Preskočiť na obsah

Antiochos I.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Antiochos I. Sótér
kráľ Seleukovskej ríše, Kráľ sveta
Antiochos I.
Panovanie
DynastiaSeleukovci
PredchodcaSeleukos I. Nikatór
NástupcaAntiochos II. Theos
Ostatné titulySótér („Zachránca“)
Biografické údaje
Narodeniecca 324 pred Kr.
Babylon
Úmrtie2. jún 261 pred Kr. (vo veku 62 – 63 rokov)
Rodina
Manželka
Potomstvo
Seleukos, Laodiké, Apama II., Stratoniké II., Antiochos II. Theos
OtecSeleukos I. Nikatór
MatkaApama
Odkazy
Spolupracuj na CommonsAntiochos I.
(multimediálne súbory na commons)

Antiochos I. Sótér (starogr. Ἀντίοχος Σωτήρ, Antíochos Sōtér; * cca 324 pred Kr. – † 2. jún 261 pred Kr.) bol grécko-sogdianský panovník z dynastie Seleukovcov, ktorý vládol v rokoch 281 až 261 pred Kr. ríši založenej jeho otcom.[1] Na trón nastúpil po tragickej smrti svojho otca Seleuka I. Nikatora v období značnej politickej nestability, ktorú sa mu však v priebehu jeho energickej vlády podarilo z veľkej časti prekonať.[2] Antiochos I. je v historických prameňoch zaznamenaný ako vôbec posledný známy vládca, ktorému bol oficiálne priznaný starobylý mezopotámsky titul Kráľ sveta (akand. šar kiššati).[3]

Už od roku 294/293 pred Kr. pôsobil ako spoluvladár svojho otca na východných územiach ríše.[1] Vo svojej neskoršej samostatnej vnútornej politike sa prejavil ako jeden z najvýznamnejších zakladateľov a kolonizátorov nových miest v helenistickom svete hneď po Alexandrovi Veľkom. Zahraničnopoliticky čelil územným stratám v Malej Ázii a odtrhnutiu niektorých východných satrapií.[1] Svoje najslávnejšie vojenské víťazstvo dosiahol okolo roku 270 pred Kr. nad inváziou Galatov v tzv. „bitke slonov“, vďaka ktorej získal svoj doživotný a rešpektovaný prídomok Sótér („Zachránca“).[1]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod a mladosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Antiochov otec bol Seleukos I. Nikatór, zakladateľ ríše, a jeho matka bola princezná Apama, dcéra sogdianského veľmoža Spitamena.[4] Apama bola jednou z perzských princezien, ktoré Alexander Veľký počas masovej svadby v Súzach v roku 324 pred Kr. pridelil svojim popredným vojenským veliteľom.[5][6] Neskoršia seleukovská propaganda fiktívne tvrdila, že Apama bola v skutočnosti dcérou perzského kráľa Chasidského (Darea III.), čím sa dynastia snažila legitimizovať ako legitímny nuptupca nielen Alexandra, ale aj Achajmenovcov a právoplatný vládca západnej a strednej Ázie.[7]

Ešte pred smrťou svojho otca, v roku 294 pred Kr., sa Antiochos oženil so svojou nevlastnou matkou Stratonikou, dcérou Démétria Poliorkéta. Antické pramene uvádzajú, že k tomuto netradičnému kroku podnietil svojho syna sám starý kráľ Seleukos I. Potom, čo dvorný lekár Erasistratos odhalil, že mladý Antiochos vážne ochorel a hrozí mu smrť z neopätovanej tajnej lásky k svojej nevlastnej matke, kráľ mu Stratoniku prenechal.[8] Stratoniké porodila Antiochovi päť detí: Seleuka (neskôr popraveného za vzburu), Laodiké, Apamu II., Stratoniku II. a Antiocha II. Thea, ktorý sa stal jeho nástupcom.

