Alexej Ivanovič Rykov

	Alexej Ivanovič Rykov
	sovietsky boľševický revolucionár a politik
	; Alexej Ivanovič Rykov v roku 1924
Štát pôsob.	Sovietsky zväz
Narodenie	25. február 1881; Saratov, Ruská ríša, dnes Rusko
Úmrtie	15. marec 1938 (57 rokov); Moskva, Sovietsky zväz, dnes Rusko
Štátna príslušnosť	Sovietsky zväz
Zamestnanie	politik
Známy vďaka	boľševický revolucionár, jedna z najznámejších obetí stalinistických čistiek
Deti	Natália Aleksejevna Rykovová (1917 – 2010)
Podpis
Odkazy
Commons	Alexej Ivanovič Rykov
	Biografický portál

Alexej Ivanovič Rykov (rus. Алексей Иванович Рыков; * 25. február 1881, Saratov, Ruská ríša, dnes Rusko – † 15. marec 1938, Moskva, Sovietsky zväz, dnes Rusko) bol sovietsky boľševický revolucionár, sovietsky politik a štátnik, ktorý sa najviac preslávil ako premiér Ruska a premiér Sovietskeho zväzu v rokoch 1924 – 1929, resp. 1924 – 1930.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Raná kariéria[upraviť | upraviť zdroj]

Rykov vstúpil do Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany v roku 1898 a po jej rozdelení na boľševickú a menševickú frakciu v roku 1903 sa pridal k boľševikom, ktorých viedol Vladimir Lenin. Aktívne sa zúčastnil na ruskej revolúcii v roku 1905.

Októbrová revolúcia a občianska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Niekoľko mesiacov pred Októbrovou revolúciou v roku 1917 sa stal členom petrohradského a moskovského sovietu a v júli až auguste toho istého roku bol počas VI. zjazdu boľševickej strany zvolený do ústredného výboru boľševickej strany. Rykov, umiernený politik, sa často dostával do politického konfliktu s Leninom a radikálnejšími boľševikmi, ale ukázal sa ako vplyvný, keď Októbrová revolúcia definitívne zvrhla ruskú dočasnú vládu, a ako taký zastával mnohé funkcie v novej vláde, počnúc októbrom a novembrom (podľa juliánskeho kalendára) ako ľudový komisár pre vnútorné záležitosti na prvom zozname Rady ľudových komisárov (Sovnarkom), ktorej predsedal Lenin.

Počas ruskej občianskej vojny (1918 – 1923) Rykov dohliadal na realizáciu hospodárskej politiky „vojnového komunizmu" a pomáhal dohliadať na distribúciu potravín pre Červenú armádu a Červené námorníctvo.

Po tom, ako Lenina v marci 1923 postihla tretia mŕtvica, bol Rykov spolu s Levom Kamenevom zvolený Sovietskym snemom za Leninovho zástupcu. Kým Rykov aj Kamenev boli Leninovými zástupcami, Kamenev bol úradujúcim premiérom Sovietskeho zväzu.

Lenin v januári 1924 zomrel na štvrtú mŕtvicu a vo februári bol Rykov zvolený Radou ľudových komisárov za premiéra Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky aj Sovietskeho zväzu, ktorým bol do mája 1929, resp. do decembra 1930, keď bol odvolaný politbytom.

Vzostup Stalina a pád (1927 – 1938)[upraviť | upraviť zdroj]

Rykovov zo svojho postu predsedu vlády uskutočnil drastické zmeny v mocenskej štruktúre Sovietskeho zväzu. V rokoch 1924 až 1930 si úloha komunistickej strany, neformálne vedenej Stalinom, ktorý ako generálny tajomník kontroloval členstvo v strane, čoraz viac uzurpovala právomoci legitímnych vládnych štruktúr. Hoci sa nedá uviesť presný dátum nástupu Stalina k moci, zjednotená opozícia, ktorú tvorili Kamenev, Zinoviev a Trockij, bola porazená a jej stúpenci boli do decembra 1927 vylúčení zo strany.

