacientoch, sociálnom zabezpečení a dôchodkoch NHS. Nariadenie o zverejnení dôverných lekárskych záznamov odsúdili skupiny pre občianske slobody. Tridsaťdva príslušníkom 14. divízie bol odmietnutý vstup do Británie kvôli ich vojnovým záznamom.

Vojnové zločiny

Rozsudok v Norimbergu z 1. októbra 1946 proti „hlavným vojnovým zločincom“ divíziu výslovne nespomenul, ale rozhodol, že všetky osoby, ktoré boli oficiálne prijaté za členov SS po 1. septembri 1939 a ktoré sa stali alebo zostali členmi organizácie s vedomím, že sa používa na páchanie vojnových zločinov, alebo ktoré boli do nich osobne zapletené, sú zločincami v zmysle článku 6 Norimberskej charty, s výnimkou tých, ktorí boli za členov prijatí štátom a nespáchali trestné činy. Príslušníci 14. granátnickej divízie SS boli dobrovoľníci a príslušníci SS. Hlavná komisia pre stíhanie zločinov proti poľskému národu a Historický ústav Ukrajinskej akadémie vied uznala vinným zo spáchania vojnových zločinov aj 4. prápor 14. granátnickej divízie Waffen. Žiaden jednotlivec spomedzi ukrajinských vojakov 14. pluku nebol individuálne stíhaný za žiadne vojnové zločiny.

Podľa Howarda Margoliana bol len malý počet poddôstojníkov naverbovaný zo zavedených ukrajinských pomocných policajných oddielov. Medzi tými, ktorí prestúpili z týchto policajných oddielov, boli niektorí príslušníkmi jednotky pobrežnej obrany, ktorá bola umiestnená vo Francúzsku, zatiaľ čo iní pochádzali z dvoch policajných práporov, ktoré boli sformované na jar 1943, pravdepodobne príliš neskoro na to, aby sa zúčastnili systematického vraždenia ukrajinských Židov. Medzi nemeckými veliteľmi Waffen-SS Galizien bol SS-Hauptsturmführer Heinrich Wiens, ktorý slúžil v Einsatzgruppen D, ktorá vykonávala vyhladzovanie Židov, komunistov a partizánov na okupovanej východnej Ukrajine, a SS-Obersturmbannführer Franz Magill. Magill bol dvakrát súdený a odsúdený za vojnové zločiny (spáchané v Bielorusku s inou jednotkou SS pred jej vznikom): na konci vojny a v roku 1964.

Niektoré jednotky divízie Halič spolupracovali s jednou z najbrutálnejších jednotiek nacistického Nemecka, SS-Sonderbattalion Dirlewanger, ktorá vykonávala brutálne protipartizánske aktivity v Bielorusku a Poľsku a zúčastnila sa potlačenia Varšavského povstania. Vojenské jednotky divízie SS Halič zničili počas zimy a jari 1944 niekoľko poľských obcí na západnej Ukrajine. Konkrétne 4. a 5. policajný pluk SS bol obvinený z vrážd poľských civilistov v rámci protipartizánskej činnosti. V čase týchto akcií tieto jednotky ešte neboli pod divíznym velením, ale pod velením nemeckej polície. Historik z Yale Timothy Snyder poznamenal, že úloha divízie v masakroch Poliakov na Volyni a vo východnej Haliči bola obmedzená, pretože vraždy páchala prevažne Ukrajinská povstalecká armáda. V prejave k vojakom 1. haličskej divízie Heinrich Himmler uviedol:

„	Vaša vlasť sa stala oveľa krajšou odkedy ste – musím povedať, že z našej iniciatívy – stratili tých obyvateľov, ktorí boli tak často špinavou škvrnou na dobrom mene Haliče, konkrétne Židov... Viem, že keby som vám prikázal zlikvidovať Poliakov... dal by som vám povolenie urobiť to, čo aj tak chcete urobiť.	“
–

V júni 2013 agentúra Associated Press publikovala článok, v ktorom sa uvádza, že Američan Michael Karkoc, ktorý bol údajne bývalým „zástupcom veliteľa roty“ v divízii, bol zapletený do vojnových zločinov spáchaných predtým, ako v roku 1945 vstúpil do divízie. Podľa agentúry Associated Press slúžil Karkoc pred vstupom do divízie ako „poručík“ 2. roty Ukrajinskej légie sebaobrany (USDL) vedenej nemeckou políciou SS. USDL bola polovojenská policajná organizácia v rámci Schutzmannschaft. Karkoc bol nájdený žijúci v Lauderdale v Minnesote. Do Spojených štátov prišiel v roku 1949 a v roku 1959 sa stal naturalizovaným občanom.

