Alexander Dubček

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alexander Dubček
slovenský komunistický politik, ústredná osobnosť Pražskej jari
Alexander Dubček
Alexander Dubček, podpis
5. Prvý tajomník ÚV KSČ
V úrade
5. január 1968 – 17. apríl 1969
Predchodca Antonín Novotný Gustáv Husák Nástupca
Biografické údaje
Narodenie 27. november 1921
Uhrovec, Česko-Slovensko
Úmrtie 7. november 1992 (70 rokov)
Praha, Česko-Slovensko
Politická strana KSS (1939 – 1948)
KSČ (1948 – 1970)
VPN (1990 – 1991)
SDSS (1992)
Alma mater Vysoká politická škola v Moskve
Profesia strojný zámočník, riadiaci pracovník
Národnosť slovenská
Vierovyznanie evanjelik
Rodina
Manželka
Anna Borseková († 1990)
Deti Nemenovaný syn († 1947)
Pavol Dubček (1948)
Peter Dubček (1950 – 2011)
Milan Dubček (1953)
Odkazy
Spolupracuj na Commons Alexander Dubček
(multimediálne súbory)

RSDr. Alexander Dubček (* 27. november 1921, Uhrovec – † 7. november 1992, Praha) bol slovenský politik, štátnik a vrcholný predstaviteľ Pražskej jari. Od januára 1968 zastával funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ, v ktorej začal praktizovať ideu „socializmu s ľudskou tvárou“. Tento reformný proces snažiaci sa o demokratizáciu komunistického režimu ukončila 21. augusta 1968 invázia piatich krajín Varšavskej zmluvy do ČSSR. V apríli 1969 Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ nahradil Gustáv Husák, ktorý zaviedol tzv. normalizáciu. Po nežnej revolúcii sa Dubček opäť vracia do politického života ako predseda Federálneho zhromaždenia ČSFR a predseda SDSS.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa roku 1921 v tom istom dome ako Ľudovít Štúr, v budove miestnej školy.

Jeho otec Štefan Dubček bol vyučený stolár, niekoľko rokov pracoval v USA, kde sa stal presvedčeným komunistom. V dvadsiatych rokoch bol jedným zo zakladateľov a funkcionárov KSČ. V Chicagu sa spoznal s matkou Alexandra Dubčeka, Pavlínou (rodená Kobydová). V Amerike sa prebíjala životom ako pomocnica v domácnostiach bohatých mešťanov, neskôr ako kuchárka. Pracovala v krajanských spolkoch i socialistickom robotníckom hnutí, ktoré si dávala do súladu s kresťanskými ideálmi. Po vzniku Československej republiky a narodení staršieho syna Júliusa (1919) sa v roku 1921 rozhodli pre návrat na Slovensko v nádeji že v novej vlasti začne vyhovujúcejší život. Avšak prvá povojnová hospodárska kríza značne schladila ich očakávania. S túžbou po sociálne spravodlivom živote sa odhodlali v roku 1925 so silne ľavicovo zameranými rodičmi, členmi esperantského družstva Interhelpo, do sovietskeho Kirgizska. Zvláštnou zhodou okolností tak Dubčekova rodina žila istý čas aj v USA aj v ZSSR.

Neskôr sa rodina presťahovala z Kirgizska do mesta Gorkij (dnes Nižný Novgorod, Rusko). Roku 1938 sa Dubčekovci vrátili na Slovensko. Alexander Dubček vstúpil v roku 1939 do vtedy ilegálnej KSS.

Vyučil sa za strojného zámočníka a pracoval v Dubnici nad Váhom. V roku 1944 sa spolu s bratom Júliusom so zbraňou v ruke zúčastnili Slovenského národného povstania. V boji bol dvakrát ranený, jeho brata zastrelila nemecká hliadka necelé štyri mesiace pred oslobodením.

Kariéra v KSČ[upraviť | upraviť zdroj]

Po vojne pôsobil v rôznych straníckych funkciách v Trenčíne a Banskej Bystrici. Absolvoval Vysokú školu politickú ÚV KSČ a získal akademický titul doktor sociálno-politických vied (RSDr.). Keďže dobre ovládal ruský jazyk, bol vyslaný do Moskvy aby tam v rokoch 1955 – 1958 študoval politické vedy.

V roku 1953 – 1955 bol vedúci tajomník Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici. Od roku 1958 členom Ústredného výboru KSS. Už v tejto funkcii sa dostal do ostrého rozporu s vtedajším prezidentom ČSSR Antonínom Novotným ohľadom pripravovanej zmeny Ústavy, s ktorou Dubček nesúhlasil. Roku 1959 sa stal tajomníkom ÚV KSČ pre priemysel.

