Anton Kopal

Pridať odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Anton Kopal
slovenský robotník a gardista
Anton Kopal
Narodenie1911/1912
zrejme Veľké Uherce, Rakúsko-Uhorsko, dnes Slovensko
Úmrtie10. marec 1939
Bratislava, ČSR, dnes Slovensko
Národnosťslovenská
Známy vďakaúčastník a obeť vojenského zásahu ústrednej česko-slovenskej vlády na Slovensku
Súrodencidvaja bratia, sestra

Anton Kopal (* 1911/1912, zrejme Veľké Uherce – † 10. marec 1939, Bratislava) bol slovenský robotník a príslušník Hlinkovej gardy (HG), ktorý zahynul pri pouličnej konfrontácii s četnictvom počas vojenského zásahu ústrednej česko-slovenskej vlády na Slovensku (tzv. Homolov puč). Hlinkova slovenská ľudovej strany (HSĽS) opakovane propagandisticky využívala jeho smrť, situujúc ho do roly martýra boja za slovenskú štátnosť.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa nekrológu uverejneného 15. marca 1939 v novinách Slovák, tlačovom orgáne HSĽS, Anton Kopal pochádzal z Veľkých Uheriec, kde sa teda zrejme aj narodil, a to v rodine Antona Kopala (* 1863/1864 – † ?), ktorý (prinajmenšom v roku 1939) pracoval ako záhradník v kaštieli priemyselníckej rodiny Thonetovcov.[1] Anton Kopal mladší sa vyučil za stolára v Krnsku v okrese Mladá Boleslav a následne pracoval ako tovaryš v Prahe, pričom už ako učeň bol prívržencom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a predplatiteľom novín Slovák.[2]

V ľudáckom týždenníku Slovenská pravda bol ešte v roku 1931 uverejnený list „Antona Kopála“, čitateľa z Čiech, ktorý okrem iného vyjadril rozhorčenie nad politikou centralistických politických strán a pochvalne sa vyjadril o HSĽS.

„ ...môžem povedať, že mňa do vašej strany nezískala vaša agitácia, ale agitácia a politika strán českých. Po dlhšej dobe som poznal, že strany protivné, to jest české, pracujú pre Slovensko len preto, aby sa mali Česi na Slovensku dobre a aby zeme historické z nás mohli ťažiť, či už z krajiny samej a či z nás ľudu. “
– Slovenská pravda, 12. júl 1931, s. 3.[3]

Hoci sa to z kontextu samotného novinového príspevku nedá jednoznačne určiť, možno predpokladať, že išlo o Antona Kopala, ktorý je predmetom tohto článku.

Podľa vyššie zmieňovaného nekrológu sa Kopal vrátil na Slovensko 24. januára 1939. Z Prahy bol podľa autora „vyštvaný len preto, že je Slovák“. Redakcii Slováka sa zdôveril so svojou situáciou, v dôsledku čoho mu pomohli získať pracovné miesto v bratislavskej „kábelovke“,[2] továrni na výrobu káblov, vodičov a podobného sortimentu, ktorá vznikla ešte v roku 1895 ako prevádzka účastinnej spoločnosti „Továrňa na kábele“ (nem. Kabelfabrik Aktiengesselschaft, maď. Kábelgyár Részvénytársaság).

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

V noci z 9. na 10. marca 1939 bol na príkaz prezidenta ČSR Emila Háchu vykonaný vojenský zásah ústrednej česko-slovenskej vlády na Slovensku, ktorý viedol div. gen. Bedřich Homola, podľa ktorého bola táto akcia ešte dobovou ľudáckou propagandou nesprávne pomenovaná ako „Homolov puč“. Cieľom zásahu bolo spacifikovať separatistické snahy silnejúce na autonómnom Slovensku. Na prekvapenie velenia akcie sa však na viacerých miestach postavili na odpor príslušníci HG, pričom ulice mnohých miest zaplnili tisíce ľudí, organizovaných prevažne príslušníkmi HG a nemeckej menšiny. Prepukli viaceré násilné roztŕžky, na niektorých miestach sprevádzaných aj streľbou do davu,[4] no napriek šíriacim sa chýrom o desiatkach mŕtvych došlo len k dvom stratám na životoch, a to práve v Bratislave.[5]

Anton Kopal bol postrelený pri konfrontácii gardistov s četníkmi pri Živnostenskom dome, sídle oblastného veliteľstva HG a zborového veliteľstva Hlinkovej mládeže.[6] Na následky zranenia o pár hodín zomrel v Štátnej nemocnici v Bratislave. Ďalšou obeťou bola trafikantka Mária Psotová, ktorú nešťastnou náhodou trafila guľka z varovného výstrelu.[7]

Prvú správu o Kopalovom úmrtí priniesol týždenník Gardista sobotu 11. marca a 12. marca o tom informovali aj noviny Slovák.

