Boiótsky spolok

	Boiótsky spolok
	; Hegemónia Téb v Grécku v roku 362 pred Kr. Žltou farbou je označený Boiótsky spolok a jeho spojenci.
Originálny názov	τὸ κοινὸn τῶν Βοιωτῶν (to koinon tón Boiótón)
Trvanie	cca 6. storočie pred Kr. – 171 pred Kr.
Forma vlády	konfederácia mestských štátov (polis)
Hlavné mesto	Téby, Onchéstos
Hlavní predstavitelia	Pelopidas, Epameinóndas
Predchodcovia	Nezávislé boiótske mestské štáty
Nástupcovia	Macedónske kráľovstvo, Rímska republika

Boiótsky spolok (starogr. τὸ κοινὸν τῶν Βοιωτῶν – to koinon tón Boiótón) bola konfederácia mestských štátov v Boiótii v starovekom Grécku. Spolok prešiel niekoľkými fázami vývoja, od voľnej aliancie až po mocnú hegemónnu silu, ktorá v 4. storočí pred Kr. dominovala celému Grécku.^[1]

Historický vývoj

Rané obdobie (6. storočie – 479 pred Kr.)

Prvé náznaky spojenectva boiótskych miest siahajú do 6. storočia pred Kr., čo potvrdzujú nálezy mincí so spoločným symbolom – boiótskym štítom. Hlavným mestom boli už vtedy Téby. Táto prvá aliancia sa nakrátko rozpadla po roku 479 pred Kr., keď boli Téby potrestané ostatnými Grékmi za kolaboráciu s Peržanmi počas grécko-perzských vojen.^[2]

Obdobie konfederácie (447 – 386 pred Kr.)

Spolok bol obnovený po víťazstve Boióťanov nad Aténami v bitke pri Korónei. V tomto období bol spolok rozdelený na 11 okresov. Každý okres mal povinnosť vyslať jedného boiótarcha, tisíc hoplitov a sto jazdcov. Téby kontrolovali 4 okresy, zatiaľ čo ostatné mestá ako Orchomenos, Thespiai či Tanagra zvyšok. Systém zanikol v roku 386 pred Kr. po uzavretí Antalkidovho mieru.^[3]

Tébska hegemónia (373 – 338 pred Kr.)

V roku 373 pred Kr. bol spolok reorganizovaný na demokratických princípoch. V tomto období ho viedli slávni boiótarchovia Pelopidas a Epameinóndas, ktorí po víťazstve v bitke pri Leuktre (371 pred Kr.) urobili z Téb vedúcu mocnosť Grécka (tzv. tébska hegemónia). Spolok definitívne stratil politickú samostatnosť po porážke od macedónskeho kráľa Filipa II. v bitke pri Chairónei.

Vojenská organizácia

Boiótsky spolok disponoval jednou z najlepších armád v Grécku. Každý z 11 okresov prispieval kontingentom 1 000 hoplitov a 100 jazdcov. Celková sila tak dosahovala približne 11 000 hoplitov a 1 100 jazdcov. Boiótska jazda bola považovaná za elitnú a v bitkách často spolupracovala s ľahkou pechotou (hamippoi). Veliteľmi vojska boli boiótarchovia, pričom v poli rozhodovali väčšinovým hlasovaním.^[4]

Referencie

↑ Hans-Joachim Gehrke. Geschichte des Hellenismus. München : Oldenbourg, 2008. ISBN 978-3-486-58785-2. S. 158 – 162. (po nemecky)
↑ HANSEN, Mogens Herman; NIELSEN, Thomas Heine. An Inventory of Archaic and Classical Poleis. Oxford : Oxford University Press, 2004. ISBN 978-0-19-814099-3. S. 431 – 432. (po anglicky)
↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 37. (po česky)
↑ FINE, John Van Antwerp. The Ancient Greeks (A Critical History). Harvard : Harvard University Press, 1983. 720 s. ISBN 978-0-674-03314-6. (po anglicky)

Pozri aj

[:158-162-1] Hans-Joachim Gehrke. Geschichte des Hellenismus. München : Oldenbourg, 2008. ISBN 978-3-486-58785-2. S. 158 – 162. (po nemecky)

[Hansen-2] HANSEN, Mogens Herman; NIELSEN, Thomas Heine. An Inventory of Archaic and Classical Poleis. Oxford : Oxford University Press, 2004. ISBN 978-0-19-814099-3. S. 431 – 432. (po anglicky)

[Adkins37-3] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 37. (po česky)

[Fine-4] FINE, John Van Antwerp. The Ancient Greeks (A Critical History). Harvard : Harvard University Press, 1983. 720 s. ISBN 978-0-674-03314-6. (po anglicky)

[1]

[2]

[3]

[4]