Andrej Búza

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Andrej Búza
Bývalý povereník spravodlivosti
V úrade
18. november 1947 – 26. február 1948
PrezidentEdvard Beneš
PremiérGustáv Husák (Predseda Zboru povereníkov)
Predchodca Ivan Štefánik Július Viktory Nástupca
Biografické údaje
Narodenie6. december 1908
Levoča, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie10. október 1987 (78 rokov)
Bratislava, Československá socialistická republika
Politická stranaStrana práce
Československá sociálna demokracia
Alma materPrávnická fakulta Univerzity Komenského
Profesiaprokurátor, politik
Rodina
Manželka
Oľga Samková

JUDr. Andrej Búza[1], uvádzaný aj ako Andrej Buza[2], alebo Ondrej Buza[3] (* 6. december 1908, Levoča – † 10. október 1987, Bratislava[1]) bol slovenský právnik a politik. Pôvodne pracoval ako prokurátor, v novembri 1947 sa stal povereníkom spravodlivosti, ktorým zostal až do februára 1948. Po odvolaní bol ako člen Československej sociálnej demokracie česko-slovenským komunistickým režimom prenasledovaný a niekoľkokrát väznený.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Levoči, kde aj študoval na gymnáziu. Následne začal študovať na Prírodovedeckej fakulte Karolovej univerzity, ktorú navštevoval v rokoch 1926 a 1927. Už počas tohto štúdia sa však rozhodol pre právo. Prihlásil sa teda na Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde v roku 1931 úspešne ukončil štúdium práva a získal titul doktor práv (JUDr.).[4] Už počas štúdia práva začal inklinovať k Československej sociálnodemokratickej strane robotníckej. Po ukončení štúdia začal pracovať ako tzv. kandidát advokácie[pozn 1]. Už za krátko sa však stal notárskym koncipientom. Avšak aj túto prípravu opustil a v roku 1933 sa stal auskultantom[pozn 2] na Krajskom súde v Levoči. V roku 1934 bol preradený na Hlavný súd v Košiciach. Od roku 1935 pôsobil desať rokov ako prednosta Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi. Počas svojho pôsobenia v Spišskej Novej Vsi sa začal v meste rôzne angažovať. O nejaký čas sa stal členom Hlinkovej gardy. Bol aj jej právnym poradcom. Počas Slovenského národného povstania však na druhej strane obstarával lieky partizánom a bol členom Revolučného národného výboru. Práve za túto pomoc ho v decembri 1944 zadržalo Gestapo. Následne bol uväznený v Kežmarku. Po oslobodení bol poverený organizáciou súdov a prokuratúry na východnom Slovensku.[1] V septembri 1945 pôsobil ako prokurátor pred Okresným ľudovým súdom v Košiciach, kde žaloval kolaborantov, ktorí cez vojnu pôsobili práve v Košiciach a okolí.[5]

18. novembra 1947 bol po tzv. novembrovej kríze vymenovaný za povereníka spravodlivosti (v tej dobe nazývaný aj povereník pravosúdia).[6] Búza bol oficiálne nestraník, v skutočnosti však bol členom Strany práce.[7] Po zjednotení Strany práce s Československou sociálnou demokraciou v roku 1947, sa stal podpredsedom krajského výkonného výboru tejto strany. Napriek tomu bol do funkcie povereníka vymenovaný ako nestraník.[8] Nezanedbateľný vplyv na jeho osobu však mala aj KSS.[9]

S posilňovaním vplyvu komunistov začal rásť tlak na nekomunistických predstaviteľov Zboru povereníkov. 26. novembra 1947 poslal Ústredný koordinačný výbor odbojových zložiek na Slovensku list Klementovi Gottwaldovi, kde bolo uvedené, že Búza bol do funkcie povereníka prijatý iba podmienečne. Obvinili ho, že bol za Slovenského štátu členom Hlinkovej gardy, jej právnym poradcom, členom Slovensko – nemeckej spoločnosti, jeho brat mal byť ako Maďar zaistený v ZSSR a druhý mal žiť vo Viedni a mať za manželku nemeckú nacistku. V liste sa ďalej písalo, že Búza mal byť za Slovenského štátu disciplinárne potrestaný za falšovanie spisov a mal sa stýkať iba s Maďarmi. Podľa obvinení mal tiež ako prokurátor pred Okresným ľudovým súdom stiahnuť obžaloby voči 170 bohatým Maďarom.[10]

