Alexander Trizuljak

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Alexander Trizuljak
Narodenie15. máj 1921
Varín, Česko-slovenská republika
Úmrtie15. október 1990 (69 rokov)
Bratislava, Česko-slovenská federatívna republika
Národnosťslovenská
Zamestnaniesochár
Alma materSVŠT
AVU
ManželkaEva Trizuljaková
Deti8
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Alexander Trizuljak

Doc. Alexander Trizuljak (* 15. máj 1921, Varín – † 15. október 1990, Bratislava) bol slovenský sochár, pedagóg a organizátor výtvarného života na Slovensku.[1]

Životopis, dielo[upraviť | upraviť kód]

Trizuljak sa narodil vo Varíne. Jeho otec bol roľník a aj keď v rodine bolo deväť detí, otec si dal veľmi záležať na kvalitnom vzdelaní svojich troch synov. Boli prví z dediny, ktorí išli študovať na stredné školy a neskôr získali i vysokoškolské vzdelanie.[2] Trizuljak študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave a sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe (1949).[1]

V rokoch 1949-1972 pôsobil ako pedagóg na VŠVU v Bratislave (najprv ako asistent Jozefa Kostku[2]), od roku 1972 ako slobodný umelec. V roku 1964 získal titul docent. Po začiatočných žánrových prácach s ľudským, civilným námetom lásky, materstva, šťastia a utrpenia vytvoril v 50. rokoch niekoľko rozmerných plastík (napr. Detvan, 1957) v ktorých si overil cit pre monumentálny rozvrh plastickej hmoty, čo potom uplatnil pri koncipovaní jeho najznámejšej sochy Víťazného vojaka na pylóne bratislavského Slavína (1957-60). Pamätník Víťazstva nad fašizmom slávnostne odhalili na jar roku 1960. Svojím významom, ale aj rozmermi, technickou a umeleckou koncepciou v histórii slovenského sochárstva nemal a dodnes nemá konkurenciu.[2]

Začiatkom 60. rokov sa v jeho tvorbe ustaľuje ďalšia vývinová etapa, ktorej výraz je podmienený využívaním nových materiálov - kovov. Po kompozíciách tvarovo redukovaných, ale s dynamickou vnútornou osnovou (Kone, Milenci, Myšlienka, okolo 1960; Slncový kôň, 1963-65) vyústil Trizuljakov záujem o výtvarné využitie kovových technických prvkov do polôh dekoratívno-konštruktivistických s výraznou priestorovo-znakovou symbolikou (Raketostroj, po 1963; Kvet, hliník, 1966).

Jeho zásluhou boli založené viaceré slovenské galérie, vrátane Galérie mesta Bratislavy (GMB), galérií v Trenčíne, Nitre či v Humennom.[3] Trizuljak podporoval kultúrny život na Slovensku, vrátane svojho členstva v organizačnom výbore medzinárodnej výstavy mladých umelcov Biennale Danubius v Bratislave a stál pri zrode slovenských stredných umeleckých škôl. Z jeho iniciatívy vznikol Slovenský fond výtvarných umení, ako aj dnes už neexistujúce dielne Umeleckých remesiel v Bratislave. Trizuljak založil tradíciu pravidelného sochárskeho podujatia Socha piešťanských parkov, ktorá sa začala jeho súbornou výstavou v Piešťanoch v roku 1961.[4][3] Bol tiež zakladateľom Sympózia v kove v Košiciach a sympózií v maľbe a v dreve v priestoroch kaštieľa v Moravanoch nad Váhom.[3]

V roku 1960 bol zvolený tiež sa poslanca krajského národného výboru v Bratislave.

Vybraná tvorba[upraviť | upraviť kód]

Rodina[upraviť | upraviť kód]

Jeho manželka Eva bola tiež umelkyňou, akademickou maliarkou a tiež nositeľkou ceny Fra Angelica. Aj viaceré z jeho detí sa vydali umeleckou cestou.

Ocenenia[upraviť | upraviť kód]

  • Národná cena za sochárstvo (1951)
  • Cena Cypriána Majerníka (1966)
  • Zaslúžilý umelec ČSSR (1985)
  • Cena Fra Angelica (2006, in memoriam)

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b http://www.katnoviny.sk/Kn_2001/19_2001/kultura.htm
  2. a b c TRIZULJAKOVÁ, Pavla Lazárková. Fenomén Trizuljak. .týždeň (Bratislava: W PRESS), 2011-09-25. Dostupné online [cit. 2019-12-09]. ISSN 1336-653X.
  3. a b c Trizuljak patril k najtalentovanejším sochárom svojej generácie [online]. Teraz.sk, 15.10.2015, [cit. 2018-12-18]. Dostupné online.
  4. Bronzové súsošie Milenci [online]. Rezort Piešťany, [cit. 2018-12-18]. Dostupné online.
  5. MAREK TRIZULJAK,  7.6.1953, Bratislava, http://www.uvuo.eu/trizuljak_soubory/trizuljak_text.htm
  6. Pavla Lazárková Trizuljaková: Odev je pre mňa chodiacou sochou. zena.sme.sk (Petit Press). Dostupné online [cit. 2017-10-23].

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]