Bieluha žltobiela

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bieluha žltobiela
Stupeň ohrozenia
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
globálne[1]
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Delphinapterus leucas
Synonymá
bieluha morská
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Bieluha žltobiela (iné názvy pozri nižšie; lat. Delphinapterus leucas, zastarano: Delphinus leucas) je jediný recentný druh z rodu bieluha (Delphinapterus) z čeľade narvalovité (Monodontidae). Je to morský cicavec.

Názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské názvy tohto druhu sú: bieluha žltobiela[2][3], bieluha morská[4][5], bieluha severná[6], beluha morská[7], beluha severná[8][9], bieluha[10], beluha[11], beluga[3], bieluga[12], biela veľryba[13], [asi nesprávne] veľryba biela[11], neformálne morský kanárik[2].

V ruštine sa dnes Delphinapterus leucas nevolá b(i)eluga (белуга), ale b(i)elucha (белуха); b(i)eluga je totiž v dnešnej ruštine vyza veľká. Do 19. storočia sa však druh Delphinapterus leucas v ruštine volal skôr b(i)eluga a významné slovníky z konca 19. a prvej polovice 20. storočia ešte uvádzajú, že síce spisovný názov znie b(i)elucha, ale regionálne alebo nesprávne sa používa názov b(i)eluga. V ustálenom spojení "reveť b(i)elugoj" (=doslova: revať ako bieluha [žltobiela], t.j. extrémne silno) je však v ruštine dodnes tvar b(i)eluga.[14][15][16][8].

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Bieluha žltobiela dorastá dĺžky okolo 4,5 metra, občas sa vyskytnú exempláre aj 6 metrov dlhé. Samce bývajú o niečo väčší než samice. Hmotnosť dospelých jedincov býva 1 000 – 1 400 kg. Sfarbenie tela závisí na veku zvieraťa. V mladosti sú bieluhy tmavo šedé, časom dostáva ich koža stále svetlejší odtieň, až sa zmení v smotanovo bielu, čo býva asi v piatom roku veku. Na rozdiel od iných veľrýb dokáže hýbať hlavou, pretože nemá zrastené krčné stavce. Vyznačuje sa taktiež krátkymi čeľusťami s malým množstvom zubov. Žalúdok je päťdielny a obsahuje tri slepé vaky.

Výskyt a spôsob života[upraviť | upraviť zdroj]

Bieluha je typickým obyvateľom studených arktických morí Severnej Ameriky a Eurázie. Zdržuje sa predovšetkým v pobrežných vodách a odtiaľ často tiahne aj proti prúdu veľkých riek. Len výnimočne sa zatúlajú južnejšie, v roku 1966 bola bieluha pozorovaná na Rýne blízko Bonnu.

Bieluhy žijú v malých skupinách, najčastejšie to bývajú stádočka zložené zo samice a niekoľkých mláďat rôzneho veku. Samce žijú zvlášť a k samičím stádam sa pripájajú len v dobe rozmnožovania. Hlavnou potravou bieluh sú ryby v menšej miere väčšie druhy kôrovcov, mäkkýšov a ďalších bezstavovcov. Bieluha je zapísaná v Červenej knihe ohrozených druhov.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. IUCN Red list 2017.6. Prístup 20. júna 2023
  2. a b CARWARDINE, Mark. Veľryby, delfíny a sviňuchy. Preklad Milan Thurzo; ilustrácie Martin Camm. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2007. 255 s. ISBN 978-80-551-1447-7.
  3. a b LUPTÁK, Peter. Slovenské mená cicavcov sveta. [1. vyd.] Bojnice : Zoologická záhrada, 2003. 218 s. ISBN 80-969059-9-6.
  4. vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky z 18. februára 1999 o chránených rastlinách a chránených živočíchoch a o spoločenskom ohodnocovaní chránených rastlín, chránených živočíchov a drevín
  5. veľryby. In: Malá encyklopédia biológie. 1975. S. 511
  6. [1]
  7. NARIADENIE RADY (ES) č. 41/2007 | z 21. decembra 2006, | ktorým sa na rok 2007 stanovujú rybolovné možnosti a súvisiace podmienky pre určité populácie rýb a skupiny populácií rýb uplatniteľné vo vodách Spoločenstva a pre plavidlá Spoločenstva vo vodách, v ktorých sa vyžaduje obmedzovanie úlovkov | (Ú. v. ES L 015, 20.1.2007, p.1)
  8. a b Rusko-slovenský slovník. Bratislava, Moskva. 1989. S. 32
  9. BRAGIN, Vladimir. Vo svete obrovských tráv. [s.l.] : Mladé letá, 1962. 412 s. S. 234.
  10. bieluha. In: ŠALING, S. et al. Veľký slovník cudzích slov 2000, S. 166
  11. a b Historická revue. [s.l.] : KLEIÓ, 2003. 374 s. Dostupné online. S. 9.
  12. bieluga. In: ŠALING, S. et al. Veľký slovník cudzích slov. 2000, S. 159
  13. Anglicko-slovenský technický slovník 1. diel A-J. 3. vyd. Bratislava: Alfa, S. 132
  14. beluga. In: ИСТОРИКО–ЭТИМОЛОГИЧЕСКИЙ СЛОВАРЬ СОВРЕМЕННОГО РУССКОГО ЯЗЫКА. Том I (А–Пантомима)1999 [2]
  15. Tolkovyj slovar Ušakova [3]
  16. belyj. In: Толковый словарь живого великорусского языка Владимира Даля 1880 [4]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]