Attalos III.
| Attalos III. | |
| kráľ Pergamonu | |
 | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Attalovci |
| Panovanie | 138 pred Kr. – 133 pred Kr. |
| Predchodca | Attalos II. |
| Nástupca | Aristonikos (ako Eumenes III.) / Rím |
| Ostatné tituly | Filométór („Milujúci matku“), Euergetés („Dobrodinec“) |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | asi 171 pred Kr. Pergamon |
| Úmrtie | 133 pred Kr. Pergamon |
| Rodina | |
| Manželka |
Berenika (?) |
| Otec | Eumenes II. |
| Matka | Stratoniké |
| Odkazy | |
 | Attalos III. (multimediálne súbory na commons) |
Attalos III. Filométór Euergetés (starogr. Ἄτταλος Γ΄ Φιλομήτωρ Εὐεργέτης; * asi 171 pred Kr. – † 133 pred Kr.) bol posledný legitímny kráľ Pergamonu z dynastie Attalovcov, ktorý vládol v rokoch 138 až 133 pred Kr. [1] Jeho prídomok Filométór („Milujúci matku“) vyjadroval nezvyčajne silný vzťah k jeho matke Stratoniké. Hoci jeho vláda trvala len päť rokov, jej koniec znamenal zásadný zlom v dejinách helenizmu a definitívny vzostup rímskej moci v Malej Ázii.[2]
Pôvod a mladosť
[upraviť | upraviť zdroj]Attalos III. sa narodil ako syn kráľa Eumena II. a jeho manželky Stratoniky v prostredí pergamenského dvora, ktorý bol v tom čase jedným z najvýznamnejších centier vzdelanosti a umenia v helenistickom svete. Po smrti svojho otca v roku 158 pred Kr. sa ocitol v pozícii následníka trónu, no vzhľadom na jeho nízky vek prevzal moc jeho strýko Attalos II. Ten sa s Attalovou matkou oženil a mladého princa oficiálne adoptoval, čím mu zabezpečil legitímne nástupníctvo. [3]
Kľúčovým momentom jeho mladosti bola cesta do Ríma v roku 153 pred Kr., kde bol predstavený Rímskemu senátu. Tento akt bol jasným signálom rímskym spojencom, že dynastia Attalovcov je stabilná a že budúci panovník bude pokračovať v pro-rímskej politike. Senátori ho prijali s veľkými poctami, čo potvrdzuje dobový historik Polybios. [4] Pred nástupom na trón bol poverený správou dôležitých kňazských úradov, najmä kňazstva boha Dionýza (s prívlastkom Kathegemón), ktorý bol považovaný za božského predka dynastie. [5]
Vláda a vedecké záujmy
[upraviť | upraviť zdroj]Antické pramene (napr. Iustinus) vykresľujú Attala III. ako izolovaného a podivínskeho panovníka. Po nástupe na trón v roku 138 pred Kr. údajne rozpútal sériu vrážd zameraných na svojich najbližších príbuzných a priateľov, ktorých podozrieval zo smrti svojej matky a snúbenice Bereniky. [6]
Namiesto štátnických povinností sa Attalos III. intenzívne venoval prírodným vedám. Bol vášnivým botanikom, záhradníkom a toxikológom. V kráľovských záhradách pestoval liečivé, ale najmä prudko jedovaté rastliny (napr. blen, čemerica, mak). [7] Skúmal účinky jedov a protijedov, pričom tieto látky údajne testoval na odsúdených väzňoch. Pre svoje odborné znalosti bol lekárom Galénom označovaný ako Attalus medicus. [8] Okrem botaniky sa venoval aj modelovaniu z vosku a odlievaniu bronzových sôch.
Testament a odkaz Rímu
[upraviť | upraviť zdroj]Najvýznamnejším činom Attala III. bolo spísanie testamentu, v ktorom v prípade svojej smrti odkázal pergamenské kráľovstvo a kráľovský poklad Rímskej republike. Toto rozhodnutie bolo v helenistickom svete bezprecedentné. Kráľ pravdepodobne predvídal, že po jeho smrti bez priameho dediča by sa Pergamon stal dejiskom bojov o moc, ktorým sa chcel vyhnúť. [9]
Attalos III. zomrel náhle v roku 133 pred Kr. pravdepodobne na následky úpalu, ktorý dostal pri práci na bronzovom pamätníku pre svoju matku. [10] Po jeho smrti vyvolal tento odkaz v Ríme politickú búrku; tribún Tiberius Gracchus navrhol použiť kráľovský poklad na financovanie svojej pozemkovej reformy. [11] V samotnom Pergamone rímsku nadvládu odmietol Aristonikos (pravdepodobne nemanželský syn Eumena II.), ktorý vyvolal povstanie ako Eumenes III. Rimania povstanie potlačili v roku 129 pred Kr. a z ríše vytvorili provinciu Ázia. [12]
Rodokmeň
[upraviť | upraviť zdroj]| Attalos | ||||||||||||||||
| Attalos I. | ||||||||||||||||
| Antiochis | ||||||||||||||||
| Eumenes II. | ||||||||||||||||
| Apollónis | ||||||||||||||||
| Attalos III. | ||||||||||||||||
| Ariarathes III. | ||||||||||||||||
| Ariarathes IV. | ||||||||||||||||
| Stratoniké | ||||||||||||||||
| Stratoniké | ||||||||||||||||
| Antiochos III. | ||||||||||||||||
| Antiochis | ||||||||||||||||
| Laodiké III. | ||||||||||||||||
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 55.
- ↑ Elizabeth Kosmetatou. A Companion to the Hellenistic World. Oxford : Blackwell, 2003. ISBN 1-4051-3278-7. Kapitola The Attalids of Pergamon, s. 160 – 163.
- ↑ Esther V. Hansen. The Attalids of Pergamon. Ithaca : Cornell University Press, 1971. ISBN 0-8014-0615-3. S. 142.
- ↑ POLYBIOS. Histories, 33,18,1–3.
- ↑ Ulrich Huttner. Die politische Rolle der Heraklesgestalt im griechischen Herrschertum. Stuttgart : F. Steiner, 1997. ISBN 3-515-07039-7. S. 18.
- ↑ IUSTINUS. Epitome of Pompeius Trogus, 36,4,1.
- ↑ PLUTARCHOS. Demetrius, 20,2.
- ↑ Wolfgang Wegner. Enzyklopädie Medizingeschichte. Berlin : De Gruyter, 2005. ISBN 3-11-015714-4. S. 116.
- ↑ Esther V. Hansen. The Attalids of Pergamon. Ithaca : Cornell University Press, 1971. ISBN 0-8014-0615-3. S. 148-150.
- ↑ IUSTINUS. Epitome, 36,4,4-5.
- ↑ PLUTARCHOS. Tiberius Gracchus, 14.
- ↑ Pavel Oliva. Svět helénismu. Praha : Arista, 2001. ISBN 80-86410-09-9. S. 139.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Pavel Oliva. Svět helénismu. Praha : Arista, 2001. ISBN 80-86410-09-9.
- Elizabeth Kosmetatou. A Companion to the Hellenistic World. Oxford : Blackwell, 2003. ISBN 1-4051-3278-7. Kapitola The Attalids of Pergamon.
- Esther V. Hansen. The Attalids of Pergamon. Ithaca : Cornell University Press, 1971. ISBN 0-8014-0615-3.