Alexander McQueen

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Alexander McQueen CBE
britský módny návrhár
McQueen v roku 2009
McQueen v roku 2009
Rod. menoLee Alexander McQueen
Narodenie17. marec 1969
Londýn, Anglicko, Spojené kráľovstvo
Úmrtie11. február 2010 (40 rokov)
Londýn, Anglicko, Spojené kráľovstvo
Alma materCentral Saint Martins College of Art and Design
Profesiamódny návrhár, krajčír, podnikateľ
Aktívne roky1992 – 2010
Odkazy
Webstránkaalexandermcqueen.com/
CommonsSpolupracuj na Commons Alexander McQueen

Lee Alexander McQueen CBE (* 17. marec 1969, Londýn, Spojené kráľovstvo – † 11. február 2010, Londýn) bol britský módny návrhár a zakladateľ luxusnej módnej značky Alexander McQueen. V rokoch 1996 – 2001 bol hlavným dizajnérom v Givenchy a od roku 1999 spolupracoval s Gucci. Jeho úspechy v oblasti módy mu vyniesli štyri ocenenia Britský návrhár roka (1996, 1997, 2001 a 2003), ako aj ocenenie Medzinárodný návrhár roka (2003). Vo svete módy bol prezývaný „chuligán“ pre svoje kontroverzné modely, ktoré porušovali konvencie a poburovali verejnosť. Jeho módne prehliadky boli známe pre svoju extravagantnosť, drámu a teatrálnosť.[1] V roku 2010 spáchal samovraždu.[2]

Raný život[upraviť | upraviť zdroj]

Alexander McQueen sa narodil 17. marca 1969 v Lewishame v Londýne ako najmladšie zo šiestich detí škótskeho taxikára a učiteľky spoločenských vied.[3][2] Záujem o oblečenie prejavoval od útleho detstva. Ako trojročný doma kreslil šaty na stenu a prvé pokusy s módou prišli, keď začal šiť šaty svojim trom starším sestrám. V detstve ho fascinovali aj vtáci, bol členom Klubu mladých ornitológov, a tento záujem sa neskôr odrazil aj v jeho kariére, keď sa práve motív vtákov často objavoval na jeho módnych návrhoch.[4]

V šestnástich rokoch odišiel zo školy a prihlásil sa na krajčírsky kurz na Newham College. Stal sa učňom v londýnskom krajčírstve Savile Row a následne sa zamestnal ako rezač v Gieves & Hawkes, jednom z najstarších krajčírstiev na svete, ktoré šilo uniformy pre britské námorníctvo.[5] Vďaka zručnostiam, ktoré nadobudol v týchto tradičných krajčírstvach, získal povesť odborníka na dokonalé šitie na mieru.[6]

Krátko pracoval aj pre divadelných kostymérov Angels and Bermans, kde zhotovil kostýmy pre predstavenia ako Bedári.[3] Ako dvadsaťročný šil pre Romea Gilgiho v Miláne, ale vrátil sa do Londýna, aby nastúpil na vysokoškolské štúdium na Central Saint Martins College of Art and Design.[7] McQueen sa na túto prestížnu umeleckú univerzitu pôvodne prišiel uchádzať o pracovné miesto. Bol na to však príliš mladý, mal iba 21 rokov, a preto mu navrhli, aby sa u nich radšej zapísal na magisterské štúdium.[8] McQueen tam následne získal magisterský titul v odbore módneho návrhárstva. Ako súčasť svojej diplomovej práce navrhol módnu kolekciu s názvom Jack Rozparovač prenasleduje svoje obete. Kolekcia nadchla vplyvnú módnu štylistku Isabellu Blow, ktorá ju celú ihneď od McQueena odkúpila.[9][10] V tom čase McQueen používal ešte svoje prvé krstné meno Lee. Blow ho presviedčala, aby začal používať meno Alexander.[2] McQueen však na meno Lee poberal dávky v nezamestnanosti, za ktoré kupoval látky a bál sa, že takto o dávky príde. Dokonca sa odmietal dať fotografovať z obavy, že by sa fotografie mohli dostať na úrad práce.[11][12] Blow využila svoje kontakty, vzala si ho pod ochranné krídla a pomohla mu v začiatkoch kariéry.[13] Ešte v tom roku, 1992, si McQueen založil vlastnú spoločnosť[14] a Blow ho ubytovala v suteréne svojho domu v londýnkej štvrti Belgravia. V roku 1993 sa odsťahoval, aby si otvoril vlastné štúdio na Hoxton Square, čo bola zóna, kde sídlili aj ďalší začínajúci dizajnéri ako Hussein Chalayan či Pauric Sweeney.[15]

