Preskočiť na obsah

Anton Rašla

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Anton Rašla
slovenský právnik, vojenský prokurátor a vysokoškolský pedagóg
Narodenie15. september 1911
Pavlice, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie17. máj 2007 (95 rokov)
Bratislava, Slovensko
Národnosťslovenská
Známy vďakaprokurátor v procese s J. Tisom
Alma materPrávnická fakulta Univerzity Komenského

genmjr.[1] doc.[2] JUDr. Anton Rašla (* 15. september 1911, Pavlice – † 17. máj 2007, Bratislava) bol slovenský právnik, vojenský prokurátor a vysokoškolský pedagóg. Bol poľným prokurátorom počas SNP a po skončení vojny jedným z troch prokurátorov pri retribučnom procese s Jozefom Tisom.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Profesionálne začiatky a povstanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v obci Pavlice v okrese Trnava. V roku 1936 úspešne absolvoval štúdium práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas štúdia sa stal členom rôznych ľavicových študentských združení, ako boli Združenie sociálnodemokratických akademikov. V roku 1932 sa stal členom Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej, od roku 1944 bol členom Komunistickej strany Česko-Slovenska. Počas 30. rokov 20. storočia začal pracovať v Robotníckych novinách.[3] Aby mohol pracovať v štátnych službách, no súčasne nemusel ako komunista vstúpiť do HSĽS, vstúpil do armády a v roku 1939 sa tak stal sudcom vojenských súdov v Bratislave, Poprade a Banskej Bystrici. Po napadnutí Sovietskeho zväzu pôsobil na fronte na poľnom súde, kde bol svedkom zločinov Sovietskeho zväzu ako aj zločinov nemeckých a slovenských vojakov. Po návrate z frontu sa napriek svojmu postaveniu začal podieľať na príprave povstania. Jeho činnosť však bola odhalená a bol tak na krátko uväznený.[4] Počas SNP pôsobil ako poľný prokurátor. V tejto pozícii sa zaslúžil o vyšetrenie vraždy 11 ľudí (medzi nimi aj kňaza Antona Šaláta) spáchanej partizánmi 1. čs. brigády M.R. Štefánika v Hájnikoch, dvaja partizáni a jeden člen miestnej milície boli usvedčení zo zodpovednosti za incident a pre výstrahu popravení. Taktiež sa stal poslancom Slovenskej národnej rady. Po ústupe do hôr sa na západnom Slovensku zúčastnil organizovania partizánskych akcí a začiatkom februára 1945 s Nitrianskou partizánskou brigádou prešiel cez front pri Hrone.

V retribučných procesoch

[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení vojny sa začal zaoberať spravodajskou činnosťou, následne sa stal námestníkom generálneho prokurátora. Snažil sa postaviť pred súd Karola Pazúra, páchateľa Přerovskej tragédie[5].[pozn. 1] Pol roka pred začiatkom retribučného procesu s bývalým prezidentom Slovenského štátu Jozefom Tisom sa vrátil do Bratislavy a začal sa pripravovať na toto súdne konanie. Obžalobu pripravoval spolu s Ľudovítom Riganom a Jurajom Šujanom, ktorí boli v procese prokurátormi spolu s ním.[6] Proces sa začal 2. decembra 1946 a odsudzujúci rozsudok bol vynesený 15. apríla 1947. Tiso bol odsúdený na smrť a popravený (obesený) v skorých ranných hodinách 18. apríla 1947 na dvore Justičného paláca v Bratislave.[7]

V roku 1948 napísal list advokátskej komore, vďaka ktorému nevyčiarkli zo zoznamu advokátov obhajcu Jozefa Tisa JUDr. Ernesta Žabkaya, ktorý začal byť v danej dobe cieľom perzekúcie.[8] Na druhej strane pripravoval a bol určený za spravodajcu návrhu Nariadenia č. 7/1948 Slovenskej národnej rady zo dňa 23. marca 1948 o zriadení pracovných útvarov, kde obhajoval predĺženie pôsobnosti pracovných a sústreďovacích táborov umožňujúcich zadržiavať bez súdu odporcov režimu.[9]:87

V politických procesoch

[upraviť | upraviť zdroj]

Na prelome 40. a 50. rokov bol prokurátorom vo viacerých vykonštruovaných politických procesoch voči ľuďom nepohodlným komunistickému režimu vrátane takých, v ktorých boli vynesené rozsudky smrti.

