Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.

Attalos I.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Attalos I.
kráľ Pergamonu
Attalos I.
Panovanie
Panovanie 241 pred Kr.197 pred Kr.
Predchodca Eumenes I.
Nástupca Eumenes II.
Biografické údaje
Narodenie 269 pred Kr.
Úmrtie 197 pred Kr.
Pergamon
Rodina
Manželka
Apollónis
Otec Attalos
Matka Antiochis
Odkazy
Spolupracuj na Commons Attalos I.
(multimediálne súbory na commons)

Attalos (starogr. Ἄτταλος), iným menom Sótér (starogr. Σωτήρ, „Spasiteľ“) (* 269 pred Kr. – † 197 pred Kr.) bol vládca a neskôr kráľ Pergamonu v rokoch 241 – 197 pred Kr. Attalos bol synom Attala a jeho manželky Antiochis a synovcom i adoptívnym synom Eumena I., prvého vládcu Pergamonu.[1]

Attalos dosiahol dôležité víťazstvo proti Galom, keltským kmeňom z Trácie, ktoré po viac ako jednu generáciu terorizovali väčšinu územia Malej Ázie.[2] Toto víťazstvo oslávili triumfálnym pomníkom so sochami umierajúcich a usmrcujúcich sa Galov v pergamonskej Aténinej svätyni.[3] Attalos potom získal meno „Sótér“ a pravdepodobne aj titul „kráľ“. Aj neskôr sa prejavil ako odvážny a schopný stratég, keď zaútočil na Antiocha I. a ovládol veľkú časť seleukovskej Malej Ázie.[4] Ako lojálny spojenec Ríma zohral významnú úlohu v prvej a druhej macedónskej vojne, vedenej proti Filipovi V. Macedónskemu.[5] V Egejskom mori viedol početné námorné operácie, ktoré marili macedónske záujmy, v týchto bojoch získal pre Pergamon bohatú vojnovú korisť a dŕžavu gréckych ostrovov Aiginy počas prvej a Androsu počas druhej vojny (Attalos v bojoch dvakrát tesne unikol Filipovmu zajatiu).[6]

Attalos ako ochranca gréckych miest v Anatólii zastával vedúcu pozíciu v boji Grékov proti barbarom. Za jeho vlády získal Pergamon veľký vplyv na gréckom východe. Zomrel v roku 197 pred Kr., krátko pred koncom druhej vojny, vo veku 72 rokov, pravdepodobne na následky mŕtvice, ktorú utrpel pred niekoľkými mesiacmi na zasadnutí boiótskej vojnovej rady. Jeho manželkou bola Apollónis z Kyzikosu, s ktorou mal štyroch synov. Jeho následníkom bol najstarší syn Eumenes II.[5]

Attalova mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Údaje o jeho rannom živote sú strohé. Narodil sa a vyrastal v rodine vládcov Pergamonu. Jeho otec Attalos bol mladší z dvojice bratov Filetaira, prvého vládcu Pergamonu a preslávil sa ako olympijský víťaz v tethrippe, poctený pamätníkom v Pergamone.[7][8][9] Zomrel okolo roku 241 pred Kr., keď bol Attalos ešte malým dieťaťom. Jeho matka Antiochis bola dcérou Achaia z kráľovského rodu Seleukovcov (bola vnučkou Seleuka I.) Sobáš jeho rodičov mal posilniť vzťahy medzi oboma krajinami. Keďže Filetairos ostal bezdetný (bol eunuch), vládu v krajine odovzdal Eumenovi, synovi ich rovnomenného brata. Po dvadsaťdvaročnej vláde Eumena sa vládcom Pergamonu stal Attalos.[10][5]

Vojna s Galmi[upraviť | upraviť zdroj]

Filetairos zomrel pätnásť rokov pred príchodom Galov do Malej Ázie. Svojmu synovcovi a nástupcovi Eumenovi zanechal solídnu základňu, ktorá mu dovolila podniknúť smelšie kroky v oblasti veľkej politiky. V bitke pri Sardách porazil Seleukovho nástupcu Antiocha, čím sa stal najmocnejším mužom v Malej Ázii a potom systematicky rozširoval svoju ríšu. Pomocou dobre naplnenej pokladnice, ktorú zdedil po strýkovi, zakladal nové mestá a posilňoval vojsko. Napokon sa zdedené zlato stalo aj jeho najdôležitejšou zbraňou proti Galom.[3]

Socha umierajúceho Gala je rímska mramorová replika gréckeho bronzového originálu pripisovaného Epigonovi. Bol to votívny dar venovaný Aténe Polias od Attala I., ktorý chcel takto osláviť svoje víťazstvo nad Galmi.[11]

