Barbara McClintocková
| Barbara McClintocková | |
| Molekulárna biologička | |
| | |
| Dielo | |
|---|---|
| Polia pôsobnosti | genetika, molekulárna biológia |
| Známa vďaka | Nobelova cena, mobilný genetický element, transpozón |
| Alma mater | Cornell University (B.S., M.A., Ph.D.) |
| Akademický titul | 1923: B.S. Cornell University, New York
1925: M.A. Cornell University, New York 1927: Ph.D. Cornell University, New York |
| Škola | Erasmus Hall High School, Brooklyn, New York, USA |
| Významní profesori | C. B. Hutchison, Lester W. Sharp, Charlesa R. Burnham, Georga W. Beadle |
| Ocenenia | |
| 1983: Nobelova cena za fyziológiu alebo medicínu: "za objav mobilných genetických elementov alebo transpozónov v kukurici" | |
| Osobné informácie | |
| Narodenie | 16. jún 1902 Hartford, Connecticut, USA |
| Úmrtie | 2. september 1992 (90 rokov) Huntington, New York, USA |
| Manžel | nikdy nevydatá |
| Deti | bezdetná |
| Podpis | |
| Odkazy | |
| Barbara McClintocková (multimediálne súbory na commons) | |

Barbara McClintocková (* 16. jún 1902, Hartford, Connecticut, USA - † 2. septembra 1992, Huntington, New York, USA) bola americká genetička a molekulárna biologička, ktorá za svoj objav mobilných genetických elementov získala Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu v roku 1983.[1]
Mnohé vlastnosti organizmov sú určené dedičnosťou – teda ich génmi – ktoré sú uložené v chromozómoch vo vnútri jadier ich buniek.[1] Barbara McClintocková študovala dedičné vlastnosti kukurice, napríklad rôzne farby jej zŕn.[1] Študovala, ako sa tieto vlastnosti prenášajú z generácie na generáciu, a prepojila to so zmenami v chromozómoch rastlín.[1] Počas 40. a 50. rokov 20. storočia McClintocková dokázala, že genetické prvky môžu niekedy zmeniť polohu na chromozóme a že to spôsobuje, že sa blízke gény stanú aktívnymi alebo neaktívnymi.[1]
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Barbara McClintocková vyrastala v Spojených štátoch v Connecticute a New Yorku.[1] Jej rodina mala málo peňazí, takže jej záujem o výskum bol vnímaný skepticky.[1] Jej rodina si myslela, že pre ňu bolo dôležitejšie vydať sa.[1] Napriek tomu s podporou svojho otca začala McClintocková v roku 1919 študovať na Cornellovej poľnohospodárskej fakulte.[1]
Na jeseň roku 1921 absolvovala jediný kurz genetiky otvorený pre študentov bakalárskeho štúdia na Cornellovej univerzite.[2] Viedol ho C. B. Hutchison, vtedajší profesor na katedre šľachtenia rastlín na Poľnohospodárskej fakulte, ktorý čoskoro opustil Cornell, aby sa stal kancelárom Kalifornskej univerzity v Davise v Kalifornii.[2] Tento kurz absolvovalo relatívne málo študentov a väčšina z nich mala záujem o poľnohospodárstvo ako profesiu.[2] Genetika ako disciplína ešte nezískala všeobecné uznanie.[2] Od znovuobjavenia Mendelových princípov dedičnosti uplynulo iba dvadsaťjeden rokov.[2] Genetické experimenty, vedené týmito princípmi, sa v rokoch 1900 až 1921 rýchlo rozšírili.[2] Výsledky týchto štúdií poskytli solídny koncepčný rámec, do ktorého sa dali zaradiť následné výsledky.[2] Napriek tomu sa niektorí profesionálni biológovia zdráhali akceptovať revolučné koncepty, ktoré sa objavovali.[2] Táto neochota sa čoskoro rozplynula, keď sa logika, ktorá bola základom genetických výskumov, stala čoraz zrejmejšou.[2]
Keď v januári 1922 ukončila bakalársky kurz genetiky, zavolal jej Dr. Hutchison.[2] Musel vycítiť jej intenzívny záujem o obsah jeho kurzu, pretože účelom jeho telefonátu bolo pozvať ju na jediný ďalší kurz genetiky, ktorý sa na Cornellovej univerzite konal.[2] Bol určený pre postgraduálnych študentov.[2] Jeho pozvanie prijala s radosťou a veľkým očakávaním. [2]Je zrejmé, že tento telefonát rozhodol o jej budúcnosti.[2] Odvtedy zostala pri genetike.[2]
