Arabská jar

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

██ Mnohonásobné vládne prevraty

██ Vládny prevrat

██ Občianska vojna

██ Protesty a vládne zmeny

██ Väčšie protesty

██ Menšie protesty

██ Ďalšie protesty a vojenské akcie mimo Arabského sveta

Arabská jar (arab.: الثورات العربية, doslova arabské povstania alebo arabské revolúcie) je názov pre vlnu rozsiahlych protestov, civilných nepokojov, povstaní až občianskych vojen, ktorá prebehla vo väčšine arabských štátov od decembra 2010 s primárnou aktivitou do roku 2012, pričom niektoré ozbrojené konflikty z Arabskej jari vyplývajúce ako sýrska a druhá líbyjská občianska vojna pretrvávajú až do súčasnosti.

Konkrétne motívy pre spustenie protestov boli v jednotlivých krajinách rôzne, v zásade ich však spájal boj proti chudobe, nezamestnanosti a zlým životným podmienkam, ako aj s tým súvisiaci odpor voči autoritárskym a skorumpovaným režimom dlhodobo vládnucim v mnohých arabských krajinách.

Celkovo si nepokoje v arabských krajinách doteraz vyžiadali približne 385 000 až 549 000 obetí, vrátane najväčších konfliktov v Líbyi (vyše 30 000 mŕtvych) a v Sýrii (odhady SOHR až do 500 000 mŕtvych).[1][2][3][4]

Niektorí analytici označili následné a stále pretrvávajúce konflikty v regióne ako Arabskú zimu.[5][6] V čase januára 2018 bolo možné iba tuniský prípad hodnotiť ako úspešný prechod k ústavnému demokratickému vládnutiu.[7]

Charakteristika Arabskej jari[upraviť | upraviť zdroj]

Prvotné protesty sa začali v decembri 2010 v Tunisku a inicializovala ich samovražda 26-ročného Muhammada Buazízího, ktorý sa 17. decembra 2010 upálil pred úradom vlády na protest proti zlým životným podmienkam a nezamestnanosti.[8] Jeho smrť spustila rozsiahle celonárodné protesty, na konci ktorých 14. januára 2011 padla 23-ročná vláda prezidenta Zín Abidín bin Alího, ktorý abdikoval a ušiel z krajiny. Rozsiahle civilné protesty sa v nasledujúcich týždňoch rozhoreli vo väčšine arabských krajín, obzvlášť v Egypte, Alžírsku, Jemene, Jordánsku, Bahrajne, Sýrii a v Líbyi.

Priebeh a výsledky nepokojov boli v jednotlivých krajinách rôzne, no takmer vo všetkých sa snažili vládnuce režimy potlačiť protesty silou, čo však zväčša viedlo k ešte väčšiemu zostreniu napätia a napr. v Líbyi a v Sýrii k otvorenej občianskej vojne. Tiež dopomohli ďalšiemu rozhoreniu bojov v Iraku a nástupu teroristickej organizácie Islamský štát najmä v Iraku a Sýrii.[9] Najväčšia intenzita protestov boli v 5 krajinách - Líbyi, Egypte, Jemene, Sýrii a Bahrajne, kde bol režim buď násilne zvrhnutý alebo boli prítomné významné povstania.

Pri revolúcii v Egypte padla takmer 30-ročná vláda prezidenta Husního Mubáraka, v Jemene zas došlo k rozsiahlym ozbrojeným povstaniam, ktoré sa vládne sily pokúsili násilne potlačiť, no nakoniec po svojom zranení a úteku do Saudskej Arábie odstúpil dlhoročný prezident Alí Abdalláh Sálih. V polovici roku 2012 začala revolučná aktivita ustávať, kedy si väčšina režimov kombináciou čiastočných ústupkov a nasadenia tvrdej sily proti demonštrantom zachovala politické vedenie spred začiatku Arabskej jari.[10][11][12]

V tom vlády podporovali aj spriatelené milície a kontra-demonštrácie.[13] Stručný prehľad udalostí v jednotlivých krajinách je popísaný nižšie.

