Bitka pri Arginúzskych ostrovoch
| Bitka pri Arginúzskych ostrovoch | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť peloponézskej vojny | |||||||
Poloha Arginúzskych ostrovov východne od ostrova Lesbos | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
| Aténsky námorný spolok | Peloponézsky spolok | ||||||
| Velitelia | |||||||
| 8 stratégov (vrátane Thrasylla) | Kallikratidas † | ||||||
| Sila | |||||||
| 155 triér | 120 triér | ||||||
| Straty | |||||||
| 25 lodí | 70 lodí | ||||||
Bitka pri Arginúzskych ostrovoch v roku 406 pred Kr. bola najväčším námorným stretom záverečnej fázy peloponézskej vojny. Aténska flota pod vedením ôsmich stratégov v nej porazila spartské loďstvo pod velením nauarcha Kallikratida. Hoci Atény dosiahli strategicky významné víťazstvo, bitka mala tragickú politickú dohru v podobe popravy víťazných stratégov.[1]
Predohra bitky
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 406 pred Kr. vystriedal Kallikratidas vo funkcii vrchného veliteľa spartského loďstva Lysandra. Podarilo sa mu zostaviť silnú flotilu a zablokovať aténskeho veliteľa Konóna v prístave Mytiléna na ostrove Lesbos. Aténčania, vedomí si kritickej situácie, zmobilizovali všetky dostupné zdroje. Na stavbu lodí nechali roztaviť zlaté sochy z Akropoly a do posádok prijali tisíce otrokov, ktorým výmenou za službu udelili občianstvo.[2]
Priebeh bitky
[upraviť | upraviť zdroj]Za úsvitu v roku 406 pred Kr. viedol Kallikratidas svoje loďstvo proti Aténčanom. K dispozícii mal 120 triér, zatiaľ čo Aténčania disponovali 155 loďami. Keďže najskúsenejšie aténske posádky boli zablokované s Konónom v Mytiléne, aténski velitelia sa obávali taktickej prevahy spartských kormidelníkov. Aby eliminovali riziko nepriateľského manévru diekplous (prienik cez nepriateľskú líniu a znehybnenie lodí polámaním vesiel), zvolili netradičnú formáciu dvoch radov lodí za sebou.[3]
Boj bol mimoriadne intenzívny a trval niekoľko hodín. Aténčania rozvinuli svoje ľavé krídlo a pokúsili sa o obchvat spartských síl. Rozhodujúci moment nastal, keď spartský nauarchos Kallikratidas počas útoku na jednu z aténskych triér prepadol cez palubu a utopil sa. Po smrti svojho veliteľa sa pravé krídlo Peloponézskeho spolku zrútilo a zvyšok flotily sa dal na ústup. Aténčania v boji stratili 25 lodí, zatiaľ čo Sparta prišla o približne 70 plavidiel.[4] Triumf Aténčanov však okamžite zatienila prírodná katastrofa. Krátko po skončení boja vypukla silná búrka, ktorá znemožnila záchranné práce. Hoci triérarchovia Thrasyboulos a Théramenes dostali príkaz vyloviť preživších z poškodených lodí, vysoké vlny ich prinútili vrátiť sa do prístavu. V dôsledku toho sa tisíce aténskych námorníkov utopili.[5]
Proces so stratégmi
[upraviť | upraviť zdroj]V Aténach sa počiatočná radosť z víťazstva zmenila na hnev verejnosti pre nezvládnutú záchranu stroskotancov. Stratégovia sa pokúsili zodpovednosť preniesť na triérarchov Thrasyboula a Théramena, no tí sa úspešne obhájili. Hnev ľudu, vybičovaný politikmi a príbuznými obetí počas sviatku Apatouria, viedol k hromadnému súdnemu procesu so všetkými ôsmimi veliteľmi.[6] Hoci filozof Sókrates, ktorý v ten deň predsedal zhromaždeniu, odmietol nechať hlasovať o nezákonnom kolektívnom rozsudku, nátlak davu zvíťazil. Šesť prítomných stratégov, vrátane syna slávneho Perikla, bolo odsúdených na smrť a popravených. Aténčania toto rozhodnutie neskôr oľutovali a iniciátorov popráv potrestali.[7]
Ponuka mieru
[upraviť | upraviť zdroj]Po drvivej porážke pri Arginúzach vyslala Sparta do Atén delegáciu s ponukou na mier. Navrhovali výmenu pevnosti v Dekelei za zachovanie súčasného stavu v Egejskom mori. Aténske zhromaždenie však pod vplyvom radikálneho demagóga Kleofóna túto ponuku odmietlo. Vojna pokračovala, čo viedlo o rok neskôr k definitívnemu pádu Atén po bitke pri Aigospotamoi.[8]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Donald Kagan. The Peloponnesian War. New York : Penguin Books, 2003. Dostupné online. ISBN 0-670-03211-5. S. 451 – 460.
- ↑ Xenofón. Grécke dejiny. Bratislava : Tatran, 1985. ISBN 80-221-0192-3. 61-662-84. S. 1.6.1–34.
- ↑ Donald Kagan. The Peloponnesian War. [s.l.] : Penguin Books, 2003. Dostupné online. ISBN 0-670-03211-5. S. 454 – 456.
- ↑ Xenofón. Grécke dejiny. Bratislava : Tatran, 1985. ISBN 80-221-0192-3. 61-662-84. S. 1.6.30–34.
- ↑ Diodóros Sicílsky. Library of History, Volume V: Books 12.41-13. Cambridge, Massachusetts : Harvard University Press, 1950. ISBN 978-0-674-99422-5. LCL 384. S. 13.98–100.
- ↑ Donald Kagan. The Peloponnesian War. [s.l.] : Penguin Books, 2003. Dostupné online. ISBN 0-670-03211-5. S. 461 – 466.
- ↑ Xenofón. Grécke dejiny. [s.l.] : Tatran, 1982. S. 1.7.1–35.
- ↑ Pavel Oliva. Solón. Praha : Svoboda, 1971. 25-081-71. S. 153.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]KAGAN, Donald. The Peloponnesian War. New York : Penguin Books, 2003. ISBN 0-670-03211-5. OLIVA, Pavel. Solón. Praha : Svoboda, 1971. 25-081-71. XENOFÓN. Grécke dejiny. Bratislava : Tatran, 1982.