Oblek ušitý McQueenom v mladosti

Kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

McQueenovu prvú módnu kolekciu po promóciách s názvom Taxikár, inšpirovanú filmom Martina Scorseseho, zorganizoval British Fashion Council a predstavil ju na stojanoch na šaty v malej miestnosti hotela Ritz.[13] V tejto kolekcii sa prvýkrát objavil McQueenov kontroverzný model nohavíc s veľmi nízkym, vykrojeným pásom tesne nad ohanbím, ktoré zozadu odhaľovali časť zadku, tzv. bumsters. Po skončení prehliadky niekto všetky modely ukradol.[16]

K ďalším z mnohých kontroverzí, ktoré charakterizovali ranú tvorbu McQueena, patrilo, že tam, kde iní návrhári prišívajú logo svojej značky, McQueen prišíval pramene svojich vlasov uložené v plastovom štítku. Bol to jeho odkaz na viktoriánsku éru, kedy sa dary s prameňom vlasov kupovali pre prostitútky.[17]

Prvá McQueenova módna prehliadka sa konala v Bluebird Garage v londýnskej štvrti Chelsea v roku 1993.[18][19] Išlo o kolekciu na jar a leto s názvom Nihilizmus. Modelky na móle predvádzali priesvitné oblečenie s čiastočne obnaženým zadkom a nalíčené tak, aby vyzerali zbité a zakrvavené.[20] The Independent opísal prehliadku ako „divadlo krutosti“ a „hororovú šou“ a McQueen vo svete módy získal prezývku „l'enfant terrible“ (chuligán).[1][21] McQueenove „bumsters“ viedli k trendu nohavíc s nízkym pásom, k čomu dopomohla aj speváčka Madonna, ktorá sa v nich v roku 1994 objavila na MTV.[6][22]

„Chcel som predĺžiť telo, nie len ukázať zadok. Pre mňa je tá časť tela — nie samotný zadok, ale ten koniec chrbtice — najerotickejšou časťou ľudského tela.“
– Alexander McQueen pre GQ, 1996[23]

Téma deštrukcie a násilia spojeného s nahotou priťahovala McQueena počas celej kariéry.[24] Na svojej tretej prehliadke v roku 1995, kde predstavil kolekciu Vtáci, modelky vyzerali ako obete autonehody – mali na sebe odtlačky pneumatík a na očiach farebné kontaktné šošovky. Mali pripomínať kŕdeľ vtákov, do ktorého narazí auto v plnej rýchlosti, čo bolo inšpirované scénou z filmu Alfreda Hitchcocka.[25] V tom istom roku vyvolal celosvetové pobúrenie aj svojou prehliadkou zimnej kolekcie. Témou prehliadky bolo znásilnenie. Modelky predvádzali kolekciu v dotrhaných odevoch, špinavé od krvi,[26] niektoré mali priesvitný plastový korzet, pod ktorým sa im na koži držali skutočné červy – dlhé pásomnice špinavé od hliny. Tento korzet je dnes spolu s červami vystavený v Metropolitnom múzeu umenia.[27] McQueen bol obvinený z mizogýnie a glamorizácie znásilnenia, proti čomu sa ohradil tvrdením, že témou prehliadky bolo obrazné znásilnenie Škótska Anglickom.[28] Na adresu obvinení z mizogýnie reagoval slovami, že jeho cieľom bolo vyvolať v mužoch strach zo žien, ktoré oblieka.[9][26] Až oveľa rokov neskôr sa McQueen priznal, že bol ako dieťa obeťou sexuálneho zneužívania zo strany sestrinho manžela, čo sa odrážalo na jeho tvorbe.[29] V nasledujúcom roku mu bolo udelené ocenenie Britský návrhár roka.[30]

