Preskočiť na obsah

18. dobrovoľnícka divízia tankových granátnikov SS „Horst Wessel“

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
18. dobrovoľnícka divízia tankových granátnikov SS „Horst Wessel“
Krajina Nemecká ríša
Vznikjanuár 1944
Zánikmáj 1945
Typ divízia zbraní SS
VeliteliaAugust-Wilhelm Trabandt
Josef Fitzthum
Georg Bochmann
Heinrich Petersen
Účasť
VojnyDruhá svetová vojna
BitkyOperácia Margarethe
Ľvovsko-sandomierzská ofenzíva
Slovenské národné povstanie
Bitka o Budapešť

18. dobrovoľnícka divízia tankových granátnikov SS „Horst Wessel“ (nem. 18. SS-Freiwilligen Panzergrenadier Division „Horst Wessel“) bola jednou z divízií Waffen-SS, ktorá bojovala v druhej svetovej vojne. Divízia sa zúčastnila potláčania Slovenského národného povstania.[1]

Vznik divízie

[upraviť | upraviť zdroj]
Horst Wessel v uniforme SA, po ktorom bola divízia pomenovaná

V januári roku 1944 nariadil Adolf Hitler ríšskemu vodcovi SS Heinrichovi Himmlerovi, aby zostavil bojovú divíziu v rámci Waffen-SS, ktorá by bola vytvorená z kádrov záložníkov SA. Himmler nariadil, aby na vytvorenie 18. dobrovoľníckej divízie tankových granátnikov SS bola použitá 1. pešia motorizovaná brigáda SS. Divízia bola doplnená hlavne z maďarských Volksdeutsche (Nemcov žijúcich mimo územia Nemecka) z oblasti Banátu.

Vytváranie divízie prebiehalo vo východopruskom výcvikovom stredisku Stablack a bolo dokončené 25. januára toho istého roku. Jej prvým veliteľom sa stal predchádzajúci veliteľ 1. pešej brigády SS, veterán prvej svetovej vojny a ostrieľaný frontový veliteľ, SS-Standartenführer August-Wilhelm Trabandt.

Ešte ku koncu januára dostala divízia čestný názov Horst Wessel, ktorý získala po veliteľovi jedného z berlínskych oddielov SA, ktorý bol v roku 1930 zabitý komunistami. Hoci jeho smrť nebola politicky motivovaná, bola nacistami využitá na protikomunistickej propagande a z Wessela sa stal jeden z najväčších nacistických mučeníkov.

Bojové nasadenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Po svojom sformovaní bola divízia odvelená do Záhrebu v Chorvátsku a neskôr bola prevelená do oblasti pozdĺž maďarsko – juhoslovanských hraníc, kde bola nasadená do bojov proti Titovým partizánom. Avšak už v marci bola divízia presunutá do Maďarska, kde sa mala spoločne s 8. jazdnou divíziou SS „Florian Geyer“ zúčastniť operácie Margarethe, ktorá mala slúžiť na zastrašenie maďarskej vlády, ktorá mala v tom čase snahy vymaniť sa z vojny.

V júli 1944 bola značná časť divízie (hlavne 40. pluk tankových granátnikov SS) odvelená na Ukrajinu, kde sa ako bojová skupina Schäfer (nem. Kampfgruppe Schäfer) pod velením SS-Obersturmbannführera Ernsta Schäfera, zúčastnila na vyslobodení nemeckých divízií z brodskej kapsy.

V auguste bola táto bojová skupina odvelená na juh od Ľvova, kde v bojoch s partizánmi a Červenou armádou utrpela ťažké straty a musela byť dočasne posilnená francúzskym práporom z SS-Sturmbrigade „Frankreich“.

Slovenské národné povstanie

[upraviť | upraviť zdroj]
Bojová skupina Schäfer
Krajina Nemecká ríša
Vznikjúl 1944
Zánikoktóber 1944
Veľkosť1 200 mužov:
rota Wischmeyer (čata motoriek, zosilnená čata SS, 3 ks 75 mm protitankových kanónov, 1 ks 20 mm Flak),
SS prápor Hoyer (3 roty pancierových granátnikov, obrnená rota, zosilnená čata),
obrnená rota Bachler, ťažká guľometná rota Radke, 13. rota SS poľného delostrelectva, 3 batérie ľahkých poľných húfnic[2]:60
VeliteliaSS-Obersturmbannführer Ernst Schäfer
Nadradené jednotky18. dobrovoľnícka divízia tankových granátnikov SS „Horst Wessel“
Účasť
VojnySlovenské národné povstanie
BitkyPoprad, Svit, Štrba, Liptovský Mikuláš, Ružomberok, Ostrô

Bojová skupina Schäfer

[upraviť | upraviť zdroj]

