Abwehrgruppe 218

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Abwehrgruppe 218, známa aj pod krycím menom Edelweiss (Plesnivec) alebo Kampfgruppe Edelweiss, bola nemecká protipartizánska jednotka pôsobiaca počas 2. svetovej vojny na území Slovenska. V období od septembra 1944 do apríla 1945 to bola najaktívnejšia nemecká protipartizánska jednotka na Slovensku pôsobiaca v súčinnosti s einsatzkomando 14. Sídlo jednotky bolo v Žiline a Kremnici, mala približne 300 členov a jej veliteľom bol major Erwein von Thun-Hohenstein. Veliteľom slovenského oddielu, ktorý mal približne 130 členov, bol od 15. decembra 1944 Ladislav Nižňanský. V priebehu asi 50 represívnych akcií na strednom a západnom Slovensku zavraždili jej príslušníci vyše 300 ľudí (väčšinou civilistov) a asi 600 zajatcov odovzdali Nemcom.[1]

Organizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Jednotka Abwehrgruppe 218 „Edelweiss“ mala asi 300 mužov v 4 oddieloch[2]:

  • tzv. partizánsky oddiel, asi 25 mužov pod priamym velením majora Erweina von Thun-Hohensteina, ktorý velil aj 25 člennej jednotke bývalých partizánov.
  • tzv. ruský (kozácky) oddiel, asi 50 mužov pod vedením šikovateľa (nemecky Waffen-Oberscharfűhrer) Berlisova
  • tzv. kaukazský oddiel, asi 50 mužov pod vedením šikovateľa Chana
  • tzv. slovenský oddiel, asi 131 mužov pod vedením kapitána Nižňanského. Slovenská časť jednotky formálne podliehala vtedajšej slovenskej vláde.[3]
    • 1. čata Tomík Ján (*26.10.1897)
    • 2. čata Maťko Karol (*1.1.1912)
    • 3. čata Hodas Pavol (*16.12.1908)
    • 4. čata Gúrsky Bartolomej (*26.8.1923)

Vznik, výzbroj a sídlo[upraviť | upraviť zdroj]

Vytvorením protipartizánskej jednotky bol v septembri 1944 vo Viedni poverený skúsený dôstojník major Erwein von Thun-Hohenstein. Thun-Hohenstein mal už predtým skúsenosti s vytváraním podobných jednotiek na území ZSSR, pôsobil tiež v jednotke Abwehru Brandenburg. Protipartizánska jednotka niesla krycí názov Edelweiss (nemecký názov kvetu plesnivec alpínsky). Veliteľmi oddielov jednotky boli nemeckí dôstojníci oddielov Brandenburg. Thun-Hohensteinov zástupca bol kapitán König. Mužstvo tvorili rôzne národnosti občania ZSSR, Ukrajinci, príslušníci kaukazských národov, Nemci a Slováci (občania Slovenskej republiky). Slováci pridelení k jednotke boli dobrovoľníkmi vybranými spomedzi bývalých príslušníkov Špeciálnej jednotky Slovenskej pracovnej služby (trojmesačné dobrovoľnícke pracovné nasadenie). Slovenský oddiel mal pôvodne asi 220 mužov. Jednotka sa formovala v posledných septembrových dňoch roku 1944 v Nemcami okupovanej Žiline. Slovenský oddiel najprv viedol strážnu službu pri Budatíne a budoval zákopy pri Varíne, neskôr výcvik smeroval k protipartizánskej službe, najmä nácviku prečesávania lesov a nočných poplachov. Slovenský oddiel bol za súčasť Abwehrgruppe 218 prijatý po úspešných protipartizánskych akciách v priestore Počúvadlo a Jabloňovce-Nová Baňa v druhej polovici 1944[4].

Slovenský oddiel robil protipartizánske akcie už v novembri 1944, no oficiálne sa pričlenili k Edelweissu až v decembri 1944. Stále oporné stanovište mala skupina v Žiline, no v decembri 1944 už[5] sídlom jednotky boli kasárne vybudované v Kremnici v roku 1935[6], ktoré od roku 1957 slúžia ako psychiatrická liečebňa[7], dnes ako Psychiatrická nemocnica Prof. Matulaya v Kremnici[8]. 15. decembra 1944 prebral po Martinovi Kaniokovi velenie slovenského oddielu Ladislav Nižňanský, ktorý skladal prísahu fúhrerovi v Kremnici.[5]

Príslušníci Abwehrgruppe 218 boli dobre vyzbrojení a vybavení. Používali výzbroj nemeckej, československej a sovietskej výroby. Nosili nemecké aj slovenské uniformy. Väčšina mužstva bola vyzbrojená československými puškami vz. 24 menej nemeckými Kar98k. Vojaci boli vyzbrojení aj granátmi a niesli mnoho podporných zbraní, vrátane relatívne veľkého počtu guľometov. Jednotka mala aj mínometnú čatu.

