Anton Jánošík

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Anton Jánošík
slovenský jazykovedec,
stredoškolský profesor, redaktor
Narodenie7. apríl 1904
Bánovce nad Bebravou, Slovensko
Úmrtie26. november 1971 (67 rokov)
Martin, Slovensko
Rodičiaotec Ján (* 1874 – † 1947), roľník a sedlár
matka Mária, rod. Lexmanová (* 1875 – † 1945)
ManželkaAnna Jánošíková, rodená Fojtíková (* 1910 – † 1982), kuchárka
Detidcéra MUDr. Mária (* 1941),
vyd. Tumanová, lekárka
syn Peter (*1946), redaktor
PoznámkyPersonálne údaje[1]

PhDr. Anton Jánošík (* 7. apríl 1904, Bánovce nad Bebravou – † 26. november 1971, Martin, pochovaný na Národnom cintoríne v Martine[2]) bol slovenský jazykovedec, lexikograf a dialektológ, autor slovníkov, pedagóg, publicista, hlavný redaktor časopisu Slovenská reč, bojovník za samostatný slovenský spisovný jazyk a proti jednotnému "československému" jazyku.

Rodisko, štúdiá, vzdelanie[upraviť | upraviť zdroj]

Anton Jánošík bol rodák z Bánoviec nad Bebravou, z kraja, ktorého reč svojím postavením medzi západnou a strednou slovenčinou núti jazykovo citlivých ľudí porovnávať rodné nárečie so spisovným jazykom.[3] Citlivo vnímal jazyk svojej matky a ním sa často riadil aj v jazykovej praxi[4] v svojom budúcom povolaní a poslaní. Jeho otec Ján (* 1874 – † 1947) bol roľník a sedlár, matka Mária, rod. Lexmanová (* 1875 – † 1945), mladší súrodenci, dve sestry i brat, sa venovali učiteľskému povolaniu. V čase jeho detstva boli Bánovce nad Bebravou typickým malým mestom, z ktorého prostredia slovenský spisovateľ Janko Jesenský ako tamojší mladý advokát s prvou samostatnou praxou (1905 – 1914) čerpal námety pre svoje Malomestské rozprávky (1913).
Ľudovú školu A. Jánošík navštevoval v rodných Bánovciach v rokoch 1910 – 1914. V mestečku ako v sídle malého okresu bola už pred prvou svetovou vojnou maďarská meštianska škola, ktorá v slovenskom prostredí zanikla a zmenila sa po prevrate na slovenskú v čase, keď ju mladý A. Jánošík absolvoval (1914 – 18). V stredoškolských štúdiách pokračoval až o rok, po prijímacej skúške do 5. triedy, na reálnom gymnáziu v Trenčíne (1919 – 23). Po maturite sa A. Jánošík rozhodol študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (otvorenej v septembri 1921), kde v rokoch 1923 – 1927 študoval slovenčinu (vo vtedajšej termino­lógii „českoslovenčinu") a francúzštinu. Bratislavská univerzita síce ešte nebola dobudovaná (napr. francúzsky jazyk a literatúru prednášali externe – profesori Prokop Miroslav Haškovec a Hertvík Jarník z Brna z Brna), ale slavistika, resp. slovakistika a bohemistika boli pomerne dobre obsadené: slavistiku prednášal výborný pedagóg prof. Miloš Weingart, indoeurópsku jazykovedu prof. Jozef Baudiš; literatúru prednášali profesori Jozef Hanuš (starú českú literatúru), ktorý bol dekanom filozofickej fakulty, a Albert Pražák (novú českú a slovenskú literatúru), ne­skoršie slovanské literatúry Dr. Frank Wollman. V prvom semestri A. Jánošík zastihol ešte prednášky prof. Jozefa Škultétyho, prodekana filozofickej fakulty, s ktorým sa po rokoch stretol v Matici slovenskej v Martine.
Povinné prednášky a praktické jazykové cvičenia A. Jánošík navštevoval a filozoficko-pedagogickú skúšku (r. 1926) zložil A. Jánošík načas, takže štúdium v Bratislave absolvoval r. 1927 a pokračoval v študijnom roku 1927/28 vo Francúzsku na Univerzite v Poitièrs. V školskom roku 1928/29 učil ako suplujúci profesor na Patronátnom reálnom gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Potom školskú službu prerušil, aby sa mohol pripraviť na dokončenie štúdií štátnymi skúškami na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zo slavistiky mu uznali seminárnu prácu Lexikálne štúdie o Euchológiu sinajskom. Ústnu skúšku z „českoslovenčiny" vykonal 12. decembra 1929 a z francúzštiny 16. decembra 1930 (examinátormi boli J. Hanuš, Fr. Ryšánek, Vl. Buben a J. Kopal).
Hodnosť doktora filozofie (PhDr.) A. Jánošík dosiahol roku 1940 po tom, čo predložil ako doktorskú dizertačnú prácu súbor štúdií s názvom Príspevky ku kvantite slovenčiny.[5]

Pedagogické pôsobenie[upraviť | upraviť zdroj]

