Apamejská zmluva

Apamejská zmluva (alebo Apamejský mier) bola mierová dohoda uzavretá v lete roku 188 pred Kr. v maloázijskom meste Apameia (celým názvom Apameia Kibotos vo Frýgii) medzi Rímskou republikou a seleukovským kráľom Antiochom III. Veľkým. Táto dohoda formálne ukončila rímsko-seleukovskú vojnu (192 – 188 pred Kr.).^[1]

Zmluva zásadne zmenila politické usporiadanie helenistického sveta. Seleukovská ríša sa na jej základe vzdala svojich mocenských nárokov v Grécku a Malej Ázii, čo viedlo k upevneniu vplyvu Rímskej republiky vo východnom Stredomorí.^[2]

Historické pozadie a predohra

Seleukovský kráľ Antiochos III. prejavoval ambíciu obnoviť ríšu v územnom rozsahu z obdobia vlády jej zakladateľa Seleuka I. Nikatora.^[3] Tento postup ho priviedol do konfliktu s rímskymi regionálnymi spojencami – s dynastiou Attalovcov z Pergamonu a ostrovným štátom Rodos. V roku 197 pred Kr. obsadili seleukovské vojská Efez a v roku 196 pred Kr. prekročil úžiny do Európy s cieľom ovládnuť Tráciu.^[4]

Rimania na Isthmických hrách v roku 196 pred Kr. vyzvali sýrske posolstvo na opustenie európskeho územia, čo však Antiochos III. odmietol.^[5] Napätie eskalovalo v roku 192 pred Kr., keď do konfliktu zasiahla Aitólska liga, ktorá v sýrskom panovníkovi videla spojenca proti rímskej prítomnosti v Grécku. Seleukovská armáda sa vylodila v Démétriade, avšak po porážke v bitke pri Termopylách (191 pred Kr.) bol kráľ nútený ustúpiť späť do Ázie.^[3] Rozhodujúcu porážku utrpeli Seleukovci na začiatku roku 189 pred Kr. v bitke pri Magnésii pod Sipylom, kde rímske vojsko pod velením Lucia Cornelia Scipiona (neskôr prízviskom Ázijský) sýrske vojská porazilo.^[2]

Predbežné prímerie v Sardách

Na začiatku roku 189 pred Kr. sa v Sardách stretli sýrski vyjednávači Antipatros a Zeuxis s rímskymi veliteľmi Scipiom Africanom a Scipiom Ázijským. Na tomto stretnutí boli dohodnuté predbežné podmienky prímeria, ktoré neskôr rímsky senát a komisia desiatich legátov pod vedením Gnaeia Vulsona formálne ratifikovali a rozvinuli v Apamei.^[6]

Súčasťou predbežných podmienok bolo okamžité odovzdanie 500 eubojských talentov striebra a dodávky obilia pre rímske légie, čím porazená strana finančne pokryla náklady na rímske vojenské operácie priamo v regióne.^[7]

Podmienky zmluvy

Mierové podmienky, ktoré vo svojich dielach podrobne zaznamenali antickí historici Polybius a Appianos, obsahovali nasledovné ustanovenia:

Územné klauzuly

Antiochus III. musel evakuovať všetky sily z Európy a z oblasti Malej Ázie nachádzajúcej sa západne od pohoria Taurus.
Rímska republika tieto územia neanektovala priamo, ale rozdelila ich medzi svojich spojencov.
Pergamon získal Lýdiu, Frýgiu, Pisidiu, Lykaóniu a Chersonéz.
Rodos obdržal Káriu a Lýkiu.
Seleukovskej ríši zostala v Malej Ázii iba oblasť Kilikia.

Vojenské a personálne obmedzenia

Seleukovská flotila bola zredukovaná na maximálne 10 až 12 vojnových lodí určených výhradne na vnútroštátne policajné účely. Sýria mala zakázané stavať nové plavidlá, s výnimkou prípadu priameho napadnutia.
Ríša musela odovzdať všetky bojové slony a mala zakázané cvičiť nové.
Kráľ nesmel verbovať žoldnierov v oblastiach spadajúcich pod rímsky vplyv (severne od Taurusu) ani poskytovať azyl osobám hľadaným Rímom.

