Andronikos I. (Byzantská ríša)

	Andronikos I. Komnénos
	byzantský cisár
	; Miniatúra Andronika I. v ilustrovanej kronike Epitomé historión od Ióanna Zonara, 15. storočie; dnes Biblioteca Estense Universitaria di Modena, Modena; cod. Mutinensis gr. 122
Panovanie
Dynastia	Komnénovci
Panovanie	1183 až 1185
Korunovácia	september 1183
Predchodca	Alexios II.
Nástupca	Izák II. Angelos
Biografické údaje
Pôvodné meno	byzant. Ἀνδρόνικος Α' Κομνηνός
Narodenie	medzi 1118 a 1120
Úmrtie	11./12. september 1185; Konštantínopol, Byzantská ríša
Vierovyznanie	pravoslávne kresťanstvo
Rodina
Manželka	1. ?; 2. Agnesa (Anna) Francúzska
Potomstvo	Manuel Komnénos; Ján Komnénos; Mária Komnéna; Alexios Komnénos; Irena Komnéna
Otec	sebastokrator Izák
Odkazy
	Andronikos I.; (multimediálne súbory na commons)
	Historický portál; Byzantský portál; Biografický portál

Andronikos I. Komnénos (byzant. Ἀνδρόνικος Α' Κομνηνός; (* medzi 1118 a 1120 – † 11./12. september 1185, Konštantínopol) bol byzantský cisár v rokoch 1183 až 1185.^[1]

Po dobrodružnom ranom živote sa Andronikos dostal k moci prevratom v roku 1182. Vládol krutou rukou, hoci sa snažil o podporu najnižších vrstiev. Byzancia prišla počas jeho vlády o Cyprus, Dalmáciu a časť území v Malej Ázii. Jej zahraničná prestíž výrazne utrpela najmä pre masaker latinského obyvateľstva v roku 1182, čo v konečnom dôsledku viedlo k dobytiu Konštantínopola križiakmi štvrtej križiackej výpravy (1204).^[1]

Protichodné historické zobrazenie viedlo k rôznym hodnoteniam Andronikovej vlády. Niektorí autori sa snažili zdôrazniť pozitívne aspekty jeho národnej politiky. Obraz „sedliackeho cisára“, ktorý sa dostal k moci na vlne ľudového rozhorčenia, sa zdal byť atraktívny aj pre sovietsku historiografiu, ktorá však uprednostňovala Andronika ako hovorcu záujmov byrokracie hlavného mesta, nespokojnej s dominanciou vojenskej šľachty z rodu Komnénovcov.^[1]

Život

Raný život

Andronikos bol vnukom byzantského cisára Alexia I. Komnéna a synom sebastokratora Izáka. Už v mladosti bol známy svojím krásnym vzhľadom, mimoriadnou fyzickou silou a dôvtipom. Všeobecne známe a poburujúce boli jeho milostné aféry. Keď sa k tomu pridalo podozrenie zo zrady, nechal jeho bratranec, byzantský cisár Manuel I. (vládol v rokoch 1143 až 1180), Andronika uväzniť. Z väzenia sa mu podarilo utiecť až o niekoľko rokov neskôr.^[1]

Po mnohých dobrodružstvách našiel Andronikos útočisko na dvore haličského kniežaťa Jaroslava Osmomysla. Do Konštantínopola sa vrátil v roku 1165 po tom, čo dostal bezpečnostné záruky od samotného cisára Manuela. O rok neskôr bol Andronikos menovaný správcom v Kilíkii, no krajinu opäť opustil a zamieril do križiackych krajín. Tam sa zblížil s Teodorou, vdovou po jeruzalemskom kráľovi Balduinovi III. a Manuelovou neterou. Unikajúc pred Manuelovým hnevom bol následne nútený s Teodorou putovať po Blízkom východe. S veľkou poctou bol nakoniec prijatý gruzínskym kráľom Jurajom III., ktorý mu zveril menšie panstvo. Okolo roku 1178 Manuel utečencovi opäť odpustil a poslal ho do mesta Aeneas v Paflagónii.^[1]

Nástup na trón

Po smrti Manuela I., keď všeobecné rozhorčenie nad politikou jeho vdovy Márie Antiochijskej a jej obľúbeného protosebasta Alexia Komnéna, ktorý vládol v mene maloletého Alexia II., dosiahlo vrchol, zhromaždil Andronikos vojská svojich podporovateľov a pohol sa na hlavné mesto. V apríli 1182 obyvatelia obsadili Konštantínopolčania podnecovaní Andronikovými agentmi štvrte patriace západným (latinským) republikám Janovu a Pise, a vykonali hrozný masaker. Potom Andronikos sprevádzaný všeobecnou radosťou, slávnostne vstúpil do mesta. Prvá vec, ktorú urobil, bolo vyjadrenie svojej formálnej podriadenosti Alexiovi II., ktorého dokonca druhýkrát korunoval s uistením, že na seba vzal bremeno riadenia štátu s jediným cieľom: pomôcť maloletému cisárovi. Andronikos sa postaral o odstránenie možnej opozície: na jeho rozkaz boli Mária, dcéra Manuela I., a jej manžel Rainer z Montferratu tajne otrávení, hoci pred tým boli najvýznamnejšími odporcami predchádzajúceho režimu. Po nich prišla na rad Mária Antiochijská, ktorá bola obvinená zo zrady a po verejnom súdnom procese odsúdená na smrť. Andronikos, cítiac pevnú pôdu pod nohami, bol začiatkom septembra 1183 korunovaný za spolucisára a o niekoľko dní neskôr sa stal jediným vládcom, po tom, čo nariadil uškrtenie legitímneho cisára. Nevesta Alexia II., Agnes (v pravoslávii Anna), dcéra francúzskeho kráľa Ľudovíta VII., ktorá ešte nemala 11 rokov, sa stala Andronikovou druhou manželkou, keďže jeho prvá zákonná manželka v tom čase už zomrela.^[2]^[1]

