Anthestéria

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Atický červenofigúrový skyfos, žena, nad ktorou drží satyr slnečník, je zrejme manželka archonta basilea počas sobáša s Dionýzom, cca 440 pred Kr.

Anthestéria (starogr. Ἀνθεστήρια) bola starogrécka slávnosť k pocte boha Dionýza, ku ktorej patrili kvety, víno a duchovia mŕtvych a podľa ktorej bol nazvaný atický kalendárny mesiac anthestérión.[1][2]

V Aténach sa oslavoval 11. – 13. anthestérióna a bol to pravdepodobne najobľúbenejší aténsky sviatok. Rozšírený bol tiež medzi iónskymi Grékmi. Bol to i sviatok kvetov, keďže v tomto období už kvitli prvé kvety, najmä kvety viniča.[2] Slávnosti sa zúčastňovali i deti. Počas tohto trojdňového sviatku sa konali rozličné obrady (týkajúce sa napr. otvárania sudov, pitiek, uctievania mŕtvych). Na konci osláv bolo tzv. zažehnávanie zlého osudu.[3] Podľa Thukydida to bol jeden z najstarších gréckych sviatkov: „... ako napríklad chrám Dia Olympského, Pytion, chrám Gaie, Dionýzov chrám v Limnách, kde sa slávia staršie sviatky na počesť Dionýza na dvanásty deň v mesiaci anthestérión, ako je to zvykom dodnes u Iónov pochádzajúcich z Aténčanov“[4][2]

Prvý deň sa nazýval Pithoigia („Otváranie sudov“), ochutnávalo sa nové víno, ktoré tiež obetovali v Dionýzovej svätyni.[1] Bolo to otváranie veľkých napoly zasypaných pithoi (veľkých keramických nádob), v ktorých bolo víno uskladnené cez zimu (v menších keramických nádobách sa víno prinieslo a zväčša vypilo na symposiach). Úliatby sa vykonávali priamo z novootvorených nádob na zem na pamiatku predkov a bohov, ako to uvádza Plutarchos: „... začali ochutnávať svoje nové víno; a za starých čias, predtým, ako sa napili, obetovali nejaké bohom a modlili sa, aby bol tento nápoj dobrý a zdravý.“ [5] K slávnosti sa pripájali celé domácnosti, vrátane sluhov a otrokov. Miestnosti a nádoby na pitie zdobili jarné kvety, rovnako ako deti staršie ako tri roky.[6] Verí sa, že obrad Pithoigie pochádza zo staršieho zvyku Aténčanov vykonávať rituálne obrady pri hroboch svojich predkov, ktorí boli pochovaní v pithoi (v Aténach sa našlo niekoľko takto pochovaných ľudí z archaického obdobia[7]) ako v urnách a Dionýza oslavovať ako „Pána duší.“ [8]

Miniatúrny atický červenofigúrový chous, chlapec hrajúci sa so psom, 430 – 410 pred Kr.
Atický červenofigúrový skyfos, satyr hojdajúci Basilinnu na hojdačke v rituáli zvanom Aiora), cca 440 pred Kr.

Druhého dňa, nazývaného Choes („Džbány na víno“), sa konal sprievod, v ktorom bol vozený Dionýzos (zrejme jeho socha alebo herec v maske držiaci halúzku viniča a sprevádzaný dvomi „satyrmi“ hrajúcimi na flaute[9]) na voze v tvare lode na kolesách. Cieľom sprievodu bola Dionýzova svätyňa v Limnách, kde sa boh zastavil. Príchod boha od mora, prvotného symbolu vody, znamenal nový začiatok, regeneráciu prírody (jari) a nový ročník (pripomínalo to narodenie Dionýza a jeho detstvo, keď bol so svojimi mainádami prenasledovaný Hérou, a keď vystrašený skočil do mora, dostal sa do spojenia s vodou, tekutinou života).[9] Dionýzos bol potom rituálne spojený posvätným sobášom s manželkou archonta basilea (zvanou Basilinna).[1] Na počesť Dionýza „Božského ženícha“ sa prednášala poézia (mala podobu piesní) a konali sa hry. Bol jediným dňom v roku, kedy sa Dionýzov chrám v Limnách oficiálne otvoril pre verejnosť. Počas Anthestérie boli v týchto dňoch všetky svätyne okrem tej v Limnách obohnané červeným povrazom, aby sa zachovala ich rituálna čistota od duší mŕtvych.[9]

