Boeing X-20 Dyna-Soar

	X-20
Typ	raketoplán
Výrobca	Boeing
Charakter	zrušený hneď po začatí stavby
Hlavný používateľ	Vzdušné sily USA
	Letecký portál

Boeing X-20 Dyna-Soar bol program USAF na vytvorenie raketoplánu, ktorý by mohlo byť použitý na rôznych armádnych misiách. Hlavné úlohy lietadla by boli letecký prieskum, bombardovanie, vesmírne záchranné akcie, opravy satelitov a ako prostriedok na sabotáž a zničenie nepriateľských satelitov. Program začal 24. októbra 1957 a skončil 10. decembra 1963. Stál USA 660 miliónov dolárov a bol zrušený tesne po začiatku stavby prvého modelu.

Ostatné kozmické lode, ktoré sa vtedy vyvíjali ako napríklad program Mercury alebo program Vostok boli skôr kozmické kapsuly s balistickými profilmi opätovného vstupu, ktoré skončili pristátím s padákom. Dyna-Soar pripomínal skôr lietadlo. Mohlo cestovať na vzdialené ciele s rýchlosťou interkontinentálnej balistickej rakety. Bola navrhnutá tak, aby riadene kĺzalo na zem a mohlo pristáť na letisku. Dyna-Soar sa tiež vedel dostať na obežnú dráhu Zeme ako vesmírne kapsuly.

Tieto vlastosti teda z Dyna-Soar urobili oveľa pokročilejší nadčasový koncept ako ostatné kozmické programy tej doby. Vo výskume kozmického lietadla sa pokračovalo až oveľa neskôr v neskorších opakovane použiteľných kozmických lodiach ako napríklad program Space Shuttle z rokov 1981-2011 alebo na lodiach Boeing X-40 a X37B.

Pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Koncept, ktorý bol základom modelu X-20, vyvinuli v Nemecku počas druhej svetovej vojny Eugen Sänger a Irene Bredt ako súčasť návrhu Silbervogel z roku 1941. Išlo o návrh raketového bombardéra, ktorý bol schopný zaútočiť na základňu v New Yorku zo základne v Nemecku a potom pristáť niekde v Tichom oceáne v teritóriu Japonského cisárstva. Myšlienkou by bolo použiť krídla vozidla na dosiahnutie vztlaku a vytiahnutie na novú balistickú dráhu, opätovné opustenie atmosféry a poskytnutie času vozidlu na ochladenie medzi vstupmi do atmosféry. Po vojne sa ukázalo, že vykurovacie zaťaženie počas vstupovania bolo oveľa vyššie, ako sa pôvodne počítalo, a kozmická loď by sa tak roztavila.

Po vojne bolo veľa nemeckých vedcov prevezených do USA operáciou Paperclip, vykonanou Úradom strategických služieb, ktorá priniesla podrobné znalosti o projekte Silbervogel. Medzi nimi sa Walter Dornberger a Krafft Ehricke presťahovali do spoločnosti Bell Aircraft, kde v roku 1952 navrhli v podstate vertikálnu štartovaciu verziu Silbervogelu známu ako „bombardovacia raketa“ alebo „BoMi“ (Bomber Missile).

Všetky tieto štúdie navrhovali rôzne vozidlá s raketovým pohonom, ktoré mohli kĺzaním prekonať veľké vzdialenosti po tom, ako sa dostanú na vysokú rýchlosť a nadmorskú výšku. Raketový ťahač by umiestnil vozidlo na suborbitálnu, ale exatmosférickú trajektóriu, čo by malo za následok krátky vesmírny let s následným opätovným vstupom do atmosféry. Namiesto úplného opätovného vstupu a pristátia by vozidlo použilo zdvih z krídel na presmerovanie svojho uhla kĺzania smerom hore a premenilo by svoju horizontálnu rýchlosť za vertikálnou rýchlosťou. Takto by sa vozidlo opäť „odrazilo“ späť do vesmíru. Táto metóda "skip-glide" by sa opakovala, kým rýchlosť príliš nízka, aby pilot mohol vykonať tento manéver a musel by zvoliť miesto na pristátie a kĺzať vozidlo až po pristátie. Toto použitie hypersonického atmosférického zdvihu znamenalo, že vozidlo mohlo pomocou rovnakého raketového zosilňovača výrazne predĺžiť svoj dosah po balistickej dráhe.

O Bomi bol dostatočný záujem, že sa do roku 1956 rozdelil do troch samostatných programov:

RoBo (Rocket Bomber) (Raketový bombardér), zlepšená verzia Bomi.
Brass Bell, prieskumné vozidlo ďalekého dosahu.
Hywards (HYpersonic Weapons Research and Development Suporting system) (systém podpory a vývoja hypersonických zbraní), menší prototypový program na vývoj technológií potrebných pre Pobo a Brass Bell.

Vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Maketa Boeingu raketoplánu X-20 Dyna-Soar

Krátko po vypustení Sputnika 1 4. októbra 1957, 10. alebo 24. októbra, Veliteľstvo leteckého výskumu a vývoja USAF (ARDC) zlúčilo štúdie Hywards, Brass Bell a RoBo do projektu Dyna-Soar (známy aj pod Weapons System 464L) s trojstupňovým skráteným plánom vývoja. Návrh spájal už existujúce návrhy na náporové lietadlo do jedného stroja určeného na bombardovanie a prieskum, ktoré skúmali predchádzajúce štúdie, a mal fungovať ako nástupca výskumného programu X-15.

Program Dyna-Soar mal byť rozdelený na 3 fázy. Fázy programu mali byť: výskumné vozidlo (Dyna-Soar I), prieskumné vozidlo (Dyna-Soar II, predtým Brass Bell) a vozidlo, ktoré by dodalo schopnosť strategického bombardovania (Dyna-Soar III, predtým Robo). Prvé plachtiace testy Dyna-Soar I sa mali uskutočniť v roku 1963 a v nasledujúcom roku sa mali uskutočniť motorové lety s rýchlosťou Mach 18. Kĺzavá strela RoBo mala byť nasadená v roku 1968, pričom plne funkčný zbraňový systém (Dyna-Soar III) sa očakával v roku 1974.

V marci 1958 sa uchádzalo o zákazku Dyna-Soar deväť amerických leteckých spoločností. Z tých výberové konanie zúžilo ponuky na spoločnosti Bell a Boeing. Hoci spoločnosť Bell mala výhodu šesťročných dizajnových štúdií, zákazku na lietadlo získala v júni 1959 spoločnosť Boeing (za tú dobu sa ich pôvodný dizajn výrazne zmenil a blízko sa podobal tomu, čo predložila spoločnosť Bell). Koncom roka 1961 bol za nosnú raketu vybraný Titan III. Dyna-Soar mal štartovať z leteckej stanice Cape Canaveral na Floride.