Bernardín zo Sieny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Svätý
Bernardín zo Sieny
kňaz, kazateľ a Apoštol Talianska
Sv. Bernardín Sienský (Jacopo Bellini)
Sv. Bernardín Sienský (Jacopo Bellini)
Štát pôsobeniaTaliansko Taliansko
Biografické údaje
Narodenie8. september 1380
Massa Marittima, Svätá rímska ríša (dnes Taliansko)
Úmrtie20. máj 1444 (63 rokov)
L’Aquila, Neapolské kráľovstvo (dnes Taliansko)
PochovanýMausoleo di San Bernardino
Svätenia
CirkevRímskokatolícka cirkev
Rehoľník
RehoľaRád menších bratov prísnej observancie
Vstup1402
Večné sľuby1403
Kňaz
Kňazská vysviacka1404
Svätec
Blahorečenie24. november 1449 (69 rokov)
Kanonizácia24. máj 1450 (69 rokov)
Pápežský štát
Mikuláš V.
Sviatok20. máj
Patrónreklamy, mesta Aquily, pri problémoch v hrudi, závislých na hazardných hrách
Atribútytabuľka so symbolom JHS; tri biskupské mitry pri nohách
Odkazy
Spolupracuj na Commons Bernardín zo Sieny
Wikicitáty
Wikicitáty
Wikicitáty obsahujú zbierku citátov súvisiacich s:

Bernardín zo Sieny, OFM (známy aj ako Bernardín Sienský, Bernard zo Sienny alebo Bernard Sienský, * 8. september 1380, Massa Marittima – † 20. máj 1444, Aquila, dnešné Taliansko) [1] bol taliansky kňaz a františkánsky misionársky kazateľ v Taliansku. Bol systematizátorom scholastickej ekonómie.

Jeho kázanie, pálenie kníh a jeho „ohne márnosti“ z neho spravili (ne)slávnu osobu už počas jeho života, pretože boli často namierené proti čarodejníctvu, hazardu, zabíjaniu detí, čarodejníctvu, homosexuálom, Židom, rómskym „Cigánom“, úžere a pod. Rozvinul ekonómiu zo scholastického prístupu. Za snahy o oživenie katolicizmu v krajine v 15. storočí bol Bernardín neskôr kanonizovaný Katolíckou cirkvou ako svätý s titulom „apoštol Talianska“.[2]

Hagiografie[upraviť | upraviť zdroj]

Dve hagiografie o Bernardínovi zo Sieny napísali dvaja jeho priatelia. Prvým bol Barnaba Sienský, ktorý ju spísal v roku, keď Bernardín umrel. Druhé dielo je od humanistu Maffea Vegia. Ďalší dôležitý biografický prameň pochádza od sienského diplomata Leonarda Benvoglientiho, ktorý bol tiež Bernardínovým osobným známym. Historik Franco Mormando poznamenáva, že „prvé diela, ktoré boli vydané o Bernardínovi hneď po jeho smrti [v roku 1444], boli biografické: do roku 1480 už existovalo viac ako tucet písomných správ o živote kazateľa“.[3]

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Skorý život a vstup do kláštora[upraviť | upraviť zdroj]

Bernardín sa narodil 8. septembra 1380 šľachtickej rodine Albizzeschi v Massa Marittima v Toskánsku v Svätej ríši rímskej.[4] Išlo o mesto v regióne Siena, ktorého guvernérom bol jeho otec Albertollo degli Albizzeschi. V šiestich rokoch Bernardín osirel a vychovávala ho zbožná teta. V roku 1397, po štúdiu občianskeho a kánonického práva, z ktorého dosiahol cirkevný licenciát,[4] vstúpil do Bratstva Panny Márie pri nemocnici Santa Maria della Scala. Keď v tom istom roku Sienu zasiahol mor,[5] Bernardín slúžil nakazeným a za pomoci desiatich spoločníkov prevzal na štyri mesiace celú starostlivosť o túto nemocnicu.[6] Bernardín unikol moru, ale bol taký vyčerpaný, že ho horúčka obmedzila na niekoľko mesiacov.[5]

Po dlhšom rozhodovaní vstúpil v roku 1402 do Observantskej vetvy Rádu menších bratov (františkánov), pričom prísne dodržiaval Františkovu regulu. (Uvažoval aj o vstupe ku augustiánom.[4]) O rok neskôr zložil Bernardín rehoľné sľuby a bol vysvätený za kňaza v roku 1404.[1] Nasledujúci rok bol poverený ako kazateľ. Bernardín sa po vstupe do kláštora venoval hlavne štúdiám teologických spisov, zvlášť od mystikov a askétov.[4]

