Benjamin Netanjahu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Benjamin Netanjahu
בנימין נתניהו
Benjamín Netanjahu v Oválnej pracovni Bieleho domu, 18. máj 2009
Benjamín Netanjahu v Oválnej pracovni Bieleho domu, 18. máj 2009
Benjamin Netanjahu, podpis (z wikidata)
13. a 17. premiér Izraela
Momentálne v úrade
od 31. marca 2009
PrezidentŠimon Peres
Predchodca Ehud Olmert
Biografické údaje
Narodenie21. október 1949 (69 rokov)
Tel Aviv, Izrael
Politická stranaLikud
Rodina
SúrodenciJonatan Netanjahu
Ido Netanjahu
Odkazy
Benjamin Netanjahu
בנימין נתניהו na https://www.netanyahu.org.il/en/ org.il
Spolupracuj na CommonsBenjamin Netanjahu
(multimediálne súbory)

Benjamin Netanjahu (hebr. Prehrať בנימין נתניהו, angl. Benjamin Netanyahu; známy pod prezývkou Bibi,[1] * 21. október 1949, Tel Aviv, Izrael) je izraelský politik a súčasný izraelský premiér a predseda strany Likud. Ako líder tejto konzervatívnej strany už bol premiérom od júna 1996 do júla 1999.

Dodnes je jediným izraelským ministerským predsedom, ktorý sa narodil po založení štátu.[1] Celkom trikrát zastával post ministra financií a posledné funkčné obdobie v tomto úrade ukončil rezignáciou na protest proti jednostrannému stiahnutiu z Gazy, ktoré obhajoval vtedajší premiér Ariel Šaron.[1] Po odchode Šarona prevzal 20. decembra 2005 vedenie strany. V decembri 2006 sa stal oficiálnym lídrom opozície v Knesete a predsedom strany Likud. V auguste 2007 zvíťazil v primárkach Likudu, keď porazil Mošeho Feiglina.[2] V minulosti zastával rôzne ministerské posty.

Vo voľbách do Knesetu vo februári 2009 sa ním vedená strana Likud umiestnila na druhom mieste s 27 mandátmi.[3] Na rozdiel od predsedkyne víťaznej strany Kadima, Cipi Livniovej, však Netanjahu disponoval podporou väčšiny strán v 120 člennom Knesete, a tak bol nakoniec prezidentom Šimonom Peresom poverený zostaviť koaličnú vládu.[4]

Detstvo a mladosť[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa v Tel Avive, jeho otcom bol Benzion Halevi Netanyahu a matkou Celia Zila Segal.[5] Je prostredný z troch bratov. Vyrastal v Jeruzaleme a keď mal 14 rokov[6] presťahoval sa s rodinou do USA. Rodina sa usadila na philadelphskom predmestí v Cheltenhame, kde študoval na strednej škole. Jeho otec bol emeritný profesor židovský dejín na Cornellovej univerzite a prominentný člen revizionistického tábora.[7] V roku 1967 sa Benjamin Netanjahu vrátil do Izraela, aby splnil povinnú vojenskú službu v Izraelských obranných silách.[8] Bol prijatý do elitnej vojenskej jednotky Sajeret Matkal a zúčastnil sa rady nebezpečných operácii behom opotrebovacej vojny,[9] vrátane oslobodenia rukojemníkov z lietadla spoločnosti Sabena na Ben-Gurionovom letisku, pri ktorej bol zranený.[10] Z armády odišiel po šiestich rokoch služby v hodnosti kapitána.[11] Do Izraela sa vrátil v októbri 1973 po vypuknutí jomkipurskej vojny, v ktorej sa zúčastnil bojov pri Suezskom prieplave a na Golanských výšinách.[12]

Potom opäť odišiel do USA a začal študovať na Massachusettskom vzdelávacom inštitúte MIT, kde v roku 1975 získal bakalársky titul z architektúry a o dva roky neskôr magisterský titul v obchodovaní.[11] Potom študoval politológiu na MIT a Harvard University.[11] Po dokončení postgraduálneho štúdia pracoval v rokoch 1976 až 1982 v súkromnom sektore, najprv v poradenskej firme v Bostone a neskôr v spoločnosti Rim Furniture Industries v Izraeli.[13]

Veľmi ovplyvnený smrťou svojho najstaršieho brata Joniho, ktorý padol ako veliteľ operácie Entebbe, pri ktorej došlo k oslobodeniu izraelských rukojemníkov letu spoločnosti Air France v Ugande inicioval usporiadanie dvoch medzinárodných konferencii o boji proti medzinárodnému terorizmu, ktoré sa konali v roku 1979 v Jeruzaleme a v roku 1984 vo Washingtone.[11] Napísal tiež niekoľko kníh, vrátane dvoch o terorizme. Mladší brat Benjamina Netanyahua Ido je röntgenológ a spisovateľ. Všetci traja bratia slúžili v Sajeret Matkal.