Z obdobia medzi rokmi 302 a 281 pred Kr. pochádza babylonská kronika (známa ako Kronika o zničení Esagily), ktorá spomína, že korunný princ (s najväčšou pravdepodobnosťou Antiochos) sa rozhodol obnoviť zničený babylonský chrámový komplex Esagila. Pri príprave obetného rituálu na tomto mieste však zakopol o trosky a spadol. V hneve následne prikázal svojim vojakom, aby kompletne odstránili a zrovnali so zemou posledné zvyšky starých ruín.[9]

Nástup na trón a prvé konflikty

[upraviť | upraviť zdroj]

Keď bol Seleukos I. v roku 281 pred Kr. zákerne zavraždený, Antiochos stál pred mimoriadne náročnou úlohou udržať obrovskú a nesúrodú ríšu pohromade. Takmer okamžite vypuklo povstanie v Sýrii. Situácia ho prinútila urýchlene uzavrieť mier s vrahom svojho otca Ptolemaiom Keraunom, čím sa defacto vzdal akýchkoľvek nárokov na kontrolu Macedónska a Thrákie. V Anatólii (Malej Ázii) sa mu zasa nepodarilo vojensky podrobiť odbojnú Bitýniu ani perzskú dynastiu, ktorá vládla v Kappadockom kráľovstve.[10]

V roku 278 pred Kr. vpadli do Anatólie kmene bojovných Galatov (Keltov). Ich plundrovanie zastavil až Antiochos okolo roku 275 pred Kr. (často sa uvádza aj rok 270 pred Kr.) v slávnej „bitke slonov“. Použitím indických vojnových slonov nahnal nepriateľom hrôzu a dosiahol rozhodujúce víťazstvo, ktoré mu prinieslo celonárodnú vďačnosť a čestný titul Sótér („Zachránca“).[1][10]

Sýrske vojny a záver vlády

[upraviť | upraviť zdroj]
Antiochov valec, v ktorom vystupuje ako kráľ Babylonu a obnoviteľ chrámov Esagila a Ezida. Je napísaný v archaickej akkadčine.

Na konci roku 275 pred Kr. vyústil dlhodobý spor o územie Koilé-Sýrie (ktorý zostal otvorený medzi rodmi Seleukovcov a Ptolemaiovcov už od delenia ríše v roku 301 pred Kr.) do otvoreného vojenského konfliktu, známeho ako prvá syrská vojna. Toto územie permanentne okupovala ptolemaiovská ríša, no seleukovský štát si naň neustále uplatňoval nárok. Hoci vojna priniesla čiastočné straty území v Malej Ázii, celkové hranice oboch kráľovstiev sa zásadne nezmenili a konflikt sa prejavoval najmä striedavým dobývaním pohraničných miest, ako bol Damask či pobrežné oblasti Malej Ázie.[1][10]

V roku 268 pred Kr. dal Antiochos I. položiť základný kameň chrámu Ezida v starobylej Borsippe.[11] Jeho najstarší syn Seleukos vládol na východe ríše ako spolukráľ a vicekráľ približne od roku 275 pred Kr. do roku 268/267 pred Kr. V tomto roku ho však nechal Antiochos popraviť pre obvinenie zo zrady a pokusu o rebéliu.

Okolo roku 262 pred Kr. sa Antiochos pokúsil vojenskou silou zlomiť rastúci vplyv a moc Pergamonu, no v bitke neďaleko Sardy utrpel od Eumena I. zdrvujúcu porážku. Táto nečakaná prehra definitívne prekazila seleukovské plány na opätovné ovládnutie západnej Anatólie a fakticky potvrdila nezávislosť pergamského štátu. Krátko nato, dňa 2. jún 261 pred Kr., sužovaný neúspechom a podlomeným zdravím, kráľ zomrel.[10] Na tróne ho vystriedal jeho druhorodený syn Antiochos II. Theos.[12]

Mesto Aj-Chánum

[upraviť | upraviť zdroj]
Zlatá minca Antiocha I. Sótéra nájdená v meste Aj-Chánum. Na lícnej strane je portrét kráľa s diadémom. Na rubovej strane sedí nahý boh Apolón na omfale a drží luk so šípmi. Grécky nápis hlása: BAΣIΛEΩΣ ANTIOXOY (Basileós Antiochou – „Kráľa Antiocha“).

Moderné archeologické a historické analýzy silne naznačujú, že známe grécke mesto Aj-Chánum (nachádzajúce sa v dnešnej provincii Tachár v severnom Afganistane, presne na sútoku riek Pandž a Kokča v tesnej blízkosti Indického subkontinentu) založil okolo roku 280 pred Kr. práve Antiochos I.[13][14] Mesto slúžilo ako kľúčové strategické, kultúrne a obchodné centrum helenizmu v Baktrii.