Druhý deň bol časom veselia. Ľudia s pomaľovanými tvárami, často oblečení vo vtipných odevoch, niektorí v prestrojení za mýtické postavy, navštevovali svojich známych. Konali sa preteky v pití vína, pričom víťazom sa stal ten, kto vypil svoj pohár najrýchlejšie.[6] Deti po dovŕšení troch rokov zrejme prvýkrát ochutnali víno z vlastného miniatúrneho chousu, a konal sa i „detský sprievod“, v ktorom boli tí najmenší oslavovaní ako hrdinovia a obdarovaní darčekmi (dokázať je to však ťažké, pretože nie sú o tom známe žiadne literárne alebo epigrafické zdroje[10]).[11] V druhý deň Anthestérie sa tiež verilo, že duše (psychai) mŕtvych sa túlajú po meste (aj duše mŕtvych sa zúčastnili osláv[2]) a aby ľudia čelili ich škodlivému vplyvu, žuvali listy akácie (rhamnos) a natreli dvere svojich domov dechtom.[12][9] Úloha starať sa o mŕtvych a smútiť za zosnulými pripadala ženám. Ženy boli zodpovedné za „očistenie“ domácnosti znečistenej vzkriesenými duchmi mŕtvych počas sviatku Anthestéria a vo všeobecnosti aj za „úliatby mŕtvym“ (aj na ich hroboch[6]).[13]

Tretí deň sa nazýval Chytrai („Hrnce“), pretože boli Hermovi Chthoniovi (Hermovi Podsvetia) obetované hrnce obsahujúce zmes strukovín, aby si tak uzmierili mŕtvych. Bol to zlovestný deň, venovaný hlavne mŕtvym, duchom vypustených Hádom, zvanými kéres. Živí a mŕtvi sa teda zúčastnili na tej istej hostine. Na ďalšiu stimuláciu síl života sa konali hry, na ktorých sa súťažilo v boxe, pretekoch s fakľami, v hudbe a hoci sa v divadle nesmela hrať žiadna tragédia, stále prebiehali akési skúšky, na ktorých sa vyberali herci na nasledujúce dramatické hry.[6] Mladé dievčatá a niekedy aj deti prevádzali rituál na hojdačkách zvaný Aiora (keď sa Aténčania pýtali v delfskej veštiarni, ako si uctiť mŕtvu Érigonu, dostali radu, aby uzákonili hojdanie svojich detí v rituáli známom ako Aiora[14]).[9] Na konci dňa boli duchovia z mesta vykázaní výkrikmi „Preč, hrozní duchovia; je koniec Anthestérie“ [1]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 367.
  2. ↑ a b c d Christine Schnusenberg. The Mythological Traditions of Liturgical Drama. Mahwah : Paulist Press, 2010. ISBN 978-08-0910-544-1. S. 154.
  3. ↑ Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny I-IV. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 116 poznámky.
  4. ↑ Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny I-IV. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 115-116.
  5. ↑ Plutarchos, Moralia, Symposion, 7, 3, 1
  6. ↑ a b c d Thomas Spencer Baynes, William Robertson Smith. The Encyclopaedia Britannica. Chicago : R.S. Peale, 1890. S. 103.
  7. ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 446.
  8. ↑ Rosemarie Taylor-Perry. The God who Comes. New York : Algora Publishing, 2003. ISBN 978-08-7586-213-2. S. 70.
  9. ↑ a b c d e Christian Roy. The Mythological Traditions of Liturgical Drama. Santa Barbara : ABC-CLIO, 2005. ISBN 978-15-7607-089-5. S. 104.
  10. ↑ Katharina Rebay-Salisbury, Doris Pany-Kucera. Ages and Abilities: The Stages of Childhood and their Social Recognition in Prehistoric Europe and Beyond. Oxford : Archaeopress Publishing Ltd, 2020. ISBN 978-17-8969-769-8. S. 213.
  11. ↑ Rosemarie Taylor-Perry. The God who Comes. New York : Algora Publishing, 2003. ISBN 978-08-7586-213-2. S. 71.
  12. ↑ Robert Garland. The Greek Way of Death. Ithaca : Cornell University Press, 2001. ISBN 978-08-0148-746-0. S. 44.
  13. ↑ Robin May Schott. Cognition and Eros. Pennsylvania : Penn State Press, 2010. ISBN 978-02-7104-470-5. S. 29.
  14. ↑ Lesley A. Beaumont. Childhood in Ancient Athens. London : Routledge, 2013. ISBN 978-11-3648-669-2. S. 83.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Anthestéria
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Anthestéria&oldid=7329770“