„ V piatok 10. marca o 2. hod. odpoludnia v boji o Oblastné veliteľstvo HG a Sborové veliteľstvo HM trafený z pušky českého četníka padol 27-ročný gardista Anton Kopal. Guľka ho zasiahla do pravého boku pľúc, takže ho nebezpečne zranila. Slovenská krv tiekla a skropila miestnosti na Sborovom veliteľstve HM. Gardista Anton Kopal o niekoľko hodín v štátnej nemocnici dokonal. Bola to prvá obeť v boji proti nepriateľom slovenského národa. “
– Gardista, 11. marca 1939, s. 8.[8]
„ Generál Homola v Banskej Bystrici a iní velitelia vydali plakáty, že preberajú moc politickú, vojenskú a sudcovskú a dali pokyn vojsku k obsadeniu verejných budov a súčasne boli pozatýkaní slovenskí poslanci, velitelia gardy a iní verejní činitelia.

(...)

Vojsko a českí četníci vykonali svoju úlohu, obsadili v hlavnom meste policajné riaditeľstvo, četnícke veliteľstvo, vládnu budovu, všetky ministerstvá, budovy Hlinkovej gardy a redakcie našich časopisov. [...] Situácia predpoludním bola veľmi kritická, ale napoludnie sa úlohy premenily. Hlinkova garda nariadila pohotovosť, ktorá sa skvele vydarila. Keď sa prví gardisti zo Svoradova objavili na uliciach, už bolo jasné, že dôjde k boju, alebo sa vojsko a české četníctvo musí vzdať dobývačných plánov. A tak bola od vojska a českého četníctva napoludnie vyslobodená Hlinkova garda a redakcia ‚Slováka‘. Väčšie srážky povstaly pri Živnodome, kde padol četníckou guľkou ranený Anton K o p a l. Po popoludňajších hodinách ozýval sa bratislavskými ulicami slovenský spev, vojaci boli stiahnutí do kasární, četníckemu veliteľovi plk. Ištókovi bola vrátená jeho moc, už len niekoľko verejných budôv bolo obsadené.

“
– Slovák, 12. marca 1939, s. [1].[9]
„ Zo všerajšieho čísla „Slováka“, ktoré vyšlo pod tlakom cenzúry, nemohli sme zaznamenať ani najdôležitejšie udalosti, ktoré sa v Bratislave odohraly. Ráno bola obsadená budova redakcie „Slováka“ a tlačiareň Andreja, súčasne všetky budovy Hlinkovej gardy, Úrad propagandy a vôbec všetky verejné budovy v Bratislave, vojskom a českým četníctvom, ktoré bolo nakomandované do Bratislavy. Vojsko a četníci mali rozkaz použiť zbrane v prípade odporu. Ale nebolo možné nepostaviť sa na odpor vtedy, keď išlo o život národa. A tak povstala srážka medzi četníctvom a gardou na oblastnom veliteľstve gardy, v Živnostenskom dome, pri ktorej četníci použili aj pušky a z niekoľkých desiatok striel jedna prenikla do tela 27-ročného slovenského robotníka z Veľkých Uheriec, gardistu Antona Kopala, a krásny, silno urastený chlap, trafený do pŕs četníckou guľkou, za hodinu dokonal v bratislavskej štátnej nemocnici.

Ďalšou obeťou srážok bola 58-ročná trafikantka Maria Psotová, ktorá vo večerných hodinách zavierala svoju trafiku oproti divíznemu súdu, keď českí četníci a vojaci začali strieľať z budovy súdu a trafili aj Mariu Psotovú, ktorá ostala na mieste mŕtva.

Tieto dve obete 10. marca sú výkričníkom pre nezodpovedných pražských pánov, že neslobodno hazardovať s vôľou národa a ľudu.

Česť padlým a obeť ich života nech prinesie národu posilnenie a vieru v lepšiu budúcnosť.

Nech odpočívajú v pokoji.

“
– Slovák, 12. marca 1939, s. 3.[10]

14. marca opísali zrážky s gardistami aj pensylvánske slovenské noviny Slovenská obrana, ktoré zverejnili tiež nepravdivú zmienku o vysokom počte obetí.