Ako prokurátor v procese „Dušan Viest a spol.“ žaloval synovca generála Viesta, Dušana Viesta, štyroch ďalších rodinných príslušníkov Viesta a štyri ďalšie osoby za pokus zločinu prípravy úkladov podľa § 65 Trestného zákona, keďže sa dohodli, že utečú ilegálne do zahraničia, a dňa 30. mája 1948 sa pokúsili ilegálne pri Petržalke prekročiť štátnu hranicu. Odsúdení boli spolu na vyše 17 rokov odňatia slobody a konfiškáciu majetku.[10]

8. októbra 1949 Rašla opdal obžalobu na štátny súd v Bratislave na Pavla Kalinaja a Bernarda Jaška, ktorí podľa obžaloby mali dodávať dr. Buzalkovi a ďalším kňazom tajné správy o chystaných akciách proti cirkvi. Rozsudkom zo 4. novembra 1949 boli Kalinaj a Jaško odsúdený na trest smrti povrazom. Zástupca štátnej prokuratúry odporúčal pre obidvoch milosť a súd milosť obidvom odporučil udeliť, nakoľko odsúdení správy nakoniec neodovzdávali. Najvyšší súd v Prahe odvolanie obvinených zamietol s prihliadnutím na zostrenie triedneho boja. Rovnako žiadostiam o milosť nebolo vyhovené. Popravy boli vykonané 17. februára 1951.[10]

Rašla bol hlavným prokurátorom v procese s Bielou légiou. V ňom boli Anton Tunega, Eduard Tesár a Albert Púčik odsúdení na doživotie, Rašla sa však voči rozsudku odvolal. Najvyšší súd v Prahe jeho odvolaniu vyhovel a odsúdil všetkých troch na trest smrti.[11]

Obeť straníckych čistiek, rehabilitácia a posledné roky

[upraviť | upraviť zdroj]

Už od roku 1949 samotného Rašlu rozpracovávala Štátna bezpečnosť v rámci kampane proti takzvaným buržoáznym nacionalistom.[12] V roku 1950 bol prinútený ku tzv. „sebakritike“ pre jeho „buržoázny nacionalizmus“. V roku 1954 bol Rašla vo vykonštruovanom procese odsúdený za údajnú spoluprácu s cudzími spravodajskými službami na doživotný trest odňatia slobody. Vo väzení však strávil iba dva roky. Po prepustení bol o niečo neskôr v roku 1957 odsúdený znova, tento raz v procese s tzv. trockistami.[13] Z väzenia bol opätovne prepustený v priebehu roka 1958.[1]

Po prepustení z väzenia si urobil opäť maturitu, následne pracoval v stavebnom podniku, neskôr vo Vojenskom historickom ústave. Rehabilitáciu dosiahol v roku 1964. Vďaka tomu mohol začať pracovať znova v právnej oblasti. Začal teda pôsobiť na Katedre trestného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa mu podarilo habilitovať na docenta.[14][15] Potom ešte pôsobil do roku 1984 na Katedre trestného práva Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.[16] Po roku 1989 vydal niekoľko memoárových titulov. V posledných rokoch života bol pripútaný na invalidný vozík. Zomrel vo veku nedožitých 96 rokov.

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Tiso a povstanie (Pravda, Bratislava, 1947)
  • Civilista v armáde (Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1967, 186 s.)
  • Neporazená armáda (Obzor 1969, 83 s.).
  • Ľudové súdy v Československu po II. svetovej vojne ako forma mimoriadneho súdnictva (Vydavateľstvo SAV 1969, 166 s.)
  • Proces s dr. J. Tisom. Spomienky obžalobcu A. Rašlu a obhajcu E. Žabkayho (Tatrapress, Bratislava 1990)
  • Inkvizícia nezomiera (Obzor, Bratislava 1991)
  • Legendy o Tisovi; In: Pokus o politický a osobný profil Jozefa Tisu, Historický ústav SAV 1992. 380 s.
  • Spomienky spoza mreží (Vidas, Banská Bystrica 1998)
  • Zastupoval som československý štát (Privatpress, Prešov 1999)