Po ročnom pôsobení v Kláštore pod Znievom (školský rok 1928/1929) a po štátnej skúške na Filozofickej fakulte UK v Bratislave 12. decembra 1929 A. Jánošík znova nastúpil do školskej služby – na gymnáziu v Malackách (školský rok 1929/30). Od 1. septembra 1930 učil na Štátnom maďarskom reálnom gymnáziu v Košiciach (1930 – 1932), v rokoch 1932 – 1934 na Štátnom koedukačnom učiteľskom ústave v Prešove, v školskom roku 1934/35 zasa na gymnáziu v Košiciach a v rokoch 1935 – 1939 na gymnáziu v Martine. V čase 2. svetovej vojny neprijal riaditeľské miesto na učiteľskom ústave mimo Martina a naďalej učil – v školskom roku 1939/40 na gymnáziu v Žiline a od školského roku 1940/41 na obchodnej akadémii v Martine.[5]
Súčasne s pedagogickým pôsobením v rokoch 1939 – 1940 redigoval časopis Slovenská reč a v rokoch 1940 – 1950 bol externým redaktorom Matice slovenskej. Po roku 1945 naďalej pôsobil až do roku 1969 ako stredoškolský profesor na obchodnej akadémii, potom Strednej ekonomickej škole v Martine.[1]
Výsledky svojich jazykovedných štúdií nielen publikoval v tlači a rozhlase, ale ich po celý život uvádzal do praxe aj ako stredoškolský pedagóg. Roku 1963 dostal Pochvalné uznanie za prácu na úseku výchovy a vzdelávania od Kultúrnej s školskej komisie ONV Marin. V školskom roku 1964/65 ťažko ochorel, po sedemmesačnom liečení sa vrátil do školskej služby, ale koncom školského roku 1968/69 opäť ochorel. Roku 1969, kedy odišiel do dôchodku, mu udelila Rada ONV Martin Pamätnú medailu za zásluhy o budovanie okresu. Umrel 26. novembra 1971 v Martine.[6]

Časopis Slovenská reč[upraviť | upraviť zdroj]

V Košiciach sa A. Jánošík dostal do Miestneho odboru Matice slovenskej, kde sa zrodila myšlienka vydávať časopis Slovenská reč, „mesačník pre záujmy spisovného jazyka". Prvý ročník časopisu vychádzal od septembra 1932 v Košiciach, druhý ročník už v Martine. A. Jánošík mal v časopise Slovenská reč spolu s M. Knapom spočiatku sledovať problematiku spisovnej slovenčiny v školskej praxi. Takto je po­chopiteľné že prvý príspevok A. Jánošíka má názov Slovenčina na stredných školách[7] Konštatuje v ňom neutešený stav slovenčiny na školách, pretože slovenčinu neučia vždy a všade odborníci Slováci, a zdôrazňuje potrebu hľadieť na čistotu reči, na slovenský spôsob vykania, a na škodlivosť násilného nahrádzania zaužívaných prevzatých výrazov umelo vytvorenými domácimi. Ar­gumenty sú jednoduché:

  • bežné slovenské slovo úloha (uložiť) nemožno nahradiť slovom úkol, lebo úkol „nepoznajú Pravidlá, ani v ľudovej reči sa ho neužíva“; podobne inkúst (z čes. inkoust) a atrament, mluvnica a gramatika, tužka a ce­ruza a pod. Kritériom je teda spisovný úzus a výskyt v ľudovej reči. Autor odporúča namiesto prevzatého neorganického slova prijateľnejšiu podobu: „Pravidlá majú aj cirkel, preto ním nepohŕdať, ale vedome užívať toto napoly zabudnuté slovo. Kto je vonkoncom proti slovu cirkel, nech aspoň nepíše kružítko, ale kružidlo.“
  • Prázdniny sú umelým prekladom latinského slova vacatio-vacationes. U Slovákov nebolo snahy prekladať slová latinské, ktoré dostali sa do reči ľudu a tam celkom zdomácneli, a tak staly sa majetkom celého národa. Preto nebojme sa povedať: vakácie.“
  • „Snahy po očiste spisovnej reči nemajú sa týkať tých cudzích kultúrnych slov, čo sú ma­jetkom celej slovenskej pospolitosti... Čistotu reči nekazia vžité slová cudzieho pôvodu, ale nové a nepotrebné cudzie väzby... Nové slová, čo aj slovenské, nie sú vhodnou náhradou za všeobecne vžité cudzie slová, lebo väčšina Slovákov ne­pozná význam mnohých slov... staré nemiznú, takže počet lexikálnych dvojtvarov sa zväčšuje. A práve toto škodí jasnosti spisovnej reči a vedeckej terminológii.“

V tomto príspevku pravdepodobne v spolupráci s redakciou nazna­čila sa v jadre teória a program slovenského purizmu.
Časopis Slovenská reč mal na slovenské pomery pomerne vysoký náklad.[4]

Ďalšie pôsobenie[upraviť | upraviť zdroj]