Po konfliktu s Novotným bol premiestnený na Slovensko ale čoskoro sa však do ÚV KSČ vrátil. Keďže v Moskve zažil rehabilitáciu Stalinových obetí, prosazoval rehabilitáciu slovenských komunistov, ktorí boli prenasledovaní v rokoch 1951-53. Dosiahol v roku 1962 ustanovenie takzvanej Kolderovej komisie.

Od roku 1962 bol vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Bratislave. Od roku 1963 zastával post prvého tajomníka ÚV KSS. Výsledky Kolderovej komise boli známe v roku 1963. Na ich základe z funkcií museli odísť viacerí predstavitelia KSČ z 50. rokov (Karol Bacílek a ďalší) a uvoľnil sa priestor pre mladších, reformne orientovaných a menej dogmatických politikov. Dubček presadzoval rehabilitáciu Gustáva Husáka a Vladimíra Clementisa.[1] Práve jeho angažovanosť v práci straníckej rehabilitačnej komisie, kedy sa zoznámil s krutou skutočnosťou politických procesov prvej polovice 50. rokov zohrala významnú úlohu v jeho proreformnej orientácii.[1]

Koncom roku 1967 sa opäť dostali niektorí členovia ÚV KSČ do ostrého rozporu s vtedajším prezidentom a 1. tajomníkom ÚV KSČ ČSSR Antonínom Novotným, ktorý si v decembri 1967 pozval na pomoc sovietskeho vodcu Leonida Brežneva. Ten síce pozvanie okamžite prijal ale Novotného nepodporil.

Ľudia, ktorí sa s Dubčekom dostali do kontaktu, o ňom hovorili ako o nekonfliktnom, priateľskom a usmievavom človeku, ktorý bol vhodným kompromisom medzi táborom reformistov a konzervatívnym krídlom KSČ. Bol predstaviteľom premien, ktoré vtedy pod tlakom verejnosti a udalostí bežali v spoločnosti aj samotnej KSČ už od polovice 60. rokov. Tento proces je nazývaný Pražskou jarou.

V januári 1968 si Dubček sadol na stoličku šéfa KSČ v Prahe. Medzi 3. a 5. januárom 1968 plénum ÚV KSČ rozhodlo oddeliť funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky a zbavilo A. Novotného funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Na menovaní jeho zástupcu sa však predsedníctvo nemohlo dohodnúť. Ako kompromisné riešenie navrhol odvolaný A. Novotný zvoliť Alexandra Dubčeka, ktorý bol zvolený väčšinou jediného hlasu. Dubček chcel pokračovať v liberalizácii režimu, jeho mandát bol však slabý a preto v sporoch s "konzervatívnymi" odporcami sa opierali aj o verejnú mienku.

4. mája 1968 vedenie KS ZSSR pozvalo do Moskvy vedúcich predstaviteľov KSČ a vlády ČSSR na čele s prvým tajomníkom ÚV KSČ Alexandrom Dubčekom. Sovietski čelní predstavitelia sledovali obrodný proces v ČSSR s veľkou nevôľou, pretože sa obávali oslabenia pozícií socialistického bloku na zahraničnopolitickej scéne. Medzitým 29. máj1. júna Ústredný výbor KSČ rokoval o situácii. A. Dubček konštatoval, že sa podarilo získať dôveru občanov v politiku KSČ. Česko-Slovenskí reformisti však nedokázali získať dôveru svojich sovietskych spojencov, ktorí začali od júla aktívne pripravovať vojenský zásah proti ČSSR.

Vstup vojsk Varšavskej zmluvy[upraviť | upraviť zdroj]

