Afganské vzdušné sily

	Afganské vzdušné sily; د افغانستان هوائي ځواک
Krajina	Afganistan
Existencia	1924 – 2001; 2005 – súčasnosť
Typ	vzdušné sily a protivzdušná obrana
Veľkosť	185 lietadiel
Velitelia	generálmajor Abdul Wahab Wardak
Nadradené jednotky	Afganské ozbrojené sily
Vojenská letka
Útočné lietadlá	Mi-35
Dopravné lietadlá	C-27A, Mi-17, Cessna 208

Afganské vzdušné sily (pašt. دافغانستان هوائی ځواک‎) sú leteckou zložkou afganských ozbrojených síl. Boli vybavené mnohými typmi sovietskych lietadiel, vrtuľníkov a leteckej techniky, ako napríklad Suchoj Su-7, Su-17/20, MiG-15/19/21 alebo Mil Mi-8/17. Boli nasadzované v drsných a odľahlých prírodných oblastiach Afganistanu, od hôr až po afganské púšte. Letectvo tejto vojnou zničenej krajiny, kde sovietsku inváziu vystriedala občianska vojna a prevzatie moci Talibanom, bolo takmer úplne zničené a zastarané stroje boli ponechané svojmu osudu. Väčšina zvyšných zachovaných strojov bola zničená v roku 2001, počas operácie „Trvalá sloboda“, vedenej USA a jej spojencami.

História[upraviť | upraviť zdroj]

V máji 1919, počas tretej anglo-afganskej vojny, použila RAF stroj Handley Page V/1500 na bombardovanie palácu v Kábule. Aj napriek malým škodám ktoré napáchal, spôsobil veľký psychologický šok medzi obyvateľstvom mesta. V dôsledku toho podpísal o niekoľko dní afganský kráľ Amanullah Khan mier a začal pracovať na vytvorení vlastných vzdušných síl. Začiatkom 20. rokov 20. storočia obstaral niekoľko lietadiel zo ZSSR, Talianska a Anglicka a vyslal afganských pilotov do sovietskych a talianskych leteckých akadémii, kde mali podstúpiť potrebný výcvik. Vzbura, ktorá vypukla v rokoch 1928 – 1929 sa stala pre mladé afganské letectvo takmer osudnou a viedla k odstúpeniu kráľa Amanullaha. Po obnovení poriadku v krajine bolo prevádzkyschopných len niekoľko sovietskych dvojplošníkov a väčšina ich pilotov – ktorí boli v skutočnosti Sovieti – opustili krajinu. Takmer celé 30. roky 20. storočia bolo afganské letectvo zanedbané a len niekoľko lietadiel sa podarilo udržovať v letuschopnom stave. Na konci 30. rokov zakúpila afganská vláda nové lietadlá, pričom išlo prevažne o ľahké bombardéry britskej a talianskej výroby. V roku 1939 mali vzdušné sily k dispozícii 34 ks letuschopných strojov. Väčšinou išlo o stroje Hawker Hind a IMAM Ro.37. Napriek afganskej neutralite si druhá svetová vojna vybrala svoju daň – začali sa logistické problémy a zahraničné dodávky náhradných dielov boli prerušené. Do roku 1947 sa situácia zmenila natoľko, že hlavnou úlohou afganských vzdušných síl sa stalo vzdušné hliadkovanie proti prípadným teroristickým alebo separatistickým skupinám, operujúcim na zemi. Na tieto úlohy používali zastarané a neefektívne lietadlá. Rok 1955 znamenal pre letectvo novú nádej, vďaka obnoveným vzťahom so Sovietskym zväzom boli dodané nové lietadlá a začal sa sovietsky vplyv na organizáciu vzdušných síl, infraštruktúru a zásobovanie. Afganistan dostal stíhačky MiG-17, bombardéry Il-28 a transportné lietadlá Il-14 a An-2, spolu s cvičnými lietadlami a vrtuľníkmi. Do roku 1960 tak získalo letectvo najmenej 100 strojov, vrátane transportných lietadiel a vrtuľníkov. Afganský personál navštevoval sovietske školy a letecké kurzy. Od polovice 60. do polovice 70. rokov 20. storočia obstaralo letectvo ďalšie stroje MiG-21 a Mi-8. Odvtedy slúžil MiG-21 ako prvolíniový stíhač najmenej ďalších 20 rokov. Vtedajšími hlavnými letiskami boli Kábul, Bagram, Mazar-i-Sharif, Jalalabad a Kandahár. V roku 1973 bývalý ministerský predseda Mohammed Daoud prevzal vládu počas nenásilného prevratu, čím ukončil existenciu monarchie. V tomto období bol zvýšený počet leteckej techniky z 200 na 400 ks. Bolo obstaraných mnoho nových typov: nové modely MiGu-21; stíhacích bombardérov Su-7; transportných An-26 a vrtuľníkov Mi-8. Nové stroje MiG-21 nahradili staré stíhačky MiG-17, An-26 nahradil An-2 a Mi-8 nahradil staré vrtuľníky Mi-4, pochádzajúce ešte z 50. rokov. Táto vláda trvala 5 rokov a skončila jeho smrťou v roku 1978, počas prevratu, ktorý nastolil komunistickú vládu a vznikla Afganská demokratická republika. Koncom roka 1978 začali Afganci otvorene vystupovať proti reformám, ktoré nový komunistický režim zavádzal. V marci 1979, počas povstania v meste Herat, boli na jeho potlačenie nasadené bombardéry Il-28. Napriek svojej zastaranosti spôsobili veľké škody a ich nasadenie boli veľmi efektívne.