Bol trikrát ženatý a má tri deti.[14] S prvou ženou Miriam Weizmanovou, s ktorou má dcéru Nou, sa zoznámili pri práci v Bostone.[12] Jeho druhou ženou, s ktorou sa oženil v roku 1982 bola Fleur Cates, ktorá konvertovala na judaizmus, mala len židovského otca.[12] Od roku 1991 žije so svojou treťou ženou, psychologičkou Sárou, rodenou Ben-Arci, s ktorou má synov Ja’ira a Avnera.[12]

Diplomacia a začiatky politickej kariéry[upraviť | upraviť kód]

V roku 1982 sa stal zástupcom Izraelského veľvyslanca v USA Mošeho Arenseho a na tejto pozícii zotrval dva roky.[11] Bol tiež členom prvej delegácie rozhovorov o strategickej spolupráci medzi Izraelom a USA.[7] V rokoch 1984-1988 pôsobil ako stály zástupca Izraela pri Organizácii spojených národov.[11] Počas svojho pôsobenia v OSN bol známy ako skúsený a energický rečník a debatér, ktorý vedel ako komunikovať so západnými médiami.[11] V pozícii obhajcu Izraela na medzinárodnej scéne pomohol porozumeniu bezpečnostných potrieb medzi vplyvnými američanmi.[11] V pozícii Izraelského veľvyslanca pri OSN viedol v roku 1987 snahy pri sprístupnení archívov nacistických vojnových zločinov.[10]

Po návrate do Izraela v roku 1988 vstúpil do politiky a v októbri toho istého roku úspešne kandidoval v parlamentných voľbách za stranu Likud, s ktorou bola jeho rodina spätá po dve generácie. Okrem postu poslanca bol vymenovaný námestníkom ministra zahraničných vecí vo vláde Jicchaka Šamira.[11] V tejto funkcii zotrval štyri roky, počas ktorých došlo k intifáde, vojne v Zálive a Madridskej mierovej konferencii, ktorá iniciovala priame rozhovory medzi Izraelom a jeho susedmi.[11] Vďaka dobrým komunikačným schopnostiam Benjamina Netanyahu a najmä umu jednania s médiami, došlo opäť k lepšiemu vnímaniu Izraela v zahraničí.[11] V roku 1992 prehral Likud pod Šamirovým vedením predčasné parlamentné voľby a ten preto odišiel z politiky.

O rok neskôr Benjamin Netanyahu priznal krátko pred stranickými primárkami v rozhovore pre televíziu Kanál 1 nemanželskú aféru,[15] ktorá mala byť podľa jeho slov „zneužitá pri volebnom boji spolustranníkom z Likudu“.[12] Strannícke voľby však Benjamin Netanyahu vyhral,[16] keď porazil Bennyho Begina, syna niekdajšieho premiéra Menachema Begina a skúseného politika Davida Levyho.[17] O post predsedu strany sa na začiatku uchádzal i Ariel Šaron, ale svoju kandidatúru stiahol keď zistil, že má iba minimálnu podporu. Benjamin Netanyahu bol vodcom opozície v období, ktoré predchádzalo vražde premiéra Jicchaka Rabina v dobe rastúceho spoločenského napätia kvôli mierovým dohodám z Osla a opätovného nárastu palestínskeho terorizmu.[11] Ľavica ho obvinila z vyhrocovania už napätej situácie,[18] pretože dohody z Osla označoval za „predmostie ku zničeniu Izraela“,[19] a v pozícii vodcu opozície vystupoval s búrlivými prejavmi na protivládnych demonštráciách.[20] Ostro tiež vystupoval proti Izraelskému stiahnutiu sa z Pásma Gazy a západného brehu Jordánu.[21]

Prvýkrát ministerským predsedom[upraviť | upraviť kód]