Vláda

Andronikos zastavil prax predaja pozícií a viedol rozhodný boj proti korupcii, pričom prísne trestal úradníkov za zneužívanie moci. Pokúsil sa „zlepšiť život v provinciách reformou upadajúceho politického systému, zákazom predaja úradov, trestaním skorumpovaných úradníkov a predovšetkým obmedzením moci veľkých feudálnych šľachticov a zemepánov, ktorých výsady narúšali jednotu ríše.“^[2] Situáciu v byzantskej provincii zlepšilo aj znížene zdanenia. Túto politiku s nadšením privítal aténsky metropolita Michaél Chóniates. Andronikos tiež zrušil tzv. pobrežný zákon, ktorý umožňoval obyvateľom pobrežných oblastí drancovať stroskotané lode. Aby si udržal povesť „sedliackeho cisára“, nariadil, aby bol v Chráme štyridsiatich mučeníkov umiestnený jeho obraz v oblečení chudobného roľníka. Chrám sa mal stať jeho rodinnou hrobkou. Andronikova politika však vyvolala nespokojnosť mnohých predstaviteľov šľachty, ktorí sa proti nemu opakovane búrili. Cisár sa so svojimi protivníkmi vyrovnával s extrémnou krutosťou a nešetril ani príbuzných neposlušných. Takáto krutosť od neho odradila mnohých podporovateľov. Andronikova cirkevná politika bola určená potrebami posilnenia jeho režimu. Keď patriarcha Teodóz I. Voradiot v auguste 1183 odmietol požehnať sobáš Andronikovej nemanželskej dcéry s nemanželským synom Manuela I. a dobrovoľne sa vzdal svojho stolca, pričom jeho miesto zaujal Bazil II. Kamatéros, ktorý cisárovi sľúbil úplnú poslušnosť.^[1]

Zahraničná politika

Z hľadiska zahraničnej politiky znamenala Andronikova vláda začiatok úpadku byzantskej moci. Uhorský kráľ Belo III. v spojenectve so srbským županom Štefanom Nemanjom obsadil Dalmáciu a strategicky dôležité mestá pozdĺž Dunaja. V Malej Ázii dobyli Seldžukovia mesto Sozopol. Z ríše odpadol aj ostrov Cyprus, kde sa objavil samozvaný cisár Izák Komnénos. V roku 1185 vystúpili proti Byzancii sicílski Normani, ktorých nenávisť voči Grékom bola živená spomienkou na masaker latinského obyvateľstva v Konštantínopole z roku 1182. Po dobytí a strašnom vyplienení Solúna pokračovali v postupe na Konstantínopol, čo urýchlilo Andronikov pád.^[1]

Smrť

Proti cisárovi povstal v roku 1185 zneuctený šľachtic Izák Angelos, ktorý unikol smrti z rúk Andronikových dôverníkov. Andronika porazil a 12. septembra 1185 bol vyhlásený za cisára. Andronikos sa pokúsil utiecť z Konštantínopola, no bol chytený, posadený na osla a vedený cez mesto, pričom si s ním každý mohol robiť, čo chcel. S vylúpnutými očami a odtrhnutou rukou bol uväznený. O niekoľko dní neskôr zomrel v hipodróme počas ďalšieho týrania. Andronikovi najbližší príbuzní boli tiež vystavení smrti alebo slepote, s výnimkou jeho mladých vnukov Alexia a Dávida, ktorí od konca roku 1185 vyrastali v Gruzínsku.^[1]

Referencie

1 2 3 4 5 6 7 8 9 KRJUKOV, A. M.; ETINGOF, O. Je. ANDRONIK I. KOMNIN. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 2. Aleksij, čelovek Božij – Anfim Anchiaľskij. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2001. [cit. 2025-08-09]. Dostupné online. ISBN 5-89572-007-2. S. 416 – 417.
1 2 Andronicus I Comnenus. In: Encyclopædia Britannica [online]. Encyclopædia Britannica, 1998-07-20, [cit. 2025-08-09]. Dostupné online.

Ďalšia literatúra

MEŠKO, Marek. Andronikos si získal povesť byzantského dona Juana. Denník N (Bratislava: N Press), 2018-03-21. Dostupné online [cit. 2025-08-09]. ISSN 1339-844X.
MEŠKO, Marek. Byzantský don Juan krvavo získal cisársky trón. Denník N (Bratislava: N Press), 2018-03-23. Dostupné online [cit. 2025-08-09]. ISSN 1339-844X.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Andronikos I. (Byzantská ríša)

[:PE-1] 1 2 3 4 5 6 7 8 9 KRJUKOV, A. M.; ETINGOF, O. Je. ANDRONIK I. KOMNIN. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 2. Aleksij, čelovek Božij – Anfim Anchiaľskij. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2001. [cit. 2025-08-09]. Dostupné online. ISBN 5-89572-007-2. S. 416 – 417.

[BRI-2] 1 2 Andronicus I Comnenus. In: Encyclopædia Britannica [online]. Encyclopædia Britannica, 1998-07-20, [cit. 2025-08-09]. Dostupné online.

[1]

[2]