Protipartizánske akcie[upraviť | upraviť zdroj]

Do polovice marca 1945 Abwehrgruppe 218 uskutočnila asi 50 akcií proti povstalcom. Medzi najznámejšie akcie jednotky patrí útok na partizánmi vyprázdnené dediny Kľak (21. januára 1945) a Ostrý Grúň (24. januára 1945). Tieto prepady, pri ktorých došlo k brutálnym masovým vraždám civilného obyvateľstva sú považované za jedny z najbrutálnejších nacistických protipartizánskych akcií na území Slovenska.[9] Medzi významné akcie jednotky patrilo aj zajatie príslušníkov styčných misií západných Spojencov OSS pod vedením poručíka Jamesa Holt Greena a SOE majora Johna Sehmera 26. decembra 1944 v oblasti Veľkého boku v Nízkych Tatrách. Za túto akciu bolo velenie jednotky zvlášť pochválené H. Himmlerom. Ďalšou známou akciou bol prepad partizánov 2. čs. partizánskej brigády 27. februára 1945 v okolí Lubiny, pri ktorom padol veliteľ partizánskej brigády Miloš Uher.

Ústup a porážka[upraviť | upraviť zdroj]

V dôsledku postupu sovietskych, československých a rumunských vojsk bol oddiel stiahnutý smerom na Makov. V jednotke sa množili dezercie, najmä Slovákov. Väčšina Slovákov chcela zostať v krajine a vrátiť sa do svojich domovov, zatiaľ čo Nemci a príslušníci národov ZSSR ustupovali rozhodnutí vzdať sa západným Spojencom. Koncom apríla 1945 sa jednotka presunula do Vsetína, kde spolu s ďalšími nemeckými jednotkami začala ústup smerom na Olomouc-Tábor a napokon 5. mája došla do Českých Budějovíc. Tu bol major Thun-Hohenstein 9. mája 1945 zajatý sovietskymi jednotkami a 12. februára 1946 popravený guľkou do tyla v maďarskom Šoproni.

Súvislosti[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom roku 1944 bol Otto Skorzeny poverený vytvorením takzvaných stíhacích zväzov SS (SS-Jagdverbänd). Tieto zvláštne oddiely mali uskutočňovať protipartizánske akcie a rôzne druhy sabotážnych akcií za nepriateľskými líniami. Na Slovensku a Morave od jari 1945 pôsobil stíhací zväz SS Juhovýchod. Jeho súčasťou bola stíhacia skupina SS Slovensko, ktorá sa skladala z jednotiek okrem Abwehrgruppe 218- Edelweiss z podobných oddielov: SS-Jagdgruppe 232 Slowakei známa ako „Josef“ a oddiel „Schneewitchen“.[10]

Činnosť Edelweissu, ktorého väčšinu tvorili bývalí bielogvardejci a vlasovovci, ale aj zajatí slovenskí povstaleckí vojaci a partizáni, pozostávala najmä z výzvednej činnosti – dostať sa medzi partizánov a ilegálnych pracovníkov a potom ich likvidovať.[11] Abwehrgruppe 218 si na tento účel udržiavala sieť informátorov.[5] Aj samotný Nižňanský sa zapojil do SNP, padol do nemeckého zajatia a potom aktívne kolaboroval s nacistami.

Nižňanského prípad bol v neprítomnosti v roku 1962 riešený Okresným súdom v Banskej Bystrici. V procese zohralo úlohu aj svedectvo očitých svedkov (napr. Repašský), ktorí tvrdili, že sa osobne podieľal na zločinoch spáchaných v Kľaku a Ostrom Grúni. Nižňanský bol odsúdený na trest smrti v neprítomnosti. 24 slovenských vojakov Edelweiss boli v rokoch 1962 a 1963 odsúdený na 12–15 rokov väzenia. Repašský dostal iba 9 rokov,

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Abwehrgruppe 218. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 36.
  2. Potocký, P.. Slovenskí dobrovoľníci v špeciálnych jednotkách Otta Skorzenyho II. [online]. druhasvetova.sk, 01.10.2006, [cit. 2013-08-26]. Dostupné online.
  3. Kauza Nižňanský: Repaský pokračuje v protichodných vyjadreniach [online]. TASR, [cit. 2020-04-14]. Dostupné online.
  4. Stanislav, J. Represálie nacistov a príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy na Slovensku koncom druhej svetovej vojny [online]. muzeumsnp.sk, [cit. 2013-08-26]. Dostupné online.
  5. a b c Abwehrgruppe 218 a Waffen SS na Slovensku : Diskuse o WW2 [online]. https://www.valka.cz, [cit. 2020-04-14]. Dostupné online. (po česky)
  6. Kremnica, Kasárny Kremnica [1935-2011] : Vojenské objekty [online]. https://www.valka.cz, [cit. 2020-04-14]. Dostupné online. (po česky)
  7. V kremnickej psychiatrii sa vystriedali tisícky pacientov, stovky sestier a desiatky lekárov [online]. Pravda.sk, 2019-05-18, [cit. 2020-04-14]. Dostupné online.
  8. Psychiatrická nemocnica Prof. Matulaya v Kremnici [online]. www.pnkca.sk, [cit. 2020-04-14]. Dostupné online.
  9. Lacko, M.: Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava, Slovart, 2008, s. 177
  10. Potocký, P. Slovenskí dobrovoľníci v špeciálnych jednotkách Otta Skorzenyho II.. druhasvetova.sk, 01.10.2006, [cit. 2014-02-09].
  11. Kaniok, Martin: Spomienky na povstanie - Povstanie '44 – je čo oslavovať? [online]. www.29august1944.sk, [cit. 2020-04-15]. Dostupné online.