Ďalšia dekáda sa začala sovietskou inváziou do Afganistanu v decembri 1979. V tom čase sa zvýšil počet lietadiel až na 500 ks. Na vrchole svojho rozkvetu mali afganské vzdušné sily od 230 do 250 bojových lietadiel, z toho 90 ks MiG-17; 45 ks MiG-21 a najmenej 60 ks Su-7. Z vrtuľníkov to bolo 150 ks Mi-8 a Mi-24 a navyše bližšie nešpecifikovaným počtom dopravných a cvičných lietadiel. Použitie protilietadlových striel Stinger znamenalo obrat vo vojne. V septembri 1986 zostrelili afganskí mudžahedíni 3 z 8 prelietavajúcich vrtuľníkov Mi-24, počas pristávacieho manévru na letisku Jalalabad. Sovieti čoskoro zmenili svoju taktiku, pričom vo väčšine prípadov operovali so svojimi bojovými lietadlami vo väčších výškach, kde boli menej zraniteľné raketami Stinger. V roku 1987 bolo zjavné, že Sovieti sa chcú z Afganistanu stiahnuť. V príprave na stiahnutie Sovieti posilnili afganské letectvo tak, aby mohlo vydržať tlak na režim vedený Dr. Mohammedom Nadžibuláhom. Po odchode Sovietov boli mnohí prekvapení, keď sa jeho režim udržal až do roku 1992. Potom bola vytvorená nová vláda, vedená Burhanuddinom Rabbanim, ktorý za svojho ministra obrany vymenoval Ahmeda Šáha Massouda (Leva z Panšíru). Massoud vymenoval Mohammeda Dawrana – bývalého pilota MiGu-21 a kozmonauta – za veliteľa vzdušných síl.

