Arménske kráľovstvo (starovek)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Veľké Arménsko
6./4. stor. pred Kr. – 387/428
Vlajka štátu
vlajka
Vlajka štátu
vlajka
Geografia
Mapa štátu
Arménsko a vazalské krajiny za vlády Tigrana Veľkého

Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
arménska mytológia, zoroastrizmus a iné perzské náboženstvá, od roku 301/314 oficiálne kresťanstvo
Štátny útvar
dedičná monarchia
Materský štát
Vznik
zisk samostatnosti po smrti Alexandra Veľkého
Zánik
rozdelenie medzi Východorímsku a Novoperzskú ríšu v roku 387 a zánik kráľovského titulu v roku 428
Predchádzajúce štáty:
entita sa začala formovať počas existencie Staroperzskej ríše ako satrapia, nezávislosť získala od Seleukovcov.
Arménska satrapia Arménska satrapia
Nástupnícke štáty:
Novoperzská ríša Novoperzská ríša
Byzantská ríša Byzantská ríša

Arménske kráľovstvo (iné názvy: Veľké Arménsko[1], Veľká Arménia[2][3]) bol staroveký štátny útvar, monarchia na území juhozápadnej Ázie v oblasti Arménskej vysočiny. Počiatky formovania štátu siahajú do 6. storočia pred Kristom (Arménska satrapia), nezávislosť štátu sa však začala formovať až v 4. storočí pred Kristom v súvislosti s rozpadom ríše Alexandra Veľkého a príchodom Rimanov. Najväčší rozkvet dosiahlo za vlády Tigrana II. Veľkého (95 – 56 pred Kristom), keď patrilo k najmocnejším štátom vtedajšieho sveta. Začiatkom nového letopočtu sa stala nárazníkovým štátom Rímskej ríše a Partskej ríše, pričom v krajine krajine sa striedal ich vplyv. Ku kompromisu veľmocí došlo v roku 63, keď na arménsky trón zasadla partská dynastia Arsakovcov, ktorá však vládla ako rímsky vazal.[4] Spory medzi veľmoci ale trvali i naďalej. V roku 301/314 arménsky kráľ Trdat III. Veľký vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo, čím sa Arménsko stalo najstaršou kresťanskou krajinou na svete. Krajina ako celok existovala do roku 387, keď bola rozdelené medzi Novoperzskú a Východorímsku ríšu.[1][5] V rámci Perzie následne ešte kráľovský titul existoval do roku 428, keď bol na žiadosť arménskej šľachty zrušený.[6][7]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Historický kontext[upraviť | upraviť zdroj]

V období 9. až 6. storočia pred Kristom ležala na území dnešnej Arménie pri jazerách Van a Sevan ríša Urartu. Urartu rozvrátili Médi a Médov vo vplyve nad územím už v 6. storočí pred Kristom vystriedali perzskí Achajmenovci (panovník Kýros II.). V tomto období bolo už územie osídlené Arménmi. Samotný názov Arménia (v tvare Armina) je doložený na behistúnskom nápise, kde ho nechal vytesať perzský kráľ Dareios I. (518 pred Kristom). V achajmenovskej Perzii bola na území Arménie vytvorená Arménska satrapia, ktorú pre perzských kráľov spravoval miestny správca - satrapa. Po smrti gréckeho dobyvateľa Alexandra Veľkého Arménsko získalo relatívnu samostatnosť, hoci dočasne naďalej platilo tribút Perzii, ktorá pripadla Seleukovcom.[1][6][7]

Tigran II. Veľký, najmocnejší arménsky kráľ na minci

Artašovci[upraviť | upraviť zdroj]

Po porážke Antiochia III. Seleuka Rimanmi v bitke pri Magnesii na prelome tokov 190/189 pred Kristom vznikli na území dnešného Arménska a Turecka s rímskym súhlasom dve nové nezávislé kráľovstvá Arménia a Sóféné. V Arménii vládol Artaxias I. z rodu Artašovcov[8] (známi aj ako Artaxovci[7]), ktorý zároveň nechal vystavať nové hlavné mesto Artašat na rieke Aras. Ďalší kráľ z rodu Artašovcov Artavazdes I. sa pokúsil Sóféné dobyť, no úspešný bol až jeho nasledovník Tigran II. Pod Tigranovou vládou sa z Arménska stal najsilnejší štát na východ od Rímskej ríše. Podarilo sa mu získať početné územia od Partskej ríše a jeho nadvládu uznali rozsiahle kraje v Sýrii. Jeho moc siahala až po mesto Akko v dnešnom Izraeli. Uzavrel spojenectvá s ďalšími iberskými národmi.[6][7]