Kazateľská činnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Štýl kázania[upraviť | upraviť zdroj]

Pred Bernardínom väčšina kazateľov buď prečítala pripravený prejav, alebo predniesla rétorickú reč. Bernardín namiesto toho, aby zostal v klauzúre a kázal len počas liturgie, sa rozhodol kázať priamo verejnosti. Viac ako 30 rokov putoval po celom Taliansku a kázal. Zohral tak veľkú úlohu v náboženskom prebudení na začiatku pätnásteho storočia, pretože krajina bola nábožensky ľahostajná a nemravná.[5] Hoci mal slabý a chrapľavý hlas,[5] považuje sa za jedného z najväčších kazateľov svojej doby. Jeho štýl bol jednoduchý, ľahko uchopiteľný a plný symbolov a obrazov.[4] Cynthia Polecritti vo svojej biografii Bernardina poznamenáva, že texty jeho kázní „sú uznávanými majstrovskými dielami hovorovej taliančiny“.[chýba zdroj] Bol elegantným a podmanivým kazateľom a jeho používanie populárnych prirovnaní a kreatívneho jazyka prilákalo veľké davy ľudí, aby si vypočuli jeho úvahy. Pozvánky často posielali skôr civilné úrady ako cirkevné, pretože mestá niekedy zarábali na davoch, ktoré si ho prišli vypočuť.[3]

Na rozdiel od mnohých svojich súčasníkov si Bernardín nevyberal námety z každodennej liturgie, ale z bežného života obyvateľov Sieny. Volil skôr biblické témy, aby sa zameral na bezprostredné záujmy svojho publika. Takto si veľmi rýchlo získal ich pozornosť.[7] Väčšinu poslucháčov tvorili ženy. Veľkosť davu sa menila podľa dňa, času a témy kázne. Polecritti poznamenáva, že predmet jeho kázní prezrádza veľa o súčasnom kontexte Talianska 15. storočia.[8] Svoju najslávnejšiu kázeň predniesol v roku 1425 v Perugii, kde sa dodnes nachádza kazateľna, z ktorej kázal.[5]

Obraz Bernardína Sienskeho (16. storočie, Château de Langeais)

Bernardín cestoval z miesta na miesto a nezostal nikde dlhšie ako niekoľko týždňov. Všetky cesty uskutočnil pešo. V mestách boli davy zhromaždené, aby ho počuli, niekedy také veľké, že bolo potrebné postaviť na trhovisku dočasnú kazateľnicu.[9] Podobne ako Vincent Ferrer kázal zvyčajne na úsvite. Kázne často trvali tri alebo štyri hodiny. V roku 1424 bol Bernardín pozvaný do Ferrary, kde kázal proti prebytku luxusu a neskromného oblečenia. V Bologni sa vyslovil proti hazardu, čo vyvolalo veľkú nespokojnosť výrobcov a predajcov kariet. Po návrate do Sieny v apríli 1425 tam kázal 50 po sebe nasledujúcich dní.[9] Jeho úspech bol vraj pozoruhodný. Na miestach jeho kázania sa konali tzv. „vatry márnosti“,[2] do ktorých ľudia hádzali zrkadlá, topánky na vysokom podpätku, voňavky, pramene umelých vlasov, karty, kocky, šachy a iné zbytočnosti podľa Bernardína. Tento kazateľ vyzýval svojich poslucháčov, aby sa zdržiavali rúhania, neslušných rozhovorov, hazardných hier a aby svätili sviatky.[9]

V roku 1427 bol Bernardín povolaný do Sieny, aby zmiernil spory medzi miestnymi politickými frakciami guelfov (ľudová strana naklonená pápežom) a gibelínov (prívrženci nemeckých cisárov). Po príchode sa však rozhodol radšej kázať ako byť sudcom. Keď hovoril proti frakciám a vendetám, bol netypicky taktný. Pre Policrettiho to naznačuje, že situácia sa mohla stať násilnou pri najmenšej provokácii.[10]

O ženách[upraviť | upraviť zdroj]

