Bitka pri Breitenfelde (1631)

Bitka pri Breitenfelde
Súčasť Tridsaťročnej vojny
Švédsky kráľ menom Gustáv II. Adolf počas Bitky pri Breitenfelde. Maľba Johanna Jakoba Walthera, rok 1632.
Dátum 17. september 1631 Miesto Breitenfeld, v blízkosti Lipska Výsledok vojenské víťazstvo protestantskej armády
Protivníci
Švédske impérium Saské kurfistvo	Svätá ríša rímska Katolícka liga
Velitelia
Gustáv II. Adolf Ján Juraj I. Saský	Jan Tserclaes Tilly Gottfried Heinrich Pappenheim Egon VIII. z Fürstenbergu-Heiligenbergu
Sila
40 000 vojakov	36 000 vojakov
Straty
12 000 mŕtvych vojakov 7 000 zajatcov	3 000 mŕtvych vojakov
Historický portál

Bitka pri Breitenfelde z roku 1631 alebo Prvá bitka pri Breitenfelde bola vojenskou bitkou, ku ktorej došlo dňa 17. septembra roku 1631 medzi švédskou armádou a ich saskými spojencami pod priamym velením samotného kráľa Gustáva II. Adolfa na jednej strane a katolíckymi oddielmi na čele s cisárskym generálom Jánom Tsecarlom, grófom z Tilly na strane druhej. Vojenská bitka sa napokon skončila víťazstvom švédsko-saských spojencov nad cisársko-katolíckou armádou.

Rôznorodosť znepriatelených armád

Bitka pri Breintenfelde sa vyznačovala ako vojenský súboj medzi dvoma odlišnými taktikami znepriatelených armád.

Cisárska armáda praktizovala ťažký, pomalý a prísne metodický spôsob boja podľa španielskej školy. Pechota s pikami bola rozostavená do štyroch tesných formácii a to presnejšie tercií (špan. tercios). Išlo o tvar 30 metrov hlbokých a nemotorných lenže zas na druhej strane výkonných jednotiek pri čelných, silných a stabilných v obrane. Jazdectvo bolo postavené do tesných radov a vycvičené pre útok v pomalom pokluse. V operácii karakol, ktorá pripomínala viac balet, pri ktorom rad za radom čakali, kým prišiel jej chvíľa vypáliť z ťažkých pištolí s kolieskovými zámkami nepriateľovi do tváre. Delostrelectvo, ktoré sa vyznačovalo svojou nemotornosťou, malo za úlohu vypáliť v čase začiatku bitky krátku salvu, skôr než mohutné štvorce začali pomalý postup vpred.

Švédske vojsko používalo prevratný spôsob boja, ktorý vytvorilo ešte v období 20. rokoch 17. storočia v bojoch proti Poľsko-litovskému kráľovstvu. Pechota bola v šiestich radoch, ktoré vyzerali ako riedke, lenže v praxi boli silnejšie než rovnako veľká tercia. Navyše to boli švédski vojaci, ktorí boli vycvičení tak, aby dokázali strieľať trikrát rýchlejšie než protivník. Jazdectvo sa vyznačovalo tým, že sa pohybovalo v malých rýchlych obdĺžnikových útvaroch a útočilo v trysku s kordom v ruke. Bolo podporované malými skupinami mušketierov. Švédske delostrelectvo bolo takisto dobre zorganizované a malo jednotné delá s ľahkými lafetami, prevažne malými, pohyblivými kanónmi, ktoré sa používali k priamej podpore pechoty.

Saské oddiely ako spojenci švédskej armády proti katolíkom boli čerstvo naverbované. Vojaci boli urastení a dobre oblečení s naleštenými zbraňami. Švédski vojaci vyzerali oproti nim ako otrhaní a špinaví. Ich kone mali vychudnuté telo. Muži boli svojím vzrastom nízki, vychudnutí a roztrhanom odeve. Za klobúkom mali poznávací znak, ktorým bolo znamenie zo zelenej vetvičky. Navyše práve saskí vojaci sa im posmievali tak, že ich prezývali ako „kuchynskí paholkovia“. Ich nie veľmi atraktívny vzhľad však napokon zvrátila bojová guráž.