Počas 90. rokov 20. storočia trpel Afganistan vnútornými mocenskými bojmi medzi vládnymi vojskami v Kábule a mudžahedínmi. Svojho času veľké afganské vzdušné sily boli drasticky zredukované. Istý čas disponovala kontrolou nad afganskými vzdušnými silami Rabbaniho vláda. Generál Dawran odhaduje, že letectvo malo k dispozícii 350 lietadiel, keď v roku 1992 Nadžibulláh prišiel o moc. Do roku 1994, kedy vnikol rozkol medzi Rabbanim a Massoudom, malo podľa spomienok generála Dawrana letectvo k dispozícii okolo 200 lietadiel. Generál Abdul Rašíd Dostum, známy častou zmenou spojencov a najsilnejší militantný vodca v regióne okolo Mazar-e-Sharif, kde bola dislokovaná väčšina lietadiel v strednom Afganistane sa pridal k uzbeckému militantnému vodcovi Hekmatyarovi.

Tým pripravil letectvo o takmer 120 lietadiel – vrátane MiGov-21, Su-7, An-12, An-32, a vrtuľníkov Mi-8 a Mi-17. Jeho základňou sa stali letiská Mazar-e-Sharif a Šerbegan. V troch leteckých súbojoch, ktoré sa odohrali v januári 1994, zničili MiGy-21 patriace Massoudovi dve stroje Su-22 a jeden MiG-21 patriace generálovi Dostumovi. Počas 90. rokov 20. storočia pravidelne vzlietali z letiska Mazar-e-Sharif lietadlá, ktoré bombardovali Kábul.

Prežilo len pár pilotov bývalých afganských vzdušných síl, s takmer rovnakým počtom lietadiel a vrtuľníkov. Väčšina pilotov už dlhú dobu neletela, náhradné diely boli nedostupné stroje boli v úbohom stave. Medzi rokmi 2001 – 2003 v Afganistane neexistovala takmer žiadna letecká aktivita, no to sa už v súčasnosti zmenilo. Medzinárodné bezpečnostné pomocné sily (ISAF) a USA sa snažia vrátiť afganskému letectvu jeho bývalú podobu.

Po páde Talibanu bolo afganské letectvo rozpustené a znovu založené ako súčasť Afganskej národnej armády (ANA), pričom neskôr, v roku 2006 dostalo pomenovanie Letecký zbor Afganskej národnej armády (ANA-AC). Veliteľstvo leteckého zboru sa nachádza na Kábulskom medzinárodnom letisku (KAIA) a v roku 2006 pozostávalo z 400 členného leteckého personálu. Prvým veliteľom vzdušných síl bol generálplukovník Darwan, bývalý pilot afganských vzdušných síl, ktorý bol svojho času kandidátom na prvého afganského kozmonauta. V súčasnosti je veliteľom vzdušných síl generálmajor Abdul Wahab Wardak.

V roku 2008 sa afganské vzdušné sily ešte stále nachádzali v stave reorganizácie a obnovy, pričom mali k dispozícii niekoľko strojov An-32, An-26, útočných vrtuľníkov Mi-17 a Mi-35 a len 3 cvičné prúdové stroje L-39. Množstvo z pilotov tvorili postarší muži a od roku 1992 nedodali letecké akadémia žiadnych nových pilotov. Ako reakcia na túto situáciu bol navrhnutý osemročný plán výcviku nových pilotov a posádok, ktorí by neskôr rozšírili rady afganských vzdušných síl. V septembri 2010 mali vzdušné sily približne 4 000 osôb personálu, pričom cieľom bolo stanovené dosiahnuť počet 8 000. Vybavenie zahŕňalo 27 ks Mi-17 a Mi-8 a 4 ks lietadiel An-32. Tieto mali byť vyradené do konca roka 2010, kvôli ukončeniu rezursov.

Vybavenie[upraviť | upraviť zdroj]

Stroje ktoré prežili občiansku vojnu a oslobodzovanie krajiny sa v súčasnosti nachádzajú na Kábulskom medzinárodnom letisku. Ide hlavne o stroje MiG-21, L-39, vrtuľníky Mi-8, Mi-17, Mi-24 a dopravné lietadlá An-26 a An-32.