Po vypuknutí Slovenského národného povstania bola Kampfgruppe Schäfer operatívne začlenená do úderného pluku 1. tankovej armády, ktorý bol vyslaný z južného Poľska od Noweho Sączu na Spiš proti povstalcom.[3] Kampfgruppe Schäfer dorazila v noci z 3. na 4. septembra do Popradu a následne zahájila postup na horný Liptov s úlohou obsadiť Ružomberok[pozn. 1] a spojiť sa s nemeckou vojenskou bojovou skupinou Ohlen. Po bojoch vo Svite a pri Štrbe bol Liptovský Mikuláš obsadený bez boja 5. septembra a Ružomberok 6. septembra, napriek tomu, že povstalci mali číselnú prevahu.

Pod Ružomberkom sa však povstalecká obrana úspešne zachytila pri Bielom Potoku. Tu príslušníci VI. taktickej skupiny pod velením pplk. Jána Černeka pevne držali strategickú výšinu Ostrô, kde odrazili v nasledujúcich týždňoch 14 nemeckých útokov a udržali pozície až do záverečnej októbrovej nemeckej ofenzívy proti povstalcom. Kampfgruppe Schäfer sa neúspešne pokúšala o prielom v tomto smere na Banskú Bystricu až do svojho vystriedania.[5]:122 Naopak v dňoch 12. až 15. septembra uspela Kampfgruppe pri Kraľovanoch a Dolnom Kubíne, čím Nemci dočasne ovládli celú trať Košicko-bohumínskej železnice.[6]:86

Spriechodnenie košicko – bohumínskej železnice, striedanie a preskupovanie nemeckých jednotiek v priestore Ružomberka a dovtedajšie nemecké neúspechy viedli k útlmu nemeckej útočnej aktivity. Úsek v Ružomberku po skupine SS Schäffer prevzali jednotky brigády SS Dirlewanger a Kampfgruppe Schäffer bola presunutá k materskej jednotke do Maďarska.[7]:556

Generálna ofenzíva proti SNP

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Generálna ofenzíva proti SNP

18. divízia Horst Wessel zohrala kľúčovú úlohu pri porážke Slovenského národného povstania. K 17. októbru 1944 zaujala postavenia na slovensko – maďarskej hranici, ktorá bola dovtedy pokojným úsekom povstaleckého frontu. Od 18. októbra jej útoky v smeroch Jelšava – Muráň, Rimavská Sobota – Tisovec (dobytý 22. októbra) a Lučenec – Detva (dobytá 23. októbra) hlavnou mierou prispeli k rozkladu a porážke povstaleckej armády.[5]:136,138

Neskoršie nasadenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Následne sa divízia v Maďarsku v rámci LVII. tankového zboru zapojila do ťažkých bojov proti postupujúce Červenej armáde okolo Budapešti.

Ku koncu roka sa divízia stala súčasťou tankového zboru „Feldherrnhalle“ a začala ustupovať z Maďarska na východ a potom na sever cez mesto Jászberény. Tým sa tiež vyhla obkľúčeniu a stiahla sa ďalej cez Slovensko na Moravu. Tu bola vo februári 1945 slabo doplnená a krátko sa zapojila do protipartizánskych operácií. V tomto čase tiež vystriedala niekoľko veliteľov na svojom čele.

SS-Brigadeführer Trabandt bol odvelený, aby prevzal nový veliteľský post, nový veliteľ SS-Gruppenführer Fitzthum zahynul pri autonehode vo Viedni a velenia sa ujal SS-Oberführer Bochmann. Ten divízii úspešne velil počas ťažkých bojov v Sliezsku a nakoniec bol vážne ranený. Divízia tiež utŕžila značné straty a jej novým veliteľom sa stal SS-Standartenführer Heinrich Petersen.

Petersen velil divízii až do konca vojny, kedy sa s ňou vzdal Červenej armáde blízko mesta Hirschberg (dnešná Jelenia Góra). Petersen potom spáchal samovraždu. Hŕstke vojakov sa podarilo prebiť až na západ a dostať sa do amerického zajatia.