Tento bojovný národ, ktorý sa medzitým usadil v strede Malej Ázie (v Galatii) totiž pokladal pergamskú ríšu za svoju dojnú kravu, ak chcel mať Pergamon od nich pokoj, musel platiť. Galovia si svojimi vydieračskými akciami získali reputáciu, ktorá bola priam príslovečne zlá. Obyvateľom Malej Ázie sa javili ako tŕň v päte, ktorý neznesiteľne bodal. Svojou prítomnosťou provokovali nielen nenávisť a strach, ale aj túžbu po záchrancovi, ktorý by ich zbavil tejto pliagy. Každý komu by sa to podarilo, mohol rátať tým, že ho budú oslavovať široko-ďaleko. Túto slávu si mal získať Eumenov nástupca Attalos. Pausanias uvádza, že veštkyňa Fainnis predpovedala tieto udalosti už o generáciu skôr: „Nastane raz čas, keď zhubné galské vojsko úžiny hellespontské prekročí, v zločinnej pýche spustoší ázijskú zem. A božstvo pripojí ešte hrozné útrapy všetkým, ktorí na brehoch mora tam bývajú, ale len krátku chvíľu, veď Kronovec (Zeus) vyzve rýchle hrdinu na pomoc ísť, tohože syna božského býka, ktorý všetkým galským hordám deň skazy určite schystá.[12]

Galovia napadli Pergamon približne roku 230 pred Kr., potom ako im Attalos odmietol zaplatiť. Bitka sa odohrala pri prameňoch rieky Kaikos [13] a Attalos v nej dosiahol rozhodujúce víťazstvo, po ktorom, po vzore Antiocha I., prijal meno Sótér, čo znamená „záchranca“, a aj titul kráľa.[1]

Attalos dal po svojom víťazstve postaviť v pergamskej Aténinej svätyni sochy umierajúcich a usmrcujúcich sa Galov (Aténa bola v Pergame uctievaná ako ochrankyňa ríše v bojoch s Galmi[14]). Z týchto diel sa zachovali len rímske kópie, ktoré aj napriek tomu fascinovali nasledujúce generácie viac ako nejedno pôvodné dielo tých čias.[3]

Boje o seleukovskú Malú Áziu[upraviť | upraviť zdroj]

Minca razená za Attala I. zobrazujúca profil jeho prastrýka Filetaira, na líci je znázornená bohyňa Aténa

O niekoľko rokov neskôr Pergamon znovu napadli Gali, ale tentoraz s vojskom Antiocha Hieraka, mladšieho brata seleukovského kráľa Seleuka II., ktorý s ním spoločne spravoval seleukovskú Malú Áziu (vyhlásil ho za spoluvládcu, aby ukončil tretiu sýrsku vojnu proti Ptolemaiovi III.[15]). Keďže Antiochos sa nechcel vzdať svojej moci a bránil Seleukovi II. získať Malú Áziu (bratovražedná vojna, 239-236 pred Kr.) spojil sa s tradičnými nepriateľmi Seleukovcov, s Pontom, Bitýniou a s Galmi. Toto spojenectvo prinieslo aj stret s Attalom (v rokoch 230-228 pred Kr.) Poslednú bitku zviedli v Kárii pri brehoch rieky Harpasos (prítoku Maiandra), porazený Antiochos nato utiekol do Trákie, kde zomrel (zrejme bol zavraždený).[16][17]

Po týchto víťazstvách získal Attalos kontrolu nad celým územím seleukovskej Malej Ázie tiahnúcej sa na sever od pohoria Taurus a tieto územia si udržal aj po opakovaných pokusoch Seleuka III., najstaršieho syna a následníka Seleuka II., zahájených v roku 226 pred Kr., ktorého v roku 223 pred Kr. počas tohto ťaženia zavraždili.[18] Achaios, synovec Antiocha I., ktorý potom podporoval jeho následníka Antiocha III., do dvoch rokov získal späť všetky stratené územia[19] a bol vymenovaný za správcu seleukovskej Ázie. V roku 220 pred Kr. Achaios však svoje postavenie zneužil a vyhlásil sa za kráľa.[20]

Zatiaľčo Achaios po relatívnom období pokoja viedol v roku 218 pred Kr. boje v okolí mesta Selgé (v Pisídii), južne od pohoria Taurus, Attalos za pomoci Galov z Trákie dobýjal svoje bývalé územia.[21] Achaios po víťazstve v Selge v roku 217 pred Kr. pokračoval v nepriateľských akciách proti Attalovi.[22]

Antiochos nakoniec po veľkých zimných prípravách v roku 214 pred Kr. prekročil Taurus, uzavrel spojenectvo s Attalom a zahájil vojnu proti Achaiovi.[23] V záverečnej fáze vojny sa Achaios opevnil v meste Sardis, ale Antiochos v druhom roku obliehania (213 pred Kr.) mesto dobyl, Achaia zajal a následne ho po pokuse o útek dal popraviť.[20] Antiochos sa potom znova stal pánom nad všetkými svojimi východnými maloázijskými provinciami.[24]

Prvá macedónska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Politická mapa v roku 218 pred Kr.