Huta Pieniacka

Jeden z náhrobných kameňov pomníka nesúci mená Poliakov zavraždených v Hute Pieniackej.

V zime a na jar roku 1944 sa jednotky SS-Galizien podieľal na zničení niekoľkých poľských dedín, vrátane obce Huta Pieniacka. Bolo zavraždených asi päťsto civilistov. Poľský historik Grzegorz Motyka uviedol, že Nemci vytvorili niekoľko policajných plukov SS (číslovaných od 4 do 8), ktoré mali vo svojom názve slovo „Galizien“. Tieto policajné pluky sa k divízii pripojili na jar 1944. 23. februára 1944, ešte pred začlenením do divízie, sa 4. a 5. policajný pluk zúčastnili protipartizánskej akcie proti sovietskym a poľským partizánom Armie Krajowej v obci Huta Pieniacka, ktorá slúžila aj ako útočisko pre Židov a ako opevnené centrum pre poľských a sovietskych partizánov. Huta Pieniacka bola poľskou základňou sebaobrany, ktorú zorganizovali obyvatelia dediny a ktorá poskytovala útočisko civilným utečencom z Volyne. 23. februára 1944 boli dvaja členovia oddielu divízie zastrelení silami sebaobrany. O päť dní neskôr zmiešané sily ukrajinskej polície a nemeckých vojakov ostreľovali dedinu, potom do nej vstúpili a nariadili všetkým civilistom, aby sa zhromaždili. Pri následnom masakri bola zničená obec Huta Pieniacka a zabitých bolo 500 až 1 000 obyvateľov. Podľa poľských správ boli civilisti zamknutí v stodolách, ktoré boli podpálené, zatiaľ čo tí, ktorí sa pokúšali utiecť, boli zabití. [6]

Poľskí svedkovia uvádzajú, že vojakov sprevádzali ukrajinskí nacionalisti (polovojenské jednotky pod velením Włodzimierza Czerniawského), medzi ktorými boli aj členovia UPA, ako aj obyvatelia okolitých dedín, ktorí brali majetok z domácností. [1] Inštitút histórie Ukrajiny Národnej akadémie vied Ukrajiny ( NASU) dospel k záveru, že 4. a 5. pluk SS Galizien skutočne zabili civilistov v dedine, ale dodal, že hrozné správy očitých svedkov v poľských výpovediach boli „ťažko overiteľné“ a že pravdepodobnosť bola „ťažko uveriteľná“. Inštitút tiež poznamenal, že v čase masakru neboli policajné pluky pod velením 14. divízie, ale pod nemeckým policajným velením (konkrétne pod nemeckým velením SD a SS v Generálnom gouvernemente ). [2] Poľský inštitút národnej pamäti uviedol: „Podľa výpovedí svedkov a vzhľadom na zhromaždené dokumenty niet pochýb o tom, že zločin spáchal 4. prápor 14. divízie SS ‚Galizien‘.“

Pidkamin a Palikrowy

Stopy po guľkách na kostole Nanebovstúpenia v opátstve Pidkamin po útoku UPA 12. marca 1944

V dedine Pidkamin stál kláštor, kde sa Poliaci ukrývali pred blížiacim sa frontom. 11. marca 1944 sa tam uchýlilo približne 2 000 ľudí, z ktorých väčšina boli ženy a deti, keď na kláštor zaútočila Ukrajinská povstalecká armáda (jednotka pod velením Maksima Skorupského), ktorá údajne spolupracovala s jednotkou SS-Galizien jednotka. Nasledujúci deň, 12. marca, bol kláštor dobytý a civilisti boli zavraždení (časti obyvateľstva sa v noci podarilo utiecť). Od 12. do 16. marca boli v meste Pidkamin zabití aj ďalší civilisti.