Finančné reparácie

Seleukovcom bola uložená povinnosť zaplatiť vojnové odškodné vo výške 15 000 eubojských talentov striebra (približne 390 ton striebra).
Splátkový kalendár určil sumu 500 talentov okamžite, 2 500 talentov po ratifikácii zmluvy senátom a zvyšných 12 000 talentov malo byť splatených v priebehu 12 rokov v ročných splátkach po 1 000 talentov.
Súčasťou reparácií bolo aj odovzdanie 540 000 modií (približne 4,7 milióna litrov) pšenice.

Rukojemníci a odovzdanie osôb

Kráľ musel poskytnúť 20 rukojemníkov vo veku od 18 do 45 rokov, ktorí boli obmieňaní každé tri roky. Ako trvalá záruka zostal v Ríme kráľov syn (neskorší vládca Antiochos IV. Epifanes).^[8] V zmluve boli menovite špecifikované osoby, ktoré museli byť vydané Rímu:

Kartáginský vojvodca Hannibal.
Akarnánec Mnasilochos, Aitólčan Thoas a chalkidskí politici Filón a Euboulidas.

Dlhodobé dôsledky

Rímska republika platnosť Apamejskej zmluvy vynucovala aj voči nástupcom Antiocha III., hoci v helenistickej diplomacii bolo zvykom považovať zmluvy za záväzné len pre ich priamych signatárov.

Ekonomické dôsledky a vnútorná nestabilita

Pravidelné splátky Rímu viedli k vyčerpaniu seleukovských štátnych financií. Panovníci na krytie dlhu opakovane konfiškovali chrámy a ich poklady na vlastnom území. Sám Antiochus III. zahynul v roku 187 pred Kr. pri pokuse o konfiškáciu majetku chrámu v regióne Elamais.^[8] Finančný tlak neskôr prispel k plieneniu chrámu v Jeruzaleme Antiochom IV., čo podnietilo povstanie Makabejcov a viedlo k strate kontroly nad Judeou. Oslabená centrálna moc zároveň nedokázala efektívne čeliť expanzii Partskej ríše na východných hraniciach.

Misia Gnaeia Octavia

Rím zmluvu využíval ako právny základ pre kontrolu sýrskeho zbrojenia aj v neskoršom období. V roku 162 pred Kr. rímske posolstvo pod vedením Gnaeia Octavia pricestovalo do Antiochie, kde na základe ustanovení Apamejskej zmluvy nariadilo usmrtiť sýrske bojové slony a spáliť novovybudované vojnové lode. Tento zásah vyvolal odpor obyvateľstva a Octavius bol zavraždený sýrskym lojalistom Leptinom.^[9]

Osud vojvodcu Hannibala

Kartáginský vojvodca Hannibal Barcas po podpise zmluvy opustil sýrsky dvor and po období putovania získal azyl u kráľa Prusia I. v Bytínii. Keď rímski vyslanci v roku 183 pred Kr. zistili miesto jeho pobytu a dom obkľúčili, Hannibal požil jed, aby zabránil svojmu zajatiu.^[2]