Po zmarených pokusoch na východe, obrátil Attalos svoju pozornosť na západ. Možno aj preto, že mal obavy pred vpádmi rozpínajúcej sa Macedónie. Attalos sa totiž už v roku 219 pred Kr. stal spojencom nepriateľa macedónskeho kráľa Filipa V., s Aitólskym spolkom, a to so spolkom Aitólie a gréckych štátov v strednom Grécku, keď financoval opevnenie Elaios, aitólsku pevnosť v Kalydóne, neďaleko ústia rieky Achelóos.[25]

Dobová minca so zobrazením Filipa V.

Filip V. na popud Démétria z Faru napadol v roku 216 pred Kr. rímske loďstvo pri Illýrii, v čase keď Rím bojoval v druhej punskej vojne. V roku 215 pred Kr. uzavrel spojenectvo s kartagijským vojvodcom Hannibalom a vyhlásil Rímu vojnu.[26] Nemal na ňu nijaký vážny dôvod, formálne sa sťažoval len na ohrozenie svojich záujmov v Ilýrii, ale v skutočnosti sa dal na ňu naviesť od Hannibala, ktorý viedol už tretí rok s Rimanmi vojnu a naliehavo zháňal spojencov.[27] Rimania boli touto správou veľmi znepokojení, lebo sa k nim Filipovo posolstvo dostalo v najťažšej chvíli ich dejín, krátko po katastrofálnej porážke pri Kannách, kde stratili 70 000 mužov. Nemali už dosť síl, preto poslali do Grécka posolstvo s prosbou o pomoc. Pre obranu illýrskych území získali v roku 211 pred Kr. za spojenca Aitólsky spolok, čo umožnilo do tejto koalície začleniť niektorých spojencov spolku, spolu s Attalom.[28] Attalos bol následne zvolený za jedného z dvoch stratégov Aitólskeho spolku,[29] a v roku 210 pred Kr. sa jeho vojská zúčastnili na bojoch o ostrov Aigina, ktorý sa stal potom jeho základňou pri ďalších operáciach v Grécku.[30][31]

V roku 209 pred Kr. Filip so svojim vojskom zaútočil opäť plnou silou na vojská aitolského spolku pod vedením Pyrthia, Attala a na asi tisícku vojakov, ktoré im poslal z rímskeho loďstva Publius Scipio. Filip s nimi zviedol dva boje pre neho s priaznivým výsledkom. Keď sa potom vojská Pyrrhiovej koalície ukryli za hradby mesta Lamiie, Filip so svojim vojskom odtiahol.[29] Attalovo vojsko následne odišlo (v júli) na Aiginu, kde spolu s rímskym prokonzulom Sulpiciom Galbom prečkali zimu.[32] Nasledujúce leto (208 pred Kr.) sa ich spojené loďstvo (35 Attalových a 25 rímskych štvorveslíc) preplavilo na ostrov Lémnos a odtiaľ ich vojsko vyplienilo vnútrozemie ostrova Peparéthos, spojenca Macedónska. Attalos a Sulpicius sa potom zúčastnili vojenskej rady Aitólčanov usporiadanej v meste Hérakleia, kde Rimania argumentovali proti uzavretiu mieru s Filipom.[33][34]

Attalos a rímsky veliteľ pokračovali v nepriateľských akciách proti Macedónsku a jeho spojencom na severnom pobreží ostrova Euboia v meste Óreus. Po štyroch dňoch, ktoré vynaložili na tajné rozhovory s Platorom, veliteľom obrany mesta ustanoveným Filipom, mesto po prudkých bojoch dobyli. Zradca Plator dostal od Sulpicia povolenie uchýliť sa k Attalovi. Korisť z Órea si nárokoval Sulpicius, ktorý tam strávil ešte nejaký čas, zatiaľ čo Attalovi pripadla po jeho následných bojoch korisť z Opuntu, ním dobytého a vyplieneného mesta v Lokride. Filip nato využil toho, že sa sily nepriateľa rozdelili a podnikol rýchly a prekvapivý útok na Óreus. Nepripravený a bezbranný Attalos sa len so šťastím zachránil útekom na koni k svojim lodiam, ktoré už Filipovo vojsko vtedy ohrozovalo z pevniny. Filip týmto víťazstvom dosiahol prevahu medzi Grékmi.[35][36]