Vzťahy s Indiou

[upraviť | upraviť zdroj]

Antiochos I. úspešne udržiaval priateľské diplomatické vzťahy s Bindusárom, panovníkom indickej Maurjovskej ríše. Na Bindusárovom dvore pôsobil ako oficiálny Antiochov veľvyslanec Deimachos z Platají. Grécky spisovateľ Athénaios z 3. storočia vo svojom diele Deipnosofistai („Hodujúci mudrci“) zaznamenal kuriózny incident, ktorý prevzal zo spisov historika Hégésandra: Bindusára oficiálne požiadal Antiocha, aby mu poslal sladké víno, sušené figy a jedného sofistu (učeného filozofa). Antiochos mu v diplomatickej odpovedi odkázal, že víno a figy mu s radosťou pošle, avšak grécke zákony prísne zakazujú predávať a kupovať sofistov.[15][16]

Minca Antiocha I. razená v Antiochii. Na lícnej strane je macedónsky štít so seleukovskou kotvou v strede. Na rubovej strane kráča vojnový slon doprava s nápisom BAΣIΛEΩΣ ANTIOXOY.

Antiochos je s najväčšou pravdepodobnosťou tým gréckym kráľom, ktorý sa spomína v slávnych Ašókových ediktoch ako jeden z adresátov budhistického misijného úsilia indického vládca Ašóku:[17]

„ A toto dobytie [šírenie budhizmu] dosiahol Miláčik bohov tu i vo všetkých pohraničných oblastiach, až do vzdialenosti šesťsto jódžan (približne 5 400 až 9 600 km), kde vládne Antiochos, kráľ Javanov [Grékov], a za týmto Antiochom vládnu štyria králi menom Ptolemaios, Antigonos, Magas a Alexander. “
– 13. skalný edikt vládcu Ašóku

Ašóka vo svojich nápisoch tiež tvrdí, že na územiach helenistických kráľov aktívne podporoval rozvoj bylinkárstva a medicíny pre ľudí i zvieratá:

„ Všade v domíniu Miláčika bohov, kráľa Pijadasiho [Ašóku], i medzi ľuďmi za hranicami – Čolovcom, Pándjovcom, Satjaputrovcom, Kéralaputrovcom, až po Támraparni a tam, kde vládne grécky kráľ Antiochos, ako aj u susedných kráľov – všade Miláčik bohov, kráľ Pijadasi, zabezpečil dva druhy lekárskej starostlivosti: medicínsku starostlivosť pre ľudí a medicínsku starostlivosť pre zvieratá. Kdekoľvek neboli k dispozícii liečivé byliny vhodné pre ľudí alebo zvieratá, dal som ich doviezť a vypestovať. Pozdĺž ciest som dal vykopať studne a vysadiť stromy pre úžitok ľudí a zvierat. “
– 2. skalný edikt vládcu Ašóku

Niektorí historici alternatívne pripúšťajú, že kráľom spomínaným v ediktoch mohol byť aj Antiochov syn a nástupca Antiochos II. Theos, avšak silné osobné a rodinné väzby Antiocha I. na východné satrapie a Indiu z neho robia oveľa pravdepodobnejšieho kandidáta.[17]

Odraz v umení

[upraviť | upraviť zdroj]
Erasistratos odhaľuje príčinu Antiochovej choroby od Jacquesa-Louisa Davida (1774). Dvorný lekár Erasistratos (vľavo) odhaľuje kráľovi Seleukovi I. príčinu choroby jeho syna.

Príbeh osudovej a spočiatku tajnej lásky medzi mladým Antiochom a jeho nevlastnou matkou Stratonikou sa stal veľmi populárnym námetom v európskom umení, predovšetkým v období baroka, klasicizmu a neoklasicizmu. Tento motív, oslavujúci veľkorysosť otca Seleuka I., ktorý synovi prenechal manželku, aby mu zachránil život, zachytili vo svojich dielach viacerí významní umelci.

Patria medzi nich napríklad flámsky barokový maliar Theodoor van Thulden (obraz z roku 1669), francúzsky klasicistický majster Jacques-Louis David či francúzsky neoklasicista Jean-Auguste-Dominique Ingres na svojom slávnom plátne Antiochos a Stratoniké (1840).