Parlamentné voľby v roku 1996 boli neobvyklé tým, že si Izraelčania vôbec prvýkrát mohli zvoliť svojho premiéra priamo.[22] Benjamin Netanyahu sa v predvolebnej kampani zameral na rastúcu vlnu teroru, ktorá decimovala Izrael, charedim navrhol zbavenie vojenskej služby pre ortodoxných mužov, zvýšenie sociálnej podpory, garanciu svätenia šabatu a na námietky pravice voči akýmkoľvek ďalším územným ústupkom.[22] Zároveň však vyhlásil, že dodrží medzinárodné záväzky, vrátane dohôd z Osla, ale jedným dychom dodal, že mierový proces sa spomalí a bude striktne vyžadovať reciprocitu.[23] Jedným z predvolebných hesiel bolo „pre Židov je dobrý Netanyahu“.[22] Náboženské strany vítali dôrazný nacionalizmus Likudu, ktorý bol odozvou predštátneho revizionistického sionizmu.[23] Rabíni zo strany Šas dokonca pred voľbami rozdávali veriacim amulety, ktoré tvrdili, že voľba Benjamina Netanyahu je požehnaním.[23] Pre Benjamina Netanyahua bola priaznivá i skutočnosť, že Izraelský Arabi, ktorí by inak volili jeho protivníka Šimona Peresa, sa zľakli nedávnej Peresovej operácie Hrozná hnevu, a namiesto hlasu pre neho vhadzovali do volebných urien prázdne lístky ktorých nakoniec bolo približne 180 000.[22] Podľa nového volebného systému by sa stal premiérom ten, kto by získal v priamej voľbe viac než 50% hlasov.[24] V súvislosti s tým sa Benjamin Netanyahu obával, že by Peresove šance zvíťaziť v prvom kole boli väčšie, keby proti nemu kandidovalo viac pravicových kandidátov.[24] Z pravice kandidovali okrem Benjamina Netanyahua tiež Rafa’el Ejtan zo strany Comet a David Levy zo strany Gešer.[24] Oboch však Benjamin Netanyahu presvedčil, aby svoju kandidatúru stiahli výmenou za významné vládne posty a nakoniec sa mu ešte pred voľbami podarilo vytvoriť spoločnú kandidátku týchto troch strán Likud, Gešer a Comet.[24]

Vo voľbách ktoré sa konali 29. mája 1996 síce mierne zvíťazila Strana práce,[22] avšak v priamych voľbách vyhral o 30 000 hlasov Benjamin Netanyahu,[24] ktorý sa stal najmladším Izraelským premiérom a prvým Izraelským premiérom zvoleným v priamych voľbách.[12] Vytvoril koaličnú vládu pozostávajúcu z Likudu, Gešeru, Cometu, Národnej náboženskej strany, Zjednoteného judaizmu Tóry, Jisra’el ba-aliji, Šasu a Tretej cesty.[22][25]

Bezprostredne po zostavení vlády chcel ukázať, že bude pokračovať v mierovom procese.[26] V skutočnosti však Arafatovým sľubom neveril.[27] Z funkcie premiéra sa naopak snažil kompromisy s palestínskymi arabmi odďalovať a akcentoval jordánsko palestínsku konfederáciu namiesto nového samostatného štátneho útvaru.[27] Jedna z prvých vecí z nastávajúcej agendy vyplývajúca z Oselských dohôd mala byť odovzdanie Hebronu.[28] Dňa 4.septembra 1996 sa uskutočnilo jeho prvé stretnutie s Arafatom, ktoré však neprinieslo žiadne výsledky. Benjamin Netanyahu naopak oznámil výstavbu nových židovských osád,[28] čo poznamenalo vzťahy Izraela a USA.[27] Jeho politika sa opierala o tzv. tri nie. NIE stiahnutiu z Golanských výšin, NIE diskusiám o statuse Jeruzalema a NIE vyjednávaniu pod ultimátami.[29]