Attalos sa vrátil do Malej Ázie a Filip v roku 206 pred Kr. prinútil Aitólčanov (Aitólsky spolok), aby prijali mier za jeho podmienok. Sotvaže sa táto zmluva uzavrela, Filip dostal správu, že Rimania vtrhli do Dyrrhachia a že sa vzbúrili aj grécke kmene s mestom susediace, tiež že je obliehané epirské Dimalé. Rimania boli totiž rozhorčení, že Aitólčania uzavreli mier s kráľom Filipom bez ich zvolenia. Pretože následné boje nepriniesli žiadne výsledky a dlhotrvajúcej vojny mali obe znepriatelené strany už dosť, snažili sa uzavrieť mier, Rimania aj preto, že boli nútení zamerať svoje sily proti Hannibalovi. Túto mierovú zmluvu nakoniec v roku 205 pred Kr. podpísali v epirskom meste Foiniké, na strane kráľa Filipa bithýnsky kráľ Prusias, Achájčania, Boióťania, Tesálčania, Akarňania a Epirčania a na strane Ríma kráľ Attalos, obyvatelia Ilionu, ilýrsky vládca Pleuratos, spartský kráľ Nabis, obyvatelia Élidy, Messénčania a Aténčania. Podľa rímskeho historika Livia sa to stalo v pätnástom roku punskej vojny za konzulátu Marka Cornelia a Publia Sempronia a prvá macedónska vojna sa tým formálne skončila. Attalos si podľa tejto zmluvy mohol ponechať Aiginu, ale okrem toho nič podstatné nedosiahol.[37][38]

Zavedenie kultu Magna Mater v Ríme[upraviť | upraviť zdroj]

Atický reliéf bohyne Kybely zo 4. stor. pred Kr.

Po uzavretí mieru vo Foinike roku 205 pred Kr. sa Rím otočil s prosbou k Attalovi, ako k ich najvernejšiemu priateľovi v Ázii, o pomoc týkajúcej sa náboženskej záležitosti (s cieľom odohnať Hanibala z krajiny). Rimanov znepokojilo neobvyklé množstvo meteorických rojov a odporúčania Sibylliných kníh, v ktorých objavené verše hovorili, že nepriateľ bojujúci na pôde Itálie, môže byť porazený, ak sa zavedie kult Magna Mater, „Veľkej bohyne matky“, maloázijskej bohyne Kybelé, uctievanej Grékmi. Vo svojej vlasti sa považovala za pôvodkyňu všetkého na svete, predovšetkým bohov, ale aj ľudí a zvierat.[39]

Podľa historika Livia sa Rimania v nádeji, že im prinesie víťazstvo vo vojne s Hannibalom, vybrali do Pergamonu s delegáciou, vedenou M. Valeriom Laevinom, požiadať Attala o pomoc. Attalos ich prijal srdečne a odovzdal im posvätný kameň (posvätný symbol v podobe čierneho kameňa, zrejme meteoritu[39]) a vyzval ich, aby ho odniesli do Ríma. V Ríme sa bohyňa stala známa ako Magna Mater (v Ríme jej z vďaky zasvätili v roku 191 pred Kr. osobitný chrám na Palatíne[39]).[40]

Macedónske výboje po roku 201 pred Kr.[upraviť | upraviť zdroj]

Po mierovej zmluve z Foiniky expanzia Filipa na východe neutíchla, svoju moc sa snažil rozšíriť ako v Egejskom mori, tak i v Malej Ázii.[41] Uzavrel aj spojenectvo s Antiochom III. proti Egyptu. Na jar roku 201 pred Kr. obsadil ostrov Samos a následne obliehal Chios na severe. Tieto udalosti prinútili Attala, aby sa spojil s Roďanmi, s Byzantíncami a Kyzikom a vstúpil do vojny.[42] Filipova flotila následne utrpela v námornej bitke pri ostrove Chios veľké straty. Počas bitky sa však Attalos s tromi loďami značne vzdialil od svojej flotily a Filip ho donútil k tomu, aby pristál na brehu a Attalos unikol zajatiu len vďaka chamtivosti prenasledovateľov, ktorí dali prednosť bohatému lupu kráľovského majetku nachádzajúceho sa na jeho lodi.[43]

V tom istom roku Filip napadol Pergamon, aj keď nebol schopný dobyť celé mesto, z časti kvôli Attalovým opatreniam prijatým na zlepšenie kvality opevnenia, zničil okolité chrámy a oltáre. Medzitým poslovia Attala a Rodu odišli do Ríma, aby im oznámili svoje sťažnosti na Filipa.[44][45]

