Bazil Veľký

	Bazil Veľký
	; Svätý Bazil Veľký
Narodenie	asi 330; Caesarea (dnes Kayseri)
Úmrtie	1. január 379; Caesarea (dnes Kayseri)
Odkazy
Commons	Bazil Veľký
	Biografický portál

(Svätý) Bazil Veľký (iné názvy: Vasilij Veľký^[1], (svätý) Basil Veľký, (svätý) Basileios Veľký, (svätý) Vasilios Veľký, (svätý) Basilios Veľký; svätý Bazil/Basil/Basileios/Vasilios/Basilios; po grécky Ο Μέγας Βασίλειος - O Megas Basileios/iný prepis: O Megas Vasilios, alebo Ο Αγιός Βασίλειος - O Hagios Basileios/iný prepis: O Ajos Vasilios; * asi 330, Caesarea (dnes Kayseri) - 1. január 379, Caesarea (dnes Kayseri) bol biskup v Caesarei kapadóckej a jednou z vedúcich osobností kresťanstva v 4. storočí. Autor početných teologických spisov, organizátor výchovy mníšstva. Pripisuje sa mu jedna z hlavných liturgií gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi. Nadviazal na náuku sv. Atanáza o rovnakej božskej podstate Boha Otca a Krista a zdôrazňoval aj rovnakú božskú podstatu Svätého Ducha.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

V útlom veku vychovávala Bazila jeho stará matka, sv. Makrína. V tomto období prekonal Bazil ťažkú chorobu, ktorej takmer podľahol. Chatrné zdravie sa potom prejavovalo v celom jeho živote. Keď získal základné školské vzdelanie začal študovať rétoriku. Prvým učiteľom mu bol otec, ktorý mal rétorickú školu. Po jeho smrti pokračoval v štúdiu v Cézarei, potom v Carihrade (dnešný Istanbul) a nakoniec v Aténach, kde sa zrodilo jeho trvalé priateľstvo s sv. Gregorom Naziánským.

V Aténach študoval Bazil päť rokov rétoriku, filozofiu a medicínu. Práve tu v ňom vznikla túžba po asketickom živote. Z Atén sa vrátil do Kapadócie a nejakú dobu účinkoval ako rétor. Potom odišiel do Egypta, Sýrie a Palestíny, kde poznával rôzne typy mníšskeho života. Krst prijal ako tridsaťročný v rieke Jordán (v roku 359).

Po návrate do Kapadócie vytvoril mníšsku komunitu na púšti v Ponte, ku ktorej sa pridal i jeho priateľ - sv. Gregor Naziánsky. Obaja vzdelaní Kappadočania sa okrem modlitby, fyzickej práce a skutkov kajúcnosti venovali štúdiu svätého Písma a starších cirkevných spisovateľov, obzvlášť Origena. Pretože počet bratov stále vzrastal, vypracovali pravidlá spoločného života, ktoré sa neskôr stali základom mníšskych pravidiel na Východe no i na Západe. V púšti žil Bazil počas takmer celej vlády Juliána Apostatu. S nástupom cisára Valensa sa situácia kresťanov ešte zhoršila. Bazil bol povolaný k cézarejskému biskupovi Eusebiovi, aby ako teológ bránil božstvo Isusa Christa proti arianizmu. Roku 364 bol Bazil vysvätený na kňaza. To preňho znamenalo priame začlenenie do cirkevnej a pastoračnej činnosti. Keď potom nastal v Kappadócii hlad a neúroda, zastával sa Bazil chudobných a donútil úžerníkov s obilím, aby otvorili sýpky, a boháčov povzbudzoval k štedrosti. Sám každodenne sýtil mnoho ľudí, a to nielen kresťanov, ale aj židov. Úcta k nemu bola všeobecná, a tak bol po smrti biskupa Eusebia v roku 370 zvolený jeho nástupcom na cézarejskom stolci. Situácia v metropolii však bola zložitá a časť obyvateľov odmietla metropolitovi poslušnosť.

Hlavnou Bazilovou úlohou bolo dosiahnuť na svojom území pokoj. To vyžadovalo silnú osobnosť. Bazil bol považovaný za vynikajúceho duchovného, temperamentného a s pevnou vôlou. V jeho povahe bola určitá prísnosť, ktorú niektorí považovali za tvrdosť a pýchu. To vyvolalo nielen nepriateľstvo heretikov a cisára Valensa, ale i nepochopenie niektorých cirkevných predstaviteľov. Veľkým sklamaním bol pre Bazila nedôverčivý ba až odmietavý postoj rímskeho pápeža Damasa, od ktorého žiadal pomoc pre herézou a nepokojmi zmietanú východnú cirkev. Bazil sa tiež venoval reforme bohoslužieb (je autorom anafory liturgie sv. Bazila), šíreniu mníšstva, zakladaniu rôznych ústavov pre chorých, starých, siroty a pocestných. Zakladal tiež školy. I keď mal Bazil mnoho nepriateľov, mal tak veľkú autoritu, že ho ani ariánsky zameraný cisár Valens nedokázal zbaviť katedry. Keď cisár vyslal k biskupovi vojvodu Modesta, ktorý mu hrozil zabavením majetku, vyhnanstvom a smrťou, Bazil mu odpovedal: „Aj keď mi vezmeš majetok, sám sa neobohatíš a mňa tím neochudobníš. Predpokladám, že nepotrebuješ tieto moje vetché šaty a niekoľko kníh, čo je celé moje bohatstvo. Vyhnanstvo pre mňa neexistuje, však nie som viazaný miestom a všade, kam ma pošlú, je zem Hospodinova. A čo mi môže urobiť mučenie? Však som tak slabý, že po prvom údere zomriem. A smrť je pre mňa darom, lebo ma skôr privedie k Bohu.“ Prekvapený vojvodca mu povedal: „Doteraz so mnou tak nikto nehovoril!“ Bazil odpovedal: „Áno, však si ešte nikdy nehovoril s biskupom. Vo všetkom inom sme poslušní a pokorní, ale ak ide o Božie veci, vtedy hľadíme len na Boha a plníme jeho vôľu.“ Dvakrát bol cisár rozhodnutý poslať Bazila do vyhnanstva, ale po prvýkrát mu vážne ochorel syn, ktorý bol údajne zachránený Bazilovou modlitbou, a druhýkrát sa cisárovi údajne trikrát zlomilo v ruke pero, ktorým chcel listinu podpísať. A tak radšej zmenil svoje rozhodnutie. Prísny asketický život a mnoho utrpenia podkopalo i tak slabé svätcovo zdravie.