V noci z 20. na 21. augusta vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy bez vypovedania vojny vtrhli do ČSSR, obsadili jeho územie a zmocnili sa kontroly štátu. Sovietski vojaci zatkli a odvliekli A. Dubčeka, J. Smrkovského, O. Černíka a ďalších do Moskvy. Prezident ČSSR Ludvík Svoboda (spolu s delegáciou, ktorú tvorili G. Husák, M. Dzúr, B. Kučera, V. Biľak, A. Indra a J. Piller) odletel do Moskvy, kde žiadal, aby sa na rokovaniach zúčastnili Dubček a ostatní uväznení komunistickí predáci. Sovieti pustili iba Dubčeka, Smrkovského, Špačka a Šimona, ktorých z väzenia „v lesoch“ dopravili do Moskvy 24. augusta. Potom prepustili aj ďalších delegátov. Ale tajomník ÚV KSSZ Boris Ponomariov im jasne povedal, že sa budú môcť vrátiť domov iba po podpísaní Sovietmi pripraveného protokolu, či to bude trvať deň, týždeň, dva týždne alebo i mesiac. 27. augusta sa Svoboda, Dubček, Černík, Smrkovský a Špaček smeli vrátiť do Prahy, po tom čo podpísali všetkých pätnásť Sovietmi diktovaných podmienok „Moskovského protokolu“, čo znamenalo ich úplnú kapituláciu. Jediným z predstaviteľov, ktorý nepodpísal bol František Kriegel,

Napriek porážke v Moskve sa Dubček z vysokej politiky dobrovoľne nestiahol, reformne orientovaní predstavitelia požadovali, aby vo funkcii zotrval a tlmil pripravované represálie konzervatívneho krídla v strane. Toto obdobie Dubčekovej kariéry je niekedy vnímané dosť kontroverzne. Dubčekovi kritici mu napríklad vyčítajú, že podpísal neslávne známy „obuškový zákon“. V skutočnosti však Dubček musel „obuškový zákon“ podpísať ako predseda Federálneho zhromaždenia. Sám sa pritom snažil robiť obštrukcie, ktorými chcel minimálne oddialiť prijatie „obuškového zákona“ a zmierniť jeho obsah. Ako poslanec za zákon nehlasoval. Bol tiež vo vysokých funkciách v čase upálenia sa Jana Palacha a následných mnohotisícových demonštráciach proti prítomnosti okupačných vojsk začiatkom roka 1969.

1. januára 1969 podľa zákona o česko-slovenskej federácii, ktorý bol pripravovaný už dlhšie pred vpádom intervenčných vojsk, vznikla Slovenská socialistická republika. 2. januára 1969 predsedníctvo SNR vymenovalo prvú vládu SSR na čele so Štefanom Sádovským. 17. apríla sa v Prahe zišlo plénum ÚV KSČ a zvolilo nové predsedníctvo. A. Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ vystriedal Gustáv Husák. V apríli 1969 bol Dubček odvolaný z funkcie. Od apríla do októbra 1969 pôsobil ako predseda Federálneho zhromaždenia, potom krátko ako veľvyslanec v Turecku. Viacerí od neho očakávali, že využije túto funkciu na emigráciu do zahraničia, čo však neurobil. V roku 1970 bol vylúčený z KSS.[2]

Život v domácom exile[upraviť | upraviť zdroj]

Napokon bol Dubček nútený sa z verejného života úplne stiahnuť. V domácom exile bol prinútený žiť takmer po celé dve desaťročia. V rokoch 1970 – 1985 pracoval za minimálnu mzdu pre podnik Západoslovenské štátne lesy v bratislavských Krasňanoch ako mechanizátor. Bol vylúčený zo všetkých spolkov a organizácií, dokonca aj z tých, v ktorých museli byť zamestnanci v tom čase povinne. Bola mu odňatá vojenská hodnosť aj cestovný pas. Bol zbavený členstva vo Zväze protifašistických bojovníkov, hoci od začiatku sa zapájal do bojov v SNP. Počas normalizácie bola proti nemu vedená zúrivá propagandistická kampaň. Napriek tomu sa A. Dubček svojho presvedčenia nevzdal. Písal obsiahle protestné listy Federálnemu zhromaždeniu, Slovenskej národnej rade, prokuratúre ale a ďalším inštitúciám. Podporoval aktivity Charty 77 hoci občiansku iniciatívu nepodpísal a do aktivít sa nezapájal. Jeho postavenie sa výraznejšie zmenilo po nástupe Michaila Gorbačova k moci, aj keď stále musel žiť v stráženej izolácii.

Krátko pred nežnou revolúciou si ho opätovne začala všímať západná tlač a rozhlasové stanice. Začiatkom roku 1988 uverejnili s ním rozsiahly rozhovor noviny L' Unita, ktorý prevzali mnohé svetové agentúry. Vo Vatikáne ho prijal Ján Pavol II. [3] Po celé normalizačné obdobie bol sledovaný Štátnou bezpečnosťou pod kódovým menom „ESER“. Sledovaný bol aj jeho syn Peter. [4][5] V roku 1985 odišiel do dôchodku. [6] Na jar 1989 navštívil v Prahe dramatika a disidenta Václava Havla po jeho prepustení z väzenia. V novembrových dňoch sa od začiatku zapájal do masových demonštrácií v Prahe i Bratislave, na ktorých niektorí skandovali heslá za jeho zvolenie do funkciu prezidenta republiky.

