Alexander Trizuljak

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Alexander Trizuljak
Narodenie15. máj 1921
Varín, ČSR
Úmrtie15. október 1990 (69 rokov)
Bratislava, ČSFR
Národnosťslovenská
Zamestnaniesochár
Alma materSVŠT
AVU
ManželkaEva Trizuljaková
Deti8
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Alexander Trizuljak

Doc. Alexander Trizuljak (* 15. máj 1921, Varín – † 15. október 1990, Bratislava) bol slovenský sochár, pedagóg a organizátor výtvarného života na Slovensku.[1]

Životopis, dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Trizuljak sa narodil vo Varíne. Jeho otec bol roľník a aj keď v rodine bolo deväť detí, otec si dal veľmi záležať na kvalitnom vzdelaní svojich troch synov. Boli prví z dediny, ktorí išli študovať na stredné školy a neskôr získali i vysokoškolské vzdelanie.[2] V rokoch 1943 – 44 študoval na výtvarnom oddelení Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (u M. Schurmanna a J. Kostku) a v rokoch 1945 – 49 sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe (u K. Pokorného).[1][3]

V rokoch 1949-1972 pôsobil ako pedagóg na VŠVU v Bratislave (najprv ako asistent Jozefa Kostku[2]). V roku 1964 získal titul docent. Počas normalizácie bol odsunutý z verejného života, vo svojej tvorbe pokračoval v ústraní od roku 1972 ako slobodný umelec.[3]

Po začiatočných žánrových prácach s ľudským, civilným námetom lásky, materstva, šťastia a utrpenia vytvoril v 50. rokoch niekoľko rozmerných plastík (napr. Detvan, 1957), v ktorých si overil cit pre monumentálny rozvrh plastickej hmoty, čo potom uplatnil pri koncipovaní jeho najznámejšej sochy. Sedem metrová socha sovietskeho vojaka vztyčujúceho vlajku na obelisku bratislavského Slavína, ktorý je centrálnou časťou 39,5 metrov vysokého pamätníka, ktorý vytvoril v rokoch 1957 až 60. Pamätník Víťazstva nad fašizmom slávnostne odhalili na jar roku 1960. Svojím významom, ale aj rozmermi, technickou a umeleckou koncepciou v histórii slovenského sochárstva nemal a dodnes nemá konkurenciu.[2]

Začiatkom 60. rokov sa v jeho tvorbe ustaľuje ďalšia vývinová etapa, ktorej výraz je podmienený využívaním nových materiálov - kovov. Po kompozíciách tvarovo redukovaných, ale s dynamickou vnútornou osnovou (Kone, Milenci, Myšlienka, okolo 1960; Slncový kôň, 1963-65) vyústil Trizuljakov záujem o výtvarné využitie kovových technických prvkov do polôh dekoratívno-konštruktivistických s výraznou priestorovo-znakovou symbolikou (Raketostroj, po 1963; Kvet, hliník, 1966).

Jeho zásluhou boli založené viaceré slovenské galérie, vrátane Galérie mesta Bratislavy (GMB), galérií v Trenčíne, Nitre či v Humennom.[4] Trizuljak podporoval kultúrny život na Slovensku, vrátane svojho členstva v organizačnom výbore medzinárodnej výstavy mladých umelcov Biennale Danubius v Bratislave a stál pri zrode slovenských stredných umeleckých škôl. Z jeho iniciatívy vznikol Slovenský fond výtvarných umení, ako aj dnes už neexistujúce dielne Umeleckých remesiel v Bratislave. Trizuljak založil tradíciu pravidelného sochárskeho podujatia Socha piešťanských parkov, ktorá sa začala jeho súbornou výstavou v Piešťanoch v roku 1961.[5][4] Bol tiež zakladateľom Sympózia v kove v Košiciach a sympózií v maľbe a v dreve v priestoroch kaštieľa v Moravanoch nad Váhom.[4]

V roku 1960 bol zvolený tiež sa poslanca krajského národného výboru v Bratislave.

Vybraná tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2015[6]a 2021[7] boli odhalené jeho sochy, ktoré boli stiahnuté z verejných priestranstiev.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho manželka Eva bola tiež umelkyňou, akademickou maliarkou a tiež nositeľkou ceny Fra Angelica. Aj viaceré z jeho detí sa vydali umeleckou cestou.

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Národná cena za sochárstvo (1951)
  • Cena Cypriána Majerníka (1966)
  • Zaslúžilý umelec ČSSR (1985)
  • Cena Fra Angelica (2006, in memoriam)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b http://www.katnoviny.sk/Kn_2001/19_2001/kultura.htm
  2. a b c TRIZULJAKOVÁ, Pavla Lazárková. Fenomén Trizuljak. .týždeň (Bratislava: W PRESS), 2011-09-25. Dostupné online [cit. 2019-12-09]. ISSN 1336-653X.
  3. a b Trizuljak, Alexander [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2021-05-17]. Dostupné online.
  4. a b c Trizuljak patril k najtalentovanejším sochárom svojej generácie [online]. Teraz.sk, 15.10.2015, [cit. 2018-12-18]. Dostupné online.
  5. Bronzové súsošie Milenci [online]. Rezort Piešťany, [cit. 2018-12-18]. Dostupné online.
  6. BRATISLAVA, S. T. U.. Na STU odhalili pamätník J. Murgašovi [online]. www.stuba.sk, [cit. 2021-05-17]. Dostupné online.
  7. TERAZ.SK. Po polstoročí znovu osadia v Piešťanoch sochu Alexandra Trizuljaka [online]. TERAZ.sk, 2021-05-10, [cit. 2021-05-17]. Dostupné online.
  8. MAREK TRIZULJAK,  7.6.1953, Bratislava, http://www.uvuo.eu/trizuljak_soubory/trizuljak_text.htm
  9. Pavla Lazárková Trizuljaková: Odev je pre mňa chodiacou sochou. zena.sme.sk (Petit Press). Dostupné online [cit. 2017-10-23].

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]