Aj po zvrhnutiach režimov pretrval boj o moc, často spojený s novo prítomným mocenským vákuom, ktoré umožnilo posilnenie pozície radikálnych islamistických skupín. Boj o moc v krajinách bol vedený najmä na religiózno-sekulárnej línii, kedy na jednej strane stále konzervatívne náboženské elity a na druhej urbánne obyvateľstvo požadujúce väčšiu demokratizáciu a naopak sekularizáciu štátov.[14] Nádeje, že v krajinách sa skončia časy korupcie, zvýši sa účasť na politickom živote a naopak sa znížia ekonomické nerovnosti, sa v plnej miere nenaplnili, aj vďaka tomu, že konzervatívne režimy ako Saudská Arábia podporovali udržiavanie starých režimov.[15]

Udalosti v jednotlivých krajinách[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tunisko – po rozsiahlych celonárodných protestoch abdikoval 14. januára 2011 prezident Zín Abidín bin Alí, v krajine sa konali nové voľby, v ktorých zvíťazili strany Ennahda a Kongres pre republiku, novým prezidentom sa stal Munsif Marzúkí; v roku 2014 prebehli ďalšie voľby, v ktorých bol za prezidenta zvolený Al-Bádží Qáid as-Sabsí
  • Alžírsko – rozsiahle protesty viedli k zrušeniu takmer 20 rokov trvajúceho výnimočného stavu
  • Egypt – rozsiahle celonárodné protesty prebiehali od 25. januára 2011 a 11. februára viedli k odstúpeniu prezidenta Husní Mubáraka; v krajine sa konali nové prezidentské voľby, v ktorých zvíťazil kandidát Moslimského bratstva Muhammad Mursí. Toho pre islamizáciu krajiny následne zvrhla armáda a novým prezidentom sa v roku 2014 stal generál Abd al-Fattáh as-Sísí
  • Jordánsko – po protestoch došlo k odvolaniu premiéra a rozsiahlym zmenám vo vláde
  • Omán – sultán Kábús ibn Saíd pristúpil k menším ekonomickým ústupkom a k vládnym zmenám
  • Saudská Arábia - kráľ Abdalláh ibn Abd al-Azíz pristúpil k menším ekonomickým ústupkom a prisľúbeniu čiastočne slobodných volieb v septembri 2011
  • Sýria – rozsiahle protesty viedli k ozbrojenému povstaniu, prezident Baššár al-Asad pristúpil k viacerým ústupkom a vládnym zmenám, s neutíchajúcimi protestmi však zároveň spustil rozsiahle vojenské akcie proti mnohým povstalcami ovládaným mestám, situácia prerástla do brutálnej a zdĺhavej občianskej vojny, ktorá pokračuje aj v roku 2018 a vyžiadala si státisíce obetí a milióny utečencov a vnútorne presídlených obyvateľov
  • Maroko – kráľ Muhammad VI. pristúpil k viacerým politickým ústupkom
  • Jemen - rozsiahle protesty viedli k ozbrojenému povstaniu a krajina sa dostala na pokraj občianskej vojny, prezident Alí Abdalláh Sálih pristúpil k viacerým politickým ústupkom a prisľúbil svoju rezignáciu, 4. júna bol zranený pri bombovom atentáte a odišiel z krajiny, definitívne abdikoval 27. februára 2012, nepokoje však v menšej miere stále pokračujú
  • Bahrajn - kráľ Hamad pristúpil k ekonomickým ústupkom a prepusteniu politických väzňov, s neutíchajúcimi protestmi však 14. marca požiadal blízke arabské štáty o vojenskú intervenciu, ktorá protesty z veľkej časti násilne potlačila, nové protesty sa rozhoreli v apríli 2012
  • Líbya - násilné potlačovanie civilného povstania viedlo k vojenskej intervencii viacerých štátov pod vedením NATO a k otvorenej občianskej vojne, ktorá viedla k pádu režimu Muammar al-Kaddáfího v októbri 2011; v krajine sa vytvorilo mocenské vákuum, ktoré v roku 2014 vyústilo do novej občianskej vojny, v súčasnosti (január 2018) v krajine bojujú o moc tri vlády

K menej rozsiahlym protestom a nepokojom došlo aj v Kuvajte, Libanone, Mauritánii, Katare, Sudáne, Iraku, Iráne, Spojených arabských emirátoch, Palestíne a v Západnej Sahare.