Pozri aj

Referencie

↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 51.
1 2 3 Philip Sabin. The Cambridge History of Greek and Roman Warfare. Volume 1: Greece, The Hellenistic World and the Rise of Rome. Ed. Hans van Wees, Michael Whitby. Cambridge : Cambridge University Press, 2007. ISBN 978-0-521-78273-9. S. 340-345.
1 2 John D. Grainger. The Roman War of Antiochus the Great. Leiden : Brill, 2002. Dostupné online. ISBN 978-9004128408. S. 12-17.
↑ TITUS LIVIUS. Ab Urbe Condita (Od založenia mesta), 33.38-40.
↑ POLYBIOS. Histoires (Dejiny), 18.47-50.
↑ Baudoin Stasse. Le traité d’Apamée chez Polybe : questions de forme. Cahiers du Centre Gustave Glotz, 2009, roč. 20, s. 249-263.
↑ Clara Berrendonner. Le nerf de la guerre ? Les clauses financières des accords diplomatiques conclus by les responsables publics romains sur les théâtres d'opération militaires à l'époque républicaine. Ktèma : civilisations de l'Orient, de la Grèce et de Rome antiques, 2016, roč. 41, čís. 1, s. 223–241. Dostupné online.
1 2 Dov Gera. Judaea and Mediterranean Politics 219 to 161 B.C.E.. Leiden : Brill, 1998. ISBN 90-04-09441-5. S. 93.
↑ Chris Seeman. Rome and Judea in Transition: Hasmonean Relations with the Roman Republic and the Evolution of the High Priesthood. New York : Peter Lang Publishing, 2013. ISBN 978-1-433-12103-6. S. 127-130.

Literatúra

BAR-KOCHVA, Bezalel. Judas Maccabaeus: The Jewish Struggle Against the Seleucids. Cambridge : Cambridge University Press, 1989. 681 s. ISBN 0-521-32352-5.
GERA, Dov. Judaea and Mediterranean Politics 219 to 161 B.C.E. Leiden : Brill, 1998. 370 s. ISBN 90-04-09441-5.
KUNZE, Max. The Pergamon Altar: Its Rediscovery, History and Reconstruction. Mainz : Philipp von Zabern, 1995. 48 s. ISBN 978-3-8053-1342-1.
RHEIDT, Klaus. Die byzantinische Wohnstadt. Berlin : De Gruyter, 1991. 318 s. ISBN 978-3-11-012621-1.
SABIN, Philip – VAN WEES, Hans – WHITBY, Michael (eds.). The Cambridge History of Greek and Roman Warfare. Volume 1: Greece, The Hellenistic World and the Rise of Rome. Cambridge : Cambridge University Press, 2007. 663 s. ISBN 978-0-521-78273-9.
SEEMAN, Chris. Rome and Judea in Transition: Hasmonean Relations with the Roman Republic and the Evolution of the High Priesthood. New York : Peter Lang Publishing, 2013. 389 s. ISBN 978-1-433-12103-6.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Apamejská zmluva

[Adkins-51-1] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 51.

[Sabin-2007-2] 1 2 3 Philip Sabin. The Cambridge History of Greek and Roman Warfare. Volume 1: Greece, The Hellenistic World and the Rise of Rome. Ed. Hans van Wees, Michael Whitby. Cambridge : Cambridge University Press, 2007. ISBN 978-0-521-78273-9. S. 340-345.

[Grainger-2002-3] 1 2 John D. Grainger. The Roman War of Antiochus the Great. Leiden : Brill, 2002. Dostupné online. ISBN 978-9004128408. S. 12-17.

[Livy33-4] TITUS LIVIUS. Ab Urbe Condita (Od založenia mesta), 33.38-40.

[Polybius18-5] POLYBIOS. Histoires (Dejiny), 18.47-50.

[Stasse-2009-6] Baudoin Stasse. Le traité d’Apamée chez Polybe : questions de forme. Cahiers du Centre Gustave Glotz, 2009, roč. 20, s. 249-263.

[Berrendonner-2016-7] Clara Berrendonner. Le nerf de la guerre ? Les clauses financières des accords diplomatiques conclus by les responsables publics romains sur les théâtres d'opération militaires à l'époque républicaine. Ktèma : civilisations de l'Orient, de la Grèce et de Rome antiques, 2016, roč. 41, čís. 1, s. 223–241. Dostupné online.

[Gera-1998-8] 1 2 Dov Gera. Judaea and Mediterranean Politics 219 to 161 B.C.E.. Leiden : Brill, 1998. ISBN 90-04-09441-5. S. 93.

[Seeman-2013-9] Chris Seeman. Rome and Judea in Transition: Hasmonean Relations with the Roman Republic and the Evolution of the High Priesthood. New York : Peter Lang Publishing, 2013. ISBN 978-1-433-12103-6. S. 127-130.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]