V roku 1997 navliekol polonahú čiernu modelku na svojej prehliadke do štvorcovej kovovej konštrukcie pripomínajúcej okovy. Konštrukcia jej pripútala kolená k lakťom tak, že jej sťažovala pohyb a musela kráčať zhrbená, šklbala hlavou, rukami.[9] Ku kritike, že McQueen svojimi teatrálnosťami ponižuje ženy, pribudli obvinenia z rasizmu. Média prehliadku označili za „oslavu otroctva“ a „zvrátenú“, čo iba upevnilo McQueenovu reputáciu.[31] McQueen však označenie „zvrátený“ považoval za veľký kompliment. Znovu získal ocenenie Britský návrhár roka.[32]

V nasledujúcom roku usporiadal prehliadku, ktorej koncept mal byť založený na akte močenia na ženu počas sexu. Prehliadku chcel pomenovať Zlatá sprcha. Kvôli námietkam sponzora od tohto názvu upustil a nakoniec ju pomenoval Bez názvu.[33] Koncept sexuálneho aktu však ponechal. Na predvádzacom móle osvietenom dozlata padal na modelky hustý dážď, kráčali premočené v bielych priesvitných obtiahnutých šatách, po tvári im stekal výrazný čierny mejkap.[34] Médiá McQueena označili za úchylného. Nasledovali prehliadky s modelkou stojacou uprostred ohnivého kruhu, modelkou s amputovanými nohami s protézami ručne vyrezanými z dreva, korzety z hliníkových kruhov, ako aj sexualizované verzie tradičných odevov islamských žien.[35][36][37][38] Spolu s pribúdajúcou kritikou však rástla aj jeho cena a popularita. McQueen sa stal vyhľadávaným návrhárom hudobných umelcov, pre ktorých šil extravagantné kostýmy na vystúpenia, v deväťdesiatich rokoch medzi nich patril napríklad David Bowie, Madonna či islandská speváčka Björk.[39]

V roku 1996 bol vymenovaný za hlavného návrhára v Givenchy, značke známej elegantnou módou, kde nahradil Johna Galliana, ktorý odišiel do Dioru.[40] Jej zakladateľ, Hubert de Givenchy, označil príchod McQueena za „totálnu katastrofu“.[41] McQueenova debutová show pre Givenchy, jarná kolekcia 1997, obsahovala zlaté a biele vzory inšpirované gréckou mytológiou. U kritikov sa stretla s neúspechom v porovnaní s chválou, ktorej sa dostalo debutovej kolekcii Johna Galliana pre Dior. Sám McQueen neskôr označil svoju kolekciu za „mizernú“.[42][43] Jeho tvorba pre Givenchy bola umiernenejšia než jeho predchádzajúce kolekcie, hoci do nej vnášal prvky rebelantstva.[44] Toto obdobie však bolo poznačené jeho napätým vzťahom s Hubertom de Givenchym, čo nakoniec vyústilo do McQueenovho odchodu v marci 2001.[40] McQueen tvrdil, že Givenchy obmedzoval jeho kreativitu, a ešte skôr ako mu skončila zmluva, nadviazal spoluprácu s konkurenčnou značkou Gucci.[2] Módny dom Gucci odkúpil 51 % McQueenovej spoločnosti, pričom McQueen zostal jej kreatívnym riaditeľom a zároveň sa mohol ďalej venovať aj svojej vlastnej značke.[45] V novom miléniu ju rozšíril o parfumy, doplnky, okuliare, tenisky a prvýkrát aj samostatnú pánsku kolekciu odevov. Otvoril si butiky vo svetových metropolách a pokračoval v škandalóznych módnych prehliadkach.[46][47] V roku 2003 uviedol na trh šatku s motívom lebiek, ktorá patrí k jeho najznámejším a najviac falšovaným návrhom.[6] Toho roku sa štvrtýkrát stal Britským návrhárom roka a prvýkrát obdržal aj ocenenie Medzinárodný návrhár roka. O necelý mesiac neskôr mu britská kráľovná Alžbeta II. pri príležitosti oficiálnych osláv svojich narodenín udelila Rád britského impéria.[48] V roku 2004 získal cenu pre Najlepšieho návrhára mužskej módy.[49] V roku 2006 uviedol na trh značku McQ, cenovo dostupnejšiu, rebelantskú módu zameranú na mladých ľudí.[32]

Posledné diela McQueena z posmrtnej jesennej kolekcie 2010.

Posledné vystúpenie Alexandra McQueena na módnej prehliadke sa konalo na Parížskom týždni módy 6. októbra 2009, kde sa jeho kolekcia Platónova Atlantída stala historicky prvou módnou prehliadkou na svete, ktorá sa vysielala naživo cez internet.[44] V jej závere vystúpila speváčka Lady Gaga so svojím novým singlom „Bad Romance“.[50] Nedokončené návrhy, ktoré po McQueenovi zostali po jeho smrti v roku 2010, dokončili členovia jeho teamu a predstavili ich iba vybraným hosťom a hŕstke redaktorov módnych magazínov počas tohoročného Parížskeho týždňa módy. Kolekcia dostala neoficiálny názov Anjeli a démoni.[51] Zúčastnení hostia sa vyjadrili, že sa na ňu ťažko pozeralo, lebo na nej bolo vidieť McQueenovu posadnutosť motívmi posmrtného života.[52]

Módny dom Gucci po jeho smrti potvrdil, že značka Alexander McQueen bude naďalej existovať, a McQueena na mieste kreatívneho riaditeľa nahradila jeho dlhoročná „pravá ruka“, spolupracovníčka Sarah Burton.[53] V septembri 2010 v Paríži predstavila svoju prvú dámsku kolekciu.[54] Počet butikov značky Alexander McQueen sa vo svete do konca roka 2020 rozšíril na 100, pričom tržby sa v roku 2020 odhadovali na 500 miliónov eur.[55]

K patrónom Alexandra McQueena patrili mnohé speváčky, hollywoodske herečky a známe osobnosti ako Nicole Kidman, Penélope Cruz, Sarah Jessica Parker, Rihanna, Janet Jackson či Cameron Diaz.[56][1] V posledných rokoch života k jeho najvýraznejším klientom patrila americká speváčka Lady Gaga, boli blízkymi priateľmi a obaja jeden druhého nazývali svojou múzou.[57] McQueen je autorom mnohých kontroverzných šiat, v ktorých sa objavila na odovzdávaní hudobných cien či extravagantných kostýmov, v ktorých vystupovala v rámci koncertného turné a v hudobných videoklipoch.[58][59] Aj po jeho smrti zostala verná jeho značke, tvrdí, že ju k písaniu skladieb inšpiruje zo záhrobia, v McQueenovom kostýme sa zúčastnila aj prezidentskej volebnej kampane Joea Bidena v roku 2020.[60][61][62][63]

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Oznam o McQueenovej smrti bol zverejnený v popoludňajších hodinách dňa 11. februára 2010. Ráno ho jeho domáca našla obeseného opaskom v šatníku jeho londýnskeho domu.[7][41] Privolaní záchranári na mieste konštatovali smrť.[64]

Podľa Davida LaChapella bol McQueen pred smrťou nešťastný a užíval drogy. Posledné tri roky života mal diagnostikovanú úzkostnú poruchu a depresiu a mal už za sebou dva neúspešné pokusy o samovraždu predávkovaním liekmi, ku ktorým došlo v máji a júli 2009.[65][66]

Zanechal list na rozlúčku, v ktorom stálo: „Postarajte sa o mojich psov, mrzí ma to, ľúbim vás, Lee.“[41] Londýnska polícia odkaz nepovažovala za podozrivý a nepotvrdila, že išlo o samovraždu.[64] Súdom nariadená pitva ukázala, že príčinou smrti bolo udusenie v dôsledku obesenia.[67] Vyšetrovanie bolo ukončené 28. apríla 2010 so záverom, že šlo o samovraždu. Laboratórne testy odhalili v jeho krvi značné množstvo kokaínu, liekov na spanie a antidepresív.[68]

McQueenova samovražda sa dáva do súvislosti s úmrtím jeho matky, ku ktorému došlo len deväť dní predtým, než si siahol na život.[69]