Stíhačky[upraviť | upraviť zdroj]

Najmenej 2 stíhačky MiG-21, z ktorých jeden je dvojmiestna cvičná verzia MiG-21UM, prežili vojnu ale boli preletené na zatiaľ neznáme miesto. Je pravdepodobné, že boli uschované v inej krajine a čakajú na svoje vyzdvihnutie Afganistanom. Ďalšie MiGy-21 sa nachádzajú v zanedbanom stave na letiskách a šrotoviskách na území celého Afganistanu.

Stroj MiG-21MF, evidenčného čísla 924, je v lepšom stave, než väčšina ostatných strojov a nachádza sa v blízkosti jednej z budov Kábulského medzinárodného letiska. Ďalším zachovalým lietadlom je cvičný stroj MiG-21UM, evidenčného čísla 578, nachádzajúci sa v múzeu afganských vzdušných síl, v blízkosti centra Kábulu. Na východ od Kábulu sa nachádza obrovské vrakovisko, kde sú umiestnené nefunkčné stroje, ich počet sa odhaduje na 60 ks, zatiaľ čo na leteckej základni Bagram, severne od Kábulu sa zachovali 3 stroje. Sú zoradené severne od americkej základne. Pri vchode Kábulského medzinárodného letiska sa na stojane nachádza stroj Su-20.

V hangároch KAIA sa nachádzajú aj tri kusy L-39 Albatros, pričom jeden z nich (sériové číslo 005) už bol vyradený z prevádzky. Začiatkom roku 2005 boli zvyšné 2 stroje L-39C prevezené do Ruska s cieľom dôkladne opraviť a modernizovať. Boli vrátené koncom roka 2005, v kontajneroch, pomocou stroja Antonov An-124. Do pôvodného stavu boli poskladané ruskými mechanikmi v hangároch Kábulského medzinárodného letiska. Po zostavení podnikli viacero skúšobných letov, aby získali späť certifikáty spôsobilosti k letu. Po splnení tejto úlohy sa ruskí technici vrátili domov a v súčasnosti su obe L-39 vo výzbroji afganských vzdušných síl a plne funkčné.

Vrtuľníky[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti tvorí chrbticu ANA – AC 8 vrtuľníkov Mil Mi-8/17 (registračné čísla: 514,522,565,567,569,570,607,792). Presné označenie verzií týchto strojov nie je známe, no s najväčšou pravdepodobnosťou ide až na jednu výnimku o verziu Mi-8MTV alebo Mi-17. Jeden Mi-8T nie je v súčasnosti letuschopný a bol čiastočne použitý na náhradné diely. Letuschopné vrtuľníky podnikajú pravidelné lety a často sú mimo svojej základne aj niekoľko dní. Počas svojho nasadenia sa zdržujú hlavne v Afganistane, zabezpečujúc prepravné operácie. Okrem strojov Mi-8 je letectvo vybavené aj šiestimi strojmi Mi-24/35. Ich zloženie pozostáva z dvoch Mi-24P a štyroch Mi-24V. Štvorica Mi-24V bola počas roka 2005 podrobená rozsiahlej renovácii. V decembri 2005 boli vrátené afganskému letectvu zrenovované a vo výbornom stave a v budúcnosti budú vykonávať priamu podporu pozemných vojsk ANA.

Prevádzka týchto útočných strojov bola dosiaľ obmedzená, pričom týždenne bolo vykonaných len niekoľko cvičných letov. V priebehu týchto letov sa Mi-24 zdržujú v blízkosti kontrolnej veže KAIA a ich trvanie nepresahuje 20 minút. Mi-24 ale aj Mi-8 patria pod rovnaké veliteľstvo vrtuľníkovej letky.