Historik Franco Mormando poznamenáva, že v dvadsiatich veľkých zväzkoch zachovaných Bernardínových tlačených diel sa svätec veľa venuje ženám v rôznych životných situáciách. Avšak na konci svojej štúdie Mormando uzatvára: „...napriek svojim úprimným chvíľam väčšej empatie so ženami Bernardín ukazuje, že prevzal podobný postoj k ženám, ako sa nachádza v spisoch o ženách od Trecenta a Quattrocenta. [...] Aj keď s ňou Bernardín súcitil a prial si, aby domáca a spoločenská “klietka„ pre ženy bola čo najpohodlnejšia a najhumánnejšia, chcel stále, aby žena zostala pod ochranou otca, brata, manžela alebo farára.“[11]

Vzorom pre ženy má byť podľa Bernardína Panna Mária. Dievčatám odporučil, aby sa nikdy nerozprávali s mužom, pokiaľ nie je prítomný jeden z ich rodičov.[12] V jednej kázni Bernardín varuje ženy, aby si nevzali mužov, ktorí sa viac starajú o jej veno ako o ne.[13] Pri jednej príležitosti požiadal matky, aby prišli do kostola so svojimi dcérami osamote, aby im úprimne porozprával o sexuálnom zneužívaní v manželstve. Vyjadril sa tiež proti zatváraniu neposlušných dievčat do kláštorov.[14] Svätého Jozefa predstavil ako príklad pre mužov, pričom zdôrazňoval Máriinu poslušnosť voči manželovi.

O sodomii a homosexualite[upraviť | upraviť zdroj]

Svätý Bernardín (obraz od El Greca, Madrid)

Bernardín často hovoril o sodomii (predovšetkým zameranej na homosexuálnych mužov), pričom poukazoval na povesť Talianov za ich vlastnými hranicami.[3] Kazateľ odsúdil zvlášť florentskú zhovievavosť voči mužom, ktorí majú pohlavný styk s mužmi.Vo Verone Bernardín súhlasne pripomenul poslucháčom, že istý muž bol rozštvrtený a jeho končatiny viseli z mestských brán kvôli homosexuálnemu styku. V Janove boli muži pravidelne upaľovaní, ak boli uznaní vinnými zo sodomie. V Benátkach bol istý sodomista priviazaný k stĺpu spolu so sudom smoly a drevín a zapálený. Bernardín radil obyvateľom Sieny, aby robili to isté. V roku 1424 venoval tejto téme tri po sebe idúce kázne vo Florencii. V priebehu pôstnej kázne v Santa Croce svojich poslucháčov napomenul:

„ Kedykoľvek budete počuť zmienku o sodomii, nech si každý jeden z vás odpľuje na zem a nech si vyčistí ústa. Ak nechcú zmeniť svoje spôsoby iným spôsobom, možno sa zmenia, keď sa z nich budú robiť hlupáci. Pľujte poriadne! Možno voda z vášho pľuvanca uhasí ich oheň.[15][16] “

Bernardín v Siene v roku 1425 a potom o dva roky neskôr mal celú kázeň proti sodomii, vrátane homosexuality. Spájal to priamo s obavami z vyľudňovania: „Nechápete, že [sodomia] je dôvodom, prečo ste za posledných dvadsaťpäť rokov stratili polovicu svojej populácie.“ Bernardín pripisoval všetko nepredvídateľné alebo katastrofálne v ľudskej skúsenosti (povodne či mor) práve sodomii. Tú považoval aj za hlavný zdroj úbytku miestnej populácie.[17] Po jednej z jeho kázní v Siene sa ho štyria „nahnevaní sodomisti“ pokúsili zbiť palicami.[3]

Súd v Ríme[3][upraviť | upraviť zdroj]

Symbol IHS na budove v Siene

Bernardín, ktorý bol známy najmä svojou oddanosťou k Svätému menu Ježiš, ktoré sa predtým spájalo s Jánom z Vercelli a dominikánskym rádom, skomponoval symbol. Išlo o prvé tri písmená mena Ježiš v gréčtine (IHS). Písmená v gotickom štýle boli umiestnené na slnku so šľahajúcimi plameňmi. Toto malo ujednotiť bojujúce talianske rody Guelfov a Gibelínov.[4] Pobožnosť sa rozšírila a symbol sa začal objavovať v kostoloch, domoch a verejných budovách.[4] Oponenti to považovali za nebezpečnú inováciu.

