Bitka pri Kynoskefalách (197 pred Kr.)
| Bitka pri Kynoskefalách | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť druhej macedónskej vojny | |||||||
 Mapa macedónskeho sveta okolo roku 200 pred Kr. s vyznačenou polohou Kynoskefal. | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
| Rímska republika Aitólsky spolok Athamania |
Macedónia (Antigonovci) | ||||||
| Velitelia | |||||||
| Titus Quinctius Flamininus Archedémos z Aitólie |
Filip V. | ||||||
| Sila | |||||||
| cca 26 000 mužov (vrátane 20 vojnových slonov) |
cca 25 500 mužov (16 000 falangitov) | ||||||
| Straty | |||||||
| cca 700 – 750 mŕtvych | 8 000 mŕtvych 5 000 zajatých | ||||||
Bitka pri Kynoskefalách (starogr. Μάχη τῶν Κυνὸς Κεφαλῶν) sa odohrala v roku 197 pred Kr. v Tesálii medzi rímskym vojskom vedeným Titom Quinctiom Flamininom a macedónskou armádou kráľa Filipa V. Išlo o rozhodujúci stret druhej macedónskej vojny, ktorý znamenal koniec macedónskej hegemónie v Grécku a potvrdil prevahu rímskych légií nad macedónskou falangou.[1]
Predohra
[upraviť | upraviť zdroj]Konflikt vypukol po tom, čo sa Filip V. snažil rozšíriť svoj vplyv v Egejskom mori a uzavrel pakt so Seleukovskou ríšou. Ohrozené štáty Rodos a Pergamon požiadali o pomoc Rím. V roku 198 pred Kr. prevzal velenie v Grécku ambiciózny Flamininus, ktorý požadoval úplné stiahnutie macedónskych posádok z gréckych miest. Po neúspešných mierových rokovaniach sa obe armády v roku 197 pred Kr. presunuli do Tesálie. Filip V. potreboval zabezpečiť zásoby pre svoje vojsko pri meste Skotússa, pričom rímske vojsko ho sledovalo na opačnej strane pahorkatiny zvanej Kynoskefaly (v preklade „Psie hlavy“).[2]
Vojská
[upraviť | upraviť zdroj]Rímska republika
[upraviť | upraviť zdroj]Flamininus velil približne 26 000 mužom. Jadro tvorili dve rímske légie, doplnené o 6 000 pešiakov a 400 jazdcov Aitólskeho spolku. Významnú posilu predstavovalo 1 200 mužov z Athamanie a 20 vojnových slonov, ktorých Rimania získali z Numídie. Celkovú silu dopĺňalo 3 000 námorníkov a dodatočné posily z Itálie.[3]
Macedónia
[upraviť | upraviť zdroj]Filip V. mal k dispozícii asi 25 500 mužov. Hlavnú silu tvorila obávaná falanga (16 000 falangitov). Kvôli vyčerpávajúcim vojnám macedónske zbory tvorili nielen veteráni, ale aj veľmi mladí chlapci a starci. Vojsko dopĺňalo 2 000 ľahkoodencov (peltastov), 4 000 Trákov a Trallov, 1 500 žoldnierov a 2 000 jazdcov. Veliteľom ľavého krídla falangy bol Nikanór (prezývaný Elefantas – „Slon“), ktorého oddiely dorazili na bojisko ako posledné.[4]
Priebeh bitky
[upraviť | upraviť zdroj]Stret v hmle
[upraviť | upraviť zdroj]Ráno v deň bitky pokryla pahorky Kynoskefaly hustá hmla. Filip V. vyslal časť svojich síl hľadať potravu, no zároveň rozkázal ľahkej pechote a jazde obsadiť strategické vrcholy kopcov. Flamininus, ktorý rovnako netušil presnú polohu nepriateľa, vyslal 1 000 ľahkoodencov a 300 jazdcov na prieskum. V nepriehľadnej hmle do seba prieskumné oddiely narazili. Namiesto tradičného ostreľovania oštepmi sa boj zmenil na zmätočný zápas muža proti mužovi. Rimania boli spočiatku pod tlakom presily potlačení, no po príchode 2 000 posíl, ktoré vyslal Flamininus, sa karta obrátila a macedónske oddiely boli vytlačené k vrcholom kopcov.[2]
Rozvinutie falangy
[upraviť | upraviť zdroj]Keď sa hmla začala rozplývať, Filip V. dostal od svojich dôstojníkov správy o úteku Rimanov. Hoci sa obával nasadiť falangu do členitého terénu, nariadil útok 8 000 falangitov. Flamininus zareagoval vyvedením celého vojska z tábora. Filip dorazil na hrebeň práve vo chvíli, keď sa jeho predvoj sťahoval pred rímskou líniou. Kráľ rýchlo sformoval pravé krídlo svojej falangy do extrémnej hĺbky (32 radov) a zaútočil na rímske ľavé krídlo. Macedónsky nápor bol drvivý a rímske légie začali ustupovať dolu z kopca.[5]
