Beh na jedno stadion

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Antický štadión v Olympii

Beh na jedno stadion (od starogr. σταδιόδρομος, στάδιον – stadiodromos, stadion) bola súťažná bežecká disciplína v starovekom Grécku.[1][2][3]

Beh na jedno stadion, t. j. na vzdialenosť 192,27 metra, (600 olympijských stôp[4]) bol na olympijských hrách jedinou súťažnou disciplínou od založenia hier v roku 776 pred Kr. do roku 724 pred Kr., keď sa na hrách zaviedol dvojitý beh čiže diaulos. (beh na dve stadiá).[1][2] Od založenia hier v Olympii a aj neskôr sa beh na jedno stadion považoval za hlavné preteky. Menom víťaza týchto pretekov sa označovala celá olympiáda. Na olympijských hrách sa v tejto disciplíne súťažilo až do ukončenia hier v roku 394 pred Kr., keď hry zakázal osobitným ediktom rímsky cisár Theodosius I.[5]

Behal sa podobne ako náš šprint. Bežci sa počas behu značne nakláňali dopredu a s dlhými vysokými krokmi, pomáhajúc si pritom rytmickými švihmi paží až do výšky hlavy sa s otvorenými dlaňami rútili do cieľa.[1]

Antický štadión v Nemei

Na konci šiesteho storočia pred Kr. olympijskí pretekári začínali slávnostným nástupom. Hellanodikovia potom vložili do amfory alebo prilby tabuľky s menami súťažiacich a vyžrebovali poradie ich miest na štartovej čiare. Keď boli už bežci pripravení, ozval sa signál trubača a hlásateľ prečítal mená pretekárov a ich domovských miest. Po novom signále trubača sa preteky začali. Hellanodikovia následne po pretekoch vyhlásili meno víťaza a jeho domovské mesto prostredníctvom hlásateľa na štyri strany sveta. Odmenou olympijského víťaza bol veniec (kotinos) z posvätnej olivy, zvanej Kallistefanos, („Čo dáva krásne vence") nachádzajúcej sa pri Diovom chráme. Veniec bol podľa tradície upletený z jedinej vetvičky, odstrihnutej zlatými nožnicami. Víťazov korunoval pred Diovým chrámom najstarší z hellanodikov tzv. athlothetés.[6]

Podľa antického autora Thukydida, bežci na najstarších olympijských hrách pretekali s páskou okolo ohanbia a neskôr nahí. Pripomína, že niektorí barbari, predovšetkým Aziati, pri zápasení a boxe majú také pásky ešte aj za jeho čias a aj to, že starí Gréci mali kedysi veľa spoločného s barbarmi.[7] Staroveký autor Pausanias, ktorý v druhom storočí navštívil Olympiu, uvádza, že štadión bol vybudovaný na umelej terase z nanosenej zeme, na ktorej mali tiež sedadlá usporiadatelia hier. Oproti hellanodikov stál oltár z bieleho mramoru, pri ktorom sedela kňažka bohyne Démétry. Bola to jediná žena, ktorá sa mohla na olympijskú súťaž pozerať. Slobodným dievčatám v tom nebránili.[8]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 140.
  2. a b Eusebios, Kronika 2,193.[1]
  3. Pindaros, Pindar's Odes str.33.[2]
  4. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 199.
  5. Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 252.
  6. Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 129-130.
  7. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny, I. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 27.
  8. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 473.