Jeho popol bol rozptýlený na škótskom ostrove Skye, odkiaľ pochádzal jeho otec.[70] Spomienkového obradu, ktorý sa konal v Londýne, sa zúčastnilo 2 500 známych osobností zo sveta šoubiznisu a módy.[52]

McQueen v závete odkázal časť majetku svojim psom a psím útulkom.[71]

Experiment: módne doplnky vyrobené z McQueenovej ľudskej kože[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2016, šesť rokov po jeho smrti, bola McQueenova DNA použitá na výrobu módnych doplnkov z ľudskej kože vyvinutej v laboratóriu.[72] Jeho rodičia tento experiment odsúdili, avšak vyhlásili, že je to presne niečo, s čím by on sám súhlasil. Cieľom experimentu bolo poukázať na chýbajúcu legislatívu, ktorá by zabránila zneužívaniu biologických informácii veľkými korporáciami za účelom zisku. Autorkou experimentu bola vysokoškolská študentka Tina Gorjanc, ktorá McQueenovu DNA získala z prameňa vlasov, ktoré v deväťdesiatych rokoch prišíval do štítku na svoje modely ako logo značky. McQueenovu ľudskú kožu, ktorú z jeho DNA vyvinula, si dala patentovať, aby ukázala, že neexistuje zákon, ktorý by zneužívaniu ľudského genetického materiálu na komerčné účely zabránil.[73][72][74]

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

McQueen bol gej, čo podľa vlastných slov vedel od šiestich rokov: „Vyšiel som z matkinej maternice rovno na Dúhový pochod.“[75] V roku 2000 uzavrel manželstvo s režisérom Georgeom Forsythom na Ibize, za družičku mu išla topmodelka Kate Moss. Zväzok však nebol právoplatný, pretože Španielsko, ku ktorej ostrov Ibiza patrí, v tom čase neuznávalo manželstvá osôb rovnakého pohlavia. O rok nato sa rozišli a zostali blízkymi priateľmi.[76]

V kritikmi ocenenom[77] dokumentárnom filme s názvom McQueen, ktorý mal premiéru osem rokov po jeho smrti, zaznelo tvrdenie, že McQueen bol HIV pozitívny, jeho rodičia to však popreli.[11][78]

Chronológia[upraviť | upraviť zdroj]

Chronologický zoznam módnych prehliadok usporiadaných počas McQeenovho života a jeho 36 kolekcii vrátane diplomovej práce a posmrtnej kolekcie:

  • Záverečná práca 1992 – Jack The Ripper Stalks His Victims[79]
  • Jeseň/zima 1993 – Taxi Driver [79]
  • Jar/leto 1994 – Nihilism[79]
  • Jeseň/zima 1994 – Banshee[79]
  • Jar/leto 1995 – The Birds[79]
  • Jeseň/zima 1995 – Highland Rape[80]
  • Jar/leto 1996 – The Hunger[80]
  • Jeseň/zima 1996 – Dante
  • Jar/leto 1997 – Bellmer La Poupee
  • Jeseň/zima 1997 – It's A Jungle Out There
  • Jar/leto 1998 – Untitled (pôvodný názov: The Golden Shower)
  • Jeseň/zima 1998 – Joan
  • Jar/leto 1999 – No. 13[81]
  • Jeseň/zima 1999 – The Overlook
  • Jar/leto 2000 – Eye
  • Jeseň/zima 2000 – Eshu
  • Jar/leto 2001 – Voss
  • Jeseň/zima 2001 – What A Merry-Go-Round
  • Jar/leto 2002 – The Dance of The Twisted Bull
  • Jeseň/zima 2002 – Supercalifragilistic
  • Jar/leto 2003 – Irere
  • Jeseň/zima 2003 – Scanners
  • Jar/leto 2004 – Deliverance
  • Jeseň/zima 2004 – Pantheon ad Lucem
  • Jar/leto 2005 – It's Only a Game
  • Jeseň/zima 2005 – The Man Who Knew Too Much
  • Jar/leto 2006 – Neptune
  • Jeseň/zima 2006 – The Widows of Culloden
  • Jar/leto 2007 – Sarabande
  • Jeseň/zima 2007 – In Memory of Elizabeth Howe, Salem, 1692
  • Jar/leto 2008 – La Dame Bleue
  • Jeseň/zima 2008 – The Girl Who Lived in the Tree
  • Jar/leto 2009 – Natural Dis-tinction Un-natural Selection
  • Jeseň/zima 2009 – The Horn of Plenty
  • Jar/Leto 2010 – Plato's Atlantis
  • Jeseň/zima 2010 – Angels & Demons