Rozhodujúci rímsky manéver
[upraviť | upraviť zdroj]Zatiaľ čo rímske ľavé krídlo ustupovalo pod tlakom macedónskej falangy, na opačnej strane bojska sa macedónske ľavé krídlo pod vedením Nikanóra len postupne sformovávalo na hrebeni. Flamininus rozpoznal ich dezorganizáciu a okamžite nariadil útok svojho pravého krídla. Do útoku vyslal svoje vojnové slony, za ktorými postupovala italská pechota a spojenci. Slony prerazili cez neusporiadané macedónske rady a zahnali ich na útek dolu kopcom.[2]
V tomto kritickom okamihu urobil jeden z rímskych vojenských tribúnov (jeho meno ostalo neznáme) rozhodnutie, ktoré zmenilo priebeh bitky. Odpojil manipulov (približne 2 500 mužov) zo svojho víťazného pravého krídla a vpadol do nekrytého tyla macedónskeho pravého krídla, ktoré stále zamestnávalo rímske ľavé krídlo. Macedónska falanga, kvôli svojej nepružnosti a dĺžke kopijí (sarissa), nedokázala na útok zozadu reagovať. Útok zozadu spôsobil v macedónskom šíku totálny chaos a vysoké straty, čo viedlo k okamžitému rozvratu celého pravého krídla Filipovho vojska. Niektorí falangiti na znak kapitulácie zdvihli svoje kopije kolmo nahor, čo však Rimania buď nepochopili, alebo ignorovali, a v zabíjaní pokračovali, kým ich nezastavil samotný Flamininus.[4] Filip V. z neďalekého vrcholu sledoval kolaps svojho vojska a následne s malým oddielom jazdcov ušiel z bojiska späť na macedónske územie.[3]
Dôsledky
[upraviť | upraviť zdroj]Podľa Polybia a Livia padlo v bitke 8 000 Macedóncov a 5 000 bolo zajatých. Rímske straty boli minimálne, približne 700 až 750 mužov. Porážka pri Kynoskefalách bola pre Macedóniu osudná a ukončila jej politické ambície v Grécku.[5]
Podmienky mieru z roku 196 pred Kr. boli pre Filipa V. ponižujúce a finančne vyčerpávajúce:
- Územné ústupky: Kráľ sa musel vzdať všetkých dobytých území mimo hraníc vlastnej Macedónie.
- Autonómia Grécka: Macedónia stiahla všetky svoje vojenské posádky z gréckych miest, čím bola oficiálne vyhlásená ich sloboda.
- Vojnové reparácie: Rímu bola stanovená náhrada škôd vo výške 1 000 strieborných talentov (polovica splatná ihneď, zvyšok v desiatich ročných splátkach).
- Demilitarizácia: Filip V. odovzdal takmer celú svoju vojnovú flotilu a veľkosť jeho pozemnej armády bola obmedzená na maximálne 5 000 vojakov.
- Zákaz vojny: Macedónsko nesmelo viesť vojnu mimo svojich hraníc bez predchádzajúceho súhlasu rímskeho senátu.
- Rukojemník: Jeden z Filipových synov, Démetrios, bol odvedený do Ríma ako záruka plnenia mierových podmienok.[2]
Na isthmických hrách v roku 196 pred Kr. Flamininus slávnostne vyhlásil „slobodu Grécka“, čím sa Rím stal novým protektorom helénskeho sveta. Bitka pri Kynoskefalách definitívne ukázala, že éra falangy skončila a nastúpila éra rímskych légií.[1]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 26.
- 1 2 3 4 Pavel Oliva. Řecko mezi Makedonií a Římem. Praha : Academia, 1995. ISBN 80-200-0435-1. S. 227 – 228.
- 1 2 Adrian Goldsworthy. The Complete Roman Army. London : Thames & Hudson, 2003. ISBN 0-500-05124-0. S. 48 – 51.
- 1 2 Hans-Joachim Gehrke. Geschichte des Hellenismus. München : Oldenbourg, 2008. ISBN 978-3-486-58785-2. S. 158 – 159.
- 1 2 Frank William Walbank. A Historical Commentary on Polybius: Volume II. Oxford : Clarendon Press, 1967. ISBN 978-0-19-814173-0. S. 585 – 587.