V krajine v tomto období prevládala perzská kultúra, no vítaní boli aj grécki učenci a umelci. Moc Arménie bola zlomená až Rímom. Po tom, čo sa Tigranes pridal na stranu pontského kráľa Mithridata VI. Rimania dobyli Tigranokertu (69 pred Kristom) a o tri roky neskôr Pompeiove légie prinútili Tigrana vzdať sa území v Sýrii a stať sa spojencom Ríma. Ďalší arménski panovníci mali byť potvrdzovaní Rímom, ktorý mal mocenské záujmy v Perzii. V nasledujúcom období sa tak Arménia stala nárazníkovým štátom medzi Rímom a Perziou.[6][7] Už počas vlády Tigranovho syna Artavazda III. vypukla rímsko-perzská vojna, v ktorej Arméni striedavo podporovali Rimanov a Perziu. Samotný kráľ nakoniec skončil v reťaziach a bol Rimanmi usmrtený v Alexandrii. Panovníkov syn Artaxias II. nechal s perzskou pomocou povraždiť všetkých Rimanov v kráľovstve. Následne bol ale Rimanmi zavraždený a jeho nástupca Tigran III. vládol ako vazal Ríma niekoľko desiatok rokov.[9]

Arménsko okolo roku 50

Arsakovci[upraviť | upraviť zdroj]

Po Tigranovej smrti chceli na arménsky trón dosadiť svojich panovníkov ako Rím, tak aj Perzia.[9] Keďže sa im však nepodarilo získať prevahu v boji, dohodli sa v roku 63 na kompromise. Arménsko sa malo stať vazalom Ríma, no vládnuť v ňom mala perzská dynastia Arsakovcov (aj Aršakovci). Dohodu o novom usporiadaní uzavreli v Rhandeii rímsky generál Gnaeus Domitius Corbulo a nový arménsky kráľ Trdat, brat partského kráľa Vologésa I. V roku 72 však do Arménska vpadli zo severu Alani a Trdata zajali. Parti následne za nového kráľa dosadili Axidara, na čo rímsky cisár Traján reagoval anexiou Arménie v roku 114/115. Ako rímska provincia Arménsko však zostalo len do roku 117, keď nový cisár Hadrián prikázal Arménsko opustiť a za novú rímsku hranicu určil rieku Eufrat. Za vlády Sohaema bolo hlavné mesto premiestnené do Vagaršapatu (Ečmiadzinu).[6][7] I v nasledujúcom období bolo viacero arménskych panovníkov zvrhnutých Rimanmi alebo Partmi.[10]

Okolo roku 200 začína do Arménska prenikať kresťanstvo. V roku 216 Arménsko od Vagharsaka (aj Husrav I.) dobyl cisár Caracalla, no jeho nástupca Macrinus za arménskeho kráľa uznal v roku 217 Vaharsakovho syna Trdata II. (známy aj ako Chosroes/Husrav Veľký)[10]. V roku 224 sa Perzii skončila vláda Arsakovcov a novými vládcami sa stali Sásánovci. Trdat ako príslušník rodu Arsakovcov sa snažil proti novej dynastii brániť a vytvoril proti Sásánovcom mocnú koalíciu. Nakoniec však bol perzským agentom zavraždený a Arménia bola v roku 252 dobytá kráľom Šápúrom I. Ako perzský vazal následne v Arménsku vládol Artavazd. V roku 287 sa Arménsko po vojne opäť dostalo pod nadvládu Ríma. Cisár Dioklecián za nového vládcu dosadil Trdata III., syna zavraždeného Trdata II.[6] Trdatova vláda bola pre dejiny Arménska prelomová. Hoci spočiatku podobne ako Dioklecián prenasledoval kresťanov (známa je napríklad mučeníčka Hripsime), v roku 301[1] / iné zdroje hovoria o roku 314[6] prijal pod vplyvom Gregora Lusavoriča kresťanstvo za štátne náboženstvo.[6][7]

V Arsakovskej Arménii možno badať znaky raného feudalizmu. Na čele štátu stál panovník, s kráľovskou dynastiou boli spriaznené štyri mocné rody, ktoré dedili významné posty v krajine. Medzi významné rody patrili podľa dochovaných prameňov Bagratovci a Mamikonjanovci a rod Grunis. Vplyvná vrstva šľachticov, neraz autonómnych kniežat bola nazývaná nacharari. Boli viazaní sľubom kráľovi. Celková vojenská sila krajiny za Arsakovcov sa predpokladá byť 70 – 120 000 jazdcov. Jazdci pochádzali z radov azatov, ktorí tvorili nižšiu šľachtu. Ostatné slobodné obyvateľstvo (mešťania, roľníci,..) predstavovali skupinu ramikov. Vo vojne tvorili pechotu a nemali nárok na podiel z koristi. Platili dane, no inak boli slobodní. V mestách existovala akási samospráva. Otrokov v krajine tvorili predovšetkým vojenskí zajatci. Istá zmena v spoločnosti nastala po príchode kresťanstva. Klér spravidla tvorili príslušníci vzdelaných vyšších vrstiev, katolikovia boli z rodov nachararov (spočiatku bol úrad dedičný a držali ho potomkovia Gregora Lusavoriča), nižší klér bol kreovaný z príslušníkov azatov. Ich panstvá tvorili odnateľné léna. Cirkev spočiatku podliehala biskupstvu v byzantskej Cézarei.[11]