Druhá macedónska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Attalos počas obete, autor: Bernhard Rode (1725–1797)

V roku 200 pred Kr. sa Attalos zapojil do druhej macedónskej vojny. Stalo sa to potom ako Akarňania s macedónskou podporou napadli Atiku, čo prinútilo Aténčanov, ktorí dovtedy zachovávali neutralitu, aby hľadali pomoc u nepriateľov Filipa. Attalos, ktorý so svojou flotilou kotvil vtedy v neďalekej Aigine, dostal preto od nich posolstvo, aby prišiel na rokovanie.[46][47] O niekoľko dní neskôr sa dozvedel, že aj rímski vyslanci s nimi rokovali, preto neváhal a zaviazal sa, že im pomôže. Keď Filip dostal správu o prítomnosti vojsk Attala a Rimanov, ukončil obliehanie mesta a odtiahol. Attalovu pomoc si Aténčania veľmi cenili.[48] Grécky historik Polybios píše: „Ďalšieho dňa sa Attalos spolu s Rimanmi a s aténskymi archóntmi vybrali s veľkou slávou do mesta. Vítali ich nielen úradníci na koňoch, ale aj všetci občania so ženami a deťmi. Keď sa s nimi stretli, prejavovali ľudia Rimanom a mimoriadne Attalovi takú náklonnosť, že nemohla byť srdečnejšia. Keď vstúpili do Dipyla, po oboch stranách stáli kňažky a kňazi. Potom otvorili všetky chrámy, k oltárom privádzali obetné zvieratá a prosili ho, aby ich obetoval. Nakoniec mu Aténčania udelili také pocty, aké ešte nikdy predtým nepreukázali svojim dobrodincom. Okrem toho pomenovali po Attalovi jednu svoju fýlu a zaradili ho medzi héroov eponymy.[49]

Hranice štátov pred 2. macedónskou vojnou (okolo roku 200 pred Kr.

Podľa Livia o niekoľko mesiacov potom ako Rimania podpísali mierovú zmluvu s Kartágom, novozvolený konzul Sulpicius Galba presvedčil Rimanov, aby vyhlásili vojnu Filipovi[50] a neskôr požiadal Attala, aby na Aigine prijal rímsku flotilu, s ktorou by znovu viedol námornú vojnu proti Filipovi v Egejskom mori (v skutočnosti Rimania využili sťažnosti obcí v čiernomorských úžinách, podporovaných Rodosom a Pergamonom, voči novým aktivitám Filipa a vypovedali mu vojnu.[51]).[52] Následne na jar roku 199 pred Kr. pergamská a rímska flotila po tvrdých bojoch (obrancov ostrova desili rímske zbrane, ktoré ešte predtým nevideli) dobyla ostrov Andros v Kykladách. Rimania ostrov prenechali Attalovi, ale získanú korisť si odviezli sami. Z Androsu sa potom priplavili k južnejšiemu ostrovu Kithnos, ktorý niekoľko dní bezúspešne obliehali, a pretože to sotva stálo za námahu, obrátili sa opäť na sever k ostrovu Skiathos, ktorý len nedávno spustošil Filip, a zásobili sa obilím (iná korisť už neostala) a pokračovali ďalej na sever k Mendaii, kde ich na mori zastihla búrka. Len s veľkými ťažkosťami sa dostali na súš a napadli mesto. Čakala ich tu však silná macedónska posádka a preto po márnom pokuse ustúpili a preplavili sa do Kanastrai v kraji Pelléné. Odtiaľ pokračovali na severovýchod pozdĺž macedónskeho pobrežia do Akanthosu, ktorý spustošili. So získanou bohatou korisťou sa vrátili na Skiathos a zamierili k ostrovu Euboia.[53]

Attalos a rímsky legát Lucius Apustius tam nechali svoje loďstvo a s desiatimi odľahčenými loďami vplávali do Malijského zálivu, aby sa s Aitólčanmi dohodli na ďalších krokoch vo vojne. Ich rokovania následne prebiehali v Hérakleii neďaleko Termopyl, na ktorých aitólsky stratég Pyrrhias požiadal Attala o tisíc vojakov, sľúbených v predchádzajúcich dohovoroch. Aitólčanom bola táto žiadosť odopretá, pretože im predtým spôsobili problémy, keď mali zaútočiť na macedónske územie v čase Filipovho pustošenia Pergamonu (pred dvoma rokmi). Aitólčania sa museli uspokojiť len so sľubom, že im Rimania poskytnú pomoc, keď ju budú potrebovať. Rokovania sa tým skončili a Attalos s Apustiom sa vrátili k svojim lodiam.[54]