Velitelia

[upraviť | upraviť zdroj]

Vrchné velenie divízie

[upraviť | upraviť zdroj]
  • SS-Brigadeführer August-Wilhelm Trabandt (25. január 1944 – 3. január 1945)
  • SS-Gruppenführer Josef Fitzthum (3. január 1945 – 10. január 1945)
  • SS-Oberführer Georg Bochmann (10. január 1945 – ? marec 1945)
  • SS-Standartenführer Heinrich Petersen (? marec 1945 – 8. máj 1945)

Náčelník operácií

[upraviť | upraviť zdroj]
  • SS-Sturmbannführer Erich Wulff (20. december 1943 – 15. jún 1944)
  • SS-Hauptsturmführer Erich Stüber (15. jún 1944 – 20. júl 1944)
  • Hauptmann Schneider (20. júl 1944 (20. júl 1944 – 25. júl 1944))
  • SS-Sturmbannführer Emil Stürzbecher (25. júl 1944 – 25. august 1944)
  • Major iG Günther H. Wind (25. august 1944 – ? máj 1945)

Proviantný dôstojník

[upraviť | upraviť zdroj]
  • SS-Obersturmbannführer Heinrich – August Barner
  • SS-Hauptsturmführer Helmut Meyer

Zloženie divízie

[upraviť | upraviť zdroj]
  • SS-Panzergrenadier-Regiment 39 (39. pluk tankových granátnikov SS)
  • SS-Panzergrenadier-Regiment 40 (40. pluk tankových granátnikov SS)
  • SS-Artillerie-Regiment 18 (18. delostrelecký pluk SS)
  • SS-Panzer-Aufklärungs-Abteilung 18 (18. tankový prieskumný oddiel SS)
  • SS-Panzer-Abteilung 18 (18. tankový oddiel SS)
  • SS-Panzerjäger-Abteilung 18 (18. oddiel stíhačov tankov SS)
  • SS-Flak-Abteilung 18 (18. oddiel protilietadlovej obrany SS)
  • SS-Nachrichten-Abteilung 18 (18. spravodajský oddiel SS)
  • SS-Pionier-Bataillon 18 (18. ženijný prápor SS)
  • SS-Verwaltungstruppen-Abteilung 18 (18. správny oddiel SS)
  • SS-Wirtschafts-Bataillon 18 (18. hospodársky prápor SS)
  • SS-Nachschub-Truppen 18 (18. zásobovacia čata SS)
  • SS-Instandsetzungs-Abteilung 18 (18. opravársky oddiel SS)
  • SS-Feldgendarmérie-Abteilung 18 (18. oddiel poľného žandárstva SS)
  • SS-Feldersatz-Bataillon 18 (18. pohotovostný prápor SS)
  • SS-Sanitäts-Abteilung 18 (18. sanitný oddiel SS)

Početné stavy divízie

[upraviť | upraviť zdroj]
Mesiac Rok Počet
30. jún19448 530
20. september194410 063
december194411 000

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ V Ružomberku bol najdôležitejším cieľom Nemcov Mautnerov závod, kde sa nachádzalo 928 delostreleckých lafiet. Gottlob Berger, hlavný nemecký veliteľ na Slovensku v čase zahájenia Povstania, do zápisnice pre Národný súd v Bratislave uviedol: „Rozhodujúci bol Ružomberok. Celé Slovensko nebolo dôležité, len Ružomberok. Prečo? Pretože do Ružomberku bola premiestnená celá výroba lafiet z ríše a v Ružomberku bolo uskladnených 962 hotových lafiet. ... Práve preto bola nasadená divízia Tatra hore na severe a detachment Schäfer, aby sa čo možno najrýchlejšie zmocnili Ružomberka a železničnej trate na Kostoľany a aby zároveň odviezli zo Slovenska 60 000 detí.[4]:1035

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Plevza, Viliam, ed. (1984), „Horst Wessel“, Dejiny Slovenského národného povstania 1944, 5. zväzok, Encyklopédia odboja a SNP (1. vyd.), Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, str. 169
  2. ↑ MANIAK, Marcel. Protifašistický odboj v okrese Poprad a Kežmarok. [s.l.] : [s.n.], 2014. ISBN 978-80-89426-29-4. S. 111.
  3. ↑ Plevza, Viliam, ed. (1984), „Schäfer“, Dejiny Slovenského národného povstania 1944, 5. zväzok, Encyklopédia odboja a SNP (1. vyd.), Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, str. 469
  4. ↑ 592 1947, január 23. Norimberk - Časť zápisnice, ktorú spísal G. Berger na americkom vojenskom súde zástupca obžaloby pri Národnom súde v Bratislave.. In: PREČAN, Vilém. Slovenské Národné Povstanie, Dokumenty. Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry, 1966. 1220 s.
  5. 1 2 LACKO, Martin. Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava : Slovart spol. s r.o., 2008. ISBN 978-80-8085-575-8.
  6. ↑ BOSÁK, Pavel. Z bojových operácií na fronte SNP. 1. vyd. Bratislava : Pravda, 1979.
  7. ↑ PREČAN, Vilém. Slovenské Národné Povstanie, Nemci a Slovensko 1944, Dokumenty. Bratislava : Epocha, 1971. 704 s.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku 18. dobrovolnická divize tankových granátníků SS „Horst Wessel“ na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=18._dobrovoľnícka_divízia_tankových_granátnikov_SS_„Horst_Wessel“&oldid=8141044“