Budovanie formácii

Ráno, dňa 17. septembra roku 1631 rozmiestnil vojvodca von Tilly svoju pechotu, sformovanú do tradičných 18 tercií, na línii medzi dvoma obcami a to presnejšie Breitenfeld a Seehausen. Ľavé krídlo tvorili kyrysníci pod velením Gottfrieda Pappenheima. Pravé krídlo vytvoril z ľahkého chorvátskeho jazdectva na čele s grófom Isolanom a Fürstenbergovými bojovníkmi. Hlavným cieľom jeho úvah bolo dosiahnuť dvojité obkľúčenie saského a švédskeho krídla.

Švédsky kráľ menom Gustáv II. Adolf rozmiestnil svoje vojsko pred dedinou Podelwitz a barinatým údolím riečky Lober do dvoch hlavných bojových línii so šiestimi radmi, z ktorých každá mala v zálohe posily. Ľavé pechotné krídlo bolo chránené niekoľkými jazdeckými prápormi. Početná prevaha protestantských armád bola zvyšovaná prostredníctvom palebnej sily. Išlo o 43 poľných diel a 12 kanónov.

Cisárska strana mala pod velením vojvodcu von Tillyho k dispozícii iba 27 poľných diel, ktoré boli navyše ťažko ovládateľné.

Prológ útoku

Dňa 17. septembra roku 1631 v čase približne siedmej hodiny ráno sa švédske a saské kolóny rozvinuli do bojových línii. Keď k tomu došlo, vyslal švédsky kráľ menom Gustáv II. Adolf svojho trubača k stredu cisársko-ligistického vojska na Šibeničnom vrchu, aby ho vyzval ku generálnej bitke.

Boj začal približne v čase desiatej hodiny dopoludnia, keď zadunel zvuk ťažkých kanónov na cisárskej strane.

Počiatočný delostrelecký súboj sa vyvinul v prospech švédskych vojakov. Jazdci pod velením cisárskeho generála Pappenheima sa snažili vyhnúť protivníkovej streleckej prevahe a prudko zaútočili na pravé krídlo švédskej armády pod velením generála Bannera.

Po siedmom vojenskom útoku pochopil Pappenheim to, že v tomto sektore so svojimi ťažkoodencami nemohol bezpečne manévrovať. Mal v pláne obísť švédske bojové krídlo. To sa mu však nepodarilo, keďže vojenské útoky, ktoré zvádzal na bojovom poli, trvali až dve hodiny a neuspeli. Jeho kyrysníci boli napokon odrezaní od hlavných síl a to silou fínskej jazdy. Napriek tomuto aktu ešte nebolo nič pre cisárske jednotky stratené.

Saské oddiely v tiesni

V prvých chvíľach to vyzeralo tak, že sa švédska armáda dostala do obkľúčenia. Cisárski vojvodca von Tilly nasadil jazdectvo na pravom krídle a väčšinu svojej skúsenej pechoty proti dobre zorganizovaným saským oddielom. Tie tvorili ľavé krídlo protestantských vojsk. Celá saská pechota a veľká časť jazdectva utiekla z bojového poľa a zmizla. Saský kurfist menom Ján Juraj, ktorý bitku podnietil, sa pokúsil kordom v ruke priviesť vlastných vojakov z úteku späť na bojisko. To sa však ukázalo bez úspechu.

Obrat

Švédsky vojvodca menom Gustav Karlsson Horn ako jeden z tých najschopnejších vojvodcov kráľovského štábu, si všimol paniku v saskom vojsku a rozhodol sa zlepšiť situáciu. Za pomoci svojich záloh obnovil súvislosť obranných radov a k ohrozenému boku bez ochrany poslal čerstvé jednotky. Cisárske vojsko, ktoré medzičasom rabovalo saské oddiely, nedokázalo obísť Hornových veteránov. Tí spustili paľbu na cisárskych jazdcov, čím sa na bojovom poli zaistila prevaha švédskej armády. Samotný vojvodca Horn mal k dispozícii iba 4 000 vojakov, proti ktorým sa tlačilo 20 000 cisárskych pešiakov a 2 500 jazdcov. Keď dorazili k jeho oddielom ďalší švédski vojaci, začali tlačiť cisárske tercie späť a to pomocou pravidelných sálv z mušket a regimentských diel.