Ďalším dobýjaným mestom sa mal stať Óreus. Bolo to mesto s pevnými hradbami a tiež so silnou a početnou macedónskou posádkou, lebo sa už predtým stalo cieľom tvrdých útokov. Attalos a Rimania mesto obľahli, Rimania od mora a Attalos z protiľahlého údolia. Livius píše: „Rimania korytnačkami, s ochranným krytím sa baranidlom približovali k hradbám, kráľovskí vojaci s kameňometmi a šípometmi a všetkými možnými samostrelmi metali oštepy a balvany nesmiernej váhy. Robili aj podkopy a všetko iné osožné, čo sa osvedčilo v predchádzajúcich obliehaniach, veď Macedónci bránili mesto a hradby nielen vo väčšom počte ako predtým, ale aj s väčšou rozhodnosťou a mali na pamäti aj výčitky ich kráľa za spáchanú vinu, ale rovnako aj jeho hrozby...[55] Keďže bolo dobývanie mesta časovo zdĺhavé, spojenci nechali na mieste len toľko vojakov, ako bolo potrebné a Rimania prekvapivým útokom na pevnine dobyli tesálsku Larisu, Attalos napadol a dobyl mesto Pteleon. Po návrate znovu zaútočili a tentokrát úspešne, Rimanom po boji pripadli zajatci a Attalovi mesto.[54]

Pergamon a okolité grécke štáty okolo roku 200 pred Kr.

Na jar v roku 198 pred Kr. sa Attalos vrátil na Egejské more s dvadsiatimi štyrmi päťveslicami (posádku týchto galér zvyčajne tvorilo 300 veslárov a 100 vojakov) a jeho loďstvo sa pri ostrove Andros stretlo s dvadsiatimi rodskými loďami, ktorým velil Agésimbrotos, aby dokončili dobytie Euboie započaté v predchádzajúcom roku. Onedlho k nim priplavilo loďstvo rímskeho veliteľa Lucia Quinctia, ktoré kotvilo v Pireu, len čo sa dopočuli o príchode Attala. Prvým cieľom týchto spojených síl bolo strategicky významne mesto Eretria a neskôr Karystos. Keďže boli dostatočne vybavení zariadeniami na dobývanie hradieb, obrana týchto miest útoku neodolala a vzdala sa. Ich námorné sily tak na ostrove Euboia dobyli dve slávne mestá v priebehu niekoľkých dní a potom sa plavili na sever ku korintskému prístavnému mestu Kenchreai.[56] Keď už boli pripravení na útok, nový rímsky konzul Titus Quinctius Flamininus dostal správu, že Achájsky spolok, spojenec Macedónska, vyhnal Kykliada, svojho popredného promacedónsky orientovaného politika a za svojho veliteľa si zvolil Aristaina, ktorý sa chcel pripojiť k Rimanom. Preto ešte skôr ako začali útok s nádejou, že budú mať ďalšieho spojenca, vyslali svojich vyslancov, vrátane Attala, na rokovania do Sikyónu o začlenení Achájskeho spolku do koalície a o ich následnom pôsobení. Tieto rokovania však neprebiehali ľahko, v búrlivých diskusiách vyčnievali hlavne spratský kráľ Nabis a Argejčania, ktorí Rimanom až tak nedôverovali, ale svoje námietky mali i iní vyslanci Achájskeho spolku. V tretí deň náročných rokovaní Argejčania snem opustili s tým, že ostanú verní macedónskemu kráľovi Filipovi, ale ostatní vyslanci Achájskeho spolku spojenectvo s nimi potvrdili. Medzitým ale Titus Quinctius dobyl mesto Kenchreai a už obliehal Korint, ale na jeho dobytie nemal dosť síl. Zvrat nastal až po príchode spojencov. Po dobytí Korintu lode Attala zamierili do Pirea a Rimania k ostrovu Korkyra.[57]

Na začiatku roka 197 pred Kr. Flamininus zavolal Attala do Elateie (už dŕžavy Rimanov) a požiadal ho, aby sa s ním zúčastnil na tébskych rokovaniach s Boióťanmi, ktorí sa prejavovali ako nerozhodní a váhaví spojenci. Livius o Attalovom príhovore píše: „Na sneme predniesol Attalos reč ako prvý. Prejav začal výkladom zásluh svojich predkov i svojich vlastných i spoločných o celé Grécko a zvlášť o kmeň Boióťanov. Bol už však starý a telesne slabý, než aby reč dokončil: náhle zmĺkol a klesol k zemi. Zatiaľčo kráľa dvíhali a odnášali ochrnutého na niektoré údy, snem bol na chvíľu prerušený.[58] Attalos bol následne odvezený do svojho rodného Pergamonu, kde zomrel približne v čase bitky pri Kynoskefalai, rozhodujúceho víťazstva Rimanov nad Macedóniou.[59]

