Bibliothèque nationale de France

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Bibliothèque nationale de France (v preklade Francúzska národná knižnica) je knižnica v Paríži. Nachádza sa vo východnej časti Paríža na brehu Seiny. Autorom plánov budovy je architekt Dominique Perrault.

Návrh[upraviť | upraviť zdroj]

14. júla 1988 francúzsky prezident François Mitterrand oznámil zámer postaviť najmodernejšiu svetovú knižnicu v Paríži ako projekt grand projet de l'Etat. Tento projekt predstavoval výstavbu moderných monumentov (prevažne architektonických) symbolizujúcich hlavnú úlohu Francúzska na poli umenia, politiky a svetovej ekonomiky na konci dvadsiateho storočia.

Začiatkom roku 1989, bolo 244 svetovo známych architektov pozvaných do súťaže o národnú knižnicu. Výbor Association pour la Bibliothèque de France vybral dvadsať návrhov z ktorých iba štyri boli predložené prezidentovi Mitterandovi na posúdenie. Boli to projekty prezentované Dominiqom Perraultom, Janom Kaplickým, Jamesom Stirlingom a Philipom Chaixom. Nakoniec poradcovia jednomyseľne vybrali návrh francúzskeho architekta Perraulta. V tej dobe mal iba 36 rokov a projekt národnej knižnice mu zaručil vzostup do siene slávy.

Stavba[upraviť | upraviť zdroj]

Projekt zahŕňa štyri, sto metrov vysoké veže tvarované do písmena L stojace jedna oproti druhej ako obrovské otvorené knihy, predstavujúce hory múdrosti nedosiahnuteľného vedenia. Centrálny priestor v tvare obrovského štvorca zaberajúci plochu tak veľkú ako námestie Place de la Concorde je definovaný práve týmito štyrmi hmotami veží. Sklenený obal veží obsahuje slnečné filtre ktoré lámu svetlo skrz kryštálové hranoly tak, že odraz svetla je znásobený a tiene minimalizované. V noci sú štyri veže obklopené svetelnými prstencami vychádzajúcimi z vnútra a vrcholiacimi na vrchu každej z veží, pripomínajúc majáky. Výsledok vytvára čarovný efekt tak ako sa svetlo rozplýva na centrálnom štvorci pod vežami a oni samotné sa odrážajú na vodnej hladine rieky Seina. Naprieč centrálnym nádvorím prechádza obrovská záhrada ktorej dominuje atmosféra ticha a pokoja, poskytujúc návštevníkom pocit zastavenia času. Vnútri budovy jedna miestnosť nasleduje druhú ako séria javísk každá jedna so svojou vlastnou silnou identitou, zanechávajúc hlboký dojem v mysli každého z návštevníkov.

Okrem verejnej čitárne bohato dimenzovanej pre viac ako 16 000 sedadiel sa v knižnici nachádza aj vyhradená vedecká čitáreň ktorá disponuje s viac ako 2000 sedadlami. Zo strany rieky vedie do budovy obrovské schodisko podobné tomu na „Le Grande Arche“. Už prvé kroky vedúce po tomto schodisku na strechu obrovskej podnože s ktorej vyrastajú štyri 25 poschodové veže odhaľuje prvé z mnohých prijemných prekvapení. Jeho materiál ktorý z diaľky pôsobí tak jednoliato a chladno je v skutočnosti drevo. Budova ktorej primárnym konštrukčným materiálom je sklo a oceľ sa vrie do pamäti hlavne vďaka použitiu drahého dreva a prepychového červeného koberca. Okraj obrovskej podnože je lemovaný nízkou ohradou tvorenou uzatvorenými kovovými kvadrami a hliníkovými rámami pokrytými ťahavými rastlinami. Toto sú konštrukcie ktoré vyznačujú pomyselnú hranicu prechod medzi uponáhľaným životom v meste a pokojom vnútri areálu. Zároveň poskytujú ochranu pred vetrom. Drevená dlažba podnože a drevené clony chrániace knihy vnútri štyroch veži poskytujú štruktúru a mierku tomu, čo by inak bolo chladným a odpudivým tvarom architektúry. (Aj napriek tomu že použitie týchto drevených tienidiel prináša otázku pôvodnej idei uloženia kníh vo vežiach z transparentného skla.) Červený koberec, drevo a oceľ materiáli použité v interiéri sú kombinované v množstve variácii tak, že poskytujú prepojenie a zároveň individualitu veľkého počtu čitární zoradených dookola obrovskej záhrady uprostred.

Mesto a kopce v pozadí vytvárajú akúsi prirodzenú kulisu. Veľká rozloha priľahlých plôch kontrastuje s malým fragmentom mozaiky v pozadí. Veže zasadené do prázdnej ulice “Rue Jardin” akoby vytvárali rám obrovskej opony za ktorou sa pohľad môže kedykoľvek zmeniť.

Kritika[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem chváli sa na stavbu vzniesla aj vlna kritiky. Výstavba knižnice trvala takmer 10 rokov, napriek tomu sa bezprostredne po jej otvorení v roku 1998 začalo s opätovnou prestavbou a rekonštrukciou. Autori projektu sa nevyhli myšlienke monumentalizmu, ktorý bol v určitom období spojený s výstavbou knižníc. Naopak, podcenilo sa kritérium funkčnosti. Výsledkom sú na jednej strane zbytočne veľké „prechodové“ priestory a na strane druhej malé študovne bez okien, knihy uložené príliš nízko alebo príliš vysoko.

Automatický dopravný systém, ktorý je nezávislý od počítačovej siete a zabezpečuje prístup dokumentov z pomerne vzdialených štyroch veží k čitateľom v študovniach a čitárňach, je často mimo prevádzky kvôli poruchám. Neekonomické bolo rozhodnutie o dvoch vstupoch do budovy, ktoré zdvojnásobilo náklady na personál. Veľké vzdialenosti medzi kanceláriami zamestnancov a priestormi pre čitateľov vyvolávali pocity frustrácie a osamelosti, dosť znásobené už aj tak informačnými technológiami – výsledkom bol takmer mesačný štrajk zamestnancov knižnice. Napriek štedro dimenzovanej kapacite knižnice so 16 645 miestami v čitárňach a 2000 miestami vo vedeckých študovniach sa dnes „Bibliotheque nationale de France“ (BNF) nepovažuje za vydarenú stavbu.

Základné údaje stavby[upraviť | upraviť zdroj]

  • Názov stavby: Francúzska národná knižnica
  • Miesto stavby: Paríž
  • Autor stavby: Dominique Perrault
  • Začiatok výstavby: 1989
  • Dokončenie stavby: 1995

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • www.perraultarchitecte.com
  • www.parisdigest.com
  • www.galinsky.com
  • www.floornature.com