Andrej Hieng
| Andrej Hieng | |
 | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 17. február 1925 |
| Ľubľana, Slovinsko | |
| Úmrtie | 17. január 2000 (74 rokov) |
| Ľubľana, Slovinsko | |
| Národnosť | slovinská |
| Zamestnanie | režisér, dramatik, spisovateľ, scenárista |
| Odkazy | |
 | Andrej Hieng (multimediálne súbory na commons) |
Andrej Hieng (* 17. február 1925, Ľubľana – † 17. január 2000, tamže) bol slovinský spisovateľ, dramatik, režisér, scenárista.
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Narodil sa v buržoáznej rodine so šiestimi deťmi. V dôsledku bankrotu sa rodina presťahovala do prímestskej vily neďaleko proletariátu Kosez. Počas jeho vysokoškolského štúdia ochorel na astmu. V roku 1946 odišiel na vojenskú službu, odkiaľ písal listy svojmu priateľovi, sochárovi Jakobovi Savinškovi a čítal básne Mila Kačiča. Bol priateľom s Herbertom Grünom.
V rodinnej knižnici sa zoznámil s moderným románom. V rokoch 1948 až 1952, na Akadémii múzických umení v Ľubľane, predchodcami dnešnej AGRFT, študoval réžiu. V roku 1951 bol režisérom v Prešernovom divadle v Kranji, od roku 1952 do roku 1960 v Slovinskom ľudovom divadle v Celje. Od roku 1961 pôsobil ako nezávislý umelec a režisér v rôznych divadlách v Ľubľane, Maribore a Terste. Od roku 1983 do roku 1988 bol umeleckým riaditeľom divadla Celje a v roku 1988 prevzal tú istú prácu v Ľubľanskom divadle. V roku 1995 sa stal mimoriadnym členom SAZU.
Hieng získal za svoju tvorbu niekoľko ocenení:
- cena Župančiča z roku 1971
- 1988 Cena Prešerna za prozaickú dramatiku
- 1994 ocenie kresnik za dielo Zázračný Fénix
Literárne dielo[upraviť | upraviť zdroj]
Hiengovou prvou prácou je línia Petera Helmana, publikovaná v rokoch 1939/1940 v časopise Slovinskej mládeži. Po roku 1945 vzbudil pozornosť novelami Študije o nenavadnih značajih (1950/1951). V nich sa vzdialil od foriem spoločenského alebo socialistického realizmu, a preto dostal polemické prijatie. V polovici 50. rokov sa stal jedným z popredných rozprávačov a neskôr dramatikov. Jeho diela sa vyznačujú psycho-realistickou témou, ktorá vychádza z psychoanalýzy a novoromantickej tradície a spája s erotickými, buržoáznymi, umeleckými a autoritatívnymi motívmi. Ide o zobrazovanie duchovného sveta, sveta podvedomia a vnútorných rozdelení jeho hrdinov. Štýlom sa nakláňa k modernému románu a jeho prvkom, najmä k vnútornému monológu. Po svojom prvom významnom vystúpení v knihe Novely, so spoluautormi L. Kovačičom a F. Bohancom, kde publikoval poviedky Noži in Onstran livade je rož, nezávisle vydal ďalšie dva romány, po ktorých nasledovalo ešte päť románov.
Jeho hlavné diela sú: Usodni rob, Planota, Gozd in pečina, Orfeum, Čarodej, Obnebje metuljev, Čudežni Feliks, Cortesova vrnitev, Burleska o Grku, Gluhi mož na meji, Osvajalec, Večer ženinov, Dež v Piranu, Zakladi gospe Berte, Mark in Antonij, Lažna Ivana, Izgubljeni sin, Krvava ptica, Nori malar.
Groteskné a historicko-alegorické prvky sú viditeľné v Hiengovej dramatike. Dominantou je historická podstata, dobyvateľ ako degenerovaná moc, z nej výsledné národné a individuálne traumy, politická emigrácia, rozpad rodiny, útlak umelcov.
Jeho diela boli preložené do albánskeho, anglického, českého, francúzskeho, talianskeho, maďarského, macedónskeho, nemeckého, ruského, srbsko-chorvátskeho jazyka a mnoho ďalších.
Režíroval krátky hraný film Sobota, njegov dan (1957) a hraný film Kala (1958). Je spoluautorom scenárov alebo pomocným režisérom filmov: Balada o trobenti in oblakov (1961), Tistega lepega dne (1962), Ne joči, Peter (1964), Amandus (1966) a Povest o dobrih ljudeh (1975).
Hieng na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]
V 20. storočí existujú slovensko-slovinské kultúrne vzťahy, ktoré boli a stále sú dôsledkom kultúrnej a politickej orientácie oboch národov. V období, ktoré sa skončilo rozpadom habsburskej monarchie, bola slovinská literatúra prijatá na Slovensku prostredníctvom českej mediácie. Prekladateľmi diel boli najmä českí úradníci a učitelia, ktorí pôsobili na území Slovenska od začiatku storočia. Slovenské periodiká boli preložené slovinskými literárnymi dielami v 20. rokoch 20. storočia.
Román Les a bralo vyšiel v preklade M. Václava v roku 1972. Hieng prejavil zmysel pre kompozíciu a psychologickú analýzu, miestami ide o grotesknosť. Melichar Václav príležitostne publikoval preklady slovinskej literatúry v periodikách na prelome 80. a 90. rokov.
- román: Les a bralo (Gozd in pečina), preložil Václav Melichar (1972)[1]
- román: Mág (Čarodej), preložil Tómas Štrba (1983)[2]
- článok: Ožbolt chrání dítě, preložil František Benhart (2003)[3]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ COBISS [online]. [Cit. 2020-05-29]. Dostupné online. Archivované 2020-08-10 z originálu.
- ↑ COBISS [online]. [Cit. 2020-05-29]. Dostupné online. Archivované 2020-07-02 z originálu.
- ↑ COBISS [online]. [Cit. 2020-05-29]. Dostupné online. Archivované 2020-07-02 z originálu.
Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]
- Stanko Janež: Pregled Slovenske književnosti. Maribor: Obzorja, 1978.
- The imagination of Terra incognita: Slovenian writing 1945-1995. Ed. Aleš Debeljak, New York: White Pine Press, 1997. COBISS Archivované 2020-08-07 na Wayback Machine
- Marjeta Žebovec: Slovenski književniki rojeni od leta 1920 do 1929. Ljubljana: Karantanija, 2007.