Bartolomé Mitre

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Bartolomé Mitre
Bartolomé Mitre
Bartolomé Mitre, podpis
1. prezident Argentínskej republiky
V úrade
12. október 1862 – 12. október 1868
ViceprezidentMarcos Paz
Predchodca Bartolomé Mitre (ako guvernér Štátu Buenos Aires a úradujúci prezident Argentínskej republiky) Domingo Faustino Sarmiento Nástupca
Úradujúci prezident Argentínskej republiky
V úrade
12. december 1861 – 12. október 1862
Predchodca Juan Esteban Pedernera (ako prezident Argentínskej konfederácie) Bartolomé Mitre (ako 1. prezident Argentínskej republiky) Nástupca
bývalý guvernér Štátu Buenos Aires
V úrade
3. máj 1860 – 11. október 1862
PrezidentSantiago Derqui (1860 – 1861)
Juan Esteban Pedernera (1861)
Predchodca Felipe Llavallol Vicente Cazón (ako guvernér Provincie Buenos Aires) Nástupca
Biografické údaje
Narodenie26. jún 1821
Buenos Aires, Spojené provincie La Platy (súčasná Argentína)
Úmrtie19. január 1906 (84 rokov)
Buenos Aires, Argentína
Politická stranaUnitaristická strana (1851 – 1862)
Liberálna strana (1862 – 1874)
Národná strana (1874)
Občianska únia (1890 – 1891)
Národná občianska únia (1891 – 1906)
Profesiavojak, historik, spisovateľ, novinár
Národnosťargentínska
Rodina
Manželka
Delfina Vediaová
DetiDelfina Josefa Ambrosia
Bartolomé Nicolás Manuel
Josefina Benita
Jorge Mariano
Emilio Edelmiro
Adolfo Emiliano Mauricio
Odkazy
Spolupracuj na CommonsBartolomé Mitre
(multimediálne súbory)

Bartolomé Mitre Martínez (* 26. jún 1821, Buenos Aires – † 19. január 1906, Buenos Aires) bol argentínsky politik, vojak, historik, spisovateľ a novinár. V roku 1862 sa stal prvým prezidentom novovzniknutej Argentínskej republiky, ktorá nahradila Argentínsku konfederáciu. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 6. prezidenta krajiny. Pred tým pôsobil ako posledný guvernér Štátu Buenos Aires.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Počiatky a pôsobenie v rôznych štátoch[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Buenos Aires otcovi gréckeho pôvodu s pôvodným priezviskom Mitropoulos. Jeho rodina sa do Argentíny prisťahovala na konci 18. storočia, no Mitreho otec s matkou sa neskôr usadili sa v mestečku Carmen de Patagones na juhu Provincie Buenos Aires. Do Buenos Aires sa vrátili v roku 1827. V roku 1831 sa rodina presťahovala do Montevidea, kde Mitre začal neskôr navštevovať vojenskú školu. V roku 1839 sa stal dôstojníkom s hodnosťou poručík a súčasne začal publikovať v novinách svoje básne a novinárske články. V tomto období sa stal dokonca členom uruguajskej politickej strany Colorado a podporovateľom Fructuosa Riveru. Na strane Riveru a strany Colorado sa dokonca zúčastnil aj niekoľkých bitiek v uruguajskej občianskej vojne. V tomto období sa celá Mitreho rodina presťahovala do neďalekého mesta Canelones, kde získal Mitreho otec novú prácu.[1] V roku 1842 sa zúčastnil bitky pri Arroyo Grande, kde boli Rivera a strana Colorado drvivo porazení. Následne sa zúčastnil dlhého obliehania Montevidea na strane obrancov. V roku 1846 sa však dostal do konfliktu s Riverom a z Montevidea tak ušiel preč. Odišiel do Bolívie, kde sa podieľal na organizovaní a tvorbe delostrelectva. Aj tu sa začal politicky angažovať, no za krátko bol vyhostený. Do Bolívie sa ale znova vrátil, no bol hneď vyhostený do susedného Peru, ktoré ho zas následne deportovalo do Čile. V tamojšom hlavnom meste začal pôsobiť v miestnych novinách ako redaktor a presadzoval liberálne myšlienky. No aj v Čile sa politicky angažoval, keď podporil miestnych liberálov, za čo bol v roku 1851 vyhostený aj z Čile.[2]

Návrat do Argentíny a vytvorenie Štátu Buenos Aires[upraviť | upraviť zdroj]

