Adelantado

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Adelantado (špan.) bol titul úradníka v stredovekom Španielsku. V mierovom období bol predstaviteľom práva, počas vojny bol vojenským úradníkom. V 12. storočí počas reconquisty sa takto tituloval veliteľ a správca pohraničného územia.[1] Najstarší známy adelentado bol menovaný v roku 1253 pri rekonquiste územia nazývaného "La Frontera" (Andalúzia).[chýba zdroj]

Conquistadori vykonávajúci tieto funkcie získali obvykle oprávnenie nespútaného vykorisťovania území za to, že spacifikovali dané územie v prospech španielskej koruny. Termín pochádza zo španielskeho por adelantado: postupovať dopredu, ísť v čele. S touto definíciou je možné sa stretnúť v niekoľkých dokumentoch z 11. storočia z Kastílie a Navarry, ktoré však neobsahujú výklad ani rozsah povinností spojených so zastávaným úradom.[chýba zdroj]

Adelantados reprezentovali kráľov Kastílie. Od čias panovania Ferdinanda III. až do XVII. storočia mali vo zverených provinciách prakticky neobmedzenú moc. Pedro Menéndez de Avilés, Adelantado de les Indias za Filipa II. bol pravdepodobne najschopnejším a najznámejším úradníkom toho typu. Alonso Fernández de Lugo slúžil ako adelantado na Kanárskych ostrovoch ku koncu XV. storočia. Iným známym držiteľom toho titulu bol brat Krištofa Kolumba, Bartolomeo, ktorý spravoval Hispaniolu počas bratovej neprítomnosti.[chýba zdroj]

Existovali 3 typy[1]:

  • adelantado mayoros - vládcovia provincií menovaní kráľom
  • adelantado especiales, ktorí sa ďalej delili na adelantado de la corté a adelantado dal rey - predstavitelia najvyššej súdnej moci príslušného územia
  • adelantado de mar - velitelia zámorských výprav

V 14. storočí titul stratil svoj mocenský význam a zmenil sa na čestný.[1]

Neskôr, v období španielskych koloniálnych výprav, conquisty a v XVI. i XVII. storočí, to bol titul najvyššieho úradníka (veliteľa conquistadorov) zastupujúceho španielskeho kráľa v kolónii (predchodcovia vicekráľov).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c adelantado. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 50.