Attalova rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Attalos sa oženil s Apollónis z Kyzikosu. Stali sa rodičmi štyroch synov Eumena, Attala, Filetaira a Athenaia.[5] Polybios opisuje Apollonis ako ženu, ktorá si z mnohých dôvodov zasluhuje, aby sa na ňu pamätalo, a to so cťou. Napísal, že bola kráľovnou, ktorá si vznešené hodnoty nielen ctila, ale ich aj dodržiavala do konca svojho života. Správala sa tak nielen na verejnosti, ale predovšetkým ako vzorná matka pri výchove svojich štyroch synov, ktorým tieto hodnoty vštiepila.[60]

O výnimočnej bratskej láske jej synov existuje viacero správ od starovekých autorov. Historik Plutarchos napr. uvádza: „Hovorí sa, že Apollónis z Kyziku, matka kráľa Eumena a ďalších troch synov, Attala, Filetaira a Athénaia, sa nestačila dosť chváliť a bohom ďakovať nie za bohatstvo, ani za moc, ale za to, že sa dožila toho, ako sa tí traja synovia stali telesnými strážcami najstaršieho brata a on sa medzi nimi pohyboval bez bázne, hoci boli vyzbrojení kopijami a mečmi. Oproti tomu zase Artaxerxes sa v zármutku utrápil, keď sa dozvedel, že sa syn Óchos snažil pripraviť o život svojich bratov.[61]

Rozvoj vedy a umenia za vlády Attala I.[upraviť | upraviť zdroj]

Model akropoly starovekého Pergamonu, znázorňujúci jej podobu v 2. storočí pred Kr., Hans Schleif (1902-1945)

Attalos, okrem snahy o mocenský rozvoj svojho kráľovstva, štedro podporoval vedu a umenie (v Pergamone napr. pôsobil aj slávny matematik a astronóm Apollónios z Pergy[62]), a to nielen vo svojom sídle, ale aj v početných gréckych obciach, ktorých akropole prebudoval podľa aténskeho vzoru. Attolos založil najvýznamnejšiu a dnes i najznámejšiu hellénistickú sochársku školu, tzv. „pergamonskú školu“. Na pamiatku víťazstva nad Galmi dal vyhotoviť svojim sochárom, vyškolených prevažne v Aténach, v rokoch 220 – 200 pred Kr. celú galériu sôch v netradičnom chápaní, ktorými okrášlil pergamskú i aténsku akropolu (Aténam boli venované ako votívne dary[63]).[64]

Attalos I. zahájil aj výstavbu pergamonskej knižnice, ktorú v roku 170 pred Kr. dokončil jeho syn a následník Eumenes II. Táto knižnica obsahovala 200 000 papyrusových (aj pergamenových) zvitkov a vo svojej dobe bola druhou najväčšou knižnicou na svete, hneď po alexandrijskej. Mesto sa budovalo na úpätí vrchu, domy stáli na strmom svahu a knižnica a iné verejné budovy, ako divadlo a chrámy boli postavené na terasách.[65] Attalos sa usiloval vytvoriť z Pergamonu „nové Atény“. Za jeho panovania sa Pergamon v rozvoji vedy a umenia povzniesol medzi vedúce helenistické štáty.[64]


Attalos I.
Vladárske tituly
Predchodca
Eumenes I.
kráľ
241 pred Kr.197 pred Kr.
Nástupca
Eumenes II.