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c ONLINE. Profile: Alexander McQueen, the ‘hooligan’ of English fashion. The Times (The Times), 2010-02-11. Dostupné online [cit. 2022-02-04]. ISSN 0140-0460. (po anglicky)
  2. ↑ a b c d Obituary: Fashion king Alexander McQueen. BBC Nwes (BBC), 2010-02-11. Dostupné online [cit. 2022-02-04]. (po anglicky)
  3. ↑ a b Boy done good [online]. the Guardian, 2005-09-19, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. ↑ Boy done good [online]. the Guardian, 2005-09-19, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ NAST, Condé. GQ Savile Row Guide: Alexander McQueen [online]. British GQ, 2016-05-26, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. ↑ a b c VAIDYANATHAN, Rajini. Six ways Alexander McQueen changed fashion. BBC News Magazine (BBC), 2010-02-12. Dostupné online [cit. 2022-02-04]. (po anglicky)
  7. ↑ a b Fashion designer Alexander McQueen dies aged 40 [online]. the Guardian, 2010-02-11, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. ↑ NAST, Condé. Bobby Hillson [online]. British Vogue, 2010-08-06, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. ↑ a b c Fierce, feathered and fragile: how Alexander McQueen made fashion an art [online]. the Guardian, 2015-03-07, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. ↑ Alex McQueen and Isabella Blow - Telegraph [online]. fashion.telegraph.co.uk, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online.
  11. ↑ a b 14 Revelations from the New Alexander McQueen Documentary [online]. W Magazine, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  12. ↑ Genius of Alexander McQueen: How the boy from Stratford become the [online]. The Independent, 2010-09-16, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  13. ↑ a b GLEASON, Katherine. Alexander McQueen : Evolution. [s.l.] : [s.n.], 2017. Dostupné online. ISBN 978-1-63106-444-9. S. 10.
  14. ↑ Alexander McQueen Trading Ltd [online]. Bloomberg, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online.
  15. ↑ BLOW, Detmar. Blow by Blow : the story of Isabella Blow. New York : It Books, 2010. (1st U.S. ed.) Dostupné online. ISBN 978-0-06-202087-1.
  16. ↑ THE-WIDOWS-OF-CULLODEN. Taxi Driver, A/W 1993 [online]. [Cit. 2022-02-04]. Dostupné online.
  17. ↑ STORIES Alexander McQueen 1992 “Hair Labels” [online]. 2020-03-19, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  18. ↑ NAST, Condé. 25 Most Iconic Moments Of London Fashion Week [online]. British Vogue, 2009-08-24, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  19. ↑ FEITELBERG, Rosemary; FEITELBERG, Rosemary. Rare Alexander McQueen Backstage Photos Revealed [online]. 2016-11-03, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  20. ↑ Alexander McQueen’s best catwalks moments [online]. 2018-02-11, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  21. ↑ HUME, Marion. McQueen's Theatre of Cruelty [online]. 22 October 2003. Dostupné online.
  22. ↑ TASHJIAN, Rachel. From McQueen to McDonald's, a History of Low-Rise Jeans [online]. 2018-03-08, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  23. ↑ HYL, Véronique. Watch McQueen’s ’90s Shows in Their Entirety [online]. The Cut, 2015-04-16, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  24. ↑ NAST, Condé. Alexander McQueen Spring 1995 Ready-to-Wear Collection [online]. Vogue, 1994-10-10, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  25. ↑ THOMAS, Dana. Revisiting the Show That Launched Alexander McQueen’s Career [online]. The Cut, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  26. ↑ a b NAST, Condé. Alexander McQueen [online]. Vogue, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  27. ↑ BATEMAN, Kristen V.. Alexander McQueen’s Worm Corset [online]. 2021-01-08, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  28. ↑ Infamous Alexander McQueen ‘Rape’ designs for sale [online]. www.scotsman.com, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  29. ↑ AUGUST 09, Colleen Kratofil; PM, 2018 02:05. How Alexander McQueen's Childhood Sexual Abuse Affected His Life - and His Controversial Fashion Designs [online]. PEOPLE.com, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  30. ↑ NAST, Condé. Designer Of The Year - Then And Now [online]. British Vogue, 2009-12-03, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  31. ↑ Alexander McQueen: The Lion, The Witch and The Show [online]. 2020-05-18, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  32. ↑ a b FISCHER, Bernd. Remembering Alexander McQueen At 50 [online]. GQ Middle East, 2019-03-11, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online.