Medzi jeho agendu vo funkcii premiéra nepatril iba izraelsko palestínsky mierový proces, ale okrem iného tiež ozdraviť izraelskú ekonomiku.[11] Za jeho vlády došlo k zavedeniu opatrení slúžiacich zamedzeniu rastu inflácie a ďalších krokov majúcich za cieľ zníženie štátneho rozpočtového deficitu.[11] Nová ekonomická politika bola zameraná na reštruktualizáciu ekonomiky a privatizáciu štátnych spoločností a služieb.[11]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c Profil: Benjamín Netanjahu [online]. BBC, [cit. 2008-10-27]. Dostupné online. (anglicky)
  2. Netanjahu potvrdený v čele Likudu [online]. Eretz, [cit. 2008-10-27]. Dostupné online.
  3. FINGERLAND, Jan. Izraelské voľby vyhrala Kadima [online]. Český rozhlas, 2009-2-11, [cit. 2009-03-02]. Dostupné online.
  4. Izraelskú vládu nezostaví víťaz volieb. Prezident poveril Netanjahua [online]. iDNES.cz, 2009-2-20, [cit. 2009-03-02]. Dostupné online.
  5. Benjamin ביבי Halevi Netanyahu 9th Israeli PM [online]. geni_family_tree, [cit. 2019-03-14]. Dostupné online.
  6. mfa.gov.il, [cit. 2019-03-14]. Dostupné online.
  7. a b Biography of Benjamin Netanyahu [online]. www.zionism-israel.com, [cit. 2019-03-14]. Dostupné online.
  8. mfa.gov.il, [cit. 2019-03-14]. Dostupné online.
  9. Benjamin "Bibi" Netanyahu [online]. www.jewishvirtuallibrary.org, [cit. 2019-03-14]. Dostupné online.
  10. a b 1936-, Gilbert, Martin,. Izrael : dějiny. Praha : BB art, 2002. (1. vyd. v českém jazyce.) Dostupné online. ISBN 8072577409.
  11. a b c d e f g h i j k l m n o mfa.gov.il, [cit. 2019-03-14]. Dostupné online.
  12. a b c d e f . Dostupné online.
  13. Benjamin Netanyahu [online]. www.globalsecurity.org, [cit. 2019-03-14]. Dostupné online.
  14. www.knesset.gov.il, [cit. 2019-03-14]. Dostupné online.
  15. HABERMAN, Clyde. Jerusalem Journal; In Likud's Future, the Man With a Naughty Past?. The New York Times, 1993-03-24. Dostupné online [cit. 2019-03-15]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
  16. 1975-, Čejka, Marek,. Izrael a Palestina : minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. Brno : Společnost pro odbornou literaturu - Barrister & Principal, 2007. (2., aktualiz. vyd.) Dostupné online. ISBN 9788087029169.
  17. Answers - The Most Trusted Place for Answering Life's Questions [online]. Answers.com, [cit. 2019-03-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  18. DUŠEK, Jiří. Zahraniční spolupráce krajů ČR: minulost, současnost, budoucnost [online]. Masarykova univerzita, 2015, [cit. 2019-03-15]. Dostupné online. DOI:10.5817/cz.muni.p210-7861-2015-40
  19. 1938-, Krupp, Michael,. Sionismus a Stát Izrael : historický nástin. Praha : Vyšehrad, 1999. (Vyd. 1.) Dostupné online. ISBN 8070212659.
  20. ZLOPORUBOVIĆ, Luka. Značaj odbrambene industrije za državu Izrael. Vojno delo, 2018, roč. 70, čís. 4, s. 22–28. Dostupné online [cit. 2019-03-15]. ISSN 0042-8426. DOI10.5937/vojdelo1805022z.
  21. Benjamin Netanyahu | Biography & Facts [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2019-03-15]. Dostupné online. (po anglicky)
  22. a b c d e f DUŠEK, Jiří. Zahraniční spolupráce krajů ČR: minulost, současnost, budoucnost [online]. Masarykova univerzita, 2015, [cit. 2019-03-16]. Dostupné online. DOI:10.5817/cz.muni.p210-7861-2015-40
  23. a b c DOLEŽALOVÁ, Antonie. Hospodářské dějiny nebo dějiny hospodářství?. Politická ekonomie, 2012, roč. 60, čís. 3, s. 419–422. Dostupné online [cit. 2019-03-16]. ISSN 0032-3233. DOI10.18267/j.polek.853.
  24. a b c d e Cover Picture: phys. stat. sol. (a) 206/1. physica status solidi (a), 2009-01, roč. 206, čís. 1, s. NA–NA. Dostupné online [cit. 2019-03-16]. ISSN 1862-6300. DOI10.1002/pssa.200990000.
  25. ZLOPORUBOVIĆ, Luka. Značaj odbrambene industrije za državu Izrael. Vojno delo, 2018, roč. 70, čís. 4, s. 22–28. Dostupné online [cit. 2019-03-16]. ISSN 0042-8426. DOI10.5937/vojdelo1805022z.
  26. IZRAEL’, Yu. A.. Ecology and Control of the Natural Environment. Dordrecht : Springer Netherlands, 1992. Dostupné online. ISBN 9789401054997. S. 215–264.
  27. a b c DUŠEK, Jiří. Zahraniční spolupráce krajů ČR: minulost, současnost, budoucnost [online]. Masarykova univerzita, 2015, [cit. 2019-03-16]. Dostupné online. DOI:10.5817/cz.muni.p210-7861-2015-40
  28. a b Author index to volumes 216-217. Hearing Research, 2006-06, roč. 216-217, s. 235–236. Dostupné online [cit. 2019-03-16]. ISSN 0378-5955. DOI10.1016/s0378-5955(06)00141-9.
  29. Turkey and Israel [online]. web.archive.org, 2011-02-22, [cit. 2019-03-16]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Benjamin Netanjahu na českej Wikipédii.