Hrob Alexandra Dubčeka na Slávičom údolí

Návrat do politiky a smrť[upraviť | upraviť zdroj]

O Dubčekovi sa uvažovalo ako o možnom prezidentovi Česko-Slovenska ale 8. decembra 1989 sa vedenie Občianskeho fóra definitívne zhodlo na kandidatúre o 15 rokov mladšieho Havla. Pre Havla ako kandidáta OF sa vyslovilo 37 členov rozšíreného krízového štábu, 6 sa zdržalo hlasovania.[7] Dubček dostal podporu OF do funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia ČSFR (FZ). K jeho následnému zvoleniu do tejto funkcie však bolo z formálnych dôvodov potrebné presadiť jeho kooptáciu za poslanca FZ. Kandidatúra Václava Havla na prezidenta republiky bola oznámená verejnosti 10. decembra 1989 a  29. decembra 1989 bol zvolený za prezidenta. 28. decembra 1989 bol Dubček zvolený za predsedu FZ. Túto funkciu vykonával do roku1992. Pôsobil v zahraničnej politike ale aj na riešení česko-slovenských problémov. V česko-slovenskej otázke bol Dubček dôsledným zástancom federatívneho riešenia. V roku 1992 sa stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska.

1. septembra 1992 utrpel vážnu dopravnú nehodu pri Humpolci, bol hospitalizovaný v pražskej nemocnici Na Homolce, kde 7. novembra zomrel. Pochovaný je na bratislavskom cintoríne Slávičie údolie.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Zanechal pamäti, ktoré vyšli posmrtne pod názvom Nádej zomiera posledná

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1989 – Sacharovova cena za slobodné myslenie
  • 1990 – Výročná cena za ľudské práva, Medzinárodná skupina pre ĽP, Washington
  • 1991 – Cena za ľudské práva, Svetový židovský kongres, Austrálsky inštitút pre židovské záležitosti, Austrália
  • 1991 – Medzinárodná cena Alfonsa Comína, Barcelona
  • 1991 – Cena Paula Harrisa, Bombay
  • 1991 – Medaila M. R. Štefánika I. triedy za významnú činnosť v domácom i zahraničnom odboji, udelil ÚV Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov
  • 1995 – prezident Michal Kováč mu prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, In memoriam
  • 2000 – Pribinov kríž I. triedy in memoriam za vytrvalý zápas za humanizmus a demokratizáciu života, udelil prezident Rudolf Schuster[8]

Čestné doktoráty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dr.h.c. Universita degli Studi di Bologna (1988);
  • Dr.h.c. Universidad. Complutense de Madrid (1990);
  • Dr.h.c. The American University, Washington (1990);
  • Dr.h.c. Université Libre de Bruxelles (1990);
  • Dr.h.c. University of Dublin, Trinity College, Dublin (1991);
  • Dr.h.c. Univerzita Komenského, Bratislava (1991).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Alexander Dubček / politici minulosti [online]. osobnosti.sk, [cit. 2008-08-05]. Dostupné online.
  2. Veľký, J. a kolektív: Encyklopédia Slovenska I. zväzok A-D. Veda, Bratislava, s. 593
  3. UHER, Ján. Alexander Dubček - Život a doba. Žilina : Vydavateľstvo Oriens Košice, 1999. S. 70.,71.,72..
  4. Vyhodnotenie plnenia hlavných úloh z ročného vykonávacieho plánu po problematikách vnútorného spravodajstva v roku 1988 [online]. upn.gov.sk, 18.01.1989., [cit. 2013-03-27]. Dostupné online.
  5. Plán práce v akcii ESSER za rok 1982 [online]. upn.gov.sk, 30.11.1921, [cit. 2013-03-27]. Dostupné online.
  6. DUBČEK, Alexander. In: Biografický lexikón Slovenska II C-F. Martin : Slovenská národná knižnica, 2004. 696 s. ISBN 80-89023-44-4. s. 341-343.
  7. 17. listopad - Jak se hroutil komunismus [online]. iDNES.cz, [cit. 2017-11-09]. Dostupné online.
  8. www.gymtornala.edu.sk [online]. www.gymtornala.edu.sk, [cit. 2016-11-25]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]