  33. ↑ Alexander McQueen: The catwalk was a stage for the designer's [online]. The Independent, 2015-02-27, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  34. ↑ NAST, Condé. Alexander McQueen Spring 1998 Ready-to-Wear Collection [online]. Vogue, 1997-09-29, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  35. ↑ NAST, Condé. 11 Years On: Remembering Alexander McQueen’s Most Fantastical Catwalk Moments [online]. British Vogue, 2019-03-14, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  36. ↑ Prosthetic legs [online]. [Cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  37. ↑ ‘Coiled’ corset [online]. [Cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  38. ↑ DAZED. Alexander McQueen’s greatest catwalk moments [online]. Dazed, 2016-02-21, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  39. ↑ NAST, Condé. David Bowie, Alexander McQueen, and the Making of That Iconic 90s-Era Union Jack Coat [online]. Vanity Fair, 2016-01-11, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  40. ↑ a b THOMAS, Dana. Gods and kings : the rise and fall of Alexander McQueen and John Galliano. New York, New York : [s.n.], 2016. Dostupné online. ISBN 0-14-312839-6.
  41. ↑ a b c Renegades Of Fashion: Alexander McQueen — “It’s a Jungle Out There” [online]. 2015-12-10, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  42. ↑ THOMAS, Dana. 20 Years Ago, Alexander McQueen Made Fashion History [online]. Town & Country, 2017-02-23, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  43. ↑ NAST, Condé. Isabella Blow and Alexander McQueen: Fashion’s Muse and Master [online]. Vanity Fair, 2014-08-07, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  44. ↑ a b V&A · Alexander McQueen – an introduction [online]. Victoria and Albert Museum, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  45. ↑ McQueen move fuels fashion feud [online]. the Guardian, 2000-12-05, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  46. ↑ GLEASON, Katherine. Alexander McQueen : Evolution. [s.l.] : [s.n.], 2017. Dostupné online. ISBN 978-1-63106-444-9.
  47. ↑ McQueen: beloved bad boy of British fashion [online]. The Independent, 2010-02-11, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  48. ↑ STAFF, W. W. D.; STAFF, W. W. D.. The Queen and McQueen [online]. 2003-06-17, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  49. ↑ Alexander McQueen, A True Master [online]. 2010-02-11, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  50. ↑ KEIRANS, Maeve. Watch Lady Gaga Talk About Her McQueen-Filled 'Bad Romance' Video Frame-By-Frame [online]. MTV News, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  51. ↑ Alexander McQueen's last collection unveiled on Paris catwalk [online]. the Guardian, 2010-03-09, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  52. ↑ a b Alexander McQueen biography [online]. Catwalk Yourself, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online.
  53. ↑ JONES, Nina; JONES, Nina. Sarah Burton Named Creative Director at Alexander McQueen [online]. 2010-05-27, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  54. ↑ NAST, Condé. Alexander McQueen's Successor, Sarah Burton, on Taking the Brand Beyond Its Dark Past [online]. Vogue, 2017-02-15, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  55. ↑ INDVIK, Lauren. Emmanuel Gintzburger on Alexander McQueen’s ‘record’ year. Financial Times, 2021-04-22. Dostupné online [cit. 2022-02-05].
