Anténor (olympijský víťaz)
Anténor starogr. Ἀντήνωρ – Anténor, iný prepis: Anténór) bol olympijský víťaz v pankratiu v 4. stor. pred Kr.[1][2][3]
Anténor, syn Xenara z Milétu, bol na 118. olympijských hrách v roku 308 pred Kr. korunovaný olivovým vencom za víťazstvo v pankratiu.[1][3] Svojim majstrovstvom v tejto disciplíne dosiahol následne titul periodonikés (víťaz obehu), keď si víťazný veniec odniesol aj z ostatných celogéckych hier[1][3] (jednotlivé celogrécke hry sa totiž usporadúvali v rôznych obdobiach štvoročného cyklu, ktoré spolu tvorili periodos, t. j. pravidelný obeh[4]). V Aténach mu v roku 306 pred Kr. udelili čestné občianstvo. V roku 279/8 pred Kr. vo svojom rodnom meste slúžil počas náboženských obradov ako stefanéforos (kňazský titul).[3]
Olympijské víťazstvo Anténora je uvedené v zozname olympijských víťazov od starovekého historika Eusebia z Kaisareie,[1] ktorý vo vyhotovovaní tohto zoznamu čerpal z písomnosti Iulia Africana, autora diel, zachovaných prevažne len vo fragmentoch.[5] Jeho olympijské víťazstvo uvádza aj nápis (nápis: IG II² 472, IG II² = Inscriptiones Graecae II², ed. Johannes Kirchner. Berlin) na kamennej stéle, ktorú našli v Atike.[2]
Starogrécky spisovateľ Athénaios vo svojom diele Deipnosofistai uvádza, že Machón, dramatik tzv. „novej gréckej komédie“, napísal formou básne vtipnú historku, v ktorej Leontiskos, olympijský víťaz v pankratiu, nachytal Anténora v posteli s milovanou Maniou, slávnou aténskou hetérou. Keď sa jej plný rozhorčenia spýtal, že čo to má znamenať, ona mu odpovedala: „Môj drahý, nič si z toho nerob, ja som len chcela za jedinú noc cítiť a dokázať zvládnuť výdrž dvoch športovcov, víťazov z Olympie.“[6]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d Eusebios, Kronika 2,193.[1]
- ↑ a b Inscriptiones Graecae, IG II² 472 [2]
- ↑ a b c d Mark Golden. Sport in the ancient world from A to Z. London : Taylor & Francis, 2003. ISBN 0-203-49732-5. S. 10.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 363.
- ↑ Josef Šusta. Dějepisectví. Praha : Nákl. Historického klubu, 1933. S. 9.
- ↑ Athénaios, Deipnosofistai, 13,42.