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 54-55.
  2. Strabón, Geographica 13,4,2.
  3. a b c Gerhard Herm. Kelti. Bratislava : Obzor, 1985. 65-032-85. S. 52.
  4. Kronika ľudstva. Bratislava : Fortuna print, 1995. ISBN 80-7153-090-5. S. 153.
  5. a b c d Strabón, Geographica 13,4,1-2.
  6. Polybios, Historia, 11,7.
  7. Inscriptiones Graecae, IvP I 10 [1]
  8. Inscriptiones Graecae, IvP I 11 [2]
  9. Mark Golden. Sport in the ancient world from A to Z. London : Taylor & Francis, 2004. ISBN 0-203-49732-5. S. 20.
  10. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 36.
  11. José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 188.
  12. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 293-294.
  13. Inscriptiones Graecae, IvP I 20 [3]
  14. Polybios. Dějiny II. Praha : Arista, 2009. ISBN 978-80-86410-60-9. S. 275 poznámky.
  15. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 83.
  16. Eusebios, Kronika 253a.[4]
  17. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 51.
  18. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 84.
  19. Polybios. Dějiny II. Praha : Arista, 2009. ISBN 978-80-86410-60-9. S. 145-146.
  20. a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 45.
  21. Polybios. Dějiny II. Praha : Arista, 2009. ISBN 978-80-86410-60-9. S. 233.
  22. Hansen. The Attalids of Pergamon. [s.l.] : Cornell University Press, 1971. ISBN 0-8014-0615-3. S. 42-43.
  23. Polybios. Dějiny II. Praha : Arista, 2009. ISBN 978-80-86410-60-9. S. 253.
  24. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 50.
  25. Hansen. The Attalids of Pergamon. [s.l.] : Cornell University Press, 1971. ISBN 0-8014-0615-3. S. 46.
  26. Livius. Dějiny IV. Praha : Svoboda, 1973. 25-083-73. S. 232.
  27. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 577.
  28. Livius. Dějiny IV. Praha : Svoboda, 1973. 25-083-73. S. 437-438.
  29. a b Livius. Dějiny V. Praha : Svoboda, 1975. 25-091-75. S. 89.
  30. Polybios, Historiai, 9, 42.
  31. Polybios, Historiai, 22, 11.
  32. Livius. Dějiny V. Praha : Svoboda, 1975. 25-091-75. S. 94.
  33. Livius. Dějiny V. Praha : Svoboda, 1975. 25-091-75. S. 132-133.
  34. Hansen. The Attalids of Pergamon. [s.l.] : Cornell University Press, 1971. ISBN 0-8014-0615-3. S. 48-49.
  35. Livius. Dějiny V. Praha : Svoboda, 1975. 25-091-75. S. 134-136.
  36. Hansen. The Attalids of Pergamon. [s.l.] : Cornell University Press, 1971. ISBN 0-8014-0615-3. S. 49.
  37. Livius. Dějiny V. Praha : Svoboda, 1975. 25-091-75. S. 232-233.
  38. Hansen. The Attalids of Pergamon. [s.l.] : Cornell University Press, 1971. ISBN 0-8014-0615-3. S. 49-50.
  39. a b c Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 258.
  40. Hansen. The Attalids of Pergamon. [s.l.] : Cornell University Press, 1971. ISBN 0-8014-0615-3. S. 50-52.
  41. Hansen. The Attalids of Pergamon. [s.l.] : Cornell University Press, 1971. ISBN 0-8014-0615-3. S. 52.
  42. Hansen. The Attalids of Pergamon. [s.l.] : Cornell University Press, 1971. ISBN 0-8014-0615-3. S. 53.
  43. Polybios. Dějiny III. Praha : Arista, 2011. ISBN 978-80-86410-62-3. S. 296-297.
  44. Livius. Dějiny V. Praha : Svoboda, 1975. 25-091-75. S. 350.
  45. Hansen. The Attalids of Pergamon. [s.l.] : Cornell University Press, 1971. ISBN 0-8014-0615-3. S. 55-57.
  46. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 1,36,5-6.
  47. Livius, Ab urbe condita, 31,9,14.
  48. Livius, Ab urbe condita, 31,14.
  49. Polybios. Dějiny III. Praha : Arista, 2011. ISBN 978-80-86410-62-3. S. 310.
  50. Livius. Dějiny V. Praha : Svoboda, 1975. 25-091-75. S. 353-353.
  51. Pavel Hradečný, Růžena Dostálová, Věra Hrochová, Pavel Oliva, Vladimír Vavřínek. Dějiny Řecka. Praha : Lidové noviny, 2009. ISBN 978-80-7106-883-9. S. 57.
  52. Livius. Dějiny V. Praha : Svoboda, 1975. 25-091-75. S. 382-383.
  53. Livius. Dějiny V. Praha : Svoboda, 1975. 25-091-75. S. 405-407.
  54. a b Livius. Dějiny V. Praha : Svoboda, 1975. 25-091-75. S. 407-409.
  55. Livius. Dějiny V. Praha : Svoboda, 1975. 25-091-75. S. 408.
  56. Livius. Dějiny V. Praha : Svoboda, 1975. 25-091-75. S. 432-433.
  57. Livius. Dějiny V. Praha : Svoboda, 1975. 25-091-75. S. 436-446.
  58. Livius. Dějiny V. Praha : Svoboda, 1975. 25-091-75. S. 469-470.
  59. Hansen. The Attalids of Pergamon. [s.l.] : Cornell University Press, 1971. ISBN 0-8014-0615-3. S. 67.
  60. Livius, Ab urbe condita, 22,20.
  61. Václav Bahník a Zdeněk Vysoký. Plútarchos, O lásce a přátelství. Praha : Svoboda, 1987. 25-057-87. S. 113.
  62. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 537.
  63. José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 157.
  64. a b Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 548.
  65. José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 165.