Súvislosť s migračnou krízou[upraviť | upraviť zdroj]

Udalosti Arabskej jari sa viac-či-menej spájajú aj so vznikom Európskej migračnej krízy, ktorá naplno prepukla od roku 2014. Nebol to samotný boj za slobodu v krajinách Magrebu a Mašreku, ale až následný rozvrat spoločností a vojensko-politických štruktúr najmä v Sýrii a Líbyi, ktoré urýchlili migračnú krízu.[16] Kým vojna na vysokej úrovni vyhnala státisíce Sýrčanov do bezpečných okolitých krajín, najmä do a Turecka, rozvrat Líbye pri druhej občianskej vojne umožnil po uzavretí Dohody EÚ s Tureckom o migrantoch nekontrolovateľný prílev migrantov aj z ďalších krajín subsaharskej Afriky na líbyjské pobrežie, odkiaľ sa následne pokúšali plaviť ďalej do krajín EÚ.[17]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. https://www.washingtonpost.com/world/middle_east/yemen-says-more-than-2000-killed-in-uprising/2012/03/18/gIQAGOtcLS_story.html
  2. https://www.theguardian.com/world/2013/jan/08/libyan-revolution-casualties-lower-expected-government
  3. http://www.syriahr.com/en/?p=80436
  4. https://www.reuters.com/article/us-yemen-security-toll/u-n-says-10000-killed-in-yemen-war-far-more-than-other-estimates-idUSKCN11516W
  5. Egypt and Tunisia's new 'Arab winter' In: Euronews, 8.2.2013 http://www.euronews.com/2013/02/08/egypt-and-tunisia-s-new-arab-winter
  6. Donnelly, Jerome. Arab Spring In: America, 28.12.2012. https://www.americamagazine.org/issue/culture/arab-winter
  7. Novák, Martin. Arabská zima bez konce: Čtyři roky po arabské revoluci se země zmítají násilím In: Hospodářské noviny, 24.3.2015. https://archiv.ihned.cz/c1-63731760-arabska-zima-bez-konce-ctyri-roky-po-arabske-revoluci-se-zeme-zmitaji-nasilim
  8. Arabské jaro po pěti letech: Hodně tuhá zima. In: Deník.cz, 17.12.2015 https://www.denik.cz/ze_sveta/arabske-jaro-po-peti-letech-hodne-tuha-zima-20151217.html
  9. Anderson, Scott. Fractured Lands: How the Arab World Came Apart. In: The New York Times, 28.8.2016. https://www.nytimes.com/interactive/2016/08/11/magazine/isis-middle-east-arab-spring-fractured-lands.html
  10. Tanner, Adam a Souhail Karam. Many wounded as Moroccan police beat protestors. In: Reuters, 22.5.2011 https://www.reuters.com/article/us-morocco-protests/many-wounded-as-moroccan-police-beat-protestors-idUSTRE74L2YK20110522
  11. Marsh, Katherine, Matthew Taylor a Haroon Siddique. Syria's crackdown on protesters becomes dramatically more brutal In: The Guardian, 25.4.2011. https://www.theguardian.com/world/2011/apr/25/syria-crackdown-protesters-brutal
  12. Bahrain troops lay siege to protesters' camp In: CBS News, 16.3.2011. https://www.cbsnews.com/news/bahrain-troops-lay-siege-to-protesters-camp/
  13. Almasmari, Hakim. Yemeni government supporters attack protesters, injuring hundreds In: The Washington Post, 16.3.2011. https://www.washingtonpost.com/world/yemeni-government-supporters-attack-protesters-injuring-hundreds/2011/03/16/AB56R9g_story.html
  14. Hoyle, Justin A. "A Matter Of Framing: Explaining The Failure Of Post-Islamist Social Movements In The Arab Spring." DOMES: Digest Of Middle East Studies 25.2 (2016): 186–209. Academic Search Complete. Web. 18 Nov. 2016.
  15. The State of Middle Eastern Youth.. The Muslim World, 2017, s. 3–12. Dostupné online. DOI10.1111/muwo.12175.
  16. Garassy, Ladislav. Je Arabská jar skutočnou príčinou utečeneckej krízy? In: Sme blog, 17.9.2015. https://garassy.blog.sme.sk/c/387512/je-arabska-jar-skutocnou-pricinou-uteceneckej-krizy.html
  17. Migrant influx into Italy from Libya resurging: IOM In: Reuters, 15.4.2016. https://www.reuters.com/article/us-europe-migrants-italy-iom/migrant-influx-into-italy-from-libya-resurging-iom-idUSKCN0XC1WL