Autokracia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Autokracia (z gréckeho αὐτός - sám, κρατειν - vládnuť, teda samovláda) je v politickom význame slova forma vlády, v ktorej je držiteľom všetkej moci buď jednotlivec (monokracia) alebo úzka a sociálne uzavretá skupina ľudí (aristokracia, plutokracia, oligarchia, technokracia). Oporou moci v takom politickom usporiadaní väčšinou bývajú ozbrojené sily byrokratická štátna správa.

Grécky filozof Aristoteles nevidel v autokracii, teda vláde jedného alebo viacerých suverénov, nutne zlú formu vlády, tu oddeľoval od dobrých foriem podľa toho, či ich uplatnenie smerovalo nutne a nevyhnutne k dobrému (monarchia, aristokracia) alebo zlému (tyrania, oligarchia) cieľu. V súčasnej politickej praxi je možné zdôrazniť poznatok, že autokracia má v niektorých svojich prípadoch tendenciu uchyľovať sa k diktátorským formám vládnutia.

V prenesenom slova zmysle znamená autokracia neobmedzenú vládu aj v iných spoločenských vzťahoch (v rodine, riadenie práce ap.). Podľa Giovanni Sartoriho je autokracia opakom demokracie. Autokraciu možno definovať ťažko, aj napriek tomu je často chápaná ako mechanizmus moci založený na mocenské dominanciu jedného človeka alebo výrazne vymedzenej skupiny osôb, v ktorých je legitimita ostatných štátnych orgánov závislá od jeho/jej vôle.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Kubát, M. (2004): Teória a prax totalitných a autoritatívnych režimov.



Paradoxnosť Autokracie

Je to zriadenie, ktoré so sebou prináša isté pravidlá, bez ktorých údajne nie je možné zabezpečiť kvalitné fungovanie systému. Sympatizant je ľahko zmanipulovateľný a má tendenciu podľahnúť tomuto spôsobu myslenia, ktorá je ako príťažlivá možnosť riešenia problémov v spoločnosti zakódovaná v každom z nás. Hlavným dôvodom tejto sympatie je, že táto ideológia prináša iluzórne istoty a  jednoznačné odpovede na riešenie komplikovaných otázok týkajúcich sa fungovania spoločnosti. Človek pre dobro veci (neskôr aj samotnej ideológie) dokáže vytvárať obludný systém pravidiel, správania sa (rovnošata, pozdrav, symboly, elitní členovia), ktoré už vo svojej podstate potláčajú demokratické hodnoty a smerujú k  deštrukcii samotného systému. Autokracia ponúka zdanlivo pozitívne hodnoty: zmysel pre poriadok, poslušnosť, odovzdanosť myšlienke, racionálnosť a pod., ktoré sa snaží v konečnom dôsledku dosiahnuť nedemokratickými praktikami, diktátom a manipuláciou v presvedčení, že „účel svätí prostriedky“. Vzniká takto začarovaný kruh manipulácie a snahy o jeho udržanie za každú cenu. (netolerancia iného spôsobu myslenia, vedúca až k vražde, genocíde).

Týmto sa vyjavuje absurdnosť (paradoxnosť) akéhokoľvek fanatického zamerania sa na jednu ideológiu, ktorá často vedie až k diktatúre. Nielen v minulosti (2.svetová vojna, diktátorské režimy v celom svete -komunizmus, vojenská junta, fašizmus a pod..) ale práve v súčasnosti je dôležité reflektovať tento zľahčujúci čiernobiely spôsob myslenia ľudí, ktorý pod vplyvom neuvedomeného strachu vo vnútri, podporovaného aj demagógiou zvonku, dokážu prejavovať svoje extrémistické pohnútky a názory pri riešení komplexných problémov v spoločnosti (v súč. problém imigrácie). Spoločnosť by sa mala naučiť fungovať v zmene, pohybe jednotlivých štruktúr spoločnosti, ktorá nie je predvídateľná (ale je prirodzenou súčasťou života)  a môže zo sebou priniesť aj pozitívne ovocie a život urobiť zase o niečo pestrejším a farebnejším, doslova.