Hneď po komunistickom prevrate, konkrétne 28. februára 1948, bol okamžite odvolaný z funkcie povereníka spravodlivosti. [11] Po odvolaní bol Búza ako sociálny demokrat dvakrát odsúdený na 18 mesiacov väzenia. Najprv v roku 1949, kedy bol umiestnený do Väznice Leopoldov a následne do Bratislavy. Druhýkrát bol odsúdený v roku 1952, pričom z väzenia sa dostal až v priebehu roka 1953.[12] V 50. rokoch Andrej Búza už pracoval ako stavebný robotník.[13] V roku 1958 bol znova zatknutý, keďže bol spolu s ďalšími osobami podozrivý z organizovania ilegálnej sociálnej demokracie. Znova bol odsúdený na jeden a pol roka, takže z väzenia bol prepustený v roku 1960.[14] Po prepustení z väzenia sa prihlásil na štúdium na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Bratislave, keďže vo svojej pôvodnej profesii už nemohol získať uplatenie. Následne začal pracovať ako stavebný technik.[1]

Ústav pamäti národa eviduje pod údajmi Dr. Ondrej Buza, nar. 06.12.1908 jeden záznam. Pod registračným číslom 7143 sa nachádza osoba bez krycieho mena, ktorá je evidovaná v kategórii osobný zväzok. Pod kategóriou osobný zväzok sú podľa Ústavu pamäti národa osoby, ktoré na základe preverených poznatkov vykonávali nepriateľskú protištátnu činnosť, alebo boli z takej činnosti podozrivé.[3]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. V súčasnosti je ekvivalentom kandidáta advokácie už advokátsky koncipient.
  2. Auskultant bol právnik, absolvent právnickej fakulty, ktorý sa praxou na súde pripravoval na zloženie skúšky, ktorá bola potrebná preto, aby sa mohol stať sudcom. V súčasnosti je obdobou justičný čakateľ.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d Rudolf Manik. Slovenskí povereníci a ministri spravodlivosti z radov advokácie v rokoch 1938 – 1989 [online]. Bratislava : Slovenská advokátska komora, [cit. 2017-01-05].
  2. Slovenská národná rada 1947. Stenografický zápis o priebehu 11. zasadnutia pléna SNR, konaného dňa 1. decembra 1947 v Bratislave. [online]. psp.cz, [cit. 2017-01-05]. Dostupné online.
  3. a b Registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti [online]. Bratislava : [cit. 2017-01-05]. Dostupné online.
  4. Andrej Búza [online]. absolventi.uniba.sk, [cit. 2017-01-05]. Dostupné online.
  5. Michal Šmigeľ a kol. Radikálny socializmus a komunizmus na Slovensku (1918 – 1989). Banská Bystrica, 2007, s. 107.
  6. Marek Syrný. SLOVENSKÍ DEMOKRATI ´44-48 KAPITOLY Z DEJÍN DEMOKRATICKEJ STRANY NA SLOVENSKU V ROKOCH 1944-1948. Banská Bystrica, 2010, s. 150.
  7. Marek Syrný. SLOVENSKÍ DEMOKRATI ´44-48 KAPITOLY Z DEJÍN DEMOKRATICKEJ STRANY NA SLOVENSKU V ROKOCH 1944-1948. Banská Bystrica, 2010, s. 339.
  8. Štefan Šutaj, Ivan Sjusko. Košice a občianske politické strany v rokoch 1945 - 1948. Košice, 199, s. 7.
  9. Štefan Šutaj. Slovenské občianske politické strany v dokumentoch (1944 - 1948). Košice, 2002, s. 61.
  10. Štefan Šutaj, Ivan Sjusko. Košice a občianske politické strany v rokoch 1945 - 1948. Košice, 199, s. 10.
  11. Peter Kerecman, Rudolf Manik. História advokácie na Slovensku. Banská Bystrica, 2007, s. 457.
  12. Štefan Šutaj, Ivan Sjusko. Košice a občianske politické strany v rokoch 1945 - 1948. Košice, 199, s. 8.
  13. Peter Kerecman, Rudolf Manik. História advokácie na Slovensku. Banská Bystrica, 2007, s. 465.
  14. Štefan Šutaj. Slovenské občianske politické strany v dokumentoch (1944 - 1948). Košice, 2002, s. 81.