Aratika

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Aratika
Carlshoff
atol
Snímka atolu od NASA
Štát Francúzsko Francúzsko
Zámorská korporácia Francúzska Polynézia Francúzska Polynézia
Región Tuamotu
Súradnice 15°32′J 145°32′Z / 15,53°J 145,53°Z / -15.53; -145.53
Miestna osada Paparara
Najvyšší bod
 - výška m n. m.
Dĺžka 20 km
Šírka 9,7 – 17 km
Rozloha 179,3 km² (17 930 ha)
 - súše 8,3 km² (830 ha)
Obyvateľstvo 160 (2012[1])
Hustota 19,28 obyv./km²
Pre verejnosť Voľný
Prístup loďou alebo lietadlom
Objaviteľ James Cook[2]
 - dátum 1769
Lagúna polootvorená
Vstupy do lagúny 2, splavné s navigáciou podľa IALA
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
Mapa atolu
Mapa atolu
Wikimedia Commons: Aratika
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Aratika (iný názov Carlshoff Island)[3] je malý atol v centrálnej časti súostrovia Tuamotu vo Francúzskej Polynézii.

Nachádza sa v západnej časti súostrovia a jeho najbližšími susedmi sú atoly Kauehi (necelých 35 km na juhovýchod), komunitný atol Fakarava (48 km na juh) a na juhozápad, približne 49 km, atol Toau. Rovnakým smerom je aj centrálny ostrov Francúzskej Polynézie Tahiti, vzdialený 457 km.

Geografia atolu[upraviť | upraviť zdroj]

Atol na dĺžku nepresahuje 20 km a na šírku má 9,7 – 17 km. Lagúna má celkovú rozlohu 151,8 km², pričom na mnohých miestach sa dno dvíha v podobe koralových hláv a plošín, siahajúcich z dna až tesne k hladine. Voda sa do a z lagúny z okolitého oceánu dostáva ponad útes zo všetkých strán okrem severu, ktorý tvorí takmer súvislý pás súše s vegetáciou, dlhý 17 km.

Do lagúny vedú dva úzke prieplavy, Tamaketa a Fainukea. Sú určené len pre menšie lode, ale v dôsledku silných miestnych prúdov, zložitosti navigácie a pretože prakticky po celej lagúne sú rozmiestnené perlové farmy, sa vstup do vôd atolu odporúča len za prítomnosti skúsených domorodých obyvateľov alebo lodivodov, ktorí poznajú miestne pomery a podmienky.

Z geologického hľadiska je to koralový atol, umiestnený na vrchole podmorskej sopky, ponorenej iba tesne pod hladinou mora. Sopka z oceánskeho dna na výšku meria 1,6 km a jej vek sa odhaduje na 56,1 až 58,9 mil. rokov.[4]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Pravdepodobne prvý Európan, ktorý atol zazrel, bol v roku 1769 James Cook.[5] Nepotvrdený údaj návštevy atolu Jakobom Roggeveenom v roku 1722 je uvedený na [1].

Podľa iných zdrojov to bol v marci 1824 Otto von Kotzebue.[6][7]

Ďalším sa stal 2. októbra 1831 francúzsky objaviteľ Jules Dumont d’Urville. Na atol sa vrátil aj v septembri 1838. Následne atol navštívil, a to dokonca až trikrát, Charles Wilkes. 3. septembra 1839, 15. decembra 1840 a 18. januára 1841. Ten mu dal názov „Carlshoff“.[6][8]

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

V 19. storočí, keď sa Aratika stal francúzskym územím, mal asi 30 obyvateľov.[9]

Rok 2007 2012
Počet obyvateľov 233 160
Zdroj ISPF,[1][10] Sčítanie obyvateľstva

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina populácie atolu žije v severovýchodnej oblasti niekoľkých motu neďaleko prieplavu Fainukea.[11] Najväčším motu je 400 metrov dlhý a 180 metrov široký Paparara, kde bola do roku 1906 starobylá osada. Tá však bola spolu s osadou Oruna[12] v tomto roku zničená cyklónom.