Odhady obetí sa pohybujú od 150 podľa poľského historika Grzegorza Motyku do 250 podľa výskumníkov z Ústavu histórie Ukrajinskej akadémie vied. Príslušníci inej podjednotky divízie SS-Galizien sa tiež zúčastnili popravy poľských civilistov v Palykorovoch, ktoré sa nachádzajú v oblasti Ľvova neďaleko Pidkaminu (bývalé Tarnopolské vojvodstvo). Odhaduje sa, že bolo zavraždených 365 etnických Poliakov vrátane žien a detí.

Ďalšie zločiny

Dieter Pohl vo svojej štúdii o holokauste dospel k záveru, že existuje „vysoká pravdepodobnosť“, že vo februári 1944 v Brody muži zo 14. divízie SS pomáhali pri zatýkaní židovského obyvateľstva. 4. marca 1944 vykonali muži 14. divízie SS a nemeckého žandárstva operácie na pacifikáciu obce Wicyń (Vitsyn) v Poľsku. V ten istý deň bolo v dedinách Czernicy, Palikrowy a Malinska zavraždených 600 dedinčanov. V apríli 1944 14. divízia SS vypálila poľské obce Budki Nieznanowskie v Kamionke Strumiłowej, Jaseny Polsk v Kamionke Strumiłowej a Pawłów v Radziechowsku. V Čatkách v okrese Pohajce bolo „dezertérmi“ zo 14. divízie SS zavraždených 22 dedinčanov.

Organizácia

Názov divízie sa počas jej krátkej histórie niekoľkokrát zmenil. Názov „Waffen-Grenadier der SS“ sa používal pre pešie divízie SS, ktoré pozostávali prevažne z negermánskeho obyvateľstva, ako spôsob obchádzania rasovej politiky organizácie, pretože tieto jednotky boli podriadené SS, ale neboli ich plnohodnotnou súčasťou.

• SS-Dobrovoľnícka divízia „Halič“ (nem. SS-Freiwilligen-Division "Galizien") - od 28. apríla do 22. októbra 1943
• 14. haličská dobrovoľnícka divízia SS (nem. 14. Galizische SS-Freiwilligen-Division) – od 22. októbra 1943 do 27. júna 1944
• 14. divízia Waffen Grenadier SS (1. haličská) (nem. 14. Waffen-Grenadier-Division der SS (galizische Nr.1 )) – od 27. júna do novembra 1944
• 14. divízia Waffen Grenadier SS (1. ukrajinská) (nem. 14. Waffen-Grenadier-Division der SS (ukrainische Nr.1)) – od novembra 1944 do 19. apríla 1945
• 1. divízia Ukrajinskej národnej armády – od 19. apríla do 8. mája 1945.

Štruktúra

Divízia pozostávala z nasledujúcich jednotiek:

• 29. Waffen-Grenadier Regiment
• 30. Waffen-Grenadier Regiment
• 31. Waffen-Grenadier Regiment
• 14. delostrelecký pluk
• 14. Waffen-Fusilier Regiment
• 14. prápor stíhačov tankov
• 14. ženijný prápor
• 14. signálny prápor
• 14. protilietadlový prápor
• 14. poľný náhradný prápor
• Zásobovacie jednotky 14. divízie

Velitelia

Veliteľmi divízie boli nasledujúci dôstojníci. Fritz Freitag bol najdlhšie slúžiacim veliteľom divízie Halič a v tejto funkcii zotrval až do nemeckej kapitulácie na konci vojny, kedy spáchal samovraždu. Freitag, novovymenovaný veliteľ Pavlo Šandruk, ktorý prevzal velenie v posledných dňoch vojny, a Otto Wächter zariadili kapituláciu západným Spojencom. Ukrajinský generál Mychajlo Krat krátko velil jednotkám po kapitulácii, keď boli držané v zajateckom tábore.

• SS-Brigadeführer a generálmajor Waffen-SS Walter Schimana (30. júna 1943 – 20. novembra 1943)
• SS-Brigadeführer a generálmajor Waffen-SS Fritz Freitag (20. november 1943 – január 1944)
• SS-Brigadeführer a plukovník Waffen-SS Friedrich Beyersdorff (január – február 1944)
• SS-Brigadeführer a generálmajor Waffen-SS Fritz Freitag (február 1944 – 19. apríl 1945)
• Generálporučík Pavlo Šandruk (19. apríla – 8. mája 1945)

Dedičstvo

Ukrajina

Fanúšikova futbalového klubu FC Karpaty Lviv oslavujúci divíziu SS Halič, Ľviv, Ukrajina, 2013

