Preskočiť na obsah

Bitka pri Arginúzskych ostrovoch

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bitka pri Arginúzskych ostrovoch
Súčasť peloponézskej vojny

Poloha Arginúzskych ostrovov východne od ostrova Lesbos
Dátum 406 pred Kr.
Miesto Arginúzske ostrovy, Egejské more
Výsledok rozhodujúce aténske víťazstvo
Protivníci
Aténsky námorný spolok Peloponézsky spolok
Velitelia
8 stratégov (vrátane Thrasylla) Kallikratidas †
Sila
155 triér 120 triér
Straty
25 lodí 70 lodí

Bitka pri Arginúzskych ostrovoch v roku 406 pred Kr. bola najväčším námorným stretom záverečnej fázy peloponézskej vojny. Aténska flota pod vedením ôsmich stratégov v nej porazila spartské loďstvo pod velením nauarcha Kallikratida. Hoci Atény dosiahli strategicky významné víťazstvo, bitka mala tragickú politickú dohru v podobe popravy víťazných stratégov.[1]

Predohra bitky

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 406 pred Kr. vystriedal Kallikratidas vo funkcii vrchného veliteľa spartského loďstva Lysandra. Podarilo sa mu zostaviť silnú flotilu a zablokovať aténskeho veliteľa Konóna v prístave Mytiléna na ostrove Lesbos. Aténčania, vedomí si kritickej situácie, zmobilizovali všetky dostupné zdroje. Na stavbu lodí nechali roztaviť zlaté sochy z Akropoly a do posádok prijali tisíce otrokov, ktorým výmenou za službu udelili občianstvo.[2]

Priebeh bitky

[upraviť | upraviť zdroj]

Za úsvitu v roku 406 pred Kr. viedol Kallikratidas svoje loďstvo proti Aténčanom. K dispozícii mal 120 triér, zatiaľ čo Aténčania disponovali 155 loďami. Keďže najskúsenejšie aténske posádky boli zablokované s Konónom v Mytiléne, aténski velitelia sa obávali taktickej prevahy spartských kormidelníkov. Aby eliminovali riziko nepriateľského manévru diekplous (prienik cez nepriateľskú líniu a znehybnenie lodí polámaním vesiel), zvolili netradičnú formáciu dvoch radov lodí za sebou.[3]

Boj bol mimoriadne intenzívny a trval niekoľko hodín. Aténčania rozvinuli svoje ľavé krídlo a pokúsili sa o obchvat spartských síl. Rozhodujúci moment nastal, keď spartský nauarchos Kallikratidas počas útoku na jednu z aténskych triér prepadol cez palubu a utopil sa. Po smrti svojho veliteľa sa pravé krídlo Peloponézskeho spolku zrútilo a zvyšok flotily sa dal na ústup. Aténčania v boji stratili 25 lodí, zatiaľ čo Sparta prišla o približne 70 plavidiel.[4] Triumf Aténčanov však okamžite zatienila prírodná katastrofa. Krátko po skončení boja vypukla silná búrka, ktorá znemožnila záchranné práce. Hoci triérarchovia Thrasyboulos a Théramenes dostali príkaz vyloviť preživších z poškodených lodí, vysoké vlny ich prinútili vrátiť sa do prístavu. V dôsledku toho sa tisíce aténskych námorníkov utopili.[5]

Proces so stratégmi

[upraviť | upraviť zdroj]

V Aténach sa počiatočná radosť z víťazstva zmenila na hnev verejnosti pre nezvládnutú záchranu stroskotancov. Stratégovia sa pokúsili zodpovednosť preniesť na triérarchov Thrasyboula a Théramena, no tí sa úspešne obhájili. Hnev ľudu, vybičovaný politikmi a príbuznými obetí počas sviatku Apatouria, viedol k hromadnému súdnemu procesu so všetkými ôsmimi veliteľmi.[6] Hoci filozof Sókrates, ktorý v ten deň predsedal zhromaždeniu, odmietol nechať hlasovať o nezákonnom kolektívnom rozsudku, nátlak davu zvíťazil. Šesť prítomných stratégov, vrátane syna slávneho Perikla, bolo odsúdených na smrť a popravených. Aténčania toto rozhodnutie neskôr oľutovali a iniciátorov popráv potrestali.[7]

Ponuka mieru

[upraviť | upraviť zdroj]

Po drvivej porážke pri Arginúzach vyslala Sparta do Atén delegáciu s ponukou na mier. Navrhovali výmenu pevnosti v Dekelei za zachovanie súčasného stavu v Egejskom mori. Aténske zhromaždenie však pod vplyvom radikálneho demagóga Kleofóna túto ponuku odmietlo. Vojna pokračovala, čo viedlo o rok neskôr k definitívnemu pádu Atén po bitke pri Aigospotamoi.[8]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Donald Kagan. The Peloponnesian War. New York : Penguin Books, 2003. Dostupné online. ISBN 0-670-03211-5. S. 451 – 460.
  2. ↑ Xenofón. Grécke dejiny. Bratislava : Tatran, 1985. ISBN 80-221-0192-3. 61-662-84. S. 1.6.1–34.
  3. ↑ Donald Kagan. The Peloponnesian War. [s.l.] : Penguin Books, 2003. Dostupné online. ISBN 0-670-03211-5. S. 454 – 456.
  4. ↑ Xenofón. Grécke dejiny. Bratislava : Tatran, 1985. ISBN 80-221-0192-3. 61-662-84. S. 1.6.30–34.
  5. ↑ Diodóros Sicílsky. Library of History, Volume V: Books 12.41-13. Cambridge, Massachusetts : Harvard University Press, 1950. ISBN 978-0-674-99422-5. LCL 384. S. 13.98–100.
  6. ↑ Donald Kagan. The Peloponnesian War. [s.l.] : Penguin Books, 2003. Dostupné online. ISBN 0-670-03211-5. S. 461 – 466.
  7. ↑ Xenofón. Grécke dejiny. [s.l.] : Tatran, 1982. S. 1.7.1–35.
  8. ↑ Pavel Oliva. Solón. Praha : Svoboda, 1971. 25-081-71. S. 153.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

KAGAN, Donald. The Peloponnesian War. New York : Penguin Books, 2003. ISBN 0-670-03211-5. OLIVA, Pavel. Solón. Praha : Svoboda, 1971. 25-081-71. XENOFÓN. Grécke dejiny. Bratislava : Tatran, 1982.