Abwehrgruppe 218

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Abwehrgruppe 218, tiež známa pod krycím menom Edelweiss alebo Kampfgruppe Edelweiss, bola nemecká protipartizánska jednotka pôsobiaca počas 2. svetovej vojny na území Slovenska. V období od septembra 1944 do apríla 1945 podnikla viac ako 50 akcií, pri ktorých prišlo o život okolo 50-60 ľudí a ďalších 600 bolo uväznených. Sídlo jednotky bolo v Kremnici, mala 300 členov a jej veliteľom bol major Erwein von Thun-Hohenstein. Veliteľom slovenského oddielu, ktorý mal 130 členov, bol Ladislav Nižňanský[1].

Organizácia[upraviť | upraviť kód]

Jednotka Abwehrgruppe 218 „Edelweiss“ mala asi 300 mužov v 4 oddieloch[2]:

  • tzv. partizánsky oddiel, asi 25 mužov pod priamym velením majora Erweina von Thun-Hohensteina, ktorý velil aj 25 člennej jednotke bývalých partizánov.
  • tzv. ruský oddiel, asi 50 mužov pod vedením šikovateľa (nemecky Waffen-Oberscharfűhrer) Berlisova
  • tzv. kaukazský oddiel, asi 50 mužov pod vedením šikovateľa Chana
  • tzv. slovenský oddiel, asi 131 mužov pod vedením kapitána Nižňanského

Dejiny jednotky[upraviť | upraviť kód]

Vytvorením protipartizánskej jednotky bol v septembri 1944 vo Viedni poverený skúsený dôstojník major Erwein von Thun-Hohenstein. Thun-Hohenstein mal už predtým skúsenosti s vytváraním podobných jednotiek na území ZSSR, pôsobil tiež v jednotke Abwehru Brandenburg. Protipartizánska jednotka niesla krycí názov Edelweiss (nemecký názov kvetu plesnivec alpínsky). Veliteľmi oddielov jednotky boli nemeckí dôstojníci oddielov Brandenburg. Thun-Hohensteinov zástupca bol kapitan König. Mužstvo tvorili rôzne národnosti občania ZSSR, Ukrajinci, príslušníci kaukazských národov, Nemci a Slováci (občania Slovenskej republiky). Slováci pridelení k jednotke boli dobrovoľníkmi vybranými spomedzi bývalých príslušníkov Špeciálnej jednotky Slovenskej pracovnej služby (trojmesačné dobrovoľnícke pracovné nasadenie). Slovenský oddiel mal asi 220 mužov. Jednotka sa formovala v posledných septembrových dňoch roku 1944 v Nemcami okupovanej Žiline. Slovenský oddiel najprv viedol strážnu službu pri Budatíne a budoval zákopy pri Varíne, neskôr výcvik smeroval k protipartizánskej službe, najmä nácviku prečesávania lesov a nočných poplachov. Za súčasť Abwehrgruppe 218 bol prijatý po úspešných protipartizánskych akciách v priestore Počúvadlo a Jabloňov-Nová Baňa v druhej polovici 1944[3].

Príslušníci Abwehrgruppe 218 boli dobre vyzbrojení a vybavení. Používali výzbroj nemeckej, československej a sovietskej výroby. Nosili nemecké aj slovenské uniformy. Väčšina mužstva bola vyzbrojená československými puškami vz. 24 menej nemeckými Kar98k. Vojaci boli vyzbrojení aj granátmi a niesli mnoho podporných zbraní, vrátane relatívne veľkého počtu guľometov. Jednotka mala aj mínometnú čatu.

Do polovice marca 1945 Abwehrgruppe 218 uskutočnila asi 50 akcií proti povstalcom. Bolo pri tom zabitých asi 50-60 ľudí. Jednotka zajala asi 600 ľudí. Medzi najznámejšie akcie jednotky patrí útok na partizánmi vyprázdnené dediny Kľak (21. januára 1945) a Ostrý Grúň (24. januára 1945). Tieto prepady, pri ktorých došlo k brutálnym masovým vraždám civilného obyvateľstva sú považované za jedny z najbrutálnejších nacistických protipartizánskych akcií na území Slovenska.[4] Medzi významné akcie jednotky patrilo aj zajatie príslušníkov styčných misií západných Spojencov OSS pod vedením poručíka Jamesa Holt Greena a SOE majora Johna Sehmera 26. decembra 1944 v oblasti Veľkého boku v Nízkych Tatrách. Za túto akciu bolo velenie jednotky zvlášť pochválené H. Himmlerom.

Ďalšou známou akciou bol prepad partizánov 2. čs. partizánskej brigády 27. februára 1945 v okolí Lubiny, pri ktorom padol veliteľ partizánskej brigády M. Uher.

V dôsledku postupu sovietskych, československých a rumunských vojsk bol oddiel stiahnutý smerom na Makov. V jednotke sa množili dezercie, najmä Slovákov. Väčšina Slovákov chcela zostať v krajine a vrátiť sa do svojich domovov, zatiaľ čo Nemci a príslušníci národov ZSSR ustupovali rozhodnutí vzdať sa západným Spojencom. Koncom apríla sa jednotka presunula do Vsetína, kde spolu s ďalšími nemeckými jednotkami začala ústup smerom Olomouc-Tábor a napokon 5. mája došla do Českých Budějovíc. Tu bol major Thun 9. mája 1945 zajatý sovietskymi jednotkami a 12. februára 1946 popravený guľkou do tyla v maďarskom Šoproni.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Encyklopedický ústav SAV. Encyclopaedia Beliana (A-Belk). I. vyd. Banská Bystrica : Veda, vydavateľstvo SAV a Stredoslovenské vydavateľstvo, a. s., 1999. 1. z 12 zv. (696 s.) ISBN 80-224-0554-X. číslo publikácie 3259. Kapitola A, s. 36.
  2. Potocký, P.. Slovenskí dobrovoľníci v špeciálnych jednotkách Otta Skorzenyho II. [online]. druhasvetova.sk, 01.10.2006, [cit. 2013-08-26]. Dostupné online.
  3. Stanislav, J. Represálie nacistov a príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy na Slovensku koncom druhej svetovej vojny [online]. muzeumsnp.sk, [cit. 2013-08-26]. Dostupné online.
  4. Lacko, M.: Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava, Slovart, 2008, s. 177