Svoj jazykovedný výskum začínal opisom rodného bánovského nárečia. Monografiu, cennú pre zhromaždený materiál, uverejňoval po častiach (Z bánovského nárečia) v Slovenskej reči už od prvého ročníka. V rokoch 1932 – 33 uverejňoval články a štúdie o spisovnej slovenčine v praxi (Zo školskej slovenčiny). Upozorňoval na správne vykanie, správne slová a väzby. A. Jánošík podľa ľudovej reči chcel ustrojiť aj spisovný jazyk. Najmä v slovnej zásobe. Podobne ako pred sedemdesiatimi rokmi zamýšľal i S. Czambel a novšie i J. Mihál. Aj pri skúmaní spisovného jazyka vychádzal z domáceho nárečia ako z pevného základu. V svojich najlepších prácach z hláskoslovia, najmä z kvantity slovenčiny sa usiloval zisťovať systém národného jazyka. Za vojny bol A. Jánošík redaktorom Slovenskej reči (1939 - 44).

V tom čase sa v Matici slovenskej systematicky zbieral materiál pre prvý veľký slovník slovenského jazyka. Prípravné práce a koncipovanie slovníka mali na starosti A. Jánošík a E. Jóna. Po vojne (1946 - 49) tento Slovník spisovného jazyka slovenského vychádzal v zošitoch (písmeno A až J), ale ostal nedokončený. Tento tzv. Matičný slovník bol koncipovaný ako výkladový a dokladový jazykový slovník, v ktorom sa slová a ich významy hojne dokladali citátmi zo slovenskej umeleckej a odbornej literatúry. Po reorganizácii Matice slovenskej podkladové materiály prešli do Slovenskej akadémie vied, kde z časti pomohli urýchliť práce na 6-dielnom Slovníku slovenského jazyka (1959 – 1968).

A. Jánošík až do konca života so záujmom sledoval slovníkové práce v jazykovednom ústave a posielal im pripomienky.

A. Jánošík a B. Letz patrili do skupiny jazykovedcov, ktorí na začiatku 30. rokov po vydaní prvých (čechoslovakistických) Pravidiel slovenského pravopisu (1931) vystúpili a obhajovali osobitosť a čistotu slovenského spisovného jazyka proti oficiálnej ideológii o jednotnom československom národe a jazyku.

Personálna bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Anton Jánošík. In: DVONČ, Ladislav: Slovenskí jazykovedci: Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov: 1925 – 1975 [online]. [cit. 4. 10. 2009]. Dostupné na internete: [1]
  • Anton Jánošík. Doplnky k súpisu prác za roky 1933 – 1971. In: DVONČ, Ladislav: Slovenskí jazykovedci: Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov: 1976 – 1985 [online]. [cit. 5. 10. 2009]. Dostupné na internete: [2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Anton Jánošík (heslo). In: Slovenský biografický slovník. II. zväzok E – J, 1987, s. 528.
  2. Zoznam národných dejateľov na Národnom cintoríne v Martine.
  3. JÓNA, E.: Anton Jánošík (1904 – 1971). In: Slovenská reč, č. 3, 1972, s. 169.
  4. a b JÁNOŠÍK, P.: Slovenčina od kolísky po hrob. In: Slovenská reč, č. 6, 2001, s. 374.
  5. a b JÓNA, E.: Tamže, 1972, s. 171.
  6. JÓNA, E.: Tamže, 1972, s. 172.
  7. JÁNOŠÍK, A.: Slovenčina na stredných školách. In: Slovenská reč, č. 10, 1932 – 1933, s. 217 – 219.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Anton Jánošík (heslo). In: Slovenský biografický slovník – od roku 833 do roku 1990. II. zväzok E – J. Martin: Matica slovenská, 1987. 559 s. + 56 s. obrazová príloha.
  • JÁNOŠÍK, Anton – JÓNA, Eugen: Slovník spisovného jazyka slovenského. 1. diel. A – J. Turčiansky Svätý Martin: Matica slovenská, 1946 – 1949. 992 s.
  • JÁNOŠÍK, Anton: Slovenčina na stredných školách. In: Slovenská reč [online]. 1932 – 1933, roč. 1, č. 10 [cit. 4. 10. 2009], ss. 217 – 219. Dostupné na internete: [3]
  • JÁNOŠÍK, Peter: Slovenčina od kolísky po hrob: Spomienka na jazykovedca Antona Jánošíka. In: Slovenská reč [online]. 2001, roč. 66, č. 6. [cit. 3. 10. 2009], s. 374. Dostupné na internete: [4]
  • JÓNA, Eugen: Anton Jánošík (1904 – 1971). Príloha: DVONČ, Ladislav: Súpis prác A. Jánošíka za roky 1933 – 1971. In: Slovenská reč [online]. 1972, roč. 37, č. 3 [cit. 1. 10. 2009], ss. 169 – 175. Dostupné na internete: [5]
  • Zoznam národných dejateľov na Národnom cintoríne v Martine [online]. Spracoval Z. Ďuriška v spolupráci s Ľ. Kianičkom a B. Pálešovou. [cit. 5. 10. 2009]. Dostupné na internete: [6]