„ V Bratislave do rána české vojsko stalo sa pánom situácie. Baráky Hlinkovej Gardy boly obkľúčené a gardisti odzbrojení. Početní vodcovia Hlinkovej Gardy boli areštovaní. Hoc tuná (v Prahe – pozn. aut.) udáva sa, že všetko prevedené bolo bez krviprelievania, podľa zpráv z Bratislavy v srážkach vojska s Hlinkovými gardistami zastrelení boli osemnásti. Gardista Anton Kopal zastrelený bol v prítomnosti veliteľa Hlinkovej Gardy, K. Dafčíka, keď v úradovni chcel sa zmocniť strojovej pušky, ktorú tam vojsko postavilo. “
– Slovenská obrana (Scranton, Pensylvánia), 14. marca 1939, s. [1].[11]

Odkaz v ľudáckej propagande[upraviť | upraviť zdroj]

HSĽS opakovane propagandisticky využívala Kopalovu smrť, situujúc ho do roly martýra boja za slovenskú štátnosť.[12] Býval označovaný za „poslednú obeť českej tyranie na Slovensku“ alebo „boja za samostatnosť“.

14. marca sa so zosnulým Kopalom uskutočnila posledná rozlúčka, ktorú HSĽS využila na demonštratívny pochod Bratislavou krátko po tom, čo Snem Slovenskej krajiny prijal zákon o samostatnom slovenskom štáte (príslušná schôdzka snemu sa skončila o 13. hodine[13]).

„ Pred Slovenské národné divadlo prišly 14. marca o 12. hod. oddiely Hlinkovej gardy, akademickej gardy, oddiely Hlinkovej mládeže a nemecká FS, ktoré sa rozostavily pred katafalkom. Pred rakvou mŕtveho gardistu Antona Kopala vzdalo úctu náčelníctvo Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže. Na námestí sa sišlo niekoľkotisícový nástup ľudí, ktorý išiel odprevadiť gardistu Antona Koapal na jeho poslednej ceste. Gardistická hudba hrá pieseň „Kto za pravdu horí“. Srdce každého gardistu a každého roduverného Slováka a Slovenky sa sviera pri myšlienke na tragickú smrť nebohého. Neostáva oka suchého.

(...)

Sprievod sa uberá od Národného divadla pred redakciu „Slováka“ potom Hlinkovým námestím a Špitálskou ulicou na Radlinského ulicu pred hlavné veliteľstvo HG. Pred Národným divadlom dokola domov vejú čierne zástavy a popri nich autonomistické. Po uliciach sú všetky lampy zatiahnuté čiernym flórom. Smútočný sprievod pôsobí na ľudí. Všade, kadiaľ sa uberá, okolostojaci stavajú si do pozoru a vzdávajú poslednú úctu nebohému zdvihnutím ruky.

Pred hlavným veliteľstvom je posledná rozlúčka hlavného mesta Slovenska s bratom Antonom Kopalom. Hudba zahrá hymnu „Hej, Slováci“ a rakvu nebohého vkladajú do auta, ktoré ho za smútočného pochodu odváža do jeho rodnej obce, do Veľkých Uheriec.

“
– Slovák, 15. marca 1939, s. 2.[14]