Po bitke pri Caseros z februára 1852 bol porazený a následne zvrhnutý guvernér Provincie Buenos Aires Juan Manuel de Rosas. Mitre sa hneď pripojil v Buenos Aires k opozícii voči víťazovi bitky pri Caseros Justovi Josému de Urquizovi, ktorý presadzoval prijatie novej ústavy. Už krátko po porážke Rosasa sa stretli zástupcovia provincii v meste San Nicolás, kde 31. mája 1852 došlo k podpisu tzv. Zmluvy zo San Nicolás.[3] Z Buenos Aires sa mal na základe tejto zmluvy vytvoriť samostatný federálny dištrikt oddelený od provincie. Proti tomuto plánu sa však postavila verejná mienka v Buenos Aires. Buenos Aires sa odmietlo deliť o výnosy zo svojho prístavu, rovnako odmietlo aj plán na rovnaké zastúpenie všetkých provincii v národnom parlamente. V roku 1852 zvrhli vodcovia Buenos Aires guvernéra Vicenteho Lópeza y Planesa dosadeného Urquizom, rovnako sa im podarilo odraziť vojenskú výpravu Urquizu smerujúcu do mesta na začiatku roka 1853.[4] Súčasne Buenos Aires oficiálne odmietlo Zmluvu zo San Nicolás a jeho zástupcovia opustili ústavodarné zhromaždenie. Aj ústava z 1. mája 1853 nebola zo strany Buenos Aires prijatá.[5]

V roku 1854 sa Urquiza stal prezidentom Argentinskej konfederácie, s novým hlavným mestom Concepción del Uruguay v provincii Entre Ríos, resp. neskôr v meste Paraná. Buenos Aires prerušilo všetky styky so štátom vedeným Urquizom a vyhlásilo samostatnosť ako Štát Buenos Aires.[6] Reálne sa však ako samostatný štát chovalo už po zvrhnutí Urquizovho guvernéra z roku 1852. Odpor Buenos Aires viedli Bartolomé Mitre, José María Pirán a Valentín Alsina.[7] Oba štáty tak fungovali niekoľko rokov vedľa seba bez vojenského stretu a akcie sa obmedzili iba na nové colné poplatky a blokády. Ozbrojené strety boli skôr výnimočné a ak sa aj udiali, boli veľmi malé, v jednom z nich však utrpel Mitre zranenie hlavy. Mitre začal pôsobiť vo vláde Štátu Buenos Aires ako minister vojny a minister zahraničných vecí. Buenos Aires však stále bohatlo, kým provincie tak ako pred tým bez hlavného mesta, stále viac chudobneli. Urquiza nedokázal prilákať zahraničných obchodníkov do vnútrozemských miest konfederácie, keďže títo zostávali v Buenos Aires. Konfederácia sa dostala do obrovských finančných problémov, bankový systém prestal prakticky existovať a Urquiza nedokázal získať žiadnu zahraničnú pôžičku. Urquiza sa tak rozhodol túto katastrofálnu situáciu vyriešiť silou a na jeseň 1859 podnikol vojenské ťaženie proti Buenos Aires. V bitke pri Cepeda z 23. októbra 1859 porazil Urquiza vojsko Buenos Aires a prinútil Buenos Aires platiť pravidelné poplatky konfederácii. Urquiza síce mal silu na obsadenie Buenos Aires, no nedokázal by ho udržať dlhodobo.[8]

Zjednotenie Argentíny a úrad prezidenta[upraviť | upraviť zdroj]

Mitre v období bitky pri Pavóne (september 1861).

V roku 1860 sa na čelo Buenos Aires dostal Bartolomé Mitre, ktorý viedol jeho vojsko v neúspešnej bitke pri Cepeda. Mitre od počiatku začal hlásať myšlienky zjednotenia Argentíny, no postavené na inom princípe, ako chcel Urquiza. Mitre chcel zabezpečiť vedúce postavenie Buenos Aires a okolo neho by postupne zhromaždil zvyšné provincie.[9] Mitre organizoval v konfederácii rôzne menšie nepokoje a vzbury. Urquiza tak odovzdal funkciu prezidenta konfederácie Santiagovi Derquiovi a znova vytiahol do vojny v roku 1861.[10] Ale v bitke pri meste Pavón ho tento raz Mitre porazil. Urquiza sa z bojiska stiahol a následne rezignoval.[11] Následne Mitre so svojou armádou začal postupovať na mesto Santa Fe, kde sa však nestretol so žiadnym odporom. Buenos Aires si vynútilo veľa ústupkov v ústave z roku 1853. Z nich najvýznamnejšie bolo zrušenie vnútorných ciel a podpora imigrácie z Európy. Následne rezignovali všetci federalistickí guvernéri. Prezident Derqui v novembri 1861 radšej rezignoval a ušiel do Montevidea. Dočasne ho nahradil na mesiac Juan Esteban Pedernera.[12] Konfederácia sa prakticky zrútila a Mitre ako guvernér víťaznej strany sa de facto stal najvyšším predstaviteľom celej krajiny zodpovedným za jej zahraničnú politiku. Argentínska konfederácia tak bola nahradená Argentínskou republikou s hlavným mestom Buenos Aires dňa 12. decembra 1861, pričom Mitre sa stal súčasne úradujúcim prezidentom nového štátu. V októbri 1862 bol Mitre zvolený za prezidenta republiky a stal sa tak prezidentom v podstate nového štátu, Argentínskej republiky (República Argentina). Ústrednými postavami zjednoteného štátu sa stali Bartolomé Mitre a Domingo Faustino Sarmiento. Obaja sa sústredili na národnú jednotu, liberalizáciu a modernizáciu.[13]