Obyvatelia sa živia rybolovom, produkciou kopry, kvetov Tiaré (Gardenia taitensis)[13] a perál. Práve tá zaznamenala v posledných rokoch významný rast a spôsobila, že pri novovznikajúcej osade Nukumaru na severnom páse súše bolo v roku 2000 postavené moderné letisko s asfaltovou dráhou, dlhou 1 265 m. Staršia, už prakticky nefunkčná, perlová farma je situovaná na južnom cípe atolu. Fungovala najmä medzi rokmi 1980 až 2005[14] a jej súčasťou je aj staršie letisko s nespevnenou dráhou, dlhou 760 m.

Perlovú farmu vlastní tahiťanka Dora Fourcade, ktorá v roku 1978 spolu s bratom stratila rodičov. Investovala všetky peniaze z dedičstva do malej perlovej farmy. Risk sa vyplatil a Dora je dnes majiteľkou jednej z najväčších perlových spoločností vo Francúzskej Polynézii „Pacific Perles“.[15][16]

Atol je zároveň súčasťou „biosférickej rezervácie“ podľa programu UNESCO MAB (Človek a biosféra). Znamená to, že pre dané územie platia zvláštne predpisy, ktorými sa riadi prístup na atol a využívanie jeho zdrojov.[17]

Administratívne a geografické členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Geograficky patrí atol Aratika k najväčšiemu zoskupeniu ostrovov v Tuamotu, Ostrovom Raeffsky. Tie zahŕňajú ešte aj atoly Anaa, Faaite, Tahanea, Motutunga, Takume, Raroia, Taenga, Nihiru, Makemo, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Marutea Nord, Haraiki, Katiu, Kauehi, Taiaro a Raraka.

Administratívne je atol súčasťou komunity Fakarava, kde patria ešte atoly Kauehi, Niau, Raraka, Taiaro a Toau.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Populácia v r.2012 podľa štatistického úradu Francúzskej Polynézie [online]. [Cit. 2014-06-14]. Dostupné online. Archivované 2014-05-15 z originálu.
  2. Rôzne zdroje uvádzajú rôzne mená
  3. J. L. Young: Names of the Paumotu islands, with the old names so far as they are known. Journal of the Polynesian Society, Vol. 8, No. 4, december 1899, s. 264-8 [online]. [Cit. 2014-06-14]. Dostupné online. Archivované 2012-02-10 z originálu.
  4. Aratika Seamount podľa katalógu Seamount na earthref.org
  5. Aratika na tahitiheritage.pf[nefunkčný odkaz]
  6. a b Les Atolls des Tuamotu, Jacques Bonvallot, Institut de recherche pour le développement, nakladateľstvo IRD, 1994, ISBN 9782709911757, p. 275 – 282.
  7. Tahiti et ses archipels od Pierre-Yves Toullelana, nakladateľstvo Karthala, 1991, ISBN 2-86537-291-X, strana 61.
  8. Charles Wilkes, The United States exploring expedition 1838 – 1842
  9. Notices sur les colonies françaises, Étienne Avalle, éditions Challamel aîné, Paris, 1866, p.636.
  10. ISPF, Sčítanie obyvateľstva Archivované 2014-05-15 na Wayback Machine
  11. Paparara na tahitiheritage.pf [online]. [Cit. 2014-06-14]. Dostupné online. Archivované 2014-07-27 z originálu.
  12. Oruna na tahitiheritage.pf [online]. [Cit. 2014-06-14]. Dostupné online. Archivované 2014-10-09 z originálu.
  13. Plantáž Tahitských kvetov Tiaré
  14. Stará perlová farma [online]. [Cit. 2014-06-14]. Dostupné online. Archivované 2014-07-14 z originálu.
  15. Dora Fourcade: Tahiti's rarest pearl[nefunkčný odkaz]
  16. dorafourcadedesigns.com [online]. [Cit. 2014-06-14]. Dostupné online. Archivované 2014-09-08 z originálu.
  17. Unesco Mab Biosphere Reserve Information

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]