Zánik[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 387 bolo Veľké Arménsko rozdelené medzi Východorímsku (Byzantskú) ríšu (asi štvrtina) a Perziu. Byzantská Arménia bola čoskoro plne integrovaná do miestnej správy (provincia Armenia Minor). Tzv. Vnútorná Arménia (či Perzarménia/Persarménia) síce ešte naďalej existovala pod vládou arménskych Arsakovcov, akákoľvek suverenita Arménskeho kráľovstva však bola zlikvidovaná. Inštitút kráľovskej vlády sa v perzskom područí podarilo zachovať až do roku 428, keď bol posledný kráľ Artašes III. (422 – 428) zbavený vlády na žiadosť nachararov (arménskej šľachty) a Arménie začlenená do správy Sásánovskej Perzie.[3] Územie následne spravoval guvernér - marzpán (aj marzbán) so sídlom v Dvine.[6][7][12]

Mesrop Maštoc, tvorca arménskej abecedy, arménsky stredoveký rukopis

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

V ranom období bola Arménia súčasťou Staroperzskej ríše a bola kultúrne závislá na perzskej kultúre, nadväzovala však aj na horské umenie predchádzajúcich ríš. To sa čiastočne zmenilo príchodom Alexandra Veľkého a helenizmu, počas ktorého do krajiny začali prenikať aj grécke vplyvy.[6] Z obdobia pohanskej Arménie pochádza chrám v Garni ovplyvnený grécko-rímskym svetom. Z perzského umenia Arménie za tisíc rokov zostalo zachovaných len veľmi málo pamiatok, medzi nimi napríklad reliéfy či kovotepecké práce.[9] Historické pramene spomínajú viacero pohanských chrámov a pamiatok, avšak zväčša boli zničené po príchode kresťanstva alebo počas drvivých vojen.[11]

Prelomovým krokom v arménskej kultúre bolo prijatie kresťanstva v 1. polovici 4. storočia. Už v 4. storočí bolo vystavaných viacero kresťanských chrámov, medzi najstaršie patrí Ečmiadzinská katedrála.[11] O dovtedajšej literatúre starovekých Arménov sa mnoho nevie, po prijatí kresťanstva však začali vznikať početné preklady i originálne diela. Spočiatku Arméni používali aramejské písmo[13] a ako liturgické jazyky sýrčinu či gréčtinu. Vzdelané vrstvy teda ovládali minimálne tri jazyky. Už v 5. storočí avšak arménsky svätec Mesrop Maštoc a jeho spoločníci (napr. Sahak Veľký a Grék Rufinos) začali vytvárať vlastné arménske písmo a následne prekladať kresťanské spisy do arménčiny. 5. storočie možno i napriek postupnému zániku Arménska pokladať za zlatý vek arménskej literatúry.[13][14]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d Arménsko In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-12-12]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  2. ŠPETKO, Jozef. Knižná kultúra a písmo. Martin : Matica slovenská, 1968. S. 109.
  3. a b ČIERNIKOVÁ, Beáta. Na križovatke ciest. Arméni medzi Perzskou a Osmanskou ríšou [online]. Katedra porovnávacej religionistiky, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, [cit. 2020-12-12]. Dostupné online.
  4. Arménie In: Encyklopedie antiky. Ed. Ludvík Svoboda. 1. vyd. Praha : Academia, 1973. S. 79. (po česky)
  5. Historica. Jedinečný atlas svetových dejín s viac ako 1200 mapami. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2011. 512 s. ISBN 978-80-556-0487-9. S. 356.
  6. a b c d e f g h i j Armenia - History In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-12-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. a b c d e f g h BURCHARD, Brentjes. Arménie, tři tisíce let dějin a kultury. Preklad Milada Kouřimská. Praha : Vyšehrad, 1976. S. 17, 174 – 176.
  8. Artašovci In: Diderot: velká všeobecná encyklopedie. Zväzok 1. Praha : Diderot, 2000. ISBN 978-80-902723-3-0. S. 481. (po česky)
  9. a b c Arménie, tři tisíce let dějin a kultury, str. 46 – 47
  10. a b Arménie, tři tisíce let dějin a kultury, str. 49
  11. a b c Arménie, tři tisíce let dějin a kultury, str. 53 – 54
  12. HURBANIČ, Martin. Súboj titanov. Nový Rím a Perzia. Superveľmoci starého sveta pred nástupom islamu.. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2020. ISBN 978-80-224-1819-5. S. 29.
  13. a b Arménska literatura In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 46.
  14. ARMÉNSKA PATRISTICKÁ LITERATURA In: STAROWIEYSKI, Marek. Slovník raněkřesťanské literatury Východu: arabská, arménská, etiopská, gruzínská, koptská a syrská literatura. Preklad Walerian Bugel, Kateřina Mervartová. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2012. 369 s. (Pro Oriente; zv. 7.) ISBN 978-80-7465-021-5. S. 59 – 60. (po česky)

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • CHAHIN, M.. The Kingdom of Armenia. A history. 2nd, revised edition Abingdon : Routledge & CRC Press, 2001. 350 s. ISBN 9781136852435, 0700714529.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]