  56. ↑ ORLOFF, Brian; FEBRUARY 11, Simon Perry Updated; AM, 2010 10:30. Alexander McQueen Found Dead [online]. PEOPLE.com, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  57. ↑ DODES, Rachel. Lady Gaga Was Alexander McQueen's 'Unofficial Muse'. Wall Street Journal, 2010-02-11. Dostupné online [cit. 2022-02-05]. ISSN 0099-9660. (po anglicky)
  58. ↑ Lady Gaga Dances In Alexander McQueen's 10-Inch Stilettos (PHOTOS, VIDEO) [online]. HuffPost, 2010-03-18, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  59. ↑ STAFF, Billboard; STAFF, Billboard. Lady Gaga: I Channeled Alexander McQueen to Write ‘Born This Way’ [online]. 2011-04-13, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  60. ↑ NAST, Condé. Lady Gaga’s Alexander McQueen Tailoring Is Her Most Commanding Campaign Trail Look [online]. British Vogue, 2020-11-03, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  61. ↑ NAST, Condé. Of Course Gaga Is The First To Wear McQueen’s Sparkly Tights [online]. British Vogue, 2021-11-12, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  62. ↑ BAILEY, Alyssa. Lady Gaga Went Full Audrey Hepburn in aBlack Gown and Giant Diamonds at the 2019 Oscars [online]. ELLE, 2019-02-25, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  63. ↑ DONOVAN, Louise. Lady Gaga Wore A Diamond Worth £23 Million To The Oscars Tonight [online]. ELLE, 2019-02-25, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  64. ↑ a b Designer Alexander McQueen dies. BBC News (BBC), 2010-02-11. Dostupné online [cit. 2022-02-04]. (po anglicky)
  65. ↑ Alexander McQueen hanged himself after taking drugs [online]. the Guardian, 2010-04-28, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  66. ↑ McQueen took drugs before suicide. BBC News (BBC), 2010-04-28. Dostupné online [cit. 2022-02-05]. (po anglicky)
  67. ↑ Designer McQueen 'hanged himself'. BBC News (BBC), 2010-02-17. Dostupné online [cit. 2022-02-05]. (po anglicky)
  68. ↑ NAST, Condé. McQueen Inquest Verdict [online]. British Vogue, 2010-04-28, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  69. ↑ Alexander McQueen's death mourned by fashion world [online]. the Guardian, 2010-02-12, [cit. 2022-02-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  70. ↑ How Alexander McQueen's Skye ancestry shaped his fashion legacy [online]. www.scotsman.com, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  71. ↑ Alexander McQueen leaves money for dogs to be pampered. BBC News, 2011-07-26. Dostupné online [cit. 2022-02-05]. (po anglicky)
  72. ↑ a b A human skin handbag is not fashion – it's a crime [online]. the Guardian, 2016-07-19, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  73. ↑ SPEDDING, Emma. Meet the designer using Alexander McQueen's DNA to create a fashion collection. The Telegraph, 2016-07-15. Dostupné online [cit. 2022-02-05]. ISSN 0307-1235. (po anglicky)
  74. ↑ FISHER, Lauren Alexis. Alexander McQueen's Skin is Being Used To Make A New Collection of Bags & Leather Jackets [online]. Harper's BAZAAR, 2016-07-18, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  75. ↑ VOGUE. MCQUEEN'S PARADE [online]. British Vogue, [cit. 2022-02-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  76. ↑ Alexander McQueen obituary [online]. the Guardian, 2010-02-11, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  77. ↑ McQueen [online]. [Cit. 2022-02-07]. Dostupné online.
  78. ↑ Parents’ anguish at Alexander McQueen HIV 'lie’ in new book [online]. www.telegraph.co.uk, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online.
  79. ↑ a b c d e WILCOX, Claire. Alexander McQueen. London : V&A, 2015. Dostupné online. ISBN 978-1-85177-827-0. S. 304-306.
  80. ↑ a b NAST, Condé. Alexander McQueen Spring 1996 Ready-to-Wear Collection [online]. Vogue, 1995-10-23, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)
  81. ↑ V&A · Fashion in Motion: Alexander McQueen [online]. Victoria and Albert Museum, [cit. 2022-02-05]. Dostupné online. (po anglicky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Alexander McQueen na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Alexander_McQueen&oldid=7797260“