Alkibiades prvý

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search

Alkibiades prvý (na odlíšenie od krátkeho Alkibiada, ktorý sa označuje ako „Druhý“) alebo len Alkibiades je Platónov dialóg. Je to priamy rozhovor medzi Sokratom a mladým aristokratom Alkibiadom (451-404 pred Kr.), neskorším aténskym štátnikom a vojvodcom, nakoniec zavraždeným Peržanmi vo Frýgii v Malej Ázii.

Obsah[upraviť | upraviť zdroj]

Papyrus fragment of Alcibiades I, section 131.c-e.

Sokrates, poslušný svojmu vnútornému „božiemu hlasu“ ("daimonion"), si chce vymeniť svoje myšlienky s ambicióznym Alkibiadom, ktorý si zakladá na svojej kráse, na svojom rode a na svojom bohatstve, a pomocou týchto predností chce dosiahnuť moc nielen v Aténach, ale dokonca - ironicky povedané - v celom Grécku, ba nad celým svetom. Dosiahnuť tento cieľ svojich želaní však môže Alkibiades len pomocou Sokrata. Tým sa Sokrates dostáva k vlastnej téme dialógu.

Sokrates dôrazňuje, že iba ten, kto vládne potrebným vedením, môže úspešne vystupovať ako poradca aténskeho ľudu. Alkibiades si však namýšľa, že by mohol radiť Aténčanom v otázke vojny a mieru, ale to podľa Sokrata znamená vedieť, čo je spravodlivé a čo nespravodlivé. Sokrates donúti Alkibiada priznať sa, že nemá poznanie o spravodlivosti a nespravodlivosti, pretože v týchto veciach sa aj veľmi veľa ľudí nezhoduje medzi sebou. Alkibiades však dôvodí, že pri takejto porade ľudu nejde o to, čo je spravodlivé a čo nespravodlivé, ale o to, čo je užitočné, kým zasa Sokrates pokladá spravodlivé a užitočné za to isté. A tak Sokrates ďalej dokazuje Alkibiadovi, že nemá pravé poznanie, ktoré spočíva v poznaní dobra a zla, krásy a škaredosti, spravodlivosti a nespravodlivosti, užitočnosti a neužitočnosti. Že takéto poznanie, ktoré je pre budúceho štátnika potrebné, má, si len namýšľa. Zdanlivé poznanie je totiž najhoršia nevedomosť. Preto mu Sokrates radí zamerať svoj pohľad na cudzích vedúcich štátnikov, najmä u Lacedemončanov a Peržanov. V dlhom výklade (tzv. perzská reč) Sokrates porovnáva, pravda, prehnaným spôsobom Alkibiadove malé prednosti s tým, čo majú Lacedemončania a čím vynikajú perzskí králi. Jedine starostlivosťou o seba samého, sebapoznaním a odborným umením môže Alkibiades prekonať svojich protivníkov a tak sa presláviť medzi Grékmi a barbarmi.

Sebapoznanie a na ňom sa zakladajúca starostlivosť o seba samého spočíva v snahe stať sa cnostným (dobrým) mužom. Treba však rozlišovať medzi starostlivosťou o svoje vonkajšie záujmy, o svoje telo a o svoju dušu. Poznať samého seba znamená poznať svoju dušu. Duša je to určujúce pre nás, ona je pravý človek. Preto milovať samého Alkibiada znamená milovať Alkibiadovu dušu. Starosť o dušu musíme odlišovať od toho, čo rozumieme pod „starať sa o svoje veci“. Ak sa Sokrates hlási za Alkibiadovho trvalého obdivovateľa, tak sa to vzťahuje na Alkibiadovu dušu. Len skutočnou starostlivosťou o svoju dušu, sebapoznaním, môže Alkibiades uniknúť nebezpečenstvám, ktoré so sebou prináša štátnická dráha. Spravodlivosť, rozumnosť a vôbec cnosť sú podmienky správneho života a šťastia tak pre jednotlivca, ako aj pre štát. Alkibiades, ktorý nemá tieto vlastnosti, sľubuje, že z tohto svojho stavu nedôstojného slobodného človeka chce uniknúť starostlivosťou o spravodlivosť. „Chcel by som, aby si v tom aj zotrval,“ končí Sokrates rozhovor. „Nie že by som v niečom neveril tvojej povahe, ale keď sa dívam na ten silný vplyv štátneho života, obávam sa, aby ľahko nepremohol mňa i teba.“

Dialóg tzv. Alkibiades Druhý, ktorý má niektoré podobnosti s Alkibiadom tzv. Prvým, sa všeobecne a jednoznačne pokladá za nepravý.

Autenticita[upraviť | upraviť zdroj]

Autenticita Alkibiada prvého nebola v staroveku nikdy spochybňovaná. Bolo tomu tak až do roku 1836, kedy nemecký vedec Friedrich Schleiermacher začal dokazovať jeho nepôvodnosť.[1] Postupne popularita tohoto dialógu upadala. Stylometria však autenticitu dialógu dokazuje[2] a dokazujú ju v súčasnosti taktiež niektorí vedci.[3]

Datovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Alkibiades prvý bol tradične priraďovaný k skorým dialógom. Jeho neskoršie datovanie je však tiež obhajované. Napríklad Nicholas Denyer navrhuje päťdesiate roky 4. storočia pred Kr.[4]

Odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Denyer (2001): 15.
  2. Young (1998): 35-36.
  3. Denyer (2001): 14-26.
  4. Denyer (2001): 11 ff. Cf. 20-24

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Denyer, Nicholas, "introduction", in Plato, Alcibiades, Nicholas Denyer (ed.) (Cambridge: Cambridge University Press, 2001): 1-26.
  • Michel Foucault|Foucault, Michel, The Hermeneutics of the Subject: Lectures at the Collège de France, 1981–1982 (New York: Picador, 2005).
  • Young, Charles M., "Plato and Computer Dating", in Nicholas D. Smith (ed.), Plato: Critical Assessments volume 1: General Issues of Interpretation (London: Routledge, 1998): 29-49.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]