Anton Rašla vo filme

[upraviť | upraviť zdroj]

Postava Antona Rašlu sa objavuje v päťdielnej sérii Roky prelomu (1989 - réžia Andrej Lettrich), ktorá sleduje vývoj na Slovensku od marca 1945 až po nástup komunistov k moci. Obsahom 3. časti série je najmä proces s Jozefom Tisom a vyriešenie otázky, čo s ním, či má Tiso dostať trest smrti, alebo milosť. Antona Rašlu hrá slovenský herec Peter Rúfus.

Poznámka

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Karol Pazúr bol za masovú vraždu odsúdený na 12 rokov. Anton Rašla sa proti absurdne nízkemu trestu odvolal. Pazúr si vinu nepripúšťal a sám sa pokladal za obeť politických procesov. Pri príležitosti 25. výročia SNP sa v Sušici Pazúr ako vedúci delegácie Zväzu protifašistických bojovníkov stretol s Rašlom, ktorému podával ruku (!) so slovami „Ja vám odpúšťam – to bola vtedy taká doba.“[5]:98

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 Rašla, Anton [online]. valka.cz, [cit. 2017-12-16]. Dostupné online.
  2. ↑ Naša univerzita marec 1973 [online]. uniba.sk, [cit. 2017-12-16]. Dostupné online.
  3. ↑ Anton Rašla [online]. databazeknih.cz, [cit. 2017-12-16]. Dostupné online.
  4. ↑ Anton Rašla - Obávaný prokurátor do väzenia posielal, a tam aj skončil [online]. sme.sk, [cit. 2017-12-16]. Dostupné online.
  5. 1 2 Anton Rašla, Spomienky spoza mreží (Vidas Banská Bystrica 1998) str. 93-101
  6. ↑ Ľútosť mohla Tisovi zachrániť život [online]. pravda.sk, [cit. 2017-12-16]. Dostupné online.
  7. ↑ Šaňo Mach sa na súde zrútil, Tisa nezlomili ani zábery z Osvienčimu [online]. aktuality.sk, 2012-02-07, [cit. 2017-12-13]. Dostupné online.
  8. ↑ RAŠLA, Anton; ŽABKAY, Ernest. Proces s dr. J. Tisom : Spomienky obžalobcu Antona Rašlu a obhajcu Ernesta Žabkayho. Bratislava : Tatrapress, 1990, s. 240-241.
  9. ↑ SIVOŠ, Jerguš. BEZ ROZSUDKU! Pracovné tábory, sústreďovacie tábory a tábory nútenej práce na Slovensku 1945 - 1953. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2011. (Monografie.) Dostupné online. ISBN 978-80-89335-48-0.
  10. 1 2 BŐHM, Tibor. Kto ste, generál Rašla? [online]. [Cit. 2026-01-23]. Dostupné online.
  11. ↑ Generál Rašla bol žalobcom v politických procesoch [online]. sme.sk, [cit. 2017-12-16]. Dostupné online.
  12. ↑ RYCHLÍK, Jan. Češi a Slováci ve 20. století : spolupráce a konflikty 1914 – 1992. Vyd. ve Vyšehradu 1. Praha : Ústav pro studium totalitních režimů; Vyšehrad, 2012. 677 s. ISBN 978-80-87211-59-5, 978-80-7429-133-3. S. 339 – 400.
  13. ↑ Kultúra a totalitná moc [online]. noveslovo.sk, [cit. 2017-12-16]. Dostupné online. Archivované 2017-12-22 z originálu.
  14. ↑ Životné osudy Antona Rašlu [online]. noveslovo.sk, [cit. 2017-12-16]. Dostupné online. Archivované 2017-12-22 z originálu.
  15. ↑ Naša univerzita október 1971 JUBILEÁ [online]. uniba.sk, [cit. 2017-12-17]. Dostupné online.
  16. ↑ Fakulty a ústavy UPJŠ [online]. upjs.s, [cit. 2017-12-16]. Dostupné online. Archivované 2017-09-19 z originálu.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Anton_Rašla&oldid=8157277“