14. granátnická divízia Waffen SS (1. haličská) je dnes uctievaná mnohými ukrajinskými nacionalistami. 28. apríla sa vo Ľvove každoročne organizuje miestny pochod na oslavu výročia založenia divízie. 30. apríla 2021, po pochode v Kyjeve, ho ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj, ktorý je Židom, odsúdil a vyhlásil: „Kategoricky odsudzujeme akékoľvek prejavy propagandy totalitných režimov, najmä národnosocialistického, a pokusy o revíziu pravdy o druhej svetovej vojne.“ Zelenskyj zdôraznil, že „porážka nacizmu bola víťazstvom pre náš ľud“ a vyzval orgány činné v trestnom konaní a kyjevskú mestskú správu, aby pochod vyšetrili. Pochod odsúdila aj nemecká a izraelská vláda.

Členovia ukrajinskej organizácie Plast pri pamätníku padlých vojakov SS.

Ulice pomenované po divízii boli v Ivano-Frankivsku (ulica Ukrajinskej divízie) a Ternopile (ulica Vojakov divízie „Halič“) Vo Ľvove sú pamätné tabule na počesť vojakov, ktorí bojovali v divízii. Najvyšší súd Ukrajiny 23. septembra 2020 rozhodol, že symboly divízie SS Halič nepatria nacistom, a preto neboli v krajine zakázané. Rovnaký argument predložil aj Ukrajinský inštitút národnej pamäte, ktorý v tom čase viedol Volodymyr Viatrovyč. 13. júna 2021 sa pohrebu člena SS „Halič“ Oresta Vaskula zúčastnil prezidentský pluk.

Poľsko

V roku 2016 poľský parlament klasifikoval zločiny vojakov divízie proti poľskému obyvateľstvu ako genocídu.

Kanada

Symbolický hrob príslušníkov divízie na cintoríne sv. Volodymyra, Oakville, Ontario

Žulový kenotaf s insígniami jednotky a nápisom venovaným „Tým, ktorí zomreli za slobodu Ukrajiny“ sa nachádzal na ukrajinskom cintoríne sv. Volodymyra v Oakville v Ontáriu. 22. júna 2020 bol pamätník poškodený vandalmi, keď naň niekto namaľoval nápis „nacistický vojnový pamätník“. Regionálna polícia v Haltone 17. júla oznámila, že toto konanie vyšetruje ako trestný čin z nenávisti, no krátko nato od neho upustila. Pomník bol odstránený 9. marca 2024. Na cintoríne sv. Michala v Edmontone sa nachádza aj pamätník tejto divízie. V roku 2021 bol vandalmi poškodený, pričom na jednej strane bol namaľovaný n8pis „nacistický pamätník“ a na druhej strane „14. Waffen SS“.

22. septembra 2023 bol Jaroslav Hunka, veterán divízie, pozvaný do Kanadského parlamentu spolu s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským, kde obaja zožali standing ovation od kanadského premiéra Justina Trudeaua a väčšiny poslancov. Po medzinárodnej kritike, a to aj zo strany Centra Simona Wiesenthala, sa predseda Dolnej snemovne Anthony Rota 24. septembra ospravedlnil za pozvanie veterána a uviedol: „Následne som sa dozvedel o ďalších informáciách, ktoré ma nútia ľutovať moje rozhodnutie [uctiť si Hunku]. Chcem objasniť, že nikto, vrátane kolegov poslancov a ukrajinskej delegácie, si nebol vedomý môjho zámeru ani mojich vyjadrení predtým, ako som ich predniesol“. Dňa 26. septembra odstúpil z funkcie predsedu parlamentu, pričom zostal poslancom parlamentu. Ukrajinská národná federácia Kanady sa zastala Hunku a vyhlásila, že nie je nič zlé na tom, že kanadský parlament tlieska mužovi, „ktorý bojoval za svoju krajinu“.

Ukrajinsko-kanadský profesor politológie Ivan Kačanovski uviedol, že podporovatelia divízie SS Halič v Kanade, kam po druhej svetovej vojne imigrovalo mnoho jej členov, sa ju snažili vykresliť ako vlasteneckú vojenskú formáciu napriek jej spolupráci s Treťou ríšou a jej zodpovednosti za masové zabíjanie Židov, Ukrajincov a Poliakov: „Túto divíziu prezentujú ako bojujúcu nie za nacistické Nemecko, ale za ukrajinskú nezávislosť. Bojovali pod nemeckým velením až do konca druhej svetovej vojny.“ Proti tomuto procesu sa postavili kanadské židovské skupiny.

