Banco Ambrosiano

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Banco Ambrosiano je bývalá milánska banka, ktorej väčšinový podiel vlastnila Vatikánska banka.

Propaganda Due a krach banky[upraviť | upraviť zdroj]

Hrala dôležitú úlohu v sprisahaní v súvislosti s Propaganda Due v Taliansku v 70. a 80. rokoch. Počas neskoršieho vyšetrovania nekalých praktík v Banco Ambrosiano bolo zistené, že jej prezident Roberto Calvi [1] a jeho pomocníci založili viac ako 200 fiktívnych bánk, aby sťažili transparentnosť transakcií. Kľúčovú úlohu pri tom hrala banka Cisalpina na Bahamách. Banka zrejme slúžila na pranie špinavých peňazí a umožnila pomocou firmy World Finance Corporation v Miami investovať peniaze z predaja kokaínu z latinskej Ameriky na legálnych finančných trhoch.

Cisalpina bola popri Calvim spravovaná aj arcibiskupom Paulom Casimirom Marcinkusom [2], šéfom Vatikánskej banky (Istituto per le Opere di Religione), ktorá bola spoluvlastníkom Banco Ambrosiano. Ilegálne aktivity sa ale zjavne vymkli spod kontroly. V Banco Ambrosiano vznikla miliardová finančná diera, ktorá znamenala jej koniec. V roku 1972 sa pokúsili majitelia banky zrealizovať myšlienku, že zaplátajú vzniknutú dieru pomocou falšovaných cenných papierov. Na ich nákup malo byť použitých 950 miliónov dolárov, papiere boli zjavne obstarané cez taliansku mafiu.

Prezident banky Roberto Calvi mal výborné kontakty na Vatikán. Údajne dokázal previesť obrovské sumy do socialistického Poľska, ktorými bola podporovaná odborová organizácia Solidarita. Predovšetkým mal ale vynikajúce kontakty na taliansku Mafiu. V roku 1982 bol obžalovaný z prania špinavých peňazí, sprenevery a spoluúčasti na dlhom zozname politických a finančných zločinov, spolu s Michele Sindonom [3], prezidentom Franklin National Bank a arcibiskupom Marcinkusom.

Calvi ušiel motorovým člnom do Juhoslávie, potom do Rakúska a odtiaľ súkromným lietadlom do Anglicka. 18. júna, 1982, deň po tom, ako sa musel vzdať funkcie predsedu predstavenstva Banco Ambrosiano, bol nájdený obesený pod mostom Blackfriars Bridge v Londýne. V ten istý deň vypadla Calviho sekretárka Graziella Corrocher z okna banky v Miláne a pád neprežila. V obidvoch prípadoch sa hovorilo o samovražde alebo vražde.

Banka v roku 1987 skolabovala a Vatikán vykázal približne 3 miliardy dolárov ako nedobytné pohľadávky.[4]

Licio Gelli [5], zakladateľ lóže P2, bol na úteku zatknutý vo Švajčiarsku, ale podarilo sa mu ujsť z väzenia a po premlčaní trestného stíhania sa znova vrátil do Talianska. Pri vyšetrovaní celého komplotu prišli o život piati vyšetrovatelia talianskej polície.

Obnova[upraviť | upraviť zdroj]

Banka bola koncom 80. rokov obnovená ako Nuovo Banco Ambrosiano. Po fúzii s Banca Cattolica del Veneto vystupovala istý čas pod názvom Banco Ambrosiano Veneto, nazývanej tiež Banco Ambroveneto. Po fúzii s Milánskou sporiteľňou Cassa di Risparmio delle Provincie Lombarde sa v roku 1998 rozvinula do novej veľkej banky Banca Intesa (banka, ktorá sprivatizovala slovenskú VÚB).

Filmy a filmové citáty[upraviť | upraviť zdroj]

Škandál bol v upravenej podobe spracovaný v roku 1990 do filmu Krstný otec 3 na motívy slávnej knihy Maria Puza - Krstný otec.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Banco Ambrosiano na nemeckej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

  1. Roberto Calvi - nemecký originál
  2. Paul Casimir Marcinkus - nemecký originál
  3. Michele Sindona - nemecký originál
  4. Dagobert Lindlau - nemecký originál:Der Mob. dtv, München 1989, ISBN 3-455-08659-4
  5. Licio Gelli - nemecký originál

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Denis Robert, Ernest Backes: Das Schweigen des Geldes. Der Clearstream-Skandal. 2002, ISBN 3-85842-546-X

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]