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 3 4 5 6 Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 50.
  2. ↑ LENDERING, Jona. Antiochus I Soter [online]. Livius.org, [cit. 2026-07-31]. Dostupné online.
  3. ↑ STEVENS, Kathryn. The Antiochus Cylinder, Babylonian Scholarship and Seleucid Imperial Ideology. The Journal of Hellenic Studies, 2014, roč. 134, s. 73. ISSN 0075-4269. DOI: 10.1017/S0075426914000068.
  4. ↑ Boris Chrubasik. Kings and Usurpers in the Seleukid Empire: The Social Context of Seleukid Sovereignty. Oxford : Oxford University Press, 2016. ISBN 978-0-19-878692-4. S. 14-16.
  5. ↑ Frank N. Magill et al.. The Ancient World: Dictionary of World Biography, Volume 1. Pasadena, Chicago, London : Fitzroy Dearborn Publishers, Salem Press, 1998. ISBN 0-89356-313-7. S. 1010.
  6. ↑ Frank L. Holt. Alexander the Great and Bactria: the Formation of a Greek Frontier in Central Asia. Leiden, New York, Copenhagen, Cologne : E. J. Brill, 1989. Dostupné online. ISBN 90-04-08612-9. S. 64–65.
  7. ↑ A. Shapur Shahbazi. Encyclopædia Iranica, Volume II: Anāmaka–Āṯār al-Wuzarāʾ. London : Routledge & Kegan Paul, 1987. ISBN 0-7100-9110-9. Kapitola Apama, s. 150.
  8. ↑ Plutarchos. Životopisy slávnych Grékov a Rimanov. [s.l.] : [s.n.]. Kapitola Demetrios, 38.
  9. ↑ BCHP 6 (Ruin of Esagila Chronicle) [online]. Livius.org, [cit. 2026-07-31]. Dostupné online.
  10. 1 2 3 4 Seleucid Dynasty s.v. Antiochus I. Soter. Zväzok 24. [s.l.] : [s.n.], 1911. S. 604.
  11. ↑ Kathryn Stevens. Between Greece and Babylonia: Hellenistic Intellectual History. Cambridge : Cambridge University Press, 2019. ISBN 978-1-108-41955-0. S. 21-25.
  12. ↑ The Chronicle of John Malalas: A Translation. Melbourne : Australian Association for Byzantine Studies, 1986. ISBN 0-9593636-2-9. S. 142.
  13. ↑ LYONNET, Bertille. Questions on the Date of the Hellenistic Pottery from Central Asia (Ai Khanoum, Marakanda and Koktepe). Ancient Civilizations from Scythia to Siberia, 2012, roč. 18, s. 143–173. DOI: 10.1163/157005712X638672.
  14. ↑ MARTINEZ-SEVE, Laurianne. The Spatial Organization of Ai Khanoum, a Greek City in Afghanistan. American Journal of Archaeology, 2014, roč. 118, čís. 2, s. 267–283. Dostupné online. DOI: 10.3764/aja.118.2.0267.
  15. ↑ Paul J. Kosmin. The Land of the Elephant Kings. [s.l.] : Harvard University Press, 2014. ISBN 978-0-674-72882-0. S. 34–35.
  16. ↑ Radha Kumud Mookerji. Chandragupta Maurya and His Times. Delhi : Motilal Banarsidass, 1988. ISBN 81-208-0405-8. S. 38.
  17. 1 2 CHARPENTIER, Jarl. Antiochus, King of the Yavanas. Bulletin of the School of Oriental Studies (University of London), 1931, roč. 6, čís. 2, s. 303–321.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Pavel Oliva. Svět helénismu. Praha : Arista, 2001. ISBN 80-86410-09-9.
  • Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 50.
  • Paul J. Kosmin. The Land of the Elephant Kings: Space, Territory, and Ideology in the Seleucid Empire. [s.l.] : Harvard University Press, 2014. ISBN 978-0-674-72882-0.
  • Radha Kumud Mookerji. Chandragupta Maurya and His Times. Delhi : Motilal Banarsidass, 1988. ISBN 81-208-0433-3.
  • Andrew G. Traver. From Polis to Empire, the Ancient World, c. 800 B.C.-A.D. 500: A Biographical Dictionary. [s.l.] : Greenwood Publishing Group, 2002. Dostupné online. ISBN 978-0313309427.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Antiochos I.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Antiochos_I.&oldid=8362076“