Medzitým na pravom krídle švédskej armády prevzal velenie samotný kráľ Gustáv II. Adolf, ktorý začal viesť sústredený švédsky útok na nemotorné tercie ako veliteľ fínskych jazdcov. Fínski jazdci napokon pod kráľovým velením napokon prelomila nepriateľský stred a zmocnila sa diel cisárskeho vojska pod velením vojvodcu von Tillyho. Po tomto kroku obrátila delá proti nim. Stred cisárskej armády bol prelomený, čím sa dala na ústup. Cisárski vojaci napokon usporiadanie ustupovali až do zotmenia.

Bezhlavý útek katolíckych vojsk

Pod tlakom zohratého jazdectva, pechoty a ľahkého delostrelectva sa bojové postavenie cisárskej armády doslovne zrútilo. Počas západu Slnka sa napokon dali cisárski vojaci na útek. Poranený na hrudi a šiji po zásahu troma guľkami skončil vojvoda Tilly zranený a takmer zajatý.

Krutá daň boja

Po zotmení sa boj skončil. Švédski vojaci si vytvorili táborisko na bojisku medzi mŕtvymi a umierajúcimi. Pre ochranu pred nočným chladom si rozložili vatru z rozbitých vozov a zlomených pík.

Na bojisku zostalo ležať až 7 000 cisárskych vojakov. vojakov. Bolo zaznamenaných až 5 000 zranených. Do švédskeho zajatia padlo 6 000 žoldnierov, ktorí následne vstúpili do služieb švédskeho kráľa. Ďalších 3 000 cisárskych vojakov z oddielu vojvodu von Tillyho skončilo v zajatí počas úteku z bojiska v Lipsku.

Švédska armáda prišla o takmer 2 100 vojakov. Straty zvierat boli takisto ohromné. Z úplného počtu 9 000 koňov bolo až 4 000 zabitých. Na druhej strane však ukoristila celú nepriateľskú artilériu spolu s muníciou. Do jej rúk sa dostala vojenská pokladnica a až 120 štandárd, ktoré boli poslané smerom do mesta Štokholm, pričom tam boli vystavené v tamojšom kostole na Riddarholme ako na mieste posledného odpočinku švédskych kráľov a slávnych vojvodcov.

Dôsledky

V bitke pri Breitenfelde sa preukázala úplná prevaha švédskej taktiky zásluhou úspešného výsledku kráľovských vojenských reforiem. Ohromila súčasníkov a medzi protestantmi vzbudila veľké nádeje. Bitka pri Breitenfelde bola prvým víťazstvom protestantov počas Tridsaťročnej vojny.

Literatúra

• FUKALA, Radek, (2022). Války lva severu - Vítězství a prohry krále Gustava II. Adolfa. Praha: Nakladatelství Epocha s.r.o., 2022. ISBN 978-80-278-0049-0.
• SEGEŠ, Vladimír et al., (2020). Encyklopédia vojen - Od najstarších čias po súčasnosť. Bratislava: Ikar, a.s., 2020. ISBN 978-80-551-5611-8.
• SKŘIVAN, Aleš, (2002). Lexikon světových dějin 1492 – 1914. Praha: Vydavatelství Aleš Skřivan ml., 2002. ISBN 80-86493-06-7.
• TEEPLE, Bliss John, (2004). Kronika svetových dejín. Bratislava: Ikar, a.s., 2004. ISBN 80-551-0870-6.

Pozri aj

• Tridsaťročná vojna
• Gustáv II. Adolf

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bitka pri Breitenfelde (1631)

Zdroj

• ENGLUND, Peter, (2000). Nepokojná léta - Historie třicetileté války. Praha: NLN, s.r.o., 2000. ISBN 80-7106-355-X.