Po porážke Zjednotenej opozície Stalin prijal radikálnejšiu politiku a dostal sa do konfliktu s umierneným krídlom strany. Tieto dve frakcie manévrovali v zákulisí počas celého roka 1928. Vo februári až apríli 1929 konflikt vyvrcholil a umiernení, označení ako Pravá opozícia alebo „pravičiari", boli porazení a v novembri 1929 nútení „priznať svoje chyby". Rykov 18. mája 1929 stratil funkciu premiéra Ruskej SFSR v prospech Sergeja Syrcova, ale udržal si svoje ďalšie dva posty. Po priznaní ďalšej série „chýb" ho 19. decembra 1930 nahradil Vjačeslav Molotov na poste sovietskeho premiéra aj predsedu Rady práce a obrany. O dva dni neskôr bol Rykov vylúčený z politbyra a vzal so sebou všetky šance na politický postup.

Dňa 30. mája 1931 bol Rykov vymenovaný za ľudového komisára pôšt a telegrafov, pričom túto funkciu zastával aj po reorganizácii komisariátu na Ľudový komisariát spojov ZSSR v januári 1932. Dňa 10. februára 1934 bol degradovaný na kandidáta (bez hlasovacieho práva) na člena ústredného výboru strany. Dňa 26. septembra 1936, v dôsledku obvinení vznesených na prvom moskovskom procese proti Kamenevovi a Zinovjevovi a Tomského samovraždy, Rykov stratil funkciu ľudového komisára spojov, ale zachoval si členstvo v ústrednom výbore.

Súdny proces a smrť[upraviť | upraviť zdroj]

V očakávaní najhoršieho sa Rykov takmer rozhodol nasledovať príklad svojho blízkeho priateľa Michaila Tomského a predísť zatknutiu spáchaním samovraždy, ale jeho rodina ho presvedčila, aby to nerobil. Keď sa začiatkom roka 1937 zintenzívnil Stalinova veľký teror, Rykova a Bucharina vylúčili z komunistickej strany a zatkli na februárovom až marcovom zasadnutí ústredného výboru. Dňa 13. marca 1938 na procese s dvadsaťjednotkou boli Rykov, Bucharin, Nikolaj Krestinskij, Christian Rakovskij, Genrich Jagoda a šestnásť ďalších sovietskych funkcionárov uznaní vinnými z vlastizrady (že sa sprisahali s Trockým proti Stalinovi) a sovietskou vojenskou radou odsúdení na trest smrti. Rykov napísal sovietskej vojenskej rade list so žiadosťou o milosť, ale nepodarilo sa mu dosiahnuť, aby rozsudok zrušili. 15. marca 1938 ho s väčšinou odsúdených popravili.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Rykovova manželka Nina Semjonovová bola zatknutá v roku 1937. Jevgenija Ginzburgová, ktorá bola tiež zatknutá v roku 1937, zaznamenala, že k nej vo väznici Butyrka pristúpila „asi 55-ročná žena s výrazom akútneho utrpenia na tvári" a pýtala sa: „Už ich súdili? Zastrelili ich, či nie?" Ginzburgová sa dozvedela, že ide o Rykovovu manželku, ktorá márne čakala správy o svojom manželovi. 4. marca 1938 bola Nina Rykovová zastrelená.

Ich dcéra Natália, narodená v roku 1916, pracovala pre NKVD ako učiteľka až do otcovho zatknutia, keď ju poslali do administratívneho vyhnanstva v Tomsku, kde ju 1. marca 1938 zatkli a odsúdili na osem rokov v gulagu za „protisovietsku agitáciu". Po odpykaní trestu v roku 1946 bola odsúdená na päť rokov vyhnanstva vo východnom Kazachstane, ale ešte pred jeho uplynutím bola opäť zatknutá a vyhostená do Jenisejskej oblasti v Krasnojarsku. Vo vyhnanstve podstúpila dve operácie rakoviny, nemohla pracovať a musela byť odkázaná na svojho manžela Waltera Perliho (1907 – 1961), bývalého dôstojníka estónskej armády, zatknutého počas sovietskej okupácie Estónska v roku 1940, za ktorého sa v júni 1949 v exile vydala. Perli, ktorý pracoval ako účtovník, finančne podporoval aj staršiu sestru Niny Rykovej, Jelenu Tolmačevovú, až kým ho neprijali do nemocnice s tuberkulózou. Prepustili ju v septembri 1954, po 16 rokoch väzenia a exilu.