V čase, keď študovala genetiku na bakalárskom stupni, bola zapísaná aj na kurz cytológie, ktorý viedol Lester W. Sharp z Katedry botaniky.[2] Jeho záujmy sa sústredili na štruktúru chromozómov a ich správanie pri mitóze a meióze.[2] Chromozómy sa pre ňu potom stali zdrojom fascinácie, pretože boli známe ako nositelia „dedičných faktorov“.[2] V čase promócie už nemala žiadne pochybnosti o smere, ktorým sa chce uberať v rámci vyššieho štúdia.[2] Zahŕňal by chromozómy a ich genetický obsah a expresiu – skrátka cytogenetiku.[2] Táto oblasť práve začala odhaľovať svoj potenciál.[2] Odvtedy sa jej venovala s rovnakým potešením v priebehu rokov, ako ho zažívala počas svojich bakalárskych čias.[2]
Po splnení požiadaviek na doktorát na jar 1927 zostala na Cornellovej univerzite, aby iniciovala štúdium zamerané na prepojenie každého z desiatich chromozómov tvoriacich kukuričný komplement s génmi, ktoré každý z nich nesie.[2] Za účasti ďalších, najmä Dr. Charlesa R. Burnhama, bola táto úloha konečne splnená.[2] Medzitým sa však udiala séria udalostí, ktoré pre ňu mali veľký význam.[2] Začalo to príchodom Georga W. Beadla (nositeľa Nobelovej ceny) na Katedru šľachtenia rastlín na jeseň 1927, aby začal štúdium pre svoj doktorát u profesora Rollinsa A. Emersona.[2] Emerson bol významný genetik, ktorého vedenie záležitostí postgraduálnych študentov bolo pozoruhodne úspešné, a tak prilákal mnoho z najbystrejších myslí.[2] Nasledujúcu jeseň prišiel na Katedru šľachtenia rastlín Marcus M. Rhoades, aby pokračoval v postgraduálnom štúdiu pre doktorát, tiež u profesora Emersona.[2] Rhoades získal magisterský titul na Kalifornskom technologickom inštitúte a bol dobre oboznámený s najnovšími zisteniami členov Morganovho tímu pracujúceho s drozofilou.[2] Beadle aj Rhoades si uvedomovali potrebu a význam skúmania vzťahu medzi chromozómami a génmi, ako aj ďalších aspektov cytogenetiky.[2] Počiatočné spojenie týchto troch, po ktorom nasledovalo zapojenie akéhokoľvek zainteresovaného postgraduálneho študenta, vytvorilo úzku skupinu, ktorá dychtivo diskutovala o všetkých fázach genetiky, vrátane tých, ktoré odhalili alebo naznačili vlastným úsilím.[2] Skupina bola vo všetkých ohľadoch sebestačná.[2] Pre každú z nich to bolo mimoriadne obdobie[2]. Zásluhy za jej úspech patria profesorovi Emersonovi, ktorý ticho ignoroval niektoré z ich zdanlivo zvláštnych prejavov správania.[2] V priebehu rokov si členovia tejto skupiny udržali vrúcny osobný vzťah, ktorý vytvorilo ich rané spojenie.[2] Spoločná skúsenosť hlboko ovplyvnila každého z nich.[2]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 3 4 5 6 7 8 9 Barbara McClintock – Facts [online]. NobelPrize.org, [cit. 2025-06-25]. Dostupné online. (po anglicky)
- 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 Barbara McClintock – Biographical [online]. NobelPrize.org, [cit. 2025-06-25]. Dostupné online. (po anglicky)
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Barbara McClintocková
- Narodenia 16. júna
- Narodenia v 1902
- Úmrtia 2. septembra
- Úmrtia v 1992
- Molekulárni biológovia
- Cytogenetika
- Genetici USA
- Absolventi Cornell University
- Nositelia Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu
- Nositelia Nobelovej ceny z USA
- Nositeľky Nobelovej ceny
- Nositelia Wolfovej ceny za medicínu
- Nositelia National Medal of Science
- Členovia United States National Academy of Sciences
- Osobnosti na poštových známkach USA
- Osobnosti z Hartfordu (Connecticut)