V roku 1987 bol bývalý veterán 14. divízie Waffen SS Peter Savaryn vyznamenaný Radom Kanady. Pôsobil ako kancelár Univerzity v Alberte a bol prezidentom Progresívnej konzervatívnej asociácie Alberty a Svetového ukrajinského kongresu. Po škandále s Hunkom sa generálna guvernérka Mary Simonová ospravedlnila za udelenie ceny Savarynovi.

Deschênesova komisia

Kanadská Deschênesova komisia z októbra 1986, ktorej predsedal sudca na dôchodku Jules Deschênes, dospela k záveru, že v súvislosti s členstvom v haličskej divízii:

• 56 – Divízia Halič (14. Waffengrenadierdivision der SS [haličská č. 1]) by nemala byť obžalovaná ako skupina.
• 57 – Členovia divízie Halič boli pred vstupom do Kanady individuálne preverení z bezpečnostných dôvodov.
• 58 – Obvinenia z vojnových zločinov proti členom divízie Halič neboli nikdy preukázané, ani v roku 1950, keď boli prvýkrát preverovaní, ani v roku 1984, keď bolo konanie obnovené, ani pred touto komisiou.
• 59 – Okrem toho, vzhľadom na neexistenciu dôkazov o účasti na konkrétnych vojnových zločinoch alebo o znalostiach o nich, samotné členstvo v divízii Halič nie je postačujúce na odôvodnenie trestného stíhania.

Komisia zvážila verdikt Medzinárodného vojenského tribunálu na Norimberskom procese, na ktorom bola celá organizácia Waffen-SS vyhlásená za „zločineckú organizáciu“ vinnú z vojnových zločinov.

Kritici komisie poukázali na jej nedostatky. V článku pre Ottawa Citizen z roku 1989 komunitný aktivista a novinár Sol Littman uviedol, že „Všestranná parlamentná skupina pre vojnové zločiny britskej Dolnej snemovne zistila, že pre ukrajinských veteránov SS, ktorí vstúpili do Kanady v roku 1950, previerky prakticky „neexistovali“. Dodal, že vstup do Kanady bol založený na „falošných uisteniach“ zo strany Spojeného kráľovstva, že nie sú vojnovými zločincami. Zistilo sa, že v roku 1947 ministerstvo zahraničných vecí klamalo parlamentu, že esesáci prešli „vyčerpávajúcim preverovaním“. V rozhovore pre reláciu 60 Minutes z roku 1997 Irving Abella uviedol, že dostať sa do Kanady pre členov SS bolo také jednoduché, ako ukázať tetovanie s krvnou skupinou SS, ktoré naznačovalo, že sú spoľahlivo protikomunistickí.

Komisia dokončila svoju prácu bez zohľadnenia sovietskych dôkazov. Komisia by necestovala do Európy. Pri vyšetrovaní neboli získané ani použité žiadne dôkazy ani svedectvá od organizácií a obetí, kde sa údajné zločiny odohrali vo východnej Európe. Rabín Marvin Hier z Centra Simona Wiesenthala povedal, že komisia „nezašla dostatočne ďaleko“ a dodal, že „nevyšetrovanie jednotlivcov len preto, že boli členmi haličskej divízie, ešte neznamená, že všetci jednotliví veteráni boli nevinní“.

Spojené štáty americké

Kríž venovaný tejto divízii je umiestnený na ukrajinskom katolíckom cintoríne svätej Márie v Elkins Parku na predmestí Philadelphie. Americký židovský výbor vyhlásil, že pamätník by mal byť odstránený. Ďalší pamätník sa nachádza vo Warrene, na predmestí Detroitu, na stene budovy ukrajinskej úverovej únie. Starosta mesta James R. Fouts, keď sa o pamätníku dozvedel, vyhlásil: „Nie je ani najmenšia šanca, že by sme niečo také podporili.“

Pozri aj

• Zoznam jednotiek Waffen-SS

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému 14. granátnická divízia SS (1. haličská)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku 14th Waffen Grenadier Division of the SS (1st Galician) na anglickej Wikipédii.