Zomrel ako päťdesiatročný dňa 1. januára 379. Najväčšia Bazilova zásluha je v tom, že v dobe, keď boli rovnako mysliaci biskupi rozptýlení, dokázal mnohých zjednotiť okolo Nicejského vyznania viery. Vypracoval terminológiu, ktorá sa stala celocirkevnou. Svojich protivníkov nehanobil, ale snažil sa objasniť pozitívne učenie Cirkvi. Jeho telo bolo križiakmi prenesené do Flámska, jeho hlava sa nachádza v athoskomk monastieri sv. Atanáza a jeho ruka je uchovávaná v Benátkach. Hlavnou Bazilovou úlohou bolo dosiahnuť na svojom území pokoj. To vyžadovalo silnú osobnosť. Bazil bol považovaný za vynikajúceho duchovného, temperamentného a s pevnou vôlou. V jeho povahe bola určitá prísnosť, ktorú niektorí považovali za tvrdosť a pýchu. To vyvolalo nielen nepriateľstvo heretikov a cisára Valensa, ale i nepochopenie niektorých cirkevných predstaviteľov. Veľkým sklamaním bol pre Bazila nedôverčivý ba až odmietavý postoj rímskeho pápeža Damasa, od ktorého žiadal pomoc pre východnú cirkev zmietanú herézou a nepokojmi. Bazil sa tiež venoval reforme bohoslužieb (je autorom anafory liturgie sv. Bazila), šíreniu mníšstva, zakladaniu rôznych ústavov pre chorých, starých, siroty a pocestných.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Z jeho rozsiahleho diela bolo v slovenskom preklade publikované:

Listy I. a II. (Sv. Bazil Veľký: Povzbudenie mladým. Listy I. (r. 357 – 374). Prešov: Náboženské vydavateľstvo Petra, 1999; Sv. Bazil Veľký: Listy II. (r. 375-378), Hexaémeron. Prešov: Náboženské vydavateľstvo Petra, 2002.)
Povzbudenie mladým. (Sv. Bazil Veľký: Povzbudenie mladým. Listy I. (r. 357 – 374). Prešov: Náboženské vydavateľstvo Petra, 1999.)
Hexaémeron čiže Homílie o diele šiestich dní. (Sv. Bazil Veľký: Listy II. (r. 375-378), Hexaémeron. Prešov: Náboženské vydavateľstvo Petra, 2002. Čiastočne dostupné aj on-line. Archivované 2016-02-17 na Wayback Machine)
O Svätom Duchu - 30. kapitola, v ktorej autor líči stav cirkvi, prirovnávajúc ho k námornej bitke. (Dostupné on-line. Archivované 2016-02-17 na Wayback Machine)
O pôste. Homília I. (Dostupné on-line. Archivované 2014-03-10 na Wayback Machine)
Liturgia sv. Bazila Veľkého - (spolu)autorstvo anafory. (Dostupné on-line (úplný text z liturgikona). Archivované 2019-12-18 na Wayback Machine)

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

↑ ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2016. 224 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 54.

"Bazil Veľký, arcibiskup Cézarei Kappadóckej : 1. január." In: Antonín Čížek: Synaxár : Životy svätých. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 139-141. ISBN 80-967341-1-3
"Dňa 1. januára : Sviatok sv. Bazila Veľkého." In: Andrej Josafát Gregor Truch: Život svätých : Duchovné čítanie pre slovenských gréckokatolíckych veriacich na každý deň kalendárneho roka. Preklad a úprava: Michal Čarný. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2003, s. 17-29. ISBN 80-7165-381-0
NOVOTNÝ, Jiří. Basil Veliký a jeho doba. Vyd. 1. Velehrad; Olomouc : Refugium Velehrad-Roma; Centrum Aletti Velehrad-Roma, 1999. 179 s. (Prameny spirituality; zv. 3.) ISBN 80-86045-39-0.
ŠPIDLÍK, Tomáš. Sofiologie Bazila Velikého. Preklad Tereza Heiderová. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2021. 448 s. (Dílo Tomáše Špidlíka; zv. XXVI.) ISBN 978-80-7412-400-6.