Birminghamská škola

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Birminghamská škola je smer tzv. Britských kultúrnych štúdií (cultural studies). Hlavnou témou bola analýza masovej kultúry, odhaľovanie znakov, aktívny percipient, subkultúr, analýza žánrov, ekonómie médií, etnografický prístup a textová analýza, kultúra mládeže, triedne vzťahy, média a film, politika a skúmanie kultúry vo vnútri.[1]

Autori boli najmä ľavicovo orientovaní a prispievali aj do časopisu New Left Review, ktorý založil jeden z predstaviteľov, kultúrny teoretik S. Hall (zaviedol koncept kódovania a dekódovanie v masovej kultúre). Pôvodnú Birminghamskú školu reprezentujú autori ako Stuart Hall, Richard Hoggart, Raymond Wiliams a E. P. Thompson. Neskorú líniu predstaviteľov, ktorí prebrali postmoderní prístup v kontexte semiotických interpretácií reprezentuje napr. J. Fiske, ktorý definoval pojem populárnej kultúry (populárna kultúra ako súbor foriem potešenia, významov a praktík, ktoré sprostredkujú účastníkovi pocit príslušnosti k istej skupine vyčlenenej oproti dominantnej kultúre; zaviedol termíny „významy“ a „potešenia“ ako zvláštne kvality mediálnych textov, ktoré nemožno jednoducho vlastniť, ani kontrolovať, pretože sa nedajú stotožniť s kultúrnymi komoditami), predpoklad aktívneho diváka a optimistický prístup ku kultúre.[1]

Najvýznamnejší predstavitelia[upraviť | upraviť kód]

Stuart Hall, Graeme Turner, Herbert Richard Hoggart, Raymond Henry Williams, Edward Palmer Thomson, John Fiske; v rámci tzv. feministických štúdií: A. McRobbie, Ch. Brunsdon, D. Hobson, J. Windship

Predmet výskumu[upraviť | upraviť kód]

Vývoj[upraviť | upraviť kód]

Ku vzniku prispeli myšlienky básnika viktórianskej éry Matthewa Arnolda v diele Kultúra a anarchia (1869), kde písal o kultúre nových más, teda o mestskej filisterskej kultúre. Birminghamská škola vznikla v okruhu učencov univerzity v Cambridge, ktorých ovplyvnil neomarxizmus (Frankfurtská škola), marxizmus, Antonio Gramsci, Louis Althausser; a jazyková, literárna a textová analýza (pod vplyvom F. R. Leavisa - autor pojmov masová kultúra a menšinová kultúra).[1]

Počiatky vývinu siahajú už do rokov 1918 - 1958 okolo ľavicovo orientovaného časopisu Scrutiny, ktorý taktiež skúmal účinky reklamy a masovej kultúry.[chýba zdroj] Prvé obdobie (Hoggart, Williams, Thompson) siaha do rokov 1958-1968 kedy bola predmetom záujmu najmä literárna kritika a analýzy spoločenských pohybov v živote pracujúcej triedy. Hlásili sa k ideológii novej ľavice.[2] Prvým riaditeľom je Richard Hoggart (1954 až 1968), ktorého nahradil Stuart Hall (1968 - 1979). Druhé obdobie siaha do rokov 1968 až 1985, kedy sa predmet záujmu presunul na analýzu produktov masovej a populárnej kultúry, semiotiku (odhaľovanie znakov ideológie a hegemónie, kritika mediálnych textov), štúdium každodennosti, feminizmu a post-koloniálnej kritike (black studies a centrum CCCS).[chýba zdroj] Tretie obdobie (Fiske, Morley, Hobsonová) spadá od roku 1985 po súčasnosť pričom predmetom záujmu je štúdium publika, orientácia na postmodernizmus a predpoklad aktívneho recipienta. V treťom období taktiež vzniká vďaka S. Hallovi pojem populárna kultúra ako autonómna časť voči dominantnej kultúre.[1]

Základné princípy britských kulturálnych štúdií[upraviť | upraviť kód]

  • 1. Vzdor voči kánonu
  • 2. Interdisciplinarita
  • 3. Anti-hierarchický prístup
  • 4. Politický prístup (úsilie o demokratizáciu chápania kultúry)

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d PLECNER, A. 2005. Masová kultúra a pop kultúra ako systémy kultúry. In GAŽOVÁ, V., SLUŠNÁ, Z.. Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava : Katedra kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, 2005. ISBN 80-89176-41-8, s. 181
  2. Vplyv periodík New Left Rewiew, Theoreý, Culture & Society; Marxism Today; film. časopis Screen, History Workshop, zborníky Working Papers in cultural studies

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]