Preskočiť na obsah

Birminghamská škola

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Birminghamská škola je smer tzv. Britských kultúrnych štúdií (cultural studies). Hlavnou témou bola analýza masovej kultúry, odhaľovanie znakov, aktívny percipient, subkultúr, analýza žánrov, ekonómie médií, etnografický prístup a textová analýza, kultúra mládeže, triedne vzťahy, média a film, politika a skúmanie kultúry vo vnútri.[1]

Autori boli najmä ľavicovo orientovaní a prispievali aj do časopisu New Left Review, ktorý založil jeden z predstaviteľov, kultúrny teoretik S. Hall (zaviedol koncept kódovania a dekódovanie v masovej kultúre). Pôvodnú Birminghamskú školu reprezentujú autori ako Stuart Hall, Richard Hoggart, Raymond Wiliams a E. P. Thompson. Neskorú líniu predstaviteľov, ktorí prebrali postmoderní prístup v kontexte semiotických interpretácií reprezentuje napr. J. Fiske, ktorý definoval pojem populárnej kultúry (populárna kultúra ako súbor foriem potešenia, významov a praktík, ktoré sprostredkujú účastníkovi pocit príslušnosti k istej skupine vyčlenenej oproti dominantnej kultúre; zaviedol termíny „významy“ a „potešenia“ ako zvláštne kvality mediálnych textov, ktoré nemožno jednoducho vlastniť, ani kontrolovať, pretože sa nedajú stotožniť s kultúrnymi komoditami), predpoklad aktívneho diváka a optimistický prístup ku kultúre.[1]

Najvýznamnejší predstavitelia

[upraviť | upraviť zdroj]

Stuart Hall, Graeme Turner, Herbert Richard Hoggart, Raymond Henry Williams, Edward Palmer Thomson, John Fiske; v rámci tzv. feministických štúdií: A. McRobbie, Ch. Brunsdon, D. Hobson, J. Windship

Predmet výskumu

[upraviť | upraviť zdroj]

Ku vzniku prispeli myšlienky básnika viktórianskej éry Matthewa Arnolda v diele Kultúra a anarchia (1869), kde písal o kultúre nových más, teda o mestskej filisterskej kultúre. Birminghamská škola vznikla v okruhu učencov univerzity v Cambridge, ktorých ovplyvnil neomarxizmus (Frankfurtská škola), marxizmus, Antonio Gramsci, Louis Althausser; a jazyková, literárna a textová analýza (pod vplyvom F. R. Leavisa - autor pojmov masová kultúra a menšinová kultúra).[1]

Počiatky vývinu siahajú už do rokov 1918 - 1958 okolo ľavicovo orientovaného časopisu Scrutiny, ktorý taktiež skúmal účinky reklamy a masovej kultúry.[chýba zdroj] Prvé obdobie (Hoggart, Williams, Thompson) siaha do rokov 1958-1968 kedy bola predmetom záujmu najmä literárna kritika a analýzy spoločenských pohybov v živote pracujúcej triedy. Hlásili sa k ideológii novej ľavice.[2] Prvým riaditeľom je Richard Hoggart (1954 až 1968), ktorého nahradil Stuart Hall (1968 - 1979). Druhé obdobie siaha do rokov 1968 až 1985, kedy sa predmet záujmu presunul na analýzu produktov masovej a populárnej kultúry, semiotiku (odhaľovanie znakov ideológie a hegemónie, kritika mediálnych textov), štúdium každodennosti, feminizmu a post-koloniálnej kritike (black studies a centrum CCCS).[chýba zdroj] Tretie obdobie (Fiske, Morley, Hobsonová) spadá od roku 1985 po súčasnosť pričom predmetom záujmu je štúdium publika, orientácia na postmodernizmus a predpoklad aktívneho recipienta. V treťom období taktiež vzniká vďaka S. Hallovi pojem populárna kultúra ako autonómna časť voči dominantnej kultúre.[1]

Základné princípy britských kulturálnych štúdií

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1. Vzdor voči kánonu
  • 2. Interdisciplinarita
  • 3. Anti-hierarchický prístup
  • 4. Politický prístup (úsilie o demokratizáciu chápania kultúry)

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b c d PLECNER, A. 2005. Masová kultúra a pop kultúra ako systémy kultúry. In GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z.. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8, s. 181
  2. Vplyv periodík New Left Rewiew, Theoreý, Culture & Society; Marxism Today; film. časopis Screen, History Workshop, zborníky Working Papers in cultural studies