Básnicky si jeho pamiatku uctili Rudolf Dilong.[15]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ V roku 1865 Michael Thonet (* 1796 – † 1871) kúpil kaštieľ grófa Keglievicha aj s prislúchajúcim pozemkovým majetkom vo Veľkých Uherciach, kde v roku 1867 spustil továreň na ohýbaný nábytok, ktorá fungovala do októbra 1923. V roku 1939 kaštieľ obýval Július Thonet mladší, ktorý z obce odišiel pred prechodom frontu. Po vojne bol tento majetok skonfiškovaný v rámci opatrení týkajúcich sa konfiškácie majetku Nemcov, ktorí sa nezúčastnili protifašistického odboja alebo neboli fašistickým režimom perzekvované. Pozri bližšie: ONTKO, Miroslav. Thonetovci vo Veľkých Uherciach : vplyv Thonetovcov na sociálne, ekonomické a kultúrne pomery vo Veľkých Uherciach. Veľké Uherce : Obec Veľké Uherce, 2019. ISBN 9788057014621. . O zmieňovaných opatreniach pozri napr.: GABZDILOVÁ-OLEJNÍKOVÁ, Soňa; OLEJNÍK, Milan; ŠUTAJ, Štefan. Nemci a Maďari na Slovensku v rokoch 1945 – 1953 v dokumentoch. Prešov : Universum, 2005. [Cit. 2021-03-17]. Dostupné online. ISBN 80-89046-33-9. Zväzok I, s. 25-29.
  2. ↑ a b RENDKO, J.. Kto bol v Bratislave zastrelený gardista Anton Kopal?. Slovák, 15. 3 1939, roč. XXI, čís. 62, s. 2. Dostupné online [cit. 2021-03-12].
  3. ↑ K našej ankete : Čo čítam najradšej v novinách?. Slovenská pravda, 12. 7 1931, roč. XII, čís. 28, s. 3. Dostupné online [cit. 2021-03-17].
  4. ↑ SOKOLOVIČ, Peter. Hektický marec 1939 v kronikách Hlinkovej gardy. Pamäť národa, 2008, roč. 4, čís. 1, s. 58-59. Dostupné online [cit. 2021-03-17]. ISSN 1336-6297.
  5. ↑ Tvrdenia o vysokom počte obetí korigoval ešte ľudácky časopis Nástup v auguste 1939. Pozri: Šuškaná propaganda. Nástup, 15. 8 1939, čís. 16, s. [201]. Dostupné online [cit. 2021-03-17]. „Počas marcového puču sa zasa tvrdilo, že je na Slovensku raz 19, inokedy 46 mŕtvych Slovákov; vieme však, že bol jeden (Anton Kopal).“
  6. ↑ BYSTRICKÝ, Valerián. Vojenský zásah ústrednej vlády na Slovensku 9. – 11. marca 1939. Historický časopis, 2010, roč. 58, čís. 3, s. 455-456. Dostupné online [cit. 2021-03-12]. ISSN 0018-2575.
  7. ↑ MACH, Alexander. Z ďalekých ciest. Martin : Matica slovenská, 2008. ISBN 978-80-7090-894-5. S. 146-147. „...po marcových udalostiach som sa dozvedel o žene-predavačke, ktorú zabila odrazená guľka. Vojaci mali rozkaz strieľať do vzduchu. Guľka zrejme odskočila od vysokého múru a nič netušiacu nevinnú ženu, ktorá iste nechcela ani demonštrovať, ani prelievať krv za slobodu národa. Nebola ani v strane, ani v garde a stala jednou z mála obetí nášho marca. Anton Kopal z Uhrovca padol, keď českí četníci dobýjali veliteľstvo Hlinkovej mládeže v Živnodome.“
  8. ↑ Gardista brat Anton Kopal padol. Gardista, 11. 3 1939, roč. I, čís. 8, s. 8. Dostupné online [cit. 2021-03-17].
  9. ↑ Hlinkova garda pánom situácie v Bratislave aj na celom Slovensku. : Zákerný útok na slovenskú slobodu sa nevydaril. Na vidieku ešte niet pokoja. Slovák, 12. 3 1939, roč. XXI, čís. 60, s. [1]. Dostupné online [cit. 2021-03-12].
  10. ↑ Dvaja mŕtvi 10. marca. : Četnícke guľky vyhasily život 27-ročného Slováka a 58-ročnej trafikantky. Slovák, 12. 3 1939, roč. XXI, čís. 60, s. 3. Dostupné online [cit. 2021-03-12].
  11. ↑ Dr. Tiso odstránený prezidentom Háchom, Sidor premierom nového kabinetu. Slovenská obrana : (Slovak Defense), 14. 3 1939, roč. XXIV, čís. 21 (2400), s. [1]. Dostupné online [cit. 2021-03-17].
  12. ↑ MILLA, Michal. Hlinkova mládež 1938 – 1945. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2008. ISBN 978-80-89335-04-6. S. 35.
  13. ↑ Tesnopisecká zpráva o 1. schôdzke Slovenského snemu, ktorá sa začala v Bratislave v utorok dňa 14. marca 1939 ako 8. schôdzka a 2. zasedanie Snemu Slovenskej krajiny [online]. Bratislava: Národná rada Slovenskej republiky, 2007-03-16, [cit. 2021-03-12]. (Spoločná Česko-Slovenská digitálna parlamentná knižnica.) Dostupné online.
  14. ↑ Spi sladko, brat Anton Kopal. : Posledná cesta gardistu Antona Kopala. — Hlinkova garda sa lúči so svojím spolubojovníkom. Slovák, 15. 3 1939, roč. XXI, čís. 62, s. 2. Dostupné online [cit. 2021-03-12].
  15. ↑ DILONG, Rudolf. Anton Kopal. Gardista, 17. 2 1940, roč. II, čís. 6, s. 11. Dostupné online [cit. 2021-03-17].

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BOHÚŇ, Emo; BEŽO, Gustáv A.. Hlinkova garda a slovenská revolúcia : na trvalú pamäť hrdinnej epochy slovenskej historie. Bratislava : Gustáv A. Bežo, 1940.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Anton_Kopal&oldid=7226313“