V roku 1426 bol Bernardín povolaný do Ríma, aby sa postavil pred súd pre obvinenia z herézy. Tá spočívala v propagácii svojej oddanosti atribútu Svätého mena Ježiš, ktorú žalobcovia označovali ako podozrivé novoty.[4] Svoj názor vyjadrili teológovia vrátane Pavla z Benátok. Bernardín bol uznaný nevinným. Práve naopak, zapôsobil na pápeža Martina V. natoľko, že ho Martin V. požiadal, aby kázal v Ríme. Bernardín tak prednášal svoje kázne každý deň počas 80 dní. Jeho horlivosť bola taká veľká, že predtým, než začal hovoriť, si pripravil až štyri návrhy kázne. V tom istom roku mu bolo ponúknuté biskupstvo v Siene, ale odmietol ho, aby si zachoval svoje kláštorné a evanjelizačné aktivity.[4] V roku 1431 cestoval po Toskánsku, Lombardii, Romagni a Ancone. Následne sa vrátil do Sieny, aby zabránil vojne proti Florencii. V roku 1431 tiež odmietol biskupstvo vo Ferrare a v roku 1435 biskupstvo v Urbine.[4][18]

Ján Kapistránsky bol Bernardínovým žiakom a priateľom[5] a Jakub z Marches bol v týchto rokoch jeho učeníkom. Kardináli naliehali na pápeža Martina V. aj na jeho nástupcu Eugena IV., aby Bernardína odsúdili, no obaja ho takmer okamžite oslobodili.[chýba zdroj] Oslobodením sa skončil aj proces na Florentskom koncile.

Cisár Svätej ríše rímskej Žigmund požiadal Bernardína o radu a príhovor. Bernardín ho v roku 1433 sprevádzal do Ríma na jeho korunováciu.[chýba zdroj]

Generálny vikár františkáno[upraviť | upraviť zdroj]

Bernardín zo Sieny (15. storočie, Národné múzeum Srbska)

Čoskoro nato sa Bernardín opäť stiahol do Serracaprioly, aby napísal ďalšiu sériu kázní. V roku 1436 pokračoval vo svojich misijných prácach, ale bol nútený ich opustiť, keď sa v roku 1438 stal generálnym vikárom observantskej vetvy františkánov v Taliansku.[4]

Bernardín pracoval na posilnení pozície observantov od začiatku svojho náboženského života, hoci v skutočnosti nebol jeho zakladateľom (pôvod observantov možno vystopovať do polovice 14. storočia). Napriek tomu sa Bernardín stal pre observantov tým, čím bol svätý Bernard pre cistercitov – bol ich hlavnou oporou a neúnavným propagátorom. Kým pri Bernardínovom prijatí do rehole bolo v Taliansku zhruba 130 bratov observantov, krátko pred jeho smrťou ich bolo vyše 4 000. Bernardín tiež založil alebo zreformoval najmenej tristo františkánskych kláštorov. Posielal misionárov do rôznych častí Ázie a najmä vďaka jeho úsiliu sa mnoho veľvyslancov z rôznych schizmatických národov zúčastnilo na Florentskom koncile. (Na tomto koncile Bernardín oslovuje zhromaždených otcov v gréčtine.)[6]

Po tom, ako sa stal generálnym vikárom, musel nevyhnutne obmedziť svoje príležitosti kázať. Naďalej však hovoril s verejnosťou, vždy keď mohol. Bernardín v roku 1442 presvedčil pápeža, aby konečne prijal jeho rezignáciu na funkciu generálneho vikára. Tým sa mohol viac venovať kázaniu a pokračovať vo svojej misionárskej práci. Napriek pápežskej bule vydanej pápežom Eugenom IV. v roku 1443 Illius qui se pro divini, ktorá poverila Bernardína, aby udeľoval odpustky pre križiacku výpravu proti Turkom, neexistuje žiadny záznam, že by tak urobil. Aj keď s pribúdajúcim vekom slabol, v roku 1444 vyrazil do Neapolského kráľovstva. Jeho cieľom totiž bolo, aby neexistovala žiadna časť Talianska, ktorá by nepočula jeho hlas.

Bernardín zomrel 20. mája toho istého roku v L'Aquila (región Abruzzo).[4] Je pochovaný v bazilike San Bernardino. Podľa tradície z jeho hrobu naďalej tiekla krv, až kým sa obidve pohnevané frakcie guelfov a gibelínov nezmierili.[chýba zdroj]

Dielo O zmluvách a úžere[upraviť | upraviť zdroj]

Ekonomická teória[upraviť | upraviť zdroj]

Bernardín bol prvým teológom po Petrovi Johnovi Olivim, ktorý napísal celé dielo systematicky venované scholastickej ekonómii. Jeho najväčším prínosom pre ekonomiku bola rozprava a obhajoba podnikateľov. Jeho kniha O zmluvách a úžere, napísaná v rokoch 1431 – 1433, sa zaoberala zdôvodňovaním súkromného vlastníctva, etikou obchodu, určovaním hodnoty a ceny, ako aj otázkou úžery.[18]

Jedným z jeho prínosov bola rozprava o funkciách obchodného podnikania, ktoré Bernardín vnímal ako užitočnú spoločenskú funkciu prepravy, distribúcie alebo výroby tovaru. Podľa Murraya Rothbarda Bernardínov pohľad na určovanie spravodlivej hodnoty predznamenal „...Jevonsovu/Rakúsku analýzu ponuky a nákladov o päť storočí neskôr.“[6] Bernardín rozšíril svoje myšlienky do teórie „spravodlivej mzdy“, ktorá by bola určená dopytom po práci a dostupnou ponukou. Mzdová nerovnosť je funkciou rozdielov v zručnostiach, schopnostiach a výcviku. Kvalifikovaní pracovníci sú vzácnejší ako nekvalifikovaní, takže budú mať vyššiu mzdu.[6]

Úžera[upraviť | upraviť zdroj]

Svätý Bernardín zo Sieny (Antonio Marescotti, asi 1444 – 1462)

Úžera bola jedným z hlavných cieľov Bernardínových útokov a urobil veľa pre to, aby pripravil pôdu pre založenie prospešných úverových spoločností, známych ako Monte di Pietà.[6]

Bernardín nasledoval skorších scholastických filozofov Anselma z Canterbury a Tomáša Akvinského (ktorý vychádzal Aristotela) pri odsúdení praxe úžery, ktorú definovali ako účtovanie úrokov z pôžičky. Scholastická analýza úžery, čiastočne založená na rímskom práve, bola zložitá a v niektorých prípadoch zdanlivo protichodná. Úrok z omeškania sa považoval za platný, keďže sa považoval za náhradu škody, ktorú utrpel veriteľ zbavený svojho majetku.[19]

Bernardín považoval úžeru ako sústredenie všetkých peňazí mesta do niekoľkých rúk. Prijal však teóriu lucrum cessans, úrok účtovaný ako kompenzácia za ušlý zisk namiesto kapitálových investícií.[20] Rozlišovalo sa aj spoločné podnikanie, v ktorom veriteľ prevzal určitú časť rizika.

Antisemitizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Bernardin je dnes z dnešného pohľadu obzvlášť považovaný za „hlavného protagonistu kresťanského antisemitizmu“.[6] V januári 1427 bol v Orviete, kde kázal na tému úžery a naliehal na výkonné orgány, aby podnikli prísne kroky proti všetkým, ktorí boli závislí na tomto obchode, z ktorých mnohí boli Židia. Zároveň vyzval, aby boli Židia vyhnaní a izolovaní od svojich širších komunít, pretože ich údajná úžera mala byť príčinou chudoby miestnych kresťanov.[21] Jeho poslucháči často používali jeho slová na posilnenie akcií proti Židom.[6]

Kanonizácia a uctievanie[upraviť | upraviť zdroj]

Raný obraz svätého Bernardina (asi 1444, Pietro di Giovanni d'Ambrogio)

Uctievanie[upraviť | upraviť zdroj]

Správy o zázrakoch pripisovaných Bernardínovi sa po jeho smrti rýchlo množili. Už v roku 1449, iba päť rokov po jeho smrti, ho pápež Mikuláš V. blahorečil a ďalší rok ho 24. mája 1450 vyhlásil za svätého.[1] Jeho sviatok v Rímskokatolíckej cirkvi je 20. mája, v deň jeho smrti.[22][5] V roku 1474 preniesli jeho ostatky do novovybudovaného kostola postaveného na jeho počesť.[4] Pápež Pius II. ho nazval druhým Pavlom.[5]

Svätý Bernardín je rímskokatolíckym patrónom reklamy, komunikácie, ľudí závislých na hazardných hrách, respiračných problémov, ako aj akýchkoľvek problémov týkajúcich sa oblasti hrudníka. Je patrónom mesta Carpi v Taliansku či filipínskych barangayov z Kay-Anlog v Calamba.[chýba zdroj] Za patróna si ho vybrala diecéza San Bernardino v Kaliforni (USA). Na počesť svätca je pomenovaný aj horský priesmyk v Alpách, Il Passo di San Bernardino.

Jeho kult preniesol do Poľska v roku 1453 Ján Kapistránsky. V tom istom roku bol v Krakove založený prvý kláštor observantov v Poľsku, ktorého menovcom sa stal Bernardín Sienský. Z názvu kláštora pochádza aj názov bernardíni, pod ktorým boli františkánski observanti známi v krajinách Poľsko-litovského spoločenstva. Jeho kult sa v ranom období rozšíril aj do Anglicka a bol propagovaný najmä observantskými bratmi, ktorí sa prvýkrát usadili v krajine v Greenwichi v roku 1482. Neskôr však boli potlačení.

Ikonografia[upraviť | upraviť zdroj]

Bernardínov portrét v Sancti Bernardini Senensis Opera omnia (1745)

Mormando poznamenáva, že „Bernardínov život sa zhodoval s rozkvetom nielen umenia vo všeobecnosti, ale aj plnohodnotného, realistického portrétovania ako samostatného žánru. To môže vysvetľovať, prečo je Bernardín, zdá sa, prvým svätcom v dejinách Cirkvi, pre ktorého máme nesporne autentický umelecký portrét. Mnohé z prvých portrétov boli pravdepodobne založené na jeho posmrtnej maske.“[3] Bernardín vstúpil aj doby rozvíjajúcej sa tlače. Už počas svojho života boli vyrobené mnohé portréty a spolu s posmrtnou maskou boli skopírované na tlač. Preto ide o jedného z prvých svätcov, ktorí mali celkom konzistentný vzhľad v umení. Na druhej strane, mnohé barokové obrazy, ako napríklad od El Greca, sú idealizované v porovnaní s realistickými obrazmi vyrobenými v desaťročiach po jeho smrti.

Po jeho smrti františkáni presadzovali ikonografický program šírenia obrazov Bernardína, ktorý bol po zakladateľovi rádu ich druhou najvýznamnejšou osobnosťou. Ako taký je jedným z prvých svätcov, ktorých vzhľad dostal zreteľnú a ľahko rozpoznateľnú ikonografiu. Umelci z obdobia neskorého stredoveku a renesancie ho často zobrazovali ako malého a vychudnutého s tromi mitrami pri nohách (predstavujúce tri biskupstvá, ktoré odmietol). Hlavným atribútom bol symbol IHS s lúčmi, ktorý držal v rukách. Pripomínalo to jeho oddanosť Svätému menu Ježiš.[23] Bol obľúbený v dielach Luca della Robbia a jedným z najlepších príkladov renesančného umenia sú reliéfne kamenné práce svätca, ktoré možno vidieť v oratóriu katedrály v Perugii.[5]

Je známe, že v Siene koloval portrét tesne po Bernardínovej smrti, o ktorom sa na základe fyziognomických podobností s jeho posmrtnou maskou v L'Aquile verí, že ide o vierohodnú podobizeň. Je pravdepodobné, že mnohé následné zobrazenia svätca vychádzajú z tohto portrétu.

Najznámejšie zobrazenia Bernardína sa nachádzajú v cykle jeho životných fresiek, ktoré okolo roku 1485 vytvoril Pinturicchio v kaplnke Bufalini v bazilike Santa Maria v Aracoeli v Ríme.[5]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c Saints and Blesseds: Bernardine of Siena [online]. www.gcatholic.org, [cit. 2023-04-20]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. ↑ a b St. Bernardine of Siena, 'Apostle of Italy,' celebrated May 20 [online]. Catholic News Agency, [cit. 2023-04-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. ↑ a b c d e f MORMANDO, Franco. The Preacher's Demons: Bernardino of Siena and the Social Underworld of Early Renaissance Italy. [s.l.] : University of Chicago Press, 1999-05. Dostupné online. ISBN 978-0-226-53854-9. (po anglicky)
  4. ↑ a b c d e f g h i j k l m ONDRUŠ, Rajmund. Blízki Bohu i ľuďom. Bratislava : Tatran, 1991.
  5. ↑ a b c d e f g h i j Bernardín Sienský, kňaz, rehoľník (františkán) : Životopisy svätých [online]. [Cit. 2023-04-20]. Dostupné online.
  6. ↑ a b c d e f g ROBINSON, P.. CATHOLIC ENCYCLOPEDIA: St. Bernardine of Siena [online]. www.newadvent.org, 1907, [cit. 2023-04-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. ↑ MIXSON, James; ROEST, Bert. A Companion to Observant Reform in the Late Middle Ages and Beyond. [s.l.] : BRILL, 2015. Dostupné online. ISBN 978-90-04-29752-4. (po anglicky)
  8. ↑ AUTHOR, Other. The Complicated History and the Popular Preaching of St. Bernardine of Siena [online]. 2011-05-18, [cit. 2023-04-20]. Dostupné online. Archivované 2023-04-20 z originálu. (po anglicky)
  9. ↑ a b c THUREAU-DANGIN, Paul Marie Pierre; HÜGEL, Gertud von. Saint Bernadine of Siena;. [s.l.] : London : J. M. Dent & co.; New York, E. P. Dutton & co., 1906. Dostupné online.
  10. ↑ Polecritti, Cynthia L. Preaching Peace in Renaissance Italy. Bernardino of Siena & His Audience. Washington, DC: The Catholic University of America Press, 2000. ISBN 0-8132-0960-9
  11. ↑ Franco Mormando, "Bernardino of Siena: 'Great Defender' or 'Merciless Betrayer' of Women?," in Italica, vol. 75, no. 1, Spring 1998, pp. 22–40, here p. 34.
  12. ↑ TINAGLI, Paola. Women in Italian Renaissance Art: Gender, Representation and Identity. [s.l.] : Manchester University Press, 1997-06-15. Dostupné online. ISBN 978-0-7190-4054-2. (po anglicky)
  13. ↑ Internet History Sourcebooks: Medieval Sourcebook [online]. legacy.fordham.edu, [cit. 2023-04-16]. Dostupné online.
  14. ↑ HERLIHY, David. Women, Family, and Society in Medieval Europe: Historical Essays, 1978-1991. [s.l.] : Berghahn Books, 1995. Dostupné online. ISBN 978-1-57181-024-3. (po anglicky)
  15. ↑ Louis Crompton. Homosexuality and Civilization. [s.l.] : Harvard University Press, 2003. Dostupné online. ISBN 978-0-674-03006-0. S. 210.
  16. ↑ Mormando 1999, s. 150.
  17. ↑ ROCKE, Michael. Forbidden Friendships: Homosexuality and Male Culture in Renaissance Florence. [s.l.] : Oxford University Press, 1998-03-05. Dostupné online. ISBN 978-0-19-535268-9. (po anglicky)
  18. ↑ a b MEMBER, Acton Staff. St. Bernardino of Siena [online]. Acton Institute, 2023-04-20, [cit. 2023-04-20]. Dostupné online. (po anglicky)
  19. ↑ DE ROOVER, Raymond. San Bernardino of Siena and Sant'Antonino of Florence. BOSTON, Massachusetts : Baker Library, Harvard Graduate School of Business Administration, 1967. Dostupné online. S. 46. Archivované z originálu. (po anglicky)
  20. ↑ KANOPIADMIN. The Worldly Ascetic: San Bernardino of Siena [online]. Mises Institute, 2009-12-06, [cit. 2023-04-20]. Dostupné online. (po anglicky)
  21. ↑ DEBBY, Nirit Ben-Aryeh. Jews and Judaism in the Rhetoric of Popular Preachers: The Florentine Sermons of Giovanni Dominici (1356-1419) and Bernardino da Siena (1380-1444). Jewish History, 2000, roč. 14, čís. 2, s. 175–200. Dostupné online [cit. 2023-04-20]. ISSN 0334-701X.
  22. ↑ CATHOLIC CHURCH. Martyrologium Romanum (2004). [s.l.] : [s.n.], 2004. Dostupné online. (po latinsky)
  23. ↑ Emily Michelson, "Bernardino of Siena Visualizes the Name of God," in: Speculum Sermonis: Interdisciplinary Reflections on the Medieval Sermon, ed. Georgiana Donavin, Cary J. Nederman, and Richard Utz (Turnhout: Brepols, 2004), pp. 157–79.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bernardino of Siena na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Bernardín_zo_Sieny&oldid=7737020“