Mitre požiadal právnika Dalmacia Vélez Sarsfielda, aby vypracoval podobu nového usporiadania štátu. Tento už pred tým pracoval na ústave Buenos Aires.[14] Súčasne sa prezident zameral na vybudovanie modernej armády, bola založená vojenská akadémia a vojsko na úrovni dôstojníkov bolo profesionalizované. Modernizácia pokračovala tiež založením celoštátnej poštovej siete, budovaním nových železničných tratí, bol tiež založený najvyšší súd a teda aj súdna hierarchia. Hlavne vďaka železničnému spojeniu mohli konečne napredovať aj mestá a provincie vo vnútrozemí, čo bolo do vtedy veľmi náročné. Prvé problémy začal spôsobovať federalista Ángel Vicente Peñaloza (známy ako Chacho).[15] Chacho dokázal zburcovať celú provinciu La Rioja proti vláde v Buenos Aires. La Rioja však bola veľmi chudobná a zaostalá provincia a teda presvedčiť miestnych obyvateľov na boj pod prísľubom väčšieho bohatstva nebolo náročné. Peñaloza dokázal so svojou armádou dokonca obsadiť pomerné veľké územie na západe Argentíny. Prezident Mitre preto požiadal Sarmienta, guvernéra Provincie San Juan, aby Peñalozu porazil. Sarmientove vojsko skutočne slabo vycvičené oddiely Peñalozu porazilo a hlavu samotného Chacha vystavili v uliciach osady Olta v provincii La Rioja.[16]

V roku 1865 začala vojna s Paraguajom, ktorá sa nazýva tiež vojna trojspolku. Argentína spolu so svojimi spojencami Brazíliou a Uruguajom síce Paraguaj porazili, no trvalo to až 5 rokov.[17] V roku 1866 sa o ďalšiu vzburu pokúsil spojenec Chacha Felipe Varela.[18] Aj jeho pokus však bol rýchlo porazený a Varela dožil v exile v Čile. V roku 1868 sa uskutočnili prezidentské voľby, kde vyhral Mitreho spojenec Domingo Faustino Sarmiento (nepochádzal však z Buenos Aires, ale provincie San Juan).[13]

Život po odchode z funkcie prezidenta[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1870 sa Mitre podieľal na založení denníka La Nación, ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších periodik v Južnej Amerike. V roku 1874 sa uskutočnili nové prezidentské voľby, ktoré vyhral Nicolás Avellaneda z Provincie Tucumán.[19] Ten začal presadzovať konečne federalizáciu Buenos Aires o ktorej sa hovorilo už desaťročia bez akéhokoľvek reálneho opatrenia. Proti výsledkom volieb sa ohradil bývalý prezident Mitre, ktorý ich označil za zmanipulované a vytiahol do boja. Bol však porazený Juliom Argentinom Rocom. Mitre sa tak postupne stal jedným z vodcov opozície, ktorý sa postavil proti novej dominantnej Národnej autonomistickej strane a za ňu zvoleným prezidentom. Postupne dokázal získať veľkú podporu aj vo vojsku a v júli 1890 začala revolúcia zvaná tiež revolúcia roku 90, alebo tiež revolúcia z parku.[20] Mitre vedel, že prezidentské voľby by sám nevyhral a tak sa dohodol s Juliom Argentinom Rocom (ktorý už bol taktiež medzi tým prezidentom), že vtedajšieho prezidenta Miguela Juáreza Celmana vystrieda Carlos Pellegrini. Celman tak abdikoval a v roku 1890 sa prezidentom stal skutočne Pellegrini.[21] Mitre sa však nestal prezidentom ani v ďalších voľbách a tak sa začal venovať už hlavne písaniu, zaoberal sa predovšetkým históriou. Zomrel v roku 1906 a pochovaný je v Buenos Aires.[22]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Bartolomé Mitre [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  2. Biografía de Bartolomé Mitre [online]. quien.net, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  3. El Acuerdo de San Nicolás [online]. argentina-rree.com, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  4. Vicente López y Planes [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  5. 31 DE MAYO: FIRMA DEL ACUERDO DE SAN NICOLÁS DE LOS ARROYOS [online]. suteba.org.ar, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  6. La constitución del Estado de Buenos Aires de 1854 [online]. polhis.com.ar, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  7. Alsina, Valentín [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  8. Batalla de Cepeda (1859) [online]. historiaguerrasyarmas, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  9. Bartolomé Mitre [online]. britannica.com, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  10. Santiago Derqui [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  11. El misterio de Pavón [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  12. Juan Esteban Pedernera [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  13. a b Domingo Faustino Sarmiento [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  14. Dalmacio Vélez Sarsfield [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  15. Ángel “Chacho” Peñaloza [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  16. GENERAL ANGEL VICENTE PEŃALOZA (EL CHACHO) [online]. lagazeta.com.ar, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  17. Cómo comenzó la guerra de la triple alianza entre Argentina, Uruguay y Brasil contra Paraguay [online]. notimerica.com, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  18. Felipe Varela y el manifiesto de enero de 1868 [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  19. Nicolás Avellaneda [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  20. Alem y la Revolución del Parque [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  21. Carlos Pellegrini [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.
  22. Bartolomé Mitre [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-09-30]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]