Dopravné letectvo[upraviť | upraviť zdroj]

Vo vojenskej časti Kábulského medzinárodného letiska sa nachádza opustený Antonov An-12 Cub. Tento stroj je vyradený, jeho súčasti sú viditeľne skorodované, no napriek tomu je možné, že v budúcnosti bude opäť letuschopný. Menšími strojmi dopravného letectva sú 2 Antonovy An-26B (čísla 250 a 278) a tri An-32 (č. 342, 359 a 353). Všetky tieto stroje sú v dobrom stave a podnikajú lety takmer denne, letiac do všetkých častí Afganistanu. Začiatkom roka 2006 boli An-24 (č. 250) a An-32 (č. 350) odovzdané ANA – AF, po renovácii v Tadžikistane. Po dohode afganskej vlády so spojencami, boli koncom roka 2009 zakúpené dopravné lietadlá Alenia C-27A Spartan. Vojenské plány počítajú s dodaním až 20 ks týchto strojov. V súčasnosti zahŕňa 20 lietadiel v štandardnej úprave a 2 moduly, ktoré môžu v prípade potreby 2 stroje upraviť do VIP verzie. Kvôli odlišným manipulačným vlastnostiam môžu byť na VIP verziu prestavané len 2 lietadlá. Všetky afganské C-27A pochádzajú z Talianska, kde boli vyrobené medzi rokmi 1977 – 1985 a ktoré neskôr odkúpila Alenia Aeronautica po tom, čo talianske letectvo zakúpilo stroje C-27J. Kvôli rozličným výrobným štandardom uzatvorený kontrakt špecifikuje podmienku upraviť všetky dodávané C-27A na rovnakú úroveň, s novým autopilotom a balistickou ochranou. Lietadlo C-27A nie je známe ako stroj s jednoduchou údržbou, ale má vynikajúce vlastnosti pri vzlete s krátkych vzletových dráh a jeho použitie v horúcom prostredí a vysokohorskom teréne je overené v praxi. Náhradné diely a údržba je poskytovaná v rámci vojenského programu prostredníctvom USA. Do dnešného dňa bolo doručených 14 z 20 objednaných strojov C-27A a dodávky by mali byť ukončené do konca roka 2012.

Lietadlový park[upraviť | upraviť zdroj]

Lietadlo	Krajina pôvodu	Typ	Verzie	V prevádzke^[1]	Poznámky
Bojové lietadlá
Cessna 208 Caravan	USA	ľahké bojové lietadlo	AC-208	10
Embraer EMB 314 Super Tucano	Brazília	ľahké bojové lietadlo	A-29	15	Ešte ďalšie 3 sú objednané
Transportné lietadlá
Boeing 727	USA	pre osobnú prepravu	727	1
Lockheed C-130 Hercules	USA	transportný	C-130H	4
Cessna 208 Caravan	USA	pokročilý výcvik transportný	C 208B	24
Vrtuľníky
Mil Mi-24	ZSSR	útočný	Mi-35	8
Mil Mi-8	ZSSR	transportný útočný	Mi-8 Mi-17	40
Aérospatiale SA 315B Lama	Francúzsko	viacúčelový	SA 315	3
MD Helicopters MD 500	USA	transportný útočný	MD 530F	61
UH-60 Black Hawk	USA	transportný útočný	UH-60A	9	Do roku 2024 plánujú Spojené štáty dodať Afganistanu minimálne 159 vrtuľníkov UH-60
Bell UH-1 Iroquois	USA	viacúčelový	UH-1H	10
Spolu				185

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

↑ World Air Forces 2020

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Afganské vzdušné sily

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

časopis Combat Aircraft, Ian Allan publishing, European edition Vol.7, No.8
C-27As for the Afghan Air Force [online]. defenseindustrydaily.com, 1.4. 2012, [cit. 2012-05-26]. Dostupné online. (po anglicky)
Forrest L. Marion. The destruction and rebuilding of the Afghan Air force, 1989-2009 [online]. findarticles.com, júl 2010, [cit. 2012-05-26]. Dostupné online. (po anglicky)

Letecký portál

[1] World Air Forces 2020

[1]