Alexandr Sergejevič Puškin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Alexander Puškin)
Alexandr Sergejevič Puškin
spisovateľ, básnik, dramatik
Alexandr Sergejevič Puškin
Osobné informácie
Narodenie6. jún 1799
 Moskva, Ruské impérium
Úmrtie10. február 1837 (37 rokov)
 Sankt Peterburg, Ruské impérium
Národnosťruská
Ovplyvnený
Ovplyvnil
PodpisAlexandr Sergejevič Puškin, podpis (z wikidata)
Odkazy
Projekt
Guttenberg
Alexandr Sergejevič Puškin
(plné texty diel autora)
Spolupracuj na CommonsAlexandr Sergejevič Puškin
(multimediálne súbory na commons)

Alexandr Sergejevič Puškin (rus. Алекса́ндр Серге́евич Пу́шкин; * 6. jún 1799, Moskva – † 10. február 1837, Petrohrad) bol ruský romantický básnik a prozaik.

Život a dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Po otcovi Sergejovi Ľvovičovi pochádzal zo starého šľachtického rodu, matka Nadežda Osipovna bola vnučkou černocha Ibrahima Hannibala, krstného syna a obľúbenca cára Petra Veľkého. Mal ešte dvoch súrodencov: sestru Oľgu a brata Leva. Už ako dieťa mal rád knihy a zaujímal sa o literatúru. V roku 1811 vstúpil do lýcea v Cárskom sele, prestížneho učilišťa pre budúcu ruskú elitu. Tam sa začína rozvíjať jeho básnický talent. V roku 1817 zložil maturitné skúšky a zamestnal sa na ministerstve zahraničných vecí.

V Petrohrade vstupuje do literárneho spolku Arzamas a dostáva sa do víru veľkého sveta, spoznáva liberálne myšlienky prichádzajúce z Francúzska. Schádza sa so spolkom Zelená lampa. Od intímnej lyrickej tvorby prechádza k básňam oslavujúcim slobodu ducha a mysle. V roku 1820 bol z Petrohradu vypovedaný pre svoje satirické básne. Istý čas žil na juhu Ruska a na rodinnom statku pri Pskove. Cestuje po Kryme a Kaukaze. V Kišiňove nadväzuje kontakty s neskoršími dekabristami. Ešte v ten istý rok vyšla jeho lyrická poéma Ruslan a Ľudmila a zároveň dokončuje poému Kaukazský zajatec.

Puškinova podobizeň na jednorubľovej minci.

V roku 1823 je po intervenciách priateľov preložený do Odesy pod kuratelu kniežaťa Voroncova. Píše poému Bachčisarajská fontána a Cigáni. Začína písať svoje vrcholné dielo – Eugena Onegina. V roku 1825 dokončil tragédiu Boris Godunov, žartovnú poému Gróf Nulin a ďalej pokračuje v písaní Eugena Onegina.

V decembri 1825 umrie cár Alexander I. a v Petrohrade vypukne povstanie dekabristov, zhodou náhod sa ho však Puškin nemôže zúčastniť. V roku 1826 mu nový cár Mikuláš I. povolil pobyt v Moskve, kde Puškin žil pod dohľadom polície a pracoval ako cárov osobný cenzor. Cár odmieta Puškinovu stať O ľudovej výchove, v ktorej sa Puškin snažil pomôcť svojim uväzneným a vyhnaným priateľom – dekabristom; a taktiež cár nepovolí vydať Borisa Godunova.

Neskôr, v roku 1827, sa púšťa do písania románu o svojom pradedovi – Černoch Petra Veľkého. O dva roky na to vydáva poému Poltava a vydáva sa na svoju druhú cestu po Kaukaze. V apríli 1830 žiada o ruku vtedy osemnásťročnú Natáliu Gončarovovú, ktorá bola považovaná za jednu z najoslnivejších petrohradských krásavíc. Odchádza na jej statok Boldino. Medzitým v Rusku vypukne cholera a Puškin je nútený ostať v Boldine a čakať niekoľko mesiacov. Nastáva povestná „boldinská jeseň“ – obdobie najväčšej Puškinovej kreativity. Okrem 40 lyrických básní sa z Boldina vracia s poviedkami, štyrmi malými tragédiami: Skúpy rytier, Mozart a Salieri, Kamenný hosť a Hostina v čase moru, ale najmä s dokončeným románom vo veršoch – Eugen Onegin.

Vo februári 1831 sa žení s Gončarovovou a definitívne sa sťahuje do Petrohradu. Opäť pracuje ako ministerský úradník a študuje v cárskych archívoch materiály k historickej práci o Petrovi Veľkom. Nasledujúci rok sa stáva otcom – narodila sa mu dcéra Mária, nasleduje dcéra Natália a synovia Alexander a Grigorij. V roku 1833 udelil cár Puškinovi najnižšiu dvorskú hodnosť, aby Puškinova manželka, ktorej sa otvorene dvoril, mala prístup na všetky dvorské plesy. Medzitým Puškin odchádza na Ural zbierať informácie k dejinám Pugačovovej vzbury. Dokončuje novelu Piková dáma a svoju vrcholnú poému Medený jazdec.

Zomiera 10. februára 1837 po zranení, ktoré utŕžil v súboji s Georgesom d'Anthèsom dva dni predtým.

Ukážky[upraviť | upraviť zdroj]

Kto žil a myslel, tomu v duši
sú ukradnutí ľudia, svet.
Kto citlivý bol, toho dusí
vidina dní, čo nejdú späť:
ten si viac s krásou nepripíja,
ten vie, že uštipla ho zmija
spomínania i ľútosti.
 – Eugen Onegin (1823 – 1831)

Výberová bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

Do slovenského jazyka Puškinovu poéziu a prózu prekladali Janko Jesenský, Ivan Kupec, Milan Rúfus, Július Lenko a najnovšie Ján Ferenčík, Ján Buzássy a Ján Štrasser.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BÁNSKY, Jozef: A. S. Puškin. Bratislava : Štátne vydavateľstvo, 1949. 97 s.
  • BLAGOJ, Dmitrij Dmitrijevič: A. S. Puškin. Praha : Československý spisovatel, 1952, 668 s.
  • ČERVEŇÁK, Andrej: A. S. Puškin - človek a básnik. Martin : Matica slovenská 1989, 183 s.
  • ŠIMURKA, Jozef: Alexander Sergejevič Puškin. Martin : Matica slovenská, 1987, 105 s.
  • TYNJANOV, Jurij Nikolajevič: A. S. Puškin. Praha  : Práce 1977, 530 s. [preložila Ludmila Dušková]
  • VITALE, Serena: Puškinův knoflík. Praha - Příbram : Euroslavica - Pistorius a Olšanská, 2008. 334 s. ISBN 978-80-85494-86-0, ISBN 978-80-87053-24-9

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Projekt Gutenberg
Projekt Gutenberg
Projekt Gutenberg obsahuje plné texty diel autora: