Bedřich Reicin

Bedřich Reicin
vojak, divízny generál, agent NKVD, prednosta Obranného spravodajstva
Námestník ministra obrany
Biografické údaje
Rodné meno	Friedrich Reinzinger
Narodenie	29. september 1911 Přerov, Predlitavsko, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	3. december 1952 (41 rokov) Väznica Pankrác, Praha, Československo
Odkazy
	Bedřich Reicin (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Bedřich Reicin (* 29. september 1911, Přerov – † 3. december 1952, Praha), pôvodným menom Friedrich Reinzinger, bol česko-slovenský vojak, divízny generál, agent NKVD, prednosta Obranného spravodajstva (OBZ) a 5. oddelenia Hlavného štábu. Bol popravený ako jeden z členov tzv. protištátneho sprisahaneckého centra Rudolfa Slánského.

Ako veliteľ založil ťažisko práce OBZ na provokáciách a na vykonštruovaných súdnych procesoch s nekomunistickými alebo protikomunistickými vojakmi československej armády. Osobne dával rozkazy na fyzické a psychické týranie obvinených. Špekuluje sa, že stál za smrťou generálmajora Antonína Sochora. Bol spolutvorcom čistiek elity armády, napr. justičnej vraždy generála Heliodora Píku a vykonštruovaných procesov s generálmi Karlom Janouškom a Karlom Kutlvašrom.

Život

Mladosť

Bedřich Reicin sa narodil 29. septembra 1911 v Přerove v chudobných pomeroch. V osobnom dotazníku z roku 1947 uviedol desať súrodencov. Rodina sa prisťahovala v roku 1908 z ukrajinského Žitomíru. Otec Bedřicha Reicina Vítězslav bol kantorom židovskej náboženskej obce v Strážnici, následne v Plzni, kde v roku 1927 zomrel; jeho brat Oskar žil v Sovietskom zväze ešte v čase 2. svetovej vojny. Matka Hermína, rodená Weissová, narodená v roku 1888 zahynula v roku 1944 v Osvienčime.

Bedřich Reicin navštevoval v rokoch 1917 – 1921 všeobecnú školu a v rokoch 1922 – 1926 reálne gymnázium v ​​Plzni. Od roku 1927 študoval na nemeckej obchodnej akadémii, odkiaľ bol však z politických dôvodov vylúčený. Od svojej mladosti bol horlivým propagátorom komunizmu. Do organizácie mládeže KSČ vstúpil 1. februára 1926. V roku 1927 sa stal vedúcim pionierskych oddielov v celom Plzenskom kraji. Za agilné pôsobenie v pionierskom hnutí si vyslúžil prezývku „Kinderfricek“, ktorá mu zostala až do konca života. Podľa svojho vyjadrenia sa v roku 1928 na krajskej konferencii KSČ aktívne zúčastnil boja s opozíciou v strane a ako vedúci pionierskeho hnutia v Plzenskom kraji sa v roku 1928 zúčastnil exkurzie do ZSSR. Sovietsky zväz navštívil aj v nasledujúcom roku ako zástupca KSČ na medzinárodnej konferencii vedúcich pionierskeho hnutia v Moskve.

Od svojich sedemnástich rokoch bol viackrát zadržaný políciou. Podľa protokolu Policajného riaditeľstva v Prahe z 29. marca 1929 bol políciou zatknutý za zbitie tajomníka Medzinárodného všeodborového združenia Mendla v Prahe v Ječnej ulici. Činu sa dopustil spoločne s poslucháčom právnickej fakulty Františkom Austerlitzom a Karlom Šaškom. Svoju príslušnosť ku komunistickej mládeži a činnosť v nej prísne tajil, nefiguroval v strane pod vlastným menom a schôdzí strany, verejných prejavov, sa nezúčastňoval, takže na seba neupozornil. Od roku 1929 Reicin pracoval ako platený funkcionár KSČ. Na jeseň 1929 sa Reicin stretol pri štrajku baníkov s Juliom Fučíkom a jeho ženou Gustou.

V roku 1931 prešiel z práce v pionierskom hnutí do Komsomolu. V jeho ústredí v nasledujúcom období pôsobil vo funkciách agitačno – propagačného referenta, referenta pre masové organizácie a redaktora Mladej gardy. V roku 1934 sa stal krajským sekretárom mládeže v Ostrave a v Tepliciach. V roku 1936 prešiel od práce s mládežou k práci v aparáte KSČ. Stal sa tajomníkom Agitpropu na ústrednom sekretariáte KSČ. V roku 1938 pracoval až do zákazu vydávania Rudého práva v októbri 1938 v jeho športovej redakcii. Súčasne pôsobil aj v Haló novinách.

V apríli roku 1930 sa ocitol vo väzbe Policajného riaditeľstva v Bratislave za organizovanie ilegálnej komunistickej školy Mladých pionierov. 23. apríla 1931 bol zatknutý v Přerove, kde sa zúčastnil kurzu komunistickej strany. V policajných protokoloch zo 6. mája 1931 sa uvádza: Bez akejkoľvek preháňania možno povedať, že Bedřicha Reicina treba pokladať za živel tunajším štátnym záujmom krajne nebezpečný. Prípis Policajného riaditeľstva v Plzni z 3. mája 1932 uvádza, že „Fricek“ volá sa správne Bedřich Reicin a používa aj krycie meno Kubíček. Reicin používal aj doklady na meno Bruno Tyras. V marci 1934 bol pod týmto menom zatknutý na tajnej komunistickej schôdzi v Kadani a mesiac držaný vo vyšetrovacej väzbe. Pri domovej prehliadke boli u neho nájdené kompromitujúce materiály, na základe čoho boli Votruba aj Reicin označení za veľmi nebezpečných komunistov a bokom platených agitátorov. Prepustený bol na základe sľubu, že sa už podobného konania nedopustí, následne však naňho boli vydané zatykače Krajskými trestnými súdmi v Moste a v Plzni za porušenie zákona o ochrane republiky. Veľmi často sa v policajných protokoloch v súvislosti s Reicinovou činnosťou sa objavuje aj meno jeho budúcej manželky Josefy Barešovej ako horlivej stúpenkyne hnutia komunistického.

30. marca 1935 podalo Policajné riaditeľstvo v Prahe na Bedřicha Reicina trestné oznámenie z podozrenia na vyzvedačstvo v prospech sovietskych spravodajských služieb. Pri domovej prehliadke u jeho priateľky Josefy Barešové, s ktorou žil, boli zabavené materiály týkajúce sa ilegálnej komunistickej činnosti. Štátne zastupiteľstvo v Prahe nakoniec odmietlo začať trestné stíhanie pre nedostatok dôkazov.

Za politickú činnosť v období predmníchovskej republiky bola niekoľkokrát trestaná aj Reicinova žena. Už v roku 1929 vo väzení strávila tri mesiace. V nasledujúcich rokoch bola trestaná väčšinou za účasť na demonštráciách. So svojou budúcou manželkou sa Reicin zoznámil v roku 1930 na schôdzi komunistickej mládeže. Josefa Barešová vtedy zastávala funkciu vedúcu Priekopníkov v komunistickej mládeži. Spájala ich pevná viera v komunistické ideály. Reicin uvádza, že do roku 1940 bol zatknutý a väznený štrnásťkrát.

Nemecká okupácia

Po zákaze činnosti komunistickej strany dňa 22. októbra 1938 odišli jej vedúci predstavitelia do Moskvy a zriadili zahraničné vedenie KSČ na čele s Klementom Gottwaldom, Jánom Švermom, Rudolfom Slánským, Václavom Kopeckým, Čeňkom Hruškom, Rudolfom Vetiškom. Bedřich Reicin zostal v Čechách. Po rozpustení KSČ a zastavení Rudého práva až do 15. marca 1939 spolupracoval s Juliusom Fučíkom na využívaní existujúcich legálnych tlačových možnosti na šírenie určených informácií a správ. Novinárskou činnosťou sa zaoberal až do dňa okupácie, kedy ju po dohode s Fučíkom ukončil. Po príchode Nemcov niekoľko dní nespal vo svojom byte z obavy pred zatknutím. Napriek tomu bol českou políciou zatknutý a takmer mesiac väznený v Bartolomejskej ulici. Reicin vo svojich výpovediach uvádza, že bol zatknutý 20. marca 1939.

Z pravidelného hlásenia pražského Gestapa z apríla 1939 vyplýva, že malo informácie o tom, že Reicin je funkcionárom KSČ židovského pôvodu. Napriek tomu bol z preventívnej väzby po dohode medzi policajným prezídiom a zástupcami Gestapa z Prahy 18. apríla 1939 prepustený. Medzitým plzenské policajné riaditeľstvo žiadalo o jeho prevoz do Plzne za účelom výsluchu na tamojšej úradovni Gestapa. Bol preto 27. apríla 1939 opäť zatknutý a vypočúvaný gestapom. Česká polícia nebola o dôvodoch zatknutia ani o výsledkoch výsluchov informovaná.

Gestapo Reicina po zatknutí umiestnilo do väznice na Pankráci a v priebehu väznenia ho niekoľkokrát odviezlo do Petschkovho paláca na výsluchy. O jeho správaní svedčili spoluväzni jeho švagor Karel Brandejs a František Pokorný. Podľa svedectiev zaobchádzalo Gestapo s Reicinom pri výsluchoch rovnako ako s ostatnými väzňami. Dokonca mu vyrazili dva zuby. Sám Reicin sa zmienil o tom, ako sa k nemu na Gestape správali, iba v rozhovoroch s Gustou a Juliom Fučíkovými a s Gustavom Barešom v Sovietskom zväze. Pri výsluchu gestapáci uvádzali Reicinovi mená funkcionárov KSČ a pri vyslovení každého z nich dostal od vyšetrovateľa facku. Reicinov spoluväzeň Pokorný vo svojich výpovediach uviedol, že Reicin bol veľmi bojazlivý a jeho správanie zbabelé. Po prvom výsluchu v Petschkovom paláci sa vrátil celý vystrašený. večer. Z výsluchu sa vracal vždy plný strachu a vyhlasoval, že bude odstrelený a že vyšetrujúci sudca stále na ňom žiada, aby vymenoval ozbrojené skupiny komunistickej strany. Reicinova manželka mala obavy z toho, že jej manžel je mäkkej povahy a že pri výsluchu prezradí všetko, na čo sa ho spýtajú, a môže tak priviesť niektorých ľudí do nešťastia. Až do Reicinovho prepustenia udržovala s Pokorným milostný pomer.

Pri prepustení z väzenia 14. októbra 1939 dostal Reicin nariadené hlásiť sa každý týždeň na Gestape. Reicin sa podľa svojich slov takto hlásil päťkrát alebo šesťkrát u komisára Elbersa. Keď zistil, že menovaný už na pražskom Gestape nepracuje, prestal tam dochádzať. Gestapo sa o neho ďalej nezaujímalo. V tej dobe bývali Reicinovi v byte Karola Brandejsa. Obaja pracovali ako pomocní robotníci za nízku mzdu. Po prepustení stratil Reicin záujem o činnosť v komunistickej strane a prestal sa stýkať so svojimi bývalými komunistickými spolupracovníkmi.

Emigrácia do Sovietskeho zväzu

Reicinova sestra Hilda podala na sovietskom konzuláte žiadosť o udelenie sovietskeho občianstva a o vysťahovaní celej rodiny do ZSSR. Reicin navštívil sovietsky konzulát, kde sa informoval o možnom udelení víza. Jeho žiadosť bola odoslaná do Sovietskeho zväzu a až takmer po roku Reicin dostal pokyn získať pas a povolenie na vysťahovanie cestou Židovskej náboženskej obce. Ako cieľ cesty mal udať Šanghaj s tým, že mu bude udelené prejazdné vízum cez ZSSR. Na radu dr. Ruth Hofferovej, referentky na oddelení sociálnej starostlivosti Židovskej náboženskej obce v Prahe, sa jeho manželka prihlásila jako Židovka s miestom narodenia mimo protektorátu.

Bedřich Reicin absolvoval štandardnú procedúru vysťahovania z protektorátu. Ako nemajetnému mu nebola vymeraná vysťahovalecká daň, musel však zaplatiť stanovené poplatky. Pred odchodom z protektorátu si preto od známych požičal rôzne finančné čiastky, aby mohol stanovené poplatky a výdavky na cestu uhradiť. Karel Brandejs, u ktorého Reicin býval, uviedol, že napríklad od Ing. Hillara Pacanovského si požičal niekoľko tisíc korún, ktoré podľa jeho vyjadrenia nevrátil ani po vojne, po návrate z ZSSR. Reicin s manželkou odišli 11. októbra 1940 transportom spolu s veľkou skupinou nemajetných Židov.

Cesta do Sovietskeho zväzu bola veľkou neznámou. Komplikácie mohli nastať v prípade, že by pri osobnej prehliadke na hraniciach nemeckí úradníci u nich objavili aršíky so sovietskymi vstupnými vízami zašité v podšívke kabátov. Cesta nakoniec prebehla hladko. Z Masarykovej stanice vyrazili v poludňajších hodinách 11. októbra 1940 do Berlína, odtiaľ cez Královec do Vilniusu. Pasová kontrola na nemeckej i sovietskej strane bola bez problémov. Z Vilniusu pokračovali cez Kaunas do Minsku, odkiaľ rýchlikom dorazili 15. októbra do Moskvy. Spolu s ostatnými tranzitnými cestujúcimi boli odvezení pracovníkmi Inturistu do jedného moskovského hotela. V ďalšej ceste už nepokračovali. Bedřich Reicin okamžite odišiel do hotela Lux, kde boli ubytovaní členovia zahraničného vedenia KSČ. Od januára 1941 pôsobil v českej redakcii moskovského rozhlasu a úzko spolupracoval s Rudolfom Slánskym, ktorý stál na čele redakcie, s Ing. Vlastimilom Borkom, Štefanom Raisom, Boženou Machačovou a Bedřichom Vodou – Pexou.

Zatknutie v Sovietskom zväze

V rozhlase pôsobil Reicin až do prepadnutia Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom. 25. júna 1941 bol ako cudzí štátny príslušník a nositeľ protektorátneho pasu zatknutý NKVD. Josefa Reicinová sa snažila dosiahnuť prepustenie svojho manžela. Napísala listy šéfovi Kominterny Georgimu Dimitrovovi a tiež kancelárii J. V. Stalina. Bola dokonca predvolaná do Kremľa, kde však už prebiehala evakuácia a Josefa už nemala možnosť s nikým hovoriť. Napriek mnohonásobnej žiadosti odmietli všetci, na koho sa Reicinova manželka obrátila, intervenovať za jeho prepustenie. Reicin bol internovaný v tábore Oranki, kde sa nachádzali aj ďalší československí občania, držitelia protektorátnych pasov. Odtiaľ boli internovaní presunutí do tábora v Akťubinsku v Strednej Ázii.

Československá vojenská jednotka

Od januára 1942 sa v Buzuluku formovala pod vedením podplukovníka Ludvíka Svobodu československá vojenská jednotka. Sovietska vláda uvoľnila československých občanov zo sovietskych gulagov, pokiaľ chceli do jednotky vstúpiť. Bedřich Reicin bol prezentovaný v Buzuluku 18. februára 1942. Ihneď po príchode začal budovať neverejnú organizáciu KSČ a preverovať tých, ktorí uvádzali, že sú členmi strany. Na posilnenie skupiny komunistov vyslalo moskovské vedenie KSČ do Buzuluku v apríli 1942 kapitána v zálohe JUDr. Jaroslava Procházku, ktorý od januára 1931 pracoval v Moskve v nakladateľstve cudzojazyčnej literatúry ako prekladateľ diel klasikov marxizmu – leninizmu. Podľa pokynov moskovských komunistov prevzal formálne od Reicina vedenie straníckej organizácie, fakticky však jej činnosť aj naďalej riadil Reicin.

Hoci bol nevojak a v období prvej republiky sa vyhýbal prezenčnej vojenskej službe, absolvoval Reicin v Buzuluku záložnú dôstojnícku školu. Patril k priemerným frekventantom a bol dokonca trestaný za liknavé plnenie povinností v dozornej službe. Začiatkom augusta 1942 bol ustanovený zástupcom veliteľa čaty, ale už 4. septembra 1942 sa stal redaktorom časopisu Naše vojsko a pomocným osvetovým dôstojníkom. Po skončení dôstojníckej školy bol postupne povyšovaný.

Pred odchodom práporu na front bol namiesto kpt. JUDr. Procházku menovaný jeho osvetovým dôstojníkom. V boji pri Sokolove bol ranený a vyznamenaný Rádom červeného práporu a Československým vojnovým krížom 1939. V máji 1943 bol v Novočopersku, kde sa formovala 1. čs. samostatná brigáda, ustanovený do funkcie zástupcu osvetového dôstojníka brigády a povýšený do hodnosti podporučíka. V tom čase už úzko spolupracoval so sovietskymi styčnými dôstojníkmi, ktorí boli bez výnimky príslušníkmi NKVD. Od príchodu do Buzuluku až do konca vojny to bol najmä mjr. P. I. Kambulov, ktorý pôsobil u našich jednotiek v ZSSR po celú dobu vojny.

Od februára 1944 zastával Reicin pozíciu inštruktora pri formovaní 2. čs. paradesantnej brigády v Jefremove, kde sa neskôr nachádzal štáb tvoriaceho sa 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. 16. apríla 1944 bol menovaný prednostom oddelenia mravnej a osvetovej výchovy a 28. mája 1944 povýšený do hodnosti poručíka. Na zásah moskovského vedenia KSČ sa 15. júla stal prednostom oddelenia výchovy a osvety namiesto Reicina JUDr. Jaroslav Procházka. Medzi ním a Reicínom panovali napäté vzťahy. Reicin proti Procházkovi otvorene vystúpil na schôdzi straníckeho vedenia v septembri 1944 po počiatočných neúspechoch Karpatsko-duklianskej operácie. Obvinil Procházku z nedostatočného riadenia politickej práce v jednotke. 15. októbra 1944 bol Reicin povýšený do hodnosti nadporučíka.

V druhej polovici októbra 1944 bol Reicin vyslaný na Podkarpatskú Rus ako člen skupiny, ktorú vyslalo veliteľstvo 1. čs. armádneho zboru v ZSSR organizovať na oslobodenom území čs. administratívu a pripraviť odvody pre armádny zbor. Na plnenie týchto úloh sa Reicin prihlásil dobrovoľne spolu s niekoľkými ďalšími komunistami pochádzajúcimi z Podkarpatskej Rusi. Reicinova skupina zatýkala skutočných i domnelých kolaborantov a zradcov. Reicin si pri výsluchoch počínal veľmi hrubo. V tom čase už prebiehala na Podkarpatskej Rusi kampaň za jej pripojenie k ZSSR a Červená armáda vykonávala so súhlasom Reicinovej skupiny odvody brancov do Červenej armády.

Vojenské obranné spravodajstvo

Na začiatku januára 1945 bol npor. Bedřich Reicin menovaný prednostom novovytvoreného oddelenia obranného spravodajstva (OBZ). Jeho zástupcom sa stal por. JUDr. Karel Vaš. Reicin bol do tejto funkcie vymenovaný na základe požiadavky velenia 4. ukrajinského frontu. 6. marca 1945 žiadal listom Klementa Gottwalda, aby komunisti požadovali menovanie Ludvíka Svobodu za ministra obrany. Naopak Ludvík Svoboda už ako minister v apríli vymenovanie Reicina do funkcie prednostu Hlavnej správy OBZ ministerstva n8rodnej obrany. Do tejto funkcie bol Reicin ustanovený 15. apríla 1945. Prednostom oddelenia OBZ 1. čs. armádneho zboru sa stal npor. JUDr. Karel Vaš. Do hodnosti štábneho kapitána bol Reicin povýšený k 1. máju 1945.

Pod jeho vedením pôsobilo obranné spravodajstvo v armáde ako prísne utajovaná organizácia s takmer neobmedzenými právomocami vo všetkých oblastiach armádneho života. Malo rozhodujúce právomoci pri menovaní dôstojníkov na významné miesta, pri ich povyšovaní, vysielaní do škôl, predovšetkým v zahraničí, aj pri preverovaní dôstojníkov pri ich nábore. Sám Reicin bol členom komisie, ktorá preverovala generálov a dôstojníkov generálneho štábu ako v roku 1945, tak v rámci prijímania generálov a dôstojníkov podľa neskôr vydaného zákona č. 72/1946 Zb. Osobne sa podieľal na vypracovaní prísne utajovaných smerníc pre činnosť OBZ v júni 1945 aj v januári 1946, ktorých obsah bol v rozpore s ústavou a vtedy platnými zákonmi. OBZ sa pod jeho vedením podieľalo na perzekúcii niektorých účastníkov odboja na Západe už v rokoch 1945. Reicinovi sa podarilo dosiahnuť, že všetky ostatné zložky zaoberajúce sa spravodajskou činnosťou (2. oddelenie HŠ MNO, Zemské odbory bezpečnosti II., Odbor pre politické spravodajstvo ministerstva vnútra, Finančná stráž, spravodajské orgány ZNB) boli fakticky podriadené OBZ a museli mu odovzdávať všetky informácie.

Okrem toho bol členom ústrednej brannej komisie KSČ a výrazne pomáhal prehlbovať vplyv komunistickej strany v armáde v rokoch 1945 – 1948. OBZ sa podieľalo na spracovávaní kartoték dôstojníkov, ktoré tiež využívalo vedenie KSČ pri presadzovaní svojich členov na významné miesta v armáde, alebo naopak proti ustanoveniam. Na základe Reicinových nariadení vytváralo OBZ agentúrne siete v rôznych inštitúciách i ostatných politických stranách. Niektorí generáli sympatizujúci s KSČ od neho napríklad dostali za úlohu, aby vstúpili do inej politickej strany.

Intenzívne sa podieľal na príprave uchopenia moci komunistickou stranou vo februári 1948. Spolu s Jaroslavom Procházkom, ktorý stál vo februári 1948 na čele Hlavnej správy výchovy a osvety MNO, iniciovali prepustenie dvadsaťpäť generálov ihneď po prevzatí moci. Vrcholom Reicinovej kariéry bolo vymenovanie do funkcie námestníka ministra národnej obrany pre kádrovú prácu dňa 15. decembra 1948. V tejto pozícii mu priamo podliehali spravodajské služby v armáde (2. a 5. oddelenie HŠ) aj 10. oddelenie - kádrové. Spolu s Rudolfom Slánskym rozhodovali o všetkých zmenách na významných pozíciách v armáde. Obranné spravodajstvo, premenované v roku 1946 na 5. oddelení HŠ MNO a v roku 1949 na Hlavnú informačnú správu (HIS), malo hlavný podiel na politických čistkách v dôstojníckom zbore čs. armády po februári 1948 aj na nezákonných procesoch s vojakmi na začiatku päťdesiatych rokov. Reicin stál aj pri zrode kádrovej správy MNO, ktorej jadro tvorili jemu oddaní príslušníci bývalého 5. oddelenia HŠ. Jeho nástupcom vo funkcii prednostu 5. oddelenia HŠ sa stal plk. Josef Musil, ktorý bol 1. októbra 1949 povýšený do hodnosti brigádneho generála. Až do svojho zatknutia 18. marca 1951 plnil Musil všetky Reicinove pokyny vrátane tých, ktoré boli v rozpore s vtedy platnými zákonmi a znamenali nezákonné perzekúcie rôznych kategórií vojakov.

Reicin patril k iniciátorom nezákonných perzekúcií v armáde po februári 1948. Bezprostredne po ňom organizoval takzvanú očistu armády od reakčných živlov, v rámci ktorej ju muselo opustiť viac ako 3 000 generálov a dôstojníkov, prevažne účastníkov odboja za 2. svetovej vojny. V rokoch 1949 – 1951 nasledovali vykonštruované procesy, z ktorých niektoré končili rozsudkom smrti. Prvou obeťou a symbolom nezákonných perzekúcií sa stal divízny generál Heliodor Píka, popravený 21. júna 1949. Na tresty smrti vo vykonštruovaných procesoch boli odsúdení dokonca aj dôstojníci, ktorí pôvodne patrili k spolupracovníkom obranného spravodajstva — mjr. Claudius Šatana a mjr. Jaromír Nechanský. Reicin stál aj pri zrode tábora nútených prác pre vojakov zriadeného 22. apríla 1949 vo väznici na Mírove. Pričinením HŠ v spolupráci s ŠtB, bolo v TNP Mírov väznených 263 vojakov. Komisia, ktorá preverovala väznenie vojakov v tábore po Reicinovom a Musilovom zatknutí, konštatovala, že z uvedeného počtu bolo do tábora umiestnených 197 osôb v rozpore so zákonom.

Akcia „Lux“

Reicin patril medzi hlavných strojcov akcie s názvom „Lux“. V jej priebehu boli umiestnení do TNP Mírov bývalí príslušníci 2. oddelenia HŠ MNO z obdobia 2. svetovej vojny. Na základe Reicinových pokynov boli organizované provokácie, ktorých obeťou sa stali desiatky vojakov. Mnohí z nich boli fyzicky týraní vo väzení OBZ, v povestnom „Domčeku“ na Hradčanoch, s Reicinovým i Musilovým vedomím. Pomocné technické prápory v armáde, v ktorých mali vykonávať prezenčnú službu osoby vtedajšiemu režimu nepriateľské, boli tiež dielom Bedřicha Reicina a vtedajšieho prednostu Hlavnej správy výchovy a osvety MNO gen. Jaroslava Procházky.

25. apríla 1950 do funkcie ministra národnej obrany nastúpil na pokyn Moskvy JUDr. Alexej Čepička, zať prezidenta Klementa Gottwalda. Jeho pozícia vo vedení KSČ bola vzhľadom na jeho predchádzajúce pôsobenie na čele ministerstva spravodlivosti a na osobné väzby na čelných predstaviteľov KSČ veľmi silná. Reicinovo miesto pôvodne ostávalo neohrozené, bolo mu zverené riadenie 2. a 5. oddelenia a akcie „D“ a „Lux“ a ďalšie provokácie a perzekúcie dôstojníkov mohli nerušene pokračovať. Na tejto situácii nič nezmenila ani reorganizácia 5. odd. HŠ. V auguste 1950 bolo 5. oddelenie vyňaté zo štruktúry a podriadenosti hlavného štábu. 15. augusta 1950 vznikla Hlavná informačná správa MNO. Tiež na nižších stupňoch došlo k zmene názvu a bývalé piate oddelenia boli podriadené priamo veliteľom jednotlivých stupňov. 8. augusta 1950 bolo schválené podriadenie HIS priamo námestníkovi pre kádrovú prácu gen. Reicinovi. Sovietski poradcovia, ktorí na MNO pôsobili, odporúčali Čepičkovi podriadenie HIS novovzniknutému ministerstvu národnej bezpečnosti, čo Reicin tvrdošijne odmietal.

Zatknutie

Väzobná fotografie: brigádny generál a namestník ministra obrany Bedřich Reicin po zatknutí v roku 1951

V priebehu roku 1950 sa aj v Československu začala napĺňať Stalinova téza o nutnosti hľadania nepriateľa vo vlastných radoch. 6. októbra 1950 bol zatknutý krajský tajomník KSČ v Brne Otto Šling. Zatknutie bolo konzultované so sovietskymi poradcami, ktorí rozhodnutie vedenia KSČ privítali. Vzhľadom k tomu, že Reicin od roku 1945 so Šlingom úzko spolupracoval a niekoľkokrát navrhoval gen. Svobodovi jeho menovanie do funkcie ministra, sa stal jedným z podozrivých.

Hoci bol Reicin ešte 1. októbra 1950 povýšený do hodnosti divízneho generála, došlo na základe nariadenia ministra národnej obrany gen. Alojza Čepičku začiatkom októbra k vyňatiu spravodajských služieb a kádrového odboru MNO z jeho podriadenosti. Na prelome rokov 1950 a 1951 bol už sledovaný ŠtB. Dňa 30. januára 1951 po rokovaní s Čepičkom oznámil, že odchádza na dlhší čas zo svojho miesta, lebo bol poverený inou dôležitou prácou. 8. februára 1951 bol Bedřich Reicin zatknutý. Nasledovalo zatknutie jeho najbližších spolupracovníkov. Najskôr bol väznený v utajenom väzení na zámku v Kolodějích a potom vo väznici v Ruzyni.

Spracovanie Reicinovho prípadu pripadlo por. ŠtB Aloisovi Dřevíkovskému, pôvodne lakovačovi, ktorý nemal s vyšetrovaním žiadne skúsenosti. Druhým vyšetrovateľom sa na žiadosť Dřevíkovského stal vo februári 1952 por. Ladislav Rendl, pôvodne holič, absolvent mesačnej školy vyšetrovateľov vo Veverskej Bitýške a štvormesačnej večernej školy pre politických tajomníkov ZNB v Litoměřiciach. Ako spolupracovníka ŠtB nasadili vyšetrovatelia do Reicinovej cely Mórice Mittelmanna – Čierneho, bývalého redaktora, ktorý mal informovať, ako Reicin reaguje na výsluchy.

Proces s tzv. protištátnym sprisahaneckým centrom

Titulná strana slovenskej verzie knižného vydania súdnej zápisnice Procesu s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským vydanej ministerstvom spravodlivosti ČSR v roku 1953

Po zatknutí Rudolfa Slánského a vytvorení konštrukcie „protištátneho sprisahaneckého centra“ bol do neho zaradený aj Bedřich Reicin a obvinený zo sabotáže Košického vládneho programu v armáde. Spisový materiál, ktorý žalobca predkladal súdu, kontrolovali sovietski poradcovia Gromov a Petuchov. Pri pohovore na ÚV KSČ dostal Dřevíkovský otázku, prečo nebola dôsledne prešetrená a súdom prejednaná skutočná Reicinova trestná činnosť z obdobia, keď stál na čele OBZ (provokácia, násilné metódy vyšetrovania, fyzická likvidácia niektorých osôb atď.). Dřevíkovský odpovedal, že aj táto činnosť bola prešetrovaná a zistené skutočnosti uvedené do protokolov, na odporúčanie sovietskych poradcov však bolo ich uverejnenie zamietnuté s tým, že nie je vhodné s nimi zoznamovať širšiu verejnosť. Politický proces patril k najväčším celom východnom bloku. Išlo o vopred pripravené predstavenie, ktorého hlavné obrysy, vrátane obžaloby, obhajcov, súdneho senátu či znalcov, schválilo najvyššie stranícke vedenie (politický sekretariát ÚV KSČ) na svojom zasadnutí 13. novembra 1952. Kauzu sprevádzala mohutná propagandistická kampaň.

Súdne pojednávanie prebiehalo v dňoch 20.-27. novembra 1952 pred Štátnym súdom v Prahe. Hlavným prokurátorom bol JUDr. Jozef Urválek a súd zasadal v zložení: predseda senátu JUDr. Jaroslav Novák, sudcovia brig. gen. JUDr. Jiří Štella, František Stýblo a sudcovia z ľudu Václav Jareš a Ing. Františok Dúšok. Ako Reicinov obhajca pôsobil JUDr. Jiří Šťastný.

Bedřich Reicin vypovedal pred súdom 25. novembra 1952. Bol obvinený, že ako zástupca ministra obrany spolu so Slánským „sabotovali výstavbu armády na pokyn svojich pánov takým spôsobom, aby nemohla brániť slobodu, samostatnosť a nezávislosť vlasti“. Bedřich Reicin bol obviňovaný a na procese priznal, že sa po zatknutí v roku 1939 stal agentom gestapa, vyzradil informácie o funkcionároch KSČ, nasadil gestapo na stopu Juliusa Fučíka a do Sovietskeho zväzu bol vyslaný ako agent gestapa. Priznal, že po návrate do Československa už ako prednosta obranného spravodajstva dodával spravodajské informácie angloameričanom, pričom mu pomáhali najmä náčelník generálneho štábu gen. Boček a gen. Dr. Anton Rašla. Po víťaznom februári dosadzoval podľa priznania do armády „živly“ a sabotoval februárovú očistu armády. Priznal, že vďaka svojej gestapáckej minulosti bol nútený pristúpiť na spoluprácu s juhoslovanskou rozviedkou a odovzdávať im vojenské informácie. Zároveň doznal, že v roku 1946 umožnil Američanom odcudziť „štěchovický archív“, ktorý mal obsahovať aj Reicinov konfidentský zväzok.

„	... Za námestníka ministra národnej obrany pre veci kádrové pretlačil Slánský Bedricha Reicina. Tento starý konfident gestapa, odporný zradca, ktorého čierne svedomie je zaťažené vinou na smrti členov ilegálneho ÚV KSČ, redaktorov Rudého práva a medzi nimi i národného hrdinu, milovaného celým ľudom i všetkými pokrokovými ľuďmi sveta — Julia Fučíka, ktorých zradne vydal do vražedných rúk gestapa. Zaťažený týmito hroznými zločinmi, stal sa po porážke nacistov cenným pomocníkom Rudolfa Slánského a významným agentom americkej, britskej a juhoslovanskej špionážnej služby.	“
– Záverečná reč hlavného obžalobcu Dr. Josefa Urválka

Podľa Dřevíkovského ho v priebehu procesu morálne aj fyzicky zlomilo svedecké vystúpenie Gusty Fučíkovej na súde, ktorá obvinila Reicina, že zaviedol gestapo na stopu Juliusa Fučíka, kedy povedal: Teraz už je všetko stratené." 27. novembra 1952 bol za velezradu a vyzvedačstva odsúdený na trest smrti.

„	Som si vedomý toho, že pre ťažké a strašné zločiny, ktorých som sa dopustil, niet žiadnej omluvy. Škody, ktoré som spôsobil svojou rozvratnou činnosťou, sú ťažké. Som si vedomý toho, že za tieto svoje zločiny si zaslúžim najprísnejší trest.	“
– Posledné slová Bedřicha Reicina na súde

Žiadosť o milosť prezident Gottwald zamietol. Bedřich Reicin napísal 2. decembra 1952, deň pred popravou, šesť krátkych listov na rozlúčku, adresovaných Klementovi Gottwaldovi, brig. gén. MUDr. Františkovi Engelovi, manželke, sesternici Erice Žádníkovej, manželkinej sestre Anne Skleničkovej a bývalému manželovi jeho sestry Karlovi Brandejsovi. V liste prezidentovi Gottwaldovi žiadal o vymeranie vdovského a sirotského dôchodku jeho žene a synovi z milosti. V ostatných listoch prosil svojich známych o podporu a pomoc svojej manželke a synovi. Poprava bola vykonaná 3. decembra 1952 5:24 ráno, kedy bol Reicin popravený ako predposledný z jedenástich odsúdených. Keď mu predseda senátu povedal, že mu milosť udelená nebude, a položil otázku, či chce ešte niečo vyhlásiť, mlčal a žiadny výrok nepreniesol. Ostatky Bedřicha Reicina a ďalších popravených v tomto procese boli za prísnych bezpečnostných opatrení odvezené do krematória v Prahe – Strašniciach. Popol bol rozhádzaný v okolí Prahy do vetra.

Manželka Josefa Reicinová bola nútená v prítomnosti príslušníkov ŠtB vo svojom byte počúvať celý prenos procesu vysielaný rozhlasom. Bola vylúčená z komunistickej strany a musela opustiť aj svoje zamestnanie. ŠtB ju sledovala na každom kroku. Počas jej krátkej internácie sa nikto nepostaral o malého syna. Podľa jej vyjadrenia nikto z adresátov nedostal listy na rozlúčku napísané jej mužom. S rodinou Bedřicha Reicina bolo po jeho poprave zaobchádzané rovnako ako s rodinami popravených a perzekvovaných dôstojníkov po februári 1948, na ktorých osude sa Bedřich Reicin podpísal.

Rehabilitácia

Podrobné preskúmanie prípadu prebehlo v rámci rokovania komisie, ktorá bola zriadená na prešetrenie politických procesov z rokov 1948 – 1954 v septembri 1962. Jej predsedom sa stal člen ÚV KSČ Drahomír Kolder. Prípadu Bedřicha Reicina bola v priebehu práce komisie venovaná mimoriadna pozornosť. Bola spracovaná Správa o preverení trestnej veci proti Bedřichovi Reicinovi zo 6. novembra 1962, podpísaná predsedom najvyššieho súdu JUDr. Jozefom Urválkom a generálnym prokurátorom JUDr. Jánom Bartuškom. Správa konštatuje: Preverovaním sa zistilo, že vyšetrovanie bolo vykonané nezákonným spôsobom. V dôsledku toho žaloba aj rozsudok štátneho súdu sú nezákonné. Súčasne je uvedený možný spôsob riešenia: buď obnova konania, alebo podanie sťažnosti pre porušenie zákona. Podľa oboch mimoriadnych prostriedkov je nutné odsúdeného Reicina v plnom rozsahu žaloby zbaviť. Správa ďalej uvádza, že Reicin je trestne zodpovedný za nezákonné metódy vyšetrovania, násilie, provokácie. Tým sa dopustil trestných činov zneužitia úradnej moci a krivého svedectva. Správa však konštatuje, že „Pokračovať v konaní a uznať ho vinným z týchto trestných činov nemožno z dôvodov § 11, ods. 1, písm. c.“ Ďalší nepodpísaný dokument s názvom Správa o prešetrení prípadu Bedřicha Reicina z 28. februára 1963 (zrejme materiál súvisiaci s činnosťou Kolderovej komisie) uvádza: Reicin bol neprávom odsúdený ako člen „sprisahaneckého centra“ pre velezradu, vyzvedačstvo a vojenskú zradu. Nesie spoluzodpovednosť za to, že ako náčelník HS OBZ MNO neprijal potrebné opatrenia, aby sa štechovický archív dostal včas do rúk čs. úradov. Reicin je súdne aj stranícky zodpovedný za nezákonné metódy práce používané v orgánoch obranného spravodajstva MNO. Za túto činnosť však súdený nebol a súdnu zodpovednosť už vyjadriť nemožno vzhľadom na to, že je mŕtvy. Preto komisia odporúča Bedřicha Reicina súdne plne rehabilitovať, avšak neodporúča stranícku rehabilitáciu. Rovnaké odporúčanie obsahuje aj správa Kolderovej komisie predložená na rokovaní ÚV KSČ 3. a 4. apríla 1963.

Na základe všetkých dostupných informácií zrušilo vojenské kolégium Najvyššieho súdu v Prahe v zložení predseda pplk. justície JUDr. Karol Tibitanzl, členovia senátu mjr. justície JUDr. Jiří Klepš a mjr. justície promovaný právnik Jaromír Fuciman 17. mája 1963 v celom rozsahu rozsudok Štátneho súdu v Prahe z 27. novembra 1952, ktorým bol Reicin uznaný vinným trestnými činmi velezrady, vyzvedačstva a vojenskej zrady a odsúdený na trest smrti. Rozhodnutie ÚV KSČ, ktoré následne potvrdilo jeho vylúčenie zo strany, nebolo nikdy zmenené.

27. marca 1968 zaslala vdova po Bedřichu Reicinovi Josefa list ministrovi národnej obrany, v ktorom odkazovala na manželovu súdnu a občiansku rehabilitáciu z roku 1963 a žiadala, aby mu bola vrátená vojenská hodnosť generála. Rehabilitačná komisia MNO sa rozhodla žiadosť zamietnuť. V nasledujúcom období ani po novembri 1989 sa už Reicinova rehabilitácia neprejednávala.

Bedřich Reicin bol odsúdený a popravený za činy, ktorých sa nikdy nedopustil. Do roku 1989 boli prísne utajované materiály svedčiace o okolnostiach jeho nezákonného odsúdenia, ale aj dokumenty potvrdzujúce jeho skutočnú úlohu v armáde po roku 1945 a zodpovednosť Bedřicha Reicina za to, čo sa dialo vo väzení vojenského spravodajstva, v tzv. Domčeku na Hradčanoch, ako aj jeho osobný podiel na justičných vraždách gen. Heliodora Píky, mjr. Jaromíra Nechanského, mjr. Claudia Šatany a ďalších dôstojníkov, účastníkov domáceho i zahraničného odboja.

Pozri aj

• Zoznam osôb popravených z politických dôvodov v komunistickom Československu

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bedřich Reicin