Bitka pri Kynoskefalách (364 pred Kr.)
| Bitka pri Kynoskefalách | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť tébsko-tesálskych vojen a tébskej hegemónie | |||||||
 Smrť Pelopida, Andrej Ivanovič Ivanov, Štátna Tretiakovská galéria, 1805 – 1806 | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
| Boiótsky spolok (Téby) tesálski spojenci |
Alexandros z Fér (vojsko mesta Ferai) | ||||||
| Velitelia | |||||||
| Pelopidas † | Alexandros z Fér | ||||||
| Sila | |||||||
| 8 500 – 10 000 mužov (odhad) | 17 000 – 20 000 mužov (odhad) | ||||||
| Straty | |||||||
| neznáme (vrátane veliteľa) | cca 3 000 mŕtvych (podľa Plutarcha) | ||||||
Bitka pri Kynoskefalách sa odohrala v roku 364 pred Kr. v Tesálii medzi vojskom Boiótskeho spolku pod vedením Pelopida a armádou tyrana Alexandra z Fér. Tébska armáda, hoci bola početne slabšia, dokázala poraziť oveľa väčšie sily Alexandra z Fér, čím ukončila jeho snahy o hegemóniu v Tesálii. Bitka však bola pre Téby tragická, pretože v nej zahynul ich popredný štátnik a vojvodca Pelopidas.[1]
Predohra
[upraviť | upraviť zdroj]Tyran Alexandros z Fér prevzal moc v tesálskom meste Ferai v roku 369 pred Kr. po vražde svojho strýka Polyfróna. Postupne rozšíril svoju dominanciu nad ostatnými tesálskymi mestami, čo viedlo miestnu šľachtu (najmä rod Aleuovcov z Larissy) k hľadaniu pomoci u vonkajších mocností. Po neúspešných zásahoch macedónskeho kráľa Alexandra II. sa Tesálčania obrátili na Téby, ktoré boli v tom čase vedúcou vojenskou mocnosťou v Grécku.[2]
V roku 364 pred Kr. odhlasoval tébsky snem vyslanie expedičného zboru v počte 7 000 mužov pod vedením Pelopida. Tesne pred odchodom vojska, 13. júla 364 pred Kr., však nastalo zatmenie Slnka. Tento úkaz bol v Tébach interpretovaný ako zlé znamenie a vyvolal takú paniku, že armáda bola rozpustená. Pelopidas, hnaný osobnou nenávisťou voči tyranovi (ktorý ho predtým v roku 368 pred Kr. uväznil) a zmyslom pre povinnosť voči spojencom, vyrazil len s malým oddielom 300 dobrovoľných jazdcov a žoldnierov.[3]
V Tesálii Pelopidas zhromaždil miestnych spojencov a vytvoril narýchlo vycvičenú falangu, čím dosiahol silu približne 8 500 až 10 000 mužov. Proti nemu stál Alexandros z Fér s výraznou presilou, odhadovanou na 17 000 až 20 000 vojakov, vrátane profesionálnych ťažkoodencov.[4]
Priebeh bitky
[upraviť | upraviť zdroj]Obe armády sa stretli v kopcovitom teréne pahorkatiny zvanej Kynoskefaly (v preklade „Psie hlavy“), západne od mesta Ferai. V úvodnej fáze bitky vyslali obaja velitelia ľahkú pechotu (peltastov), aby obsadili strategické výšiny medzi nimi. Alexandrove skúsenejšie zbory dorazili na kopce skôr a podarilo sa im odraziť útoky tesálskych spojencov Téb. Medzitým sa však v rovine na juhu odohral súboj jazdy, v ktorom Pelopidas na čele tébskeho a tesálskeho jazdectva drvivo zvíťazil a zahnal Alexandrovu jazdu na útek.[4]
Pelopidas, vidiac, že jeho pechota na kopcoch ustupuje, privolal jazdu späť, zosadol z koňa a osobne sa vybavil ako hoplita. Podľa Plutarcha jeho prítomnosť a charizmatické vedenie vyvolali u vojakov takú nenávisť voči tyranovi, že sa im podarilo reorganizovať rozbité rady a podniknúť nový útok na výšiny. Alexandrove sily sa začali sťahovať z kopcov do roviny, aby zabránili obkľúčeniu jazdou, a sformovali sa za svojimi ľahkoodencami.[5]
V rozhodujúcom momente Pelopidas uvidel Alexandra na pravom krídle jeho vojska. Zaslepený hnevom a túžbou po osobnej pomste sa Pelopidas bezhlavo vrhol vpred, ďaleko pred svoje vlastné línie. Kým sa mu jeho stráž stihla ponáhľať na pomoc, bol zasiahnutý oštepmi a ubitý tyranovými telesnými strážcami. Tébania a Tesálčania, šokovaní smrťou svojho milovaného vodcu, podnikli zdrvujúci protiútok a zvyšok Alexandrovej armády rozprášili. Podľa Plutarcha padlo v následnom prenasledovaní približne 3 000 tyranových vojakov.[6]
Dôsledky a pocty
[upraviť | upraviť zdroj]Hoci Téby v bitke zvíťazili, strata Pelopida vyvolala hlboký smútok. Podľa Plutarcha tesálski spojenci vzdali Pelopidovi jedinečnú poctu tým, že okolo jeho mŕtveho tela navŕšili hromadu ukoristených nepriateľských zbraní. Delegácie z okolitých miest prinášali drahocennosti, ktoré mali byť pochované spolu s ním. Tesálske mestá neskôr udelili jeho deťom pozemky a v jeho mene vztýčili bronzovú sochu, ktorej autorom bol slávny sochár Lysippos.[7]
V následných mierových rokovaniach (prípadne po ďalšom vojenskom strete) bol Alexandros z Fér prinútený prijať tvrdé podmienky:
- Musel sa vzdať všetkých dobytých miest v Tesálii a vrátiť im slobodu.
- Odovzdať Tébam kontrolu nad regiónmi Magnesia a Achája Fthiótis.
- Podľa Diodóra Sicílskeho súhlasil, že v budúcnosti bude vládnuť len nad samotným mestom Ferai ako podriadený spojenec Téb a bude im dodávať vojsko pre ich vojenské kampane.[8]
Týmto víťazstvom Téby definitívne nastolili svoju hegemóniu nad Tesáliou. Tyran Alexandros z Fer bol nakoniec v roku 358 alebo 357 pred Kr. zavraždený vlastnou manželkou Tébou a jej bratmi, čím sa definitívne skončila éra jeho despotickej vlády.[9]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 22.
- ↑ SPRAWSKI, S. Alexander of Pherae: Infelix Tyrant. In: Lewis, S. (ed.) Ancient Tyranny. Edinburgh, 2006. s. 135–140.
- ↑ ROY, Jim. Thebes in the 360s BC. In: The Cambridge Ancient History, Vol. 6. Cambridge : Cambridge University Press, 1994. s. 202.
- 1 2 RAY, Fred Eugene. Greek and Macedonian Land Battles of the 4th Century B.C. Jefferson : McFarland, 2012. s. 79.
- ↑ KONIJNENDIJK, Roel. Classical Greek Tactics: A Cultural History. Leiden : Brill, 2018. ISBN 978-90-04-35557-6. s. 179.
- ↑ RAY, Fred Eugene. Greek and Macedonian Land Battles of the 4th Century B.C. Jefferson : McFarland, 2012. s. 80.
- ↑ ROMM, James. The Sacred Band. New York : Scribner, 2021. s. 110–115.
- ↑ SPRAWSKI, S. Alexander of Pherae